5. deň – Maramureš je náš...

Ráno nás budí ruch okolo táboriska. Po ceste nad nami prechádza stádo oviec a ovčiarske psy behajú okolo nás. Hľadajú zbytky po večeri. S krikom ich odháňame od zbytkov, čo ak tam bude ešte niečo vhodné na raňajky?

základný text: Thunder
farebný text: Thunderka

Jediná, kto vyliezol zo stanu som bola ja, lebo vy ste všetci spokojne spinkali. A ja som sa vrhla do hrdinského boja s očiarskymi psami. Je fakt, že jediné, čo som zachránila zo zvyškov z večere, boli ešusy. Psov som zahnala prave v momente, keď sa lačne blížili k zásobám jedla, ktoré boli odložené pri Mastodontovi, takže Peťo a Bohuš mi môžu vďačiť za to, že po zvyšok výpravy budú mať čo jesť. Pijem fernet, chlapi!!!
Nočný tábor meníme na jedáleň a raňajkujeme zo zásob, ku ktorým sa nedostali psy. Ukazuje sa opäť krásny deň. Je už pomerne neskoro, skoro pol desiatej. Pekne sme potiahli, ale veľmi dobre sa spalo a asi po prvý krát som sa ani raz v noci nezobudil.
Dnešný plán je jasný. Skúsime prejsť cez pás pohoria pred ukrajinskou hranicou do susednej doliny a v nej sa vrátiť na hlavnú cestu. Lákajú nás holé chrbty hôr nad nami, musí z nich byť úžasný výhľad. Po návrate na hlavnú sa asi naša spoločná cesta skončí. S Thunderkou máme v pláne vyraziť na cestu k Čiernemu moru a cestou absolvovať návštevu bahenných sopiek a pekelných ohňov v okolí Buzau.
Od dnes je veľmi pravdepodobné, že budeme bývať už len v penziónoch a tak si poslednú rannú hygienu v potoku poriadne vychutnávame. Ty čo si vychutnávaš? Tie dva prstíky namočené v potoku??? Keď sa Rado s Martinom včera večer otužilo vrhli do prírodného perličkového kúpeľa v potoku, tam si si mal užívať  Ale tak je fakt, tuším si mal dnes ráno nohy až po kolená vo vode, hehe.

Vodiči oboch Patrolov zatiaľ prehliadajú svoje stroje. Na oboch sú drobné rany, ktoré by nemali byť problémom v ďalšom postupe, ale chcú mať svoje stroje v poriadku a púšťajú sa do opráv.

Mastodont má ohnutý zadný doraz. Môj názor je, že by sa mohol dať narovnať do pôvodnej polohy len jednoduchým zapáčením pákou o koleso, ale Rado s Peťom chcú vidieť kompletný rozsah poškodenia a tak sa už aj Mastodont dvíha na hi-lifte a koleso ide dole. Zdá sa, že jednoduché narovnanie dorazu je postačujúce a o chvíľu už Mastodont stojí zase na všetkých štyroch.

No, mám pocit, že na všetkých štyroch ste tam boli skôr vy všetci chlapi predstierajúc, že len tak s dreveným kolom a pohárom ginu tú opravu zvládnete lepšie ako v značkovom servise.

Na rade je Poštárska dodávka. Rado rieši nejaký drobný problém s predným svetlom alebo smerovkou, ale zvláda to sám a hravo. Naša leštenka vyzerá byť bez závad a dokonca aj pomerne bez škrabancov, čo je vzhľadom na včerajšie prejazdy malý zázrak.

Táborisko opúšťame okolo jedenástej. Odchádzame smerom k salašu, kde sa pokúsime po druhý krát nakúpiť syr. Cesta je nám dobre známa z predchádzajúceho večera a o chvíľu stojíme pri salaši. Hmm, tak prečo si zablúdil medzi tými kopami štrku na bagrovisku, jazdiac popod ramená bagrov? Som mala pocit, že tam zapneme GPS  Jaaaaj, to bol akože trial, či? Prosim ta, otoč to! Vráť sa naspäť! Medzi hentými kopami štrku sme mali ísť! Tu je cesta... Áno tu!!! Peťo s Radom idú vykšeftovať syr, ale vracajú sa s prázdnymi rukami, takže z obchodu asi nič nebude.
Pred nami sa týči pomerne vysoký kopec s holým vrchom a od neho sa smerom doprava tiahne celé pohorie. Týmto smerom vedie aj na pohľad pohodlná cesta a tak odbočujeme vpravo a vnárame sa do údolia. Zo včera vieme, že cesta priamo nikam nevedie, tak rátame s tým, že po tejto sa dostaneme ďalej. Včerajší enduráci sa už okolo nás nevracali, tak je vysoko pravdepodobné, že pokračovali touto cestou, keďže iná, zjazdná aj pre nich, nikde nebola.
Cesta nás vedie asi pol hodinu malebným údolím. Je trochu prašná, ale včera sme si užili toľko prachu, že toto sa nám zdá úplne zanedbateľné. Míňame malé potôčiky, ktoré sa dole v údolí evidentne spájajú do potoka, pri ktorom sme táborili. Prechádzame malebné tiesňavy medzi skaly a cesta je miestami do skaly priamo zatesaná.

Kvalita cesty sa pribúdajúcou nadmorskou výškou horší. Chvíľami pripomína tisovecké úseky s blatovými vložkami. Roman sa vytešuje, priam si v tom bahne rochní, ja len dúfam, že tu nikde nebudem musieť do toho bahna vyskočiť. Chlapci zlatí, neviem, či tadiaľto niekam prejdeme. Miestami je potrebné ísť mimoriadne opatrne, pretože cesta sa zužuje hlbokými výmoľmi po oboch stranách a hrozí zošmyknutie auta na klzkom blate. Radšej radím redukciu a idem pomaly a opatrne. Zaujímalo by ma, či včerajšie motorky išli touto cestou. Ak áno, tu mohli mať vážny problém. Na dvoch kolesách to mohlo byť dosť nebezpečné. No lebo na tejto neceste je to autom bohovsky bezpečné!!! V každom prípade je to vítaná zmena po prachu na pohodlnej, širokej, ale nudnej ceste.
O chvíľu je cesta opäť suchá a pekná. Je škoda ísť ďalej na redukcii, asi ju vyradím. Ale keď tak pekne tentoraz zaklapla, je mi ľúto ju vyraďovať. Že by som na nej došiel až k moru? No, tak tadiaľto asi k moru cesta nevedie...

richádzame pod zvážnicu, ktorá sa v jednej časti prepadáva zo svahu. Cesta sa točí späť, Peťo ide preveriť, ako ďalej vyzerá. Rado ide preskúmať zvážnicu čo stúpa hore, odhadzuje konáre z cesty pred ním, prechádza cez kamene a haluze a stúpa. Zastavuje pred stržou a pozerajú aj s Jankou, či je to možné prejsť. Je to úzke a v náklone nad 5-6 metrovou stenou. Martin vytriasa kamene z topánok, z diaľky to vyzerá ako poľský ľudový tanec. Na moje požiadanie opakuje poslednú pasáž aj pre kameru. To režíruješ jak Tarantino. Dufam, že priebeh tohto výletu nebude rovnako absurdný ako Tarantínove filmy... 

Rado opatrne prechádza cez problémový úsek, vydávame sa za ním. Zosunutá cesta nie je jediné spestrenie. Za najbližšou zákrutou v značnom stúpaní ležia na ceste veľké kamene a konáre a v strede cesty je výmoľ od vody a ťahania dreva. Idem druhý a Peťo je už opäť za mnou, ako posledný. Vrtký Wraník svižne stúpa, nerobí mi problém hľadať vhodnú stopu, tak aby výmoľ bol stále v strede medzi kolesami. Mastodont je podstatne dlhší a je problematickejšie držať mu v zákrutách všetky kolesá nad výmoľom. Na prvý pokus odmieta pokračovať v stúpaní a Peťo musí korigovať stopu krátkym zacúvaním. Žeby bola pravda, že dlhší nie je vždy lepší??? Janka s kamerou v ruke absolvuje tento úsek po vlastných. [color=red]Peťo zjavne môjmu biologickému 4x4 neverí a pod zámienkou inštrukcií od Romana ma donúti nastúpiť to Mastodonta. Ty brďo, to je kultúra jak v obývačke. Kožené sedadlo, kopa miesta, no už mi tu chýba len televízor...
Cesta sa zase trochu zrovnáva a okrem natriasania na nerovnostiach nerobí žiadny problém. Stále stúpame v hustom lese. Cesta sa ale mení na širší chodník – zvážnicu, ktorá opäť strmo stúpa cez slnkom zaliate zarastené rúbanisko a mizne hore v hustom lese. Zastavujem na jej začiatku a čakám na pokyny cez vysielačku od Rada. V spätnom zrkadle sa za mnou objavuje Mastodont, tak mu dávam pokyn na zastavenie, kým Rado neoznámi, čo nás čaká ďalej. Zvážnica je plná rozdrobených kameňov rôznych veľkostí, premiešaných s kôrou a konármi stromov. Vyzerá to veľmi zaujímavo, som zvedavý, čo nás ešte čaká ako sa s týmto popasujú naše autá. Rado je už hore, ale zatiaľ sa nehlási. Toto vyzerá byť skutočne pekná lahôdka. Pri pohľade na to, kam sa máme vyškriabať aj s naším milovaným Wraníkom dostávam kŕč do čeľuste.

Rado dáva pokyn k odchodu ďalšieho auta. Peťo zostáva čakať, ja s Wraníkom vyrážam veľmi pomaly do prudkého stúpania s rozdrobeným podkladom a kameňmi s veľkosťou päste až melóna. Kŕč v čeľusti nepovoľuje... Wraník na MTčkach nabombovaných na 2,5 atmosféry sa natriasa na kameňoch a po centimetroch zdoláva strmú zvážnicu. Chvíľami auto zastavuje a kolesá na mieste miesia kamene a konáre pod sebou. Mierne zacúvanie a jemný rozbeh v stope o pár centimetrov mimo pôvodnej ale vždy zaberá a meter po metri stúpam vyššie a vyššie. Janka zospodu zvážnice filmuje môj výkon, už teraz som zvedavý na jej komentáre. Roman sa pomaličky škriabe do zvážnice, ja sa od nervozity čoraz rýchlejšie škriabem kam mi nechty dočiahnu. Nem dobre. Ten balvan nevyzerá dobre. Ja len dúfam, že sa tadiaľto nebudeme vracať. Vchádzam zo slnka do hustého lesa. V miernej zákrute strácam Janku z dohľadu a sústredím sa na jazdu. Bóže chlapci, čo ste si to vymysleli??? Oči si musia chvíľu zvykať na menej svetla. Ukazuje sa, že to, čo som doteraz považoval za strmý stupák bola len prípravka. To, čo je teraz predo mnou, je skutočná stena, na vrchu ktorej je prudká zákruta. Tesne pod zákrutou trčí v ceste veľká skala a vedľa nej leží niekoľko hrubých konárov. Radovu poštársku dodávku ale nikde nevidieť, čo je neklamným dôkazom toho, že sa to dá prejsť.

Valím oči na scénu predo mnou, ale stále držím Wraníka pod miernym plynom. Ten sa hrdinsky pasuje s drobivým podkladom a derie sa vyššie a vyššie. Ja hrdinsky držím jazyk za zubami, lebo to, čo sa mi tisne na jazyk by bol hodne hustý komentár, a keďže teraz držímv ruke kameru ja, a berie aj zvuk, bude lepšie, ak niektoré slová nevyslovím... Blížim sa k veľkej skale a hrubým konárom alebo holým kmeňom stromov ležiacim vedľa nej. Ako cez to? Zastaviť v tomto stupáku nemám odvahu. Za jazdy vyhodnocujem situáciu a vyberám z dvoch variant ďalšieho postupu. Jedna je zlá – skúsiť skalu, ktorá je síce dosť veľká, ale nevyzerá až tak nezjazdne. Druhá je ešte horšia – dať to cez ležiaci kmeň, ktorý ma ale asi pri takto pomalej rýchlosti zastaví.
Je to jasné, skúsim skalu. Už ju cez kapotu nevidím, vzdialenosť k nej len odhadujem. Už musí byť blízko, jemne pridávam plyn, aby som aspoň trochu nabral dynamiku. Štvorliter ochotne naberá otáčky, koleso naráža na tvrdý kameň a....
Stojím... Do pekla, toto som fakt nepotreboval. Skúšam jemne pridať plyn ešte raz, ale je to zbytočné trápenie. Auto sa natriasa na mieste, melie pod sebou rozdrobený povrch, naráža do skaly, ale nemá najmenšiu snahu vyložiť koleso ani o kúsok vyššie. A nebolo by na čase vytiahnuť naviják??? Radím na automatke neutrál a púšťam auto o pár metrov nižšie. S problémami ho viem ešte dostať do pohybu, ale o nejakej rýchlosti už nemôže byť ani reči. Ako to prešiel Rado? Žiadne stopy nebolo poznať ani pred mojím príchodom a teraz, po mojom nájazde, už isto nie. Skúsim menej pravdepodobnú variantu – cez strom. Prekvapenie sa však nekoná. Kmeň je príliš mohutný, a spoľahlivo ma zastavuje, tak ako predtým skala.
Spúšťam auto ešte raz o kúsok nižšie a skúšam to do tretice. A popri tom mi ešte stihneš dať pokyn, aby som to teraz točila. No ako keby som nemala iné na rozume!!! Máš jediné šťastie, že mám ešte stále ten kŕč v čeľusti a ruky plné kamery, ináč by som ti ukázala neslušné slovo!!! Márna snaha, už sa nedokážem ani pohnúť. Povrch je zjavne natoľko narušený, že sa kolesá nemajú o čo oprieť. Spúšťam sa teda o ďalší kus hlbšie. Je mi jasné, že inak ako s pomocou navijaku to už nepôjde. Som o viac než 10 metrov pod skalou a zbežný pohľad do svahu napovedá, že najbližšia možnosť na uchytenie lana je až vysoko nad zákrutou a dĺžka lana navijaku určite nepostačí. Pomaly sa rozbieham. Ide to, tak pridávam a teraz už s vážnejším plynom a hlavne silou vôle tlačím Wraníka čo najvyššie. Už neverím že by sa mi to podarilo prejsť, za cieľ mám len zmenšiť vzdialenosť. Vyššie než na nejaké dva metre od kameňa to ale nejde a najbližší pevný bod je ešte stále dosť ďaleko.
Zdola sa blíži Janka s kamerou v ruke. Snáď stihla zdokumentovať moju márnu snahu o zdolanie tejto chuťovky, bolo by to dosť poučné. No, ja si skôr myslím, že ty sa z toho isto nepoučíš a vliezol by si sem pri nulovej šanci prejazdu zas a znova...

V tejto situácii sa však hodí každá ruka, noha, aj hlava a tak som rád, že v tom už nie som sám. Zaťahujem ručnú, radím „P“ na automatke a vystupujem z auta. Na vlastných nohách je cítiť sklon svahu ešte výraznejšie ako v aute. Aj na pohľad je zrejmé, že samotné lano po strom nedočiahne a tak idem rovno do kufra pre gurtňu. Pootvorím zadné dvere a hneď zisťujem, že to nie je príliš dobrý nápad. No, otvoriť kufor Wraníka v prudkom kopci s čumákom smerom hore bol nápad hodný skôr mňa ako blondínky, ale tak nech sa páči... Váha rezervy na dverách a tiež tlak nákladu zvnútra auta v prudkom svahu spôsobujú, že mám čo robiť s tým, aby som dvere udržal a celý náklad nevysypal dole kopcom. Ja mám čo robiť, aby som sa nesmiala nahlas. Ale tuším povolil ten kŕč. Začína to byť sranda  S vypätím síl zatváram zadné dvere. Podľa zoznamu uloženia nákladu by však niekde za vodičovým sedadlom malo byť ťažné lano a viazacie gurtne. Vyberám lano a vešiam si ho okolo krku. Ešte si henten koniec prehoď cez túto slučku a ja ti to uviažem o henten konár  Nie je to pokus o samovraždu zo zúfalstva, len potrebujem voľné ruky. Odisťujem bubon navijaku na voľno, vyťahujem lano s hákom a šliapem do kopca. Ľahko sa to hovorí, ale v gumených šľapkách, v kamenno-drevennej drti, v takomto svahu a s narastajúcou váhou lana za mnou, sa to ťažšie vykonáva. Tak si uži tie blatojebky, keď si si nedal povedať, že sa máš prezuť do niečoho pevnejšieho (blatojebky – rozumej obuv typu Crocsy. Autorské práva k tomuto výrazu drží Bajka Ščasná – Lucky) S námahou sa štverám do svahu a Janka kontroluje odvíjajúce sa lano na bubne. Bude lepšie, keď posledný rad závitov ostane na bubne, lebo keď odtrhneme úchyt lana na jeho konci, bude veľká zábava dostať sa ďalej. Janka ma zastavuje, keď som asi 5 metrov od stromu. Bežné ťažné lano mi určite nebude stačiť, keďže ho potrebujem okolo stromu aj omotať.
Zhora k nám po ceste peši schádza Rado a zvedavo už z diaľky sleduje, čo to tu vystrájame. Super, bude sa nám hodiť. Vraciam sa k autu dole svahom a spoza sedadiel ťahám aj oranžové viazacie gurtne a ovládač k navijaku. Nechce sa mi hore kopcom zdolávať celú dĺžku a tak hádžem gurtne Radovi. Hľadí na ne so značnou nedôverou, ale nakoniec len pokrčí ramenami a viaže ich okolo stromu. Nedá sa nič robiť, v danej situácii nič iné k dispozícii nemáme, musíme si pomôcť s tým, čo je.
Úlohy sú jasné. Rado ostáva hore pri strome sledovať uchytenie, ja z vonku obsluhujem navijak a Janka ide za volant. Ja nikam nejdem! Ty si ma tam napchal!! Skúša síce protestovať, bojí sa prudkého svahu, ale nakoniec nastupuje do auta a usadí sa za volantom. Nuž, tak ty budeš mať mokré sedadlo!!! Ideme na to. Lano sa napína a pod ťarchou Jeepu vydáva typické stonavé zvuky. A zaujíma tu niekoho, aké zvuky vydávam ja??? Rado s nedôverou sleduje viazacie gurtne, ale zdá sa, že to vydržia. Ale ja to nevydržím!!! Janka s neopísateľným výrazom v tvári, jemným plynom pomáha navijaku a Wraník sa štverá hore kopcom. Bez problému prekonáva skalu a niekoľko hrubých konárov v ceste a vzdialenosť k stromu sa stále skracuje. Prestávame navíjať, až keď auto stojí priamo v zákrute. Sklon svahu je stále prakticky rovnaký, ale podklad je už pevnejší a nemal by byť problém sa pohnúť. No tak ja som v takom strese, že ja sa nepohnem ešte hodinu, takže robte si, čo chcete. Odväzujeme auto z gurtní, na čo Janka chytá miernu paniku a kŕčovito tlačí na brzdu a zviera volant, až jej hánky na rukách belejú. Zjavne si sledoval len tie časti môjho tela, ktoré boli v priamom kontakte s Wraníkom, ináč by si videl, aké biele som mala čeľusťové kĺby... Nemá zmysel sa striedať za volantom, a tak ju s Radom len v rýchlosti inštruujeme, ako má bezpečne prejsť v bočnom náklone tobogánom zákruty. Tobogán? Jasne, tak tam šplechnite trochu vody, nech je sranda... Nedávame jej radšej moc času na rozmýšľanie a vzápätí ju hlasito povzbudzujeme: Choď! Choď!! Choooď!!! Nezastavuuuuj!!!! A ona ide... A nezastavuje... Cez hlasný zvuk štvorlitra v otáčkach sa síce prediera aj výskanie z kabíny, ale Janka to zvláda na 1 s hviezdičkou. Wraník plynule prechádza prudkou a strmou zákrutou, naberá rýchlosť a mizne medzi stromami. No nie je to skvelá baba? Len dúfam že o chvíľu napriek našim posledným inštrukciám uberie a zastaví a nebudeme ju musieť hľadať až niekde na Ukrajine. Za túto lekciu, ktorú ste mi tu uštedrili, by ste si zaslúžili ísť peši až domov!!!

Janka dáva cez vysielačku pokyn Peťovi, že má voľnú cestu a môže vyraziť do súboja s prudkou zvážnicou. Už aj počuť mohutný zvuk naftového 4,2 litra a po chvíli sa Mastodont objavuje na zvážnici hlboko pod nami. Na rozdiel od Wraníka ma väčšie a podhustené pneumatiky, ale zase podstatne väčšiu hmotnosť. Nerovný a drobivý podklad v strmom stúpaní mu dáva zabrať rovnako ako aj mne. Mastodont sa natriasa zo strany na stranu, kolesá prehrabávajú, ale centimeter po centimetri sa posúva hore kopcom. Blíži sa k miestu, z ktorého som mal problém sa pohnúť. Zdá sa, že úplne odlišné parametre tohto auta spôsobujú, že na pohľad zdoláva terén jednoduchšie. S Radom stojíme v zákrute a s očakávaním sledujeme skvelé divadlo pod nami. Dokáže nám veľký a ťažký Patrol, že bude v tejto situácii lepší, ako malý, pomerne ľahký a silný Wrangler?
Prekvapenie sa ale opäť nekoná. Mastodont ostáva stáť na rovnakom mieste ako ja a všetky pokusy dostať ho z tohto miesta opäť do pohybu zlyhávajú. Mierne zacúvanie do inej stopy a rozbeh? Rado z hora posunkami naviguje Petra. Nedostal sa o nič ďalej. Ďalší pokus. A ešte jeden. Peter za volantom nekoná úplne presne podľa Radových predstáv a mierne stúpa nervozita. Obaja bratia sa maximálne snažia, aby to Patrol zdolal bez pomoci navijaku, ale je to asi márny boj.
Po poslednom zacúvaní mierne bokom sa zadné koleso Mastodonta dostáva do svahu a nastáva vykríženie. To spôsobuje, že auto sa už nedokáže pohnúť ani vpred, ani vzad a naviac v strmom svahu hrozí nebezpečenstvo prevrátenia sa.
Atmosféra citeľne hustne, už občas padajú aj „jemné vulgarizmy“. Je to jasné, k slovu sa dostane mechanický navijak. V našich podmienkach je to tak trochu rarita. Bežne používané navijaky sú totiž elektrické, ale tento navijak je poháňaný silou vlastného motora auta, cez mechanický náhon, priamo z redukčnej prevodovky. Tešíme sa, že túto vychytávku konečne uvidíme v akcii.
Bohuš vystupuje z auta a už aj ťahá lano k stromu nad zákrutou. Toto bude asi na dlhšie a mne práve došli baterky v kamere. Bola by škoda, nemať zdokumentovanú túto pasáž. Neviem kedy sa k písaniu dostanem a poznámky z kamery mi isto budú veľmi užitočné, keď budem o pol roka spomínať, čo všetko sme tu prežili.
Nechávam skupinku pracovať a šliapem hore cestičkou, po ktorej pred chvíľou zmizol Wraník s Jankou za volantom. Už to nie je také strmé, dúfam že Wraníka s Poštárskou dodávkou nájdem za najbližšou zákrutou. Je to tak. Odpočívajú s naštartovanými motormi a pokojne si pradú. Janke sa už dole nechce ísť, ešte sa mi nevrátila krv do nôh, tak len bleskovo mením baterky za nabité a utekám dole kopcom, aby som stihol zaznamenať čo najviac z prejazdu Mastodonta.
Rado s Bohušom stoja v zákrute. Lano je ukotvené a napnuté, na jeho konci visí mohutný Patrol. Zdá sa, že som to stihol, zatiaľ sa dostal len do miesta, odkiaľ sme ťahali nášho Wraníka. Lano praští pod váhou ťažkého auta a Peter za volantom sa snaží motorom a kolesami pomôcť navijáku. Nevybral si najvhodnejšiu stopu a Rado sa ho snaží posunkami aj slovne usmerniť. Petrova pozornosť je však zameraná pred auto a na posunky nereaguje včas, tak ako by si Rado predstavoval. V najstrmšom mieste Peťo razantnejšie pridáva plyn, čo spôsobuje uvoľňovanie lana následné preklzovanie kolies a opätovné napínanie lana v obrovských rázoch. Obaja s Radom sa snažíme prekričať zvuk motora a upozorniť ho na nutnosť jemnejšieho plynu, ale Petrova pozornosť je opäť mimo nás. Rado to prežíva dosť emotívne a aj vulgarizmy sa pritvrdzujú. Mastodont zastavuje na mieste s pevným podkladom, z ktorého by sa už mal dostať bez pomoci navijaku. Zdržali sme sa tu viac než dosť, bleskovo naviť lano na kotúč navijaku, zbaliť gurtňu a odchod. Mastodont sa bez problému pohol z miesta a prechádza strmou zákrutou. Rado naskakuje na pevnostný nášlap a vezú sa k Dodávke a Wraníkovi, šliapem peši za nimi.

Rado to už tiež trochu predýchal a je o poznanie kľudnejší. Raz darmo, spoločne strávená mladosť súrodencov je poznať aj na ich vzájomnej komunikácii. Za bežných okolností je to také decentné doberanie sa, na ktoré sme zvyknutí všetci, čo ich poznáme a máme to na nich veľmi radi, ale vo vypätých situáciách, keď treba konať a nie je moc času kontrolovať emócie, idú myšlienky na jazyk najpriamejšou cestou a komunikácia sa stáva tvrdšou. Našťastie, všetko napätie zjavne ostalo v tom výjazde a ďalej pokračujeme v absolútnom kľude a spokojní s posledným zážitkom.
Cestička, ktorá vedie ďalej, je síce stále pomerne strmá a miestami sa nakláňa v miernych uhloch, ale o poznanie menej rozbitá. Kľukatí sa lesom, miestami sa stráca medzi stromami a občas sa treba trochu tesnejšie triafať medzi ne. Zrazu sa k nám po ceste gúľa vačší kameň. Brzdím a kameň nás míňa. Dúfam, že sa za ním nebude gúľať aj Poštárska dodávka. Nič sa však nedeje a tak pokračujeme v ceste, ktorá po chvíli z lesa ústí na rozľahlú strmú lúku. Na jej horizonte svieti modrobiela Poštárska dodávka a míňa chatrč salaša. O chvíľu sme na horizonte a my. Pred nami sa ukazujú strmé trávnaté úbočia, ktoré vedú snáď až do neba. Musíme byť hodne vysoko. Na chvíľu s Jankou zastavujeme, rozhliadame sa okolo a užívame si impozantný výhľad na hory pod nami. Kam až oko dovidí, ťahajú sa nekonečné zelené hory a doliny.

Mastodont nás medzitým obišiel a nasleduje Poštársku dodávku, ktorú vidíme v strmom trávnatom svahu oproti nám. Na prvý pohľad je to rovná lúka, ale Rado doslova bojuje o každý meter. Nastupujeme a odchádzame za nimi. Už chápeme, v čom je problém. To, čo vyzerá ako rovná lúka, má skalnatý podklad a auto sa na ňom neskutočne natriasa. Rado s Peťom stoja v mieste, kde sú skaly v podklade výrazne väčšie, čo značne sťažuje ďalší postup a v pozdĺžnom náklone aj zvyšuje nebezpečenstvo prevrátenia sa pre naše dve krátke autá. Čakáme pod nimi, v dostatočnom odstupe, čo sa bude diať. Zdravý rozum víťazí a už opatrne cúvajú z nebezpečného úseku späť k nám. Hľadáme inú trasu k vrcholu. Ako schodná sa ukazuje trasa v úžľabine vpravo od nás. Aby sme sa do nej dostali, bude ale potrebné prekonať niekoľkometrové klesanie bočného svahu v nepríjemnom náklone. Svah naviac pretína ryha. Nie veľmi hlboká, ale určite poskytne mimoriadny adrenalínový zážitok najmä Radovi, ktorý bočné náklony príliš neobľubuje. A po tom, ako mne práve stislo zadok viem, že Rado bude obzvlášť nadšený.

Poštárska dodávka sa spúšťa do úžľabiny vyššie ako my. Dostáva sa tak pred nás a driape sa po hrboľatom povrchu vyššie a vyššie. Nasledujeme ich približne v rovnakých stopách. Wraník sa drží a pomaly sa derie do prudkého kopca. Od podvozku sa zrazu ozve tvrdá rana, ako narazí na skalu. Nerobí nám to príliš dobre. Janka vystupuje a ide sledovať stopu pred autom, aby sme náhodou nespôsobili nejaké vážnejšie škody, a ja pokračujem veľmi pomaly a opatrne ďalej. Aha čučoriedky. A tu sú ďalšie. Aká milá lúčka. Super. Nech sa chlapci vybláznia, ja si tu pofotím panorámy okolo. Nádhera. Rozhliadam sa a nasávam krásu tohto momentu. Zrazu Wraník zastavuje a kolesa sa len pretáčajú na mieste. Zhoda okolností spôsobila, že všetky kolesá sa opierajú o skaly a v prudkom kopci nie je možné získať energiu na ich prekonanie. Rozhodujem sa pre malé zacúvanie mierne bokom, aby som mohol pokračovať v inej stope. Zaradím neutrál, otočím mierne volantom a opatrne púšťam brzdu. Roman sa ešte mrví v tej koľaji, tak ok, cvaknem mu jednu fotku a vybehnem si kúsok ďalej po svojich. Prudký sklon svahu musí stačiť na to, aby sa auto vlastnou váhou pohlo o kúsok vzad. Aj áno, po centimetroch sa posúvam vzad a vľavo, ale nerovnosť povrchu zapríčiňuje, že mi ľavé predné koleso zdvíha do vzduchu. Nad niekoľko sto metrov dlhou strmou úžľabinou a v polohe, že v sedadle viac ležím, než sedím, mám z toho dosť nepríjemný pocit. Stojím na brzde a zvažujem čo ďalej. Aby som mohol využiť stopu aspoň o pol metra ďalej ako je pôvodná, potrebujem ešte pár centimetrov cúvnuť. Bokom si už netrúfam, ritný zvierač – neoklamateľný indikátor nebezpečných náklonov, dáva zreteľné signály, ktoré si už netrúfam ignorovať, tak zrovnávam predné kolesá a skúsim to rovno dozadu. Pozerám, čo tam Roman vymýšľa a prečo sa nehýbe dopredu... Jemne povoľujem brzdu a auto sa pohne pár centimetrov dozadu, to už stačí, pritlačím brzdu. Zrazu sa však deje niečo absolútne nečakané. Do paži, čo to robí??? Čo to do...?!?!?!
Pravá zadná časť Wraníka prudko klesne. Ľavé predné koleso ide opäť do vzduchu. Lenže za ním nasleduje aj pravé. Zatínam prsty do volantu, zastavuje sa mi dych a bezmocne sledujem, čo sa deje. Je to ako spomalený film. Auto sa nekontrolovateľne nakláňa dozadu, celá moja váha už leží na operadle a pred sebou v okne vidím len nebo. Veľmi jasne si uvedomujem, že tento pád už nemá čo zastaviť a bude mať fatálne dôsledky, minimálne pre auto. Našťastie, som pripútaný ako vždy, a do poslednej chvíle optimista. Verím, že sa to dá prežiť. Hovorí sa, že v posledných chvíľach sa človeku premietne pred očami celý život. U mňa nie... Stíham akurát tak zanadávať... Ja, stojac presne pred zdvíhajúcim sa Wraníkom nestíham ani zanadávať, a jediné, čo sa mi premietne pred očami je účet za prevoz autovraku a cínovú rakvu. Keď sa začne gúľať do hentoho údolia, tak ho zastaví až zvodidlo na diaľnici do Bukurešti!!!
Ďalšia sekunda trvá asi hodinu. Auto sa však zastavuje v takmer kolmej polohe. Chvíľu ako keby váha, ktorým smerom sa ďalej vydá. Stále nedýcham a mám pocit, že aj srdce sa bojí udrieť. Musím mať hodne namakaného strážneho anjela, keď je schopný za nárazník potiahnuť dve tony. Nechci vedieť, za čo stiahnem ja teba, ak toto prežiješ!!! Neskutočne pomaly, počítam tak za ďalšiu hodinu, sa Wraník vracia prednými kolesami späť na zem.
Nepohnute sedím, stále stískam volant, ale srdce už začína biť a tuším už aj dýcham. Od okolitých končiarov sa odráža môj srdcervúci výkrik a postupne zaniká v nekonečnej úľave, že si prežil... V tele musím mať neskutočné množstvo adrenalínu, ktorý ma vracia do reálu s takým entuziazmom, že sa nedokážem prestať smiať. Janka stojí kúsok odo mňa, vytriešťa na mňa oči a je úplne bledá. Ak po tomto zážitku ešte niekedy pôjde so mnou na offroad expedíciu, bude to asi malý zázrak. Ja začínam byť presvedčená, že ste v rodine mali mačku, lebo neviem, či máš deväť životov, ale dva istotne... Musím preč z tohto miesta. Druhý krát by som už nemusel mať toľko šťastia. Radím D a opatrne sa posúvam dopredu. Podľa očakávania, v novej stope už nie je žiadny problém a pomaly sa blížim k Poštárskej dodávke, stojacej o pár metrov vyššie, nasledovaný Mastodontom.

ystupujeme z áut a schádzame sa k porade, čo ďalej. Máme už v minulosti po horách niečo prevozené, ale toto miesto je skutočne jedinečné. Je celkom dobrá viditeľnosť a pod nami sa do niekoľko desiatok kilometrov vlnia hory Maramurešu. Keďže stojíme na jednom z najvyšších kopcov v okolí, máme ich pod sebou ako na dlani.
Po neďalekom hrebeni prechádza miestny človiečik s koníkom. Keď je bližšie, mávame a kričíme na neho. Evidentne ožije a prekvapene na nás pozerá. Asi tu autá nevidieť tak často, aj keď vedľa nás v tráve leží plechovka českého piva, čo svedčí o tom, že tu nie sme prví. Necháva koníka hore a beží k nám. Volá sa Ivan, a dáva sa s nami do družného rozhovoru. Je to miestny zberač čučoriedok. Snažíme sa z neho dostať informácie, čo je ďalej a či má zmysel púšťať sa vyššie. Jeho názor je, že jednoznačne nie, pretože nad nami je opäť kus lesa a tvrdí, že tam je cestička sotva pre motorku. Nemá zmysel škriabať autá a zážitkov máme na dnes aj tak celkom dosť, tak padá rozhodnutie pre zostup do doliny. Bolo by ideálne, keby sa nám podarilo dostať do doliny vedľajšej, ale nemáme žiadnu istotu, či nájdeme prejazdnú cestu alebo zvážnicu, tak volíme cestu, ktorú už poznáme. Janka týmto rozhodnutím nie je moc nadšená, asi sa jej popri spomienke na Wraník na zadných vybavil aj úsek, kde sme sa navijákovali a kde musela šoférovať strminou hore a predstavila si, ako to teraz pôjdeme opačným smerom dole. A keď si spomeniem, ako celú cestu hore opakovala, že len dúfa, že tadiaľto nepôjdeme aj naspäť, tak celkom chápem jej výraz v tvári. No, po tých dvoch panákoch je mi to už ale úúúúplne jedno...

Využívam chvíľu, keď chalani ešte pofajčievajú s Ivanom a schádzam preskúmať miesto, kde som sa skoro prevrátil. Dôvod je jasný. V tráve rastie malý stromček, okolo ktorého je nie veľmi viditeľná jama. Pri cúvaní v strmom kopci mi zadné pravé koleso zišlo do jamy, čo bol dostatočný impulz na to, aby zafungovali základné fyzikálne zákony. Čo však zabránilo prevráteniu auta? Snažím sa predstaviť si na tomto mieste zadnú časť Wranglera. Je to jasné, bol to zadný nárazník, ktorý sa oprel o zem na opačnom kraji jamy. Bola to len náhoda a veľká dávka šťastia. Je to poučenie, že musíme byť opatrnejší. Prvý krát v živote oceňujem, že naše auto nie je príliš zdvihnuté a tak má nárazník pomerne nízko. Netušil som, že to môže byť aj na niečo dobré... Začínam si uvedomovať, čo sa práve udialo a čo všetko sa mohlo stať. Roman je vplyvom prebytku adrenalínu hyperaktívne vytešený. Ak to takto pôjde ďalej, bude toto asi moja posledné offroadová expedícia, ja fakt nepochopím toto vaše vytešenie z toho, ako sa ja bojím!!!

Pridávam sa k skupine, ktorú opúšťa Ivan. Nasadáme do áut, otáčame sa a veľmi opatrne schádzame podobnou cestou, ako sme išli hore. Janka natáča náš odjazd a Martin po predchádzajúcich skúsenostiach kráča na začiatku našej kolóny a skúma terén. Aj tak, neviem, či by sme mu mali veriť, lebo veď aj sem nás naviedol on... Úžľabinku tento krát prechádzame mierne naprieč. Idem v povážlivom bočnom náklone, ale nezdá sa, že by to robilo nejaký problém. Som zvedavý, čo na to povie Rado. Z útrob pamäti mi vyskakuje spomienka na priečny rigol v tomto svahu a tak čakám na Janku, aby mi sledovala cestu pred autom. Nebudem vám nič nahovárať, po nedávnej skúsenosti mám trochu strach a opatrnosť nikdy nezaškodí. Nič mimoriadne sa však už nedeje a v pohode prechádzam cez hranu úžľabiny. Tak ako som predpokladal, Rado nepokúša bočné náklony, mieri autom priamo oproti svahu a pod plynom sa štverá hore. Neviem kadiaľ išiel Peťo, ale čaká nás už hore. Sme komplet, začíname schádzať okolo salaša cestou, po ktorej sme išli hore. Na nerovnom povrchu a pri zatáčaní sa od predného kolesa ozývajú zvuky, ktoré predtým počuť nebolo. Keď sa vrátime dole na cestu, budem to musieť pozrieť.

Cesta dole je síce tiež veľmi zaujímavá a prechádzame ju slimačím tempom, ale na Jankine veľké prekvapenie nám nerobí žiadny problém. Zjavne mi neverila, že dole to ide vždy... Ano Romanko, skoro si ma tam hore presvedčil o tom, že dole by to išlo... 
Sme dole a je približne pol tretej. Vystupujem a obzerám blatníky okolo kolies. Dnešný výjazdík nie je celkom bez škôd. Pri tom veľkom náraze hore sa ohol podblatník a pri vytáčaní a krížení zasahuje až do behúňa pneumatiky. Obzerám sa a hľadám vhodný nástroj na opravu. Jeden je tu hneď poruke. Beriem do rúk asi trojmetrový drevený drúk. Pár úderov a jemné zapáčenie o koleso a všetko je zase na správnom mieste. Peťo s Radom medzitým ušli a tak sa ich snažíme dohnať. Po rovnej ceste nie je problém ísť aj rýchlejšie, trochu nás spomalí len úsek s tisoveckým blatom, ktoré mliaska pod kolesami. O chvíľu dobiehame zvyšok skupiny.

Už po neviem koľký krát prechádzame okolo salaša na križovatke a prašnou cestou okolo nášho bývalého kempoviska prechádzame k hlavnej ceste. Cez vysielačku prebieha komunikácia o tom, čo pôjdu Peťo s Radom pojazdiť ďalej. Pre mňa a Janku je program jasný. Je už dosť neskoro a čaká nás dnes ešte náročný, niekoľko stoviek kilometrov dlhý, presun na juhovýchod krajiny. Dnes chceme prejsť maximum z tejto trasy a dostať sa čo najbližšie k Buzau, kde chceme zajtra navštíviť dve turistické atrakcie, pred presunom do delty Dunaja k moru.
Zastavujeme pred hlavnou cestou na veľkej prašnej odstavnej ploche. Blížime sa k Patrolom. V tom sa z prachu kúsok od nich zdvihne úhľadné tornádo. Do výšky vyťahuje prach a drobné smeti, ktoré tancujú v stĺpe. Hýbe sa smerom k nám. S Jankou s úžasom hľadíme na to divadlo cez predné sklo. Pár metrov pred nami sa však zrazu rozplynie a zmizne. Táto oblasť má teda štýl a vie ako sa rozlúčiť s turistami...

Kúsok cesty máme ešte spoločný a poslednú spoločnú zastávku si dávame na pumpe, kde sme včera tankovali. Znovu tankujeme doplna, lúčime sa s partiou a odchádzame spoznávať krásy Rumunska. Zvyšok partie ostáva jazdiť v tejto oblasti. Nemôžeme sa ubrániť smútku. Spoločne prežitý čas vytvára isté putá. Ostávame sami a spoločnosť tých ľudí nám bude chýbať. Skôr si myslím, že sa bojíš, že ti už len tak na sólovku nedovolím také kultúrno offroadové vložky... Je istá šanca, že sa nám podarí o pár dní opäť stretnúť v oblasti Fagaraš, ale moc tomu s Jankou neveríme. Rado nie je príliš zástancom dlhých presunov a v tejto oblasti je isto ešte čo pár dní pochodiť. Veď uvidíme, budeme v kontakte...
Je skoro 17 hodín. Do Buzau nás čaká ťažkých 500 kilometrov. Keďže chceme prejsť okolo jazera Izvorul Montelui ,navigácia to udáva na takmer 10 hodín jazdy. Naviac, chceme skúsiť niekoľko ciest, ktoré sú v mape označené ako najmenej kvalitné, či nenájdeme na dlhej nudnej ceste nejakú offroad vložku. Dnešným cieľom je prejsť čo najviac z tejto trasy, kým budeme vládať. Vyrážame na cestu, zatiaľ plní energie. Je to ale ťažká nuda. Samý asfalt, občas nejaký kostolík, všetky sú však tak nejako podobné, takže si ich už ani moc nevšímame. Z nudy nás na moment vytrhne len extrémne nazdvíhaný modrý pick-up Toyota.

Ráz krajiny sa výrazne nemení prechádzame jednu dedinku za druhou. Medzi mestami Borsa a Vatra Dornei je však priesmyk Prislop. Cesta stúpa v ľahkých serpentínach do hôr. Na jeho najvyššom mieste je krásny kostol a ukazujú sa výhľady na okolité kopce. Tiež by to nemusela zlá oblasť na jazdenie v budúcnosti. Na druhej strane kopca je krištáľovo čistý potok. Je poznať, že táto oblasť neoplýva priemyslom, ktorý by dokázal znečisťovať prírodu. O dôvod viac vrátiť sa sem.
Kilometre pomaly ubiehajú a Janka občas sleduje na mape, ako sa posúvame k jazeru Izvorul Montelui. Pribúda čas a ubúda svetlo. Okolo jazera prechádzame okolo deviatej večer. Moc sme toho zatiaľ neprešli a teraz sa rýchlosť presunu ešte viac spomalí, pretože cesta je v rekonštrukcii a každú chvíľu sa zužuje do jedného pruhu a miestami premávku riadia aj semafory. Je jasné, že na každom z nich aspoň pár minút stojíme. Onedlho je jazero za nami. Bez zastávky prechádzame menšími aj väčšími mestečkami. Pomaly sa prejavuje únava a vyčerpanie z celého dňa. Je už aj celkom tma a z krajiny ktorou prechádzame moc nevidieť. Budeme sa musieť obzrieť po ubytovaní. Blížime sa totiž k cestičke, ktorá vedie po úpätí hôr a je v mape označená ako cesta veľmi zlej kvality. Chceme je použiť len zo zvedavosti, aby sme si urobili obraz, ako vyzerá takáto cesta.

Prechádzame Piatra Neamt. V meste sa nechceme ubytovať, potešil by nás penzión mimo rušnú oblasť. Vychádzame z mesta a po chvíli aj v diaľke vidíme niečo osvetlené, čo by mohol byť penzión. Aj je - štvorhviezdičkáč. Vjazd cez obrovskú bránu, upravená štrková príjazdovka vedie pomedzi osvetlené altánky a fontány. Pred svetlami zaliatym vchodom so širokým mramorovým schodiskom je veľké parkovisko a na ňom plno luxusných áut značiek Audi, Mercedes a BMW. Mám pocit, že nám oproti vybehnú Mojsejovci... Náš špinavý zablatený Jeep v tejto spoločnosti vyzerá dosť komicky. Zastavujem priamo pred vchodom a Janka z auta vystupuje na červený koberec. Foťte si ma, a hlavne ten model, v ktorom som vyšnurovaná... Obchádzam auto a pridávam sa k nej. Sme z toho luxusu pred nami mierne mimo, ale zvedavosť je silná, vchádzame dnu. S nami vchádza aj nedbalá elegancia doplnená odórom bahna na topánkach a prašným púdrom na tvárach... Za vchodom sa nachádza už na pohľad honosná reštaurácia. Svedčia o tom nablýskané a upravené poháre, taniere a príbory na stoloch a tiež elegantne zdvihnuté malíčky pripíjajúcich si dám v šatách a pánov v oblekoch. Naše takmer trampské oblečenie a čínske napodobeniny gumených crocsov na nohách, voči nim pôsobí rovnako smiešne, ako džíp pri tých limuzínach vonku. Tlmená vrava v jedálni okamžite utícha a priam až cítiť, ako sa všetky oči upierajú na nás dvoch. Niekomu spadla strieborná vidlička na porcelánový tanier... Toto je asi sen a ja spím za volantom. Z tohto sa isto musím prebrať.
Celkom sa bavím, ale snažím sa tváriť ako-tak vážne. Prechádzame jedálňou k pultu obsluhy. Mladá pani za pultom s počítačom si nás prekvapene premeria pohľadom a čaká, čo sa bude diať. Janka sa jej anglicky pýta, či majú voľné miesta na ubytovanie. Odpovedá peknou angličtinou, že sú žiaľ plne vyťažení. Chystáme sa odísť, ale hovorím Janke, že len tak pre informáciu, nech sa spýta na cenu. Dozvedáme sa, že cena je 50€. To som si už absolútne istý, že sa mi sníva. Janka sa uisťuje: 50€? Na jedného? A odpoveď: nie! Komplet za izbu, aj s raňajkami pre oboch. Neuveriteľné! Klipkáme od prekvapenia očami a začína nám byť veľmi ľúto, že majú plno. Ja si myslím, že obsluha to pochopila tak, že klipkáme očami, pretože si to nemôžeme dovoliť a celú sezónu si budú hovoriť vtipnú historku, ako im sem zablúdil chudobný plebs... Toto by stálo za to vyskúšať, ako to vyzerá vnútri. Odchádzame cez reštauráciu do ktorej sa za nami opäť vracia život. Na druhej strane, je dobré, že odchádzame, lebo máme podozrenie, že by sa nám to mohlo tak zapáčiť, že tu ostaneme a z Rumunska už ďalej nič neuvidíme.
Vychádzame opäť na tmavú cestu. Je už vážne neskoro a o chvíľu by mohol byť problém nájsť ubytovanie z dôvodu, že by penzióny mohli byť zatvorené na noc. V najbližšej dedinke skúšame dva, ktoré sú pri ceste, ale sú oba plné. Ďalší je na druhej strane cesty. Tu máme šťastie, majú voľnú izbu a dokonca nám povolia zaparkovať auto vzadu za budovou, mimo dohľad z ulice. Oceňujeme to, pretože sa nám nechce z auta nič vykladať a berieme sebou len pár najnutnejších vecí. Ubytovanie je veľmi príjemné a pohodlné. A dokonca len za 35€. Sme unavení a tešíme sa na osviežujúci spánok v pohodlí. Ráno chceme vyraziť veľmi skoro, aby sme sa v rozumnom čase dostali do Buzau, kam to máme ešte poriadny kus cesty. Na večeru je už neskoro, kuchyňa už zatvorila, ale ešte nám aspoň na recepcii nalejúúúú. Na recepcii si dávame naliať ešte Alexandrion a pre istotu rovno po 1dcl pre každého. Odchádzame do izby. Po pár dňoch kempovania človek mimoriadne ocení teplú sprchu a mäkkú posteľ. Alexandrion funguje na 100%. Takmer okamžite tvrdo zaspávame. Veď o chvíľu vstávame a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Thunder.

Autor je majiteľ firmy  BUSINESS SOLUTION, s.r.o. - poskytujúca  profesionálne služby registrácie a správy internetových domén, webhosting, webdesign a tvorbu e-shopov. Internet vo Vaśich službách - Vaše sluzby na Internete.