Ráno sa prebúdzame do pekného, slnečného dňa. Cestu začíname na fajnej asfaltke popod pohorie, nad ktorým vidieť rozsiahly ľadovec. Cieľom cesty sú lávové polia pri Bifroste, západné pobrežie so sopkou Snaefellsjokul, v ktorej začali v románe Julesa Vernea - Cesta do stredu zeme, jeho hrdinovia svoju púť, a oblasť nazývaná Westfjords, kam turisti bežne nechodia. Recepčná v hoteli nás dokonca označila za odvážnych, keď chceme túto oblasť navštíviť . Dostali sme tiež užitočnú radu, že keď uvidíme bežať cez cestu starú ovcu, máme byť opatrní, pretože za ňou určite pobežia dve malé a budú bečať: „mamáááá, počkaj maaaaa“. Hmmm, tu by som ani ja nechcela ostať bez mamy. Len tak medzi nami, aj na národnych prospektoch sa ako krajina charakterizujú že: Iceland, country, where no one can hear your scream (Island – krajina, kde nikto nepočuje tvoj krik).... Tento istý slogan „SPACE – where no one can hear you scream“ použil aj Ridley Scott pri premiére filmu ALIEN (Votrelec) čo je pre mňa dodnes neprekonaný horor.



Cesta kopíruje pohorie, cez ktoré sme včera večer prešli. Za nimi sa v diaľke týči obrovský, snehovo biely ľadovec. Po oboch stranách cesty sa objavujú krásne scenérie a napriek zjavnej nehostinnosti tejto krajiny míňame farmy s pasúcimi sa ovcami a kozami, letisko a dokonca aj upravené golfové ihrisko. Akože, cítim potrebu upresniť, že golfové ihrisko má podobu trávnatého porastu rodinného domu v bernolákove a letisko vyzerá ako naša tristovková dráha v atletickom areáli základnej
školy ). Namiesto navigačnej veže sa malé jahniatko rozhliada po okolí stojac na chrbte veľkej ovce a namiesto navádzacích svetiel žiari odlesk krištáľovo čistej riečky, ktorá sa prehrýza lávovým poľom. Jeden z mnohých islandských golfových greenov je súčasťou svetového PGA Golf Tour. Jeden susedný cez malú mláku v Grónsku má prívlastok najsevernejší.



Cesta sa však po chvíli mení na štrkovú. Rada recepčnej sa ukazuje ako veľmi užitočná. Po ceste často behajú ovce s mláďatami, ale väčšinou placho uskakujú pred blížiacim sa autom. Až na tie, ktorým sa v noci prisnilo že sú nárazuvzdorné a ignorantsky ležia v strede cesty a len neochotne zdvíhajú svoje poloostrihané telá so značnou gráciou sa odsunú na najbližšiu trávnatú plochu. Ovečky neboli jedíné, kvôli ktorým Roman dupal na brzdy. Oveľa častejšie brzdil kvoli vtákom letiacim pomalšie ako naša Suzie.
Po chvíli prechádzame cez zaujímavé lávové polia tvorené veľkými čiernymi doskami polámanej tuhej lávy, ktoré siahajú, kam oko dovidí. Ja som teda mala v pláne ešte aj lávovú jaskyňu Surtshellir ale bola kvôli nezjazdnosti ciest uzavretá. Dokelu. Ďalší dôvod, prečo sem pôjdeme aj budúci rok. Vraj je to veľmi pekné... To bolo ľúto aj mne, jaskýň a lávových podzemných tunelov je na Islande neúrekom, ale za 5 dní sa to proste všetko vidieť nedá.



Prehováram zvyšok posádky na čiarkovanú odbočku medzi hory a vzhľadom na to, že celý deň je ešte pred nami, nemajú námietky. Si len myslíš... Cesta sa kľukatí pomedzi schodovité skalné útvary, ale po chvíli končí plotom na malej farme na moste cez potok, kde si dávame prestávku na sviežej zelenej lúčke. Keďže sme zabudli kúpiť na hoteli zásoby tekutín na dnes, Janka naberá z potoka čistú vodu, pre prípad núdze a odvážne sa z nej hneď aj napije. Doma by som to nespravila, ale keď tie islandské cikajúce ovečky vyzerajú tak akosi hygienickejšie, hehe...

Ja sa snažím potrápiť „zuzku“ prejazdom cez prírodný útvar na brehu potoka, ale zjazd je príliš členitý a kamenistý, tak radšej opatrne cúvam späť. Ja sa radšej nepozerám ) Robo si ľahol do trávy a užíva si slnečné lúče. V ľahu ten vietor proste nebolo cítiť a ostalo mi teplo. Po chvíľke vyrážame opäť na cestu. Vedie opäť cez horský masív. Prekvapením je, že naša jediná možná cesta je označená za neprejazdnú, aj keď zákaz na nej nie je.



Nemáme však moc na výber a vydávame sa na cestu, ktorá začína v serpentínach prudko stúpať k hrebeňu hory. No, povedzme si na rovinu, ona tá cesta nebola jediná možná, dalo sa to obísť asi 40 kilometrovou obchádzkou, ale nespravíme Romanovi radosť terénnym prejazdom? Prekonávame pár neveľmi hlbokých výmoľov, úspešne zvládneme aj nie veľmi hlboké koľaje, ale tesne pred hrebeňom je úsek s hlbšími koľajami v mäkkom blatistom teréne. Chvíľa zaváhania, ale pohľadom už vyhľadávam optimálnu trasu prejazdu a „zuzka“ sa už hrdinsky derie blatistým stúpaním. Prvýkrát spoločne spozorujeme akýsi hnedý nádych nášho zadného skla  A my ostatní hrdinsky zatíname zuby a rozmýšľame, ako budeme tlačiť a ťahať.



Za hrebeňom sa otvára panoráma doliny s riečkou uprostred a asfaltkou popri nej. Pomaly klesáme po kľukatej ceste popri stĺpoch elektrického vedenia, nad okrajom strže vymletej vodou do svahu. Užívam si krásny, takmer offroadový prejazd, ale zvyšok posádky takmer nedýcha. A pozorujeme, že Roman sa zjavne živí našim strachom. Po chvíli sa pripájame na štrkovú cestu v doline a pokračujeme súbežne s hlavnou cestou na druhom brehu. V mieste napojenia našej cesty na hlavnú nachádzame pumpu s obchodom, takže tekutinová kríza je zažehnaná. Naviac, ako bonus stojí pred obchodom nádherný kúsok. Patrol Y61, postavený na obrovských balónoch 44x18,5R16. Moc pekný pohľad. Roman fotí ako besný, mám pocit, že pohľad na túto veľrybu je pre neho cennejší ako whalewatching, pri ktorom by mohol vidieť kolóniu kosatiek. Nevadí, aspoň nemusíme na otvorené more...



Za touto zastávkou prechádzame krížom cez 3600 rokov staré lávové polia pri meste Bifrost. Sú však pomerne zvetralé a nevýrazné, ďaleko väčší dojem na nás urobili predchádzajúce lávové polia z dnešného dňa. Akože, pôvodne som sa stratila vo vlastných poznámkach, ako za 3600 rokov staré lávové polia som označila tie, ktoré sme minuli už pred tou terénnou vložkou, ale tie boli fakt krajšie... Mali sme vidieť aj lávové vodopády, ale wtf (kdp) vie, ako také lávové vodopády vyzerajú a či sme ich vlastne videli alebo nie??? Ja som videl.... Lavove polia boli až podozrivo hrboľaté. Kedysi boli rovné, ale geológia je kua veľká sila. Dnes sú z nich kopečky.

Zvyšná cesta na západné pobrežie je nekonečná asfaltka, na ktorej nude bránia len úchvatné výhľady na skalnaté hory po oboch stranách cesty, desiatky vodopádikov a pozvoľna sa meniaci charakter krajiny. Mal si si pospať ako ja, nemal by si nudnú asfaltku  nikde, opakujem, nikde nebola krajina nudná. Holé hladké kopce striedajú zasnežené a priečne zvrásnené hory. Kamenné lávové polia striedajú väčšie trávnaté plochy. Postupne, s klesajúcou nadmorskou výškou, ubúda aj sneh na štítoch. Počasie je tiež dosť náladové a slnko sa strieda s ťažkou oblačnosťou a miestami aj s dažďom. Míňame mestečko Borgarnes.



Po čase sa konečne objavuje pobrežie, takže sa scenéria opäť mení a výhľad na ľavej strane tvorí tmavý oceán. Robíme si krátku zastávku pri malom hotelíku s trávnatou strechou a nútime „zuzku“ zbehnúť hrboľatou trávnatou lúkou až k pláži. Čo tam po pláži, ale každá izba má samostatnú perličkovú kaďu na terase, napúšťanú z termálneho prameňa. Nechajte ma tuuuuuuuu.... A strechu mali tie bungalovy z trávy. Dokonca na streche bola aj nejaká hadica na polievanie 



Pláž je tvorená hrubozrnným strakatým pieskovým nánosom okolo čiernych skál. Pôsobí úplne inak ako pláže, na ktoré sme zvyknutí z bežných dovolenkových destinácií. Vidno že príliv má výšku niekoľkých metrov. Jasne, ale kde sa tu mám vycikať??? Upozornenie pre všetky ženy – tu si fakt nemáte za čo čupnúť. Ak sa neviete vycikať za zadným nárazníkom vlastného auta tak, aby ste sa vyhli zvedavým pohľadom spolucestujúcich, tak na Island ani nechoďte... Zvláštny dojem naviac umocňuje chlad, vietor a začínajúci dážď, ktorý nás opäť vyháňa na cestu pobrežím smerom k mestu Olafsvík.



Máme v pláne navštíviť sopku Snaefellsjokul s ľadovcom na jej vrchole a skrátiť si cestu horským prejazdom okolo nej. Celú cestu pobrežím lemujú malé vodopády, ktoré skokom zo skaly ukončujú cestu vody od topiaceho sa snehu v skalách k oceánu. Jednotvárne čierne skaly sa miestami menia na farebné plochy. Príčina tohto javu nám však ostáva záhadou. Vyvreliny rôzneho zloženia, po erózii s vodou menia farbu.



Odbočku na sopku nachádzame bez problémov. Sopka sa týči vysoko a čapicu jej tvorí biely ľadovec. Stojíme na odpočívadle pri Spievajúcich jaskyniach. Tie už kedysi strašne dávno slúžili ako útočisko pocestným a tí tam aj povyrývali svoje iniciálky a iné slová. Ty kokso, kopec kameňooooov, za tie sa schovám a v kľude sa vycikáááááám. A pozrime sa, aký estét s mäkkým kolesom. Upozorňujeme típka, že má asi defekt a on sklamane zlieza so svojim autíčkom z kopca dole. Bohvie, či sa už vracal, alebo chcel ísť vyššie.



Cesta prudko stúpa pomedzi skaly a kľukatí sa pomedzi čoraz častejšie snehové plochy. Zastavujeme, aby sme si mohli pobehať po snehu. Uchvacuje nás pohľad k pobrežiu, od ktorého sme vystúpali. Tešíme sa z krásneho prejazdu, ale naša radosť netrvá dlho. Cesta končí pri ľadovci, kde je odparkovaných 10 snežných skútrov a cesta je zablokovaná dvoma mechanizmami, pripomínajúcimi kompresory. No, podľa mňa to boli normálne dva hovnocucy, ale veď, volajme ich kompresory )))...



Mám dojem, že by som to vedel obísť bez poškodenia našej „zuzky“, ale cesta ďalej evidentne pokračuje na snehu a šéfka zájazdu jednoznačne velí ústup, čo znamená cestu ďalej okolo poloostrova cez mesto Olafsvík. Ja to vidím tak, že vidina brutálneho dobrodružstva sa len neochotne poddáva racionálnemu úsudku... Nemal svoju pravidelnú dávku adrenalínu a nášho strachu.
Schádzame teda rovnakou cestou a vychutnávame si výhľady na pobrežie. Na konci poloostrova sa na pláži týčia dva členité skalné útvary, ktoré sú tam len akoby mimochodom položené. Za nimi stráži bezpečnosť lodí 6-poschodový maják. V malom mestečku nachádzame múzeum s tradičnými domčekmi s trávnatou strechou a kamennou izoláciou pri stenách. Aj toto miesto však pôsobí opustene a smutne ako väčšina ostrova a tak bez veľkého zdržiavania pokračujeme v ceste k fjordom.

Malé občerstvenie na benzínke v Olafsvíku prichádza vhod, čaká nás dnes ešte kus cesty. Zase tu majú len tú sprostú prekvapkávanú kávu, ale je tu čisté wecko aj s umývadlooooom... a horúcou sírovodíkovou vodou. Prechádzame pobrežím a v diaľke za vodou vidíme cieľ našej dnešnej cesty – Západné fjordy. Nás zase vidia policajti sediaci v aute na druhej strane cesty. Prví policajti, ktorých sme tu videli. Asi sa im páčime, lebo sa pustili za nami a držia sa nám za chvostom. Roman zodpovedne dodržiava rýchlosť, vlastne to robil aj predtým, ale s policajtmi v závese má človek taký zvláštny pocit okolo žalúdka. Škrípeme zubami. Musel to byť asi nepríjemný zvuk, lebo policajti pomaly zaostávajú a už ich nevidíme... Prechádzame okolo pomerne širokého fjordu s ostrovčekmi uprostred a ďalší poloostrov obchádzame skratkou cez vnútrozemie.



Vchádzame do oblasti dnešného cieľa. Z časovo-úsporných dôvodov vynechávame oblasť červených pláží doporučených ráno recepčnou hotela a pokračujeme kratšou cestou vnútrozemím. Recepčná vravela, že tam bola naposledy pred 30 rokmi a na pláži bola úžasná malebná reštaurácia... S jankou sme ľutovali, že si dnes nedáme rybu. Čas dnešného dňa sa nám kráti a tak využívame každú možnú skratku na priblíženie k severnej časti, k mestu Isafjordur. Janka nám cestou naplánovala ešte návštevu mestečka Flateyri, ktoré v minulosti zavalila a zničila lavína a tak postavili v svahu nad ním ochranný val, aby sa to nezopakovalo. Je to cestou a sme zvedaví ako to vyzerá. Prechádzame chvíľu hornatým terénom medzi fjordmi, ale je to po dlhej ceste pobrežím príjemná zmena. Jedna zákruta za druhou, na štrkovej ceste „Zuzka“ sem tam zadriftuje.



No, ešte že je to automat, ináč by si to zobral na ručnej, čo??? A čo nevidíš, že tam bola dvadsiatka??? No a vidíš, že to išlo aj v štyridsiatke... Hmmm, tvoje sebavedomie by som chcel mať...



Krajina okolo je posiata drobnými jazierkami a zvyškami snehu a miestami sa ukazujú úchvatné výhľady na fjord z výšky v ktorej sa nachádzame. Farba štrkovej cesty sa mení zo šedej na červenú, ako keby nás aj samotná cesta chcela udržať v pozornosti a bdelosti. Trošku je táto cesta viacej deravá. Vymysleli sme nový islandský výraz: Mintuďúru  (ako ekvivalent k „maďarskému“ Miňtenker) . Krátku chvíľu sa neplánovane zdržíme pri krásnom vodopáde Dynjandi pri návrate na pobrežie. Už je však takmer 21 hodín a plánujeme, že sa pokúsime ubytovať v mestečku Flateyri, ktoré by malo byť už blízko. Ten vodopád je fakt krásny a stojí za odbočku. Je pri ňom taký kružák aj s lavičkami a normálne drevená búda aj s umývadielkami a taký absolútny pokoj. Chalani fotia, ako keby tam mali minimálne Angelinu Jolie... šak si tak aj pózovala...



Nasadáme do auta. Hurá, pohli sme sa. O pár kilometrov ďalej vidíme v doline pod nami nejakého offtíka. Blíži sa k takej užšej riečke, alebo širšiemu potoku. Spomaľujeme, že by to išiel prebrodiť? Že by sme sa zabavili? Na konci cestičky na brehu vody off zastaví, vylieza z neho postava. Rýchle kroky doprava, rýchle kroky doľava. Dokelu, veď to je ženská! Čo tam robí? Asi to ide prebrodiť....Áno, chlapci, ide to prebrodiť, ale po vlastných. Takže predstava off brodenia sa mení na predstavu fotiek zo súťaže miss mokré tričko. Voda je však sotva po kolená, dievka to rýchlo prebrodí a beží ďalej. Až vtedy pochopíme, o čo vlastne ide. Ušli jej ovce zo stáda a zjavne sa trošku hrajú so svojou majiteľkou. Ona desať metrov k nim, oni desať skokov od nej. Je to nefér pretek.



Roman zvažuje, že by sme jej pomohli tie ovečky ponaháňať, ale potom si uvedomuje, že Zuzka nie je stavaná na takéto zábavky a že je fakt dosť neskoro a ešte nevieme, kde budeme spať... Hýbeme sa ďalej. Ešte posledná úvaha: Prečo nemá pri tých ovciach psa? Oni tu vlastne celkovo akosi nemajú ovčiarskych psov. Rodí sa skvelý podnikateľský plán. Založíme Dog Rental ) Pripisujem si © za tento nápad.



Cesta nám však trvá takmer ¾ hodinu a mestečko, malebne zasadené do fjordu pod svahom pohoria v ktorom dominuje obranný val proti lavíne, je ako vyľudnené a neposkytuje žiadnu možnosť ubytovania. Do kelu, ešte aj krčma tam zavrela a v okne svietia len vianočné svetielka ešte asi od minulých Vianoc... Neostáva nám nič iné, len sa vydať do Isafjorduru, čo je najväčšie mesto v oblasti, a dúfať, že sa nám podarí nájsť ubytovanie tam. Bez meškanie sa ihneď vydávame na cestu.

Podľa mapy vedú do Isafjorduru dve cesty. Jedna - hnedá sa dvíha do hôr, druhá – červená ide dolinou. S ohľadom na pokročilý čas sa rozhodujeme pre rýchlejšiu červenú cestu. Tí čo poznajú Romana vedia, že chcel ísť radšej tou hnedou, čiže terénnejšou, ale, asi sa tu teraz priznám, ja som chcela ísť rýchlejšou cestou do postele, tak som sa tvárila, že nevidím, že tá hnedá cesta začína kúsok napravo od odbočky z Flateyri na tú červenú cestu. Tak som navigovala ... Cesta po najbližšej zákrute ústi do tunela v svahu pohoria.



Podľa mapy nás čaká takmer 10 km cesty tunelom. Tunel pôsobí trochu klaustrofobicky, pretože má šírku jediného jazdného pruhu, ktorý sa v pravidelných rozstupoch rozširuje, aby sa mohli prípadné stretajúce sa autá obchádzať. Nemá rovné steny, ale pôsobí dojmom, že je ručne vytesaný do skaly. Bol unikátny a úžasný. Osvetlený je chabým stropným osvetlením, ale miesta obchádzania sú tiež zreteľne označené. Takže vážení, návod na výrobu islandského tunela – 4 krompáče, sedemnásť dlátok, kladivká a ideeeeeeš. Namiesto osvetlenia svetielka z vianočného stromčeka. A uprostred tohto sa chcel Roman zastaviť a fotiť. Akože, nech sa páči. Ale nechcel riskovať môj hysterický záchvat, tak radšej udržiava rýchlosť a sleduje svetielko na konci tunela ) Tunel je dlho rovný, bez zákrut a zužuje sa pred nami do malinkej bodky. Skúšame ho za jazdy odfotiť, ale s nedostatkom svetla je to nemožné. Navrhujem zastaviť, keďže niekoľko kilometrov pred nami ani za nami v prázdnej tunelovej rúre nevidieť žiadne auto, ale Jankina úzkosť a hysterický záchvat je na spadnutie  je silnejšia než túžba po zdokumentovaní, tak bez zastavenia pokračujeme v ceste. Po niekoľkých kilometroch sa začnú objavovať aj zákruty a za jednou z nich prekvapivo križovatka. No, prekvapivo... V mape bola zakreslená, ale nikto neveril tomu, že v tuneli fakt môže byť pravouhlá križovatka. Bez semafórov. Bez zrkadla. Bez áut. Chvalabohu... V pravom uhle sa pripája ďalšia rúra, smerovník ukazuje mesto Sudureyri. My však pokračujeme rovno. Tunel je od križovatky širší, cesta má dva pruhy. Po chvíli vychádzame z tunela a pred nami sa pod ťažkým nízkym mrakom rozprestiera cieľ našej dnešnej cesty, mesto Isafjordur.



Po krátkej ceste nachádzame hotel, ale na naše prekvapenie, je kompletne obsadený. Ďalší hotel v meste je „letný“, a otvára až 14.6. Zdá sa, že naše vyhliadky na pohodlný spánok definitívne miznú, ale recepčný zisťuje, že v meste je ešte jedno ubytovanie, ale bez služieb, len vo vlastných spacákoch. Nemáme moc na výber, súhlasíme. No, súhlasíme... Roman nechápe, že som sa nespýtala na cenu...Ale mne táto otázka ani nenapadla, vzhľadom na to, že tento guesthouse je momentálne jediná možnosť, ako spať niekde inde ako pod holým nebom alebo ovečkyním vemienkom.. Roman si chcel zjavne dopriať vzrušenia spaním v aute. Dám nato krk že budúci rok bude v Jeepe spať. Nie v stane, nie v posteli.
Na naše prekvapenie, ubytovanie je veľmi pekné, pohodlné, vykúrené a ešte aj lacné . Konštatujeme, že by sme v podobnom ubytovaní pokojne prežili aj celý zvyšok dovolenky. Vydávame sa na neskorý lov potravy. Nebojte sa, všetky ovečky aj baby horses ostali ušetrené Po chvíli nachádzame otvorenú pizzeriu, zaháňame hlad posledným kúskom pizze po uistení, že hranolky skončili robiť o desiatej. Bolo 22:10. a zásobíme sa aj na nadchádzajúci deň, keďže raňajky sa v tomto type ubytovania neposkytujú. Kašlať na raňajky, máme teplý kúsok pizze a whisky/Bailyes... V dome sú spolu s nami ubytovaní ďalší turisti, alebo skôr gastarbeitri ale máme samostatné izby a na komforte to vôbec neuberá. Spokojní zaspávame a tešíme sa na ďalší deň v oblasti nádherných fjordov. Tie svetlotesné závesy sú fakt paráda. A sprcha ako obvykle horúca a sírová.

Presne ako finder hovori, prelinanie je super a clanky s foto su, no niet slov. Tiez tisko zavidim. Neviem, ci to tu bolo spomenute, mohol by si prosim ta napisat, kolko Vas to vyslo +-, ked tak pm. Dakujem.

kedze sme vylet planovali dlho dopredu, mali sme moznost vyhladavat najvyhodnejsie letecke spojenia. vyhral ryanair na trase ba-londyn a iceland express na londyn-keflavik. to iste aj smerom spat.
dalsiou vyhodou bolo, ze sme si auto pozicali v mimosezonnej cene, ktora platila do konca maja a to bolo tusim 85€ na den. od 1.6. by to bolo za rovnake auto 185€ na den.
ceny ubytovania neviem porovnat, ci by bolo drahsie v sezone...
cele to stalo v predbeznom prepocte okolo 1000€ na osobu na kompletku.

dnes pre vas pripravujeme popis severnej cesty zo zapadu na vychod, spestrenej offroad skratkou a naslednou nehodou, ktora bola na zaciatku tohto vlakna popisana este priamo z islandu...

Thunder ........fotky su super .

Ráno, po obvyklej sprche a raňajkách zakúpených v pizzerii predošlý večer, vyrážame okolo 8:00 na cestu, ktorá vedie okolo západných fjordov a ďalej po severnej ceste č.1 do oblasti jazera Mývatn. Cesta okolo fjordov, ostro zarezaných do pobrežia v mnohom pripomína denník kanaďana a jeho príbeh o príchode do Kanady, krásnych sobíkoch a nádhernom sniežiku, ktorý končil tým, že po čase sa to zmenilo postupne až po „zase som zrazil debilného soba“ a „zase nakydalo tie biele sračky“.



Prvý fjord je absolútne skvelý. Obchádzame vlastne ten, v ktorom je uprostred na poloostrove postavené mestečko, v ktorom sme spali. Na konci je malé letisko, ktorého dráha vyzerá byť od jedného skalného brala k druhému. Nie je nám dosť dobre jasné, ako tam lietadlá pristávajú. Chcela by som vidieť, ako tu pristávajú lietadlá... vyčkááááj cicááá Uprostred tejto debaty sa pred nami spoza skaly objavilo nízko letiace lietadlo a tak máme možnosť pozrieť si to priamo. Zastavujeme na kraji pustej cesty bez akejkoľvek premávky a sledujeme pohľadom lietadlo. Letí v miernom náklone a oblúku popri úbočí hory oproti nám, kde ústi tunel, ktorým sme včera v noci prišli. Na konci fjordu sa lietadlo prudko otáča a zároveň klesá, pričom z otočky okamžite dosadá na pristávaciu plochu a brzdí. Tak to chcem vidieť, ako to tu ubrzdí... Foťte tooooo.... Sledujeme ten manéver s otvorenými ústami, ale lietadlo bezpečne sedí a roluje po dráhe. Zaujímavé... Vystúpia ľudia, nasadnú do loďky a šup šup za veľrybami.



Ďalší fjord je úplne čarovný. Z jeho ústia vidieť najsevernejšiu časť tejto oblasti, ktorá nie je obývaná. Mala by sa tam nachádzať nejaká opustená dedina, ale na takéto dobrodružstvo nemáme ani vybavenie, ani chuť. Ale čo hovoríš, chuť by aj bola, ale vedúca zájazdu pozerá na mape, kam sa dnes musíme dostať a toto proste nestíhame. Sorry, chlapci. Teda sorry Roman. Robino je rád že sa nezdržujeme, pretože takto máme šancu stihnúť termálko v Mývatn priznaj, že vtedy si tiež ešte nedoceňovala čarovnú atmosféru nočného kúpania. Vidieť zreteľne skalnaté vrchy, z veľkej časti pokryté snehom. Výhľad sa čoskoro stráca a popri vode sa vnárame hlboko do pevniny. Je na čo pozerať, pretože cestu lemujú vodopády rôznych tvarov a zaujímavé sú tiež skalnaté útvary na druhej strane vody. Po štrkovej – hnedej ceste sa dá ísť pohodlne maximálnou rýchlosťou 80km/h. Dosahujeme najvzdialenejší bod fjordu a prechádzame na jeho druhú stranu, kde opäť môžeme obdivovať scenériu brehu, po ktorom sme pred chvíľou prechádzali. 10km tam – 10km späť, pohoda.



Ďalší fjord. Tiež celkom dobrý. Na začiatku zase severné zasnežené pobrežie, zase vodopády, dokonca aj pekné ostrovčeky uprostred. 20km tam – 20km späť, to sa dá.
Ďalší fjord. Hmm. Na začiatku zasnežená severná oblasť – už celkom blízko, nejaké vodopády, nejaké ostrovy. 20km tam – 20km späť, hmmmm.



Ďalší fjord. Do čerta. Koľko ich ešte bude? Vodopády a ostrovy nás už nezaujímajú. Kedy tomu bude koniec???
Vzhľadom na prejazd fjordmi aj predchádzajúci deň je toho vážne dosť. A to si predstav fjordovanie v nórsku, kde sú ich stovky.



Konečne je to tu, prechádzame do vnútrozemia a stúpame cez hory. Cesta je opäť asfaltová a tiahne sa v pustine okolo potoka, ktorý má na brehoch miestami niekoľkometrové snehové záveje. V jednom mieste vidíme malé kaskády, kde sú snehové záveje polámané a tvoria v potoku kryhy. Zastavujeme a robíme si krátku pauzu. Tie kryhy sú krásne. Robino na jednu vyskočí. Hovorím si, tak najskôr ho budeme fotiť a potom, keď ho vezme voda, mu budeme mávať Ale fotodokumentácia hovorí, že ja som stál na skalách a ty s Romanom na ľadovej kryhe... tsk tsk tsk

Je po 11:00 a uvedomujeme si, že sme vlastne doteraz nestretli žiadne auto. Ani pumpu. Vraciame sa na pobrežie. V Holmavíku narazíme na pumpu a potravinový obchod. Blbá prekvapkávaná káva. Mám absťák. Sakra. Kráľovstvo za presso. Aspoň že tie hranolky nie sú prekvapkávané. Zanedlho sa napájame na severný ring road, cesta č.1. Na ceste už nie sme sami, ale premávka je stále veľmi riedka. Napriek pekným výhľadom je cesta pomerne nudná. Samý asfalt a pred nami ešte kus cesty.



Ako vytrhnutie z nudy asfaltu Janka operatívne nachádza alternatívnu trasu po hnedej ceste, okolo jazera. No fakt neviem ako sa volalo, ale dolina okolo neho sa volá Vatnsdalur. Na jeho konci je možnosť skrátiť si cestu čiarkovanou, čiže terénna jazda, juchu, tak uvidíme, ako bude vyzerať. Jazero je veľmi pekné, všetci sme spokojní s touto trasou. Tak jazero si nepamätám, ale tie kopce okolo boli absolútne nádherne, to som nikde nevidela, také farebné prechody od hnedej, cez oranžová, okrovú, žltú až do bielej...to je fakt nádhera. Začínam ľutovať, že som sa lepšie neučila geológiu, aby so si vedela vysvetliť tieto farebné úkazy, pretože takto mi ostáva len mať ústa otvorené, híkať údivom a fotiť...



Hľadáme odbočku na čiarkovanú cestu a po chvíli ju aj nachádzame. Je však označená ako cesta pre 4x4. Nemáme síce offroad, ale na kufri máme hrdo napísané „AWD“, takže podmienku spĺňame a tak ideme skúsiť, pokiaľ bude cesta zjazdná pre naše SUV. Janka otvára bránu na ceste, ktorá zrejme slúži ako zábrana proti pohybu dobytka a pomaly vyrážame. Robo spočiatku nenamieta, ale s výrazne zhoršujúcou sa kvalitou cesty čoraz častejšie dáva najavo svoju nevôľu voči môjmu a Jankinmu rozhodnutiu pokračovať po tejto ceste. Namietal som aj pred bránou, lebo zavretá brána je proste zavretá brána....



Cesta je hlinená a vedie cez nedozierne lávové pole, v ktorom sa nachádzajú neveľké jazierka. Skutočne akoby Marťanská krajina, červená, sem tam trs tráv, sem tam malé jazierko po roztopenom snehu. Miestami prechádzame hlbšie koľaje, v ktorých sa ozýva nízky podvozok, a tak vediem „zuzku“ po ich okrajoch, aby nedošlo k nejakej ujme. V miestach pri jazierkach je cesta podmočená a k slovu sa dostávajú aj elektronické systémy. Robo sa už niekoľkýkrát pokúša prehovoriť nás na návrat (aspoň niekto tu má zmysel pre zodpovednosť) , ale charakter cesty sa nijak výrazne nemení a máme za sebou už značný kus. Cesta je zapustená mierne pod úroveň terénu a kam oko dovidí, tiahne sa kamenná planina. Prichádzame k miestu, ktoré vyzerá skutočne bahnito. Podľa mapy a prejdenej vzdialenosti sme však už takmer na konci cesty, pred napojením na bežnú hnedú cestu. Robo s nami už v podstate nekomunikuje a je evidentne dosť nahnevaný (ja sa mu nedivím, ale znížený pud sebazáchovy a zvýšená hladina adrenalínu mňa a Romana ženú dopredu) . Janka vystupuje z auta a pokúša sa prejsť peši na druhú stranu blata. Zdá sa, že to nie je až také mäkké, ako to na pohľad vyzerá (ja sa snažím pre svoje kroky vyberať pevnejšie vyzerajúce plôšky, aby som nemusela uznať, že návrat by bol rozumnejší. Ha, našla som pomerne pevné miestečko, tak tu teatrálne skáčem celou svojou váhou, že aha chalani, je to pohoda, tuším ma to unesie, a keď to unesie mojich sedemdesiat kíl, tak to prejde aj tá dvojtonka... hehe...no, blondínka... ) . Volím cestu mimo existujúcich hlbokých stôp a ráznejšie stláčam plynový pedál s cieľom dynamického prejazdu. Snáď stihne Janka odskočiť... Elektronické systémy nášho SUV na blate však okamžite tlmia silný motor. Prekvapilo ma to, ale pomaly sa posúvame blatovým úsekom. Nečakal som takúto reakciu, ale zdá sa, že „zuzka“ vie čo robí a pomaly sa posúvame blatom. Zvládli sme to síce inak, ako som plánoval, ale sme na druhej strane. Janka nasadá do auta a po chvíli vidíme pred sebou smerovníky, označujúce cestu, ktorú hľadáme. Pre mňa príjemné dobrodružstvo, Janka je tiež spokojná, ale Robo je evidentne stále nahnevaný, ani nevystúpil z auta, keď sa podľa mapy a smerovníkov orientujeme, kam ďalej.



Smer je jasný, vyrážame po hnedej – štrkovej ceste. Charakter oblasti sa nemení, jediným rozdielom je, že cesta je teraz na násype nad úrovňou terénu a je upravená a vysypaná štrkom. Na ceste sme široko-ďaleko sami, rozbieham sa na obvyklých povolených 80km/h. V prvej zákrute však dosť cítiť koľaje vyjazdené v ceste a tak pre istotu uberám rýchlosť, asi na 60km/h. V tejto rýchlosti sa zdá byť jazda pohodlná a zároveň bezpečná. Tento úsek má 12km a pripája sa na cestu, vedúcu na ring road. Spestrili sme si cestu bez toho, aby sme ju predĺžili, prejdená cesta pre 4x4 je nádhernou skratkou. Janka hľadí do mapy a hľadá ďalšie možnosti, ako ísť zaujímavejšou cestou a zdá sa, že aj niečo má. Asi 8 km máme za sebou, vchádzame do miernej ľavotočivej zákruty. Ideme stále asi 60km/h, tempomat sa stará o rýchlosť a tak ju nesledujem.



Za zákrutou však prichádza absolútne nečakané prekvapenie v podobe jamy vymletej krížom cez celú cestu. Dlhá asi meter, hlboká asi pol metra, ostré okraje. Okamžite idem na brzdy, ale štrkový podklad výrazne predlžuje brzdnú dráhu. Je mi jasné, že to neubrzdím, len stískam volant, zadok a dúfam. V poslednom okamihu reflexívne púšťam brzdu a stále v rýchlosti prechádzame jamu. Predný nárazník dopadá na zem na druhú stranu, predné kolesá narážajú na hranu jamy a po náraze letí predok auta do vzduchu. Zadné kolesá vzápätí narážajú na tú istú hranu, čo nám síce predok rázne vráti na vozovku, ale do vzduchu letí zadok. Po dopade na zem zastavujem auto v kúdoloch prachu kúsok za jamou a chvíľu ani nedýchame. Vypínam motor a vystupujeme z auta, aby sme zistili škody. Predný nárazník na kusy, v zadnom riadna diera, oba predné chladiče odspodu pokrivené. To som ti povedal až ja keď si skonštatoval... „všetko v pohode“. Kolesá, nápravy, podvozkové časti a oba výfuky sa zdajú byť nejakým zázrakom nepoškodené a tak pokračujeme v ceste. Stále nedýchame. Tuším som sa z toho šoku aj spotila. Na Roba sa radšej ani nepozrieme, lebo nám je jasné, že zmysel pre zodpovednosť by mal právo na záplavu obvinení o nezodpovednosti a ľahkovážnosti... Čakáme čo príde. Zmysel pre zodpovednosť mlčí. Tiež poznáte ten pocit, že ticho je horšie, ako keby vám niekto riadne vynadal? To bude husté. Pomaly začíname dýchať. Šak nezadusím sa.... Na Slovensku zdvihneš telefónom 10 kamarátov, ktorí sa od radosti pobijú, ktorí z nich ťa príde z jamy vytiahnuť alebo odtiahnuť kvôli tečúcemu chladiču... My sme mali z pekla šťastie. A tá moja predtucha nehovorila nadarmo... „nechoďme tadeto“.



Keďže zatiaľ nevieme, či sa neprejaví nejaké ďalšie poškodenie, volíme návrat na ring road, kde je predsa len väčšia premávka a teda aj šanca dostať sa k prípadnej pomoci.
Ja s Jankou sme sa pomerne rýchlo otriasli a sme z dramatickej príhody nabudení adrenalínom. Po únave nie je ani stopa. Robo je zjavne dosť rozladený a komunikuje s nami len na najnutnejšej možnej úrovni. Čiže veľavravne mlčí. To bude husté... Nečudujem sa mu, nemá žiadne offroadové skúsenosti, nie je zvyknutý na podobné situácie a naviac, zo zadného sedadla sa situácia mnohokrát zdá podstatne horšia, než v skutočnosti je. Ešte sa stále zdá... lebo neprišiel z Islandu účet zo servisu  Ale ja už sa nebojím, kreditku už mám novú a má nové čislo  A ten pocit sebazáchovy a zodpovednosti... Kedy nám ho vyoperovali??? Je mi ľúto, že som mu mojou chybou pokazil dnešný deň, ale pri najbližšej príležitosti si to skúsime rozobrať a vysvetliť, aby mu táto nepríjemná skúsenosť nekazila dojem z celého výletu. Zatiaľ to neriešime a ja sa venujem plne šoférovaniu. No že konečne.... Ja som si z toho ponaučenie odniesol... a ty?



Prechádzame mestom Akureyri. Ukazovateľ paliva sa opäť blíži k štvrť nádrži a tak sa snažíme doplniť nádrž do plna. Tankovanie na Islande je obvykle riešené samoobslužnými stojanmi, kde sa vloží kreditka, zadá sa suma a natankuje sa množstvo v požadovanej sume, niektoré stojany však umožňujú načerpať plnú nádrž a to tak, že stojan pri prvom vložení karty zúčtuje zálohu, potom sa natankuje ľubovolné množstvo paliva a pri opätovnom vložení karty sa záloha vráti na účet a odúčtuje sa skutočne spotrebovaná suma. Tu však narážame na problém. Stojan stiahol zálohu takmer 80€, natankovali sme za asi 40€, ale stojan následne nevracia zálohu, ani nezúčtuje platbu. Janka rieši tento problém s obsluhou, ale po 20 minútach dohadovania sa zdá, že jediný spôsob je zaplatenie sumy zo stojanu a dodatočná reklamácia stiahnutej zálohy v banke. Keď sa darí tak sa darí. Ďalšia nemilá skúsenosť tohto dňa nám nepridáva na nálade. Niekoho zjavne rozladí viac 80€ ako rozbité nárazníky 



Našťastie, cieľ našej dnešnej cesty už nie je ďaleko. A to ako vieš??? Pri tom, ako sa nám dnes darí by som sa nedivila, keby sme zleteli niekde medzi veľryby. Ale aspoň by sme mohli povedať, že sme robili aj nejaký whale watching. Cestou nachádzame kúsok od cesty krásny vodopád Godafoss, ku ktorému sa viaže historická povesť z čias začiatkov kresťanstva na Islande. Vodopád nie je ani vysoký ani príliš mohutný, ale je veľmi pekný. A boli pri ňom ako uhoľ čierne nánosy riečneho piesku. Predstavte si, že to u nás dáte do malty na omietku 



Po krátkej prestávke a pár fotkách sa presúvame do cieľa. Prichádzame do oblasti jazera Mývatn (v skutočnosti veľmi veľká kaldera sopky, hlboká 300m a zaplnená vodou po okraj) a hľadáme ubytovanie hneď v prvom hoteli. Zdá sa nám drahé a tak sa presúvame k ďalšiemu hotelu, len o pár metrov ďalej, na druhej strane cesty. Tento je však plný. Obávame sa, aby nenastal problém ako včera. O pár metrov ďalej je však ešte jeden hotel a ten má voľné izby a dokonca aj prijateľnú cenu (no, bola len o cca 10% nižšia ako v prvom). Je asi o 5 eur lacnejší ako ten prvý, ale nemám náladu behať ďalšiu hodinu od domu k domu a tak rozhodnem, že dnes ostávame tu a hotovo. Na dnešný večer máme v pláne ešte kúpanie v ďalšom horúcom jazierku, ktoré by sa malo nachádzať asi 15 minút jazdy od hotela. Hotelová reštaurácia je otvorená a vôňa z nej vychádzajúca nás láka k stolu. Po dnešnom dni, náročnom na nie veľmi príjemné udalosti si zaslúžime poriadnu večeru. Jediný, kto si zaslúži poriadnu večeru je Robo, my by sme si zaslúžili tak umývať riady v kuchyni... Hlavne Robovi – gurmánovi, určite dobre padne a určite prispeje k vylepšeniu jeho nálady. No, ak si dobre spomínam, s tou chuťou na nejakú dobrú rybku začala už ráno Janka, keďže ste v Isafjordure nezjedli ani tú bagetu  Skúšame sa pri čakaní na jedlo opatrne vrátiť k dnešným udalostiam a pomerne rýchlo chápeme dôvod jeho zlej nálady. Nie je ním však samotná nehoda, ako sme sa domnievali. Robo má pocit, že sa to stalo na ceste určenej pre 4x4 a podľa jeho názoru sme tam nemali vôbec čo robiť. Pochopili sme, že si nevšimol náš prechod na normálnu cestu a snažíme sa mu vysvetliť, že 4x4 cestu sme prešli bez vážnejších problémov a problém nastal až na normálnej ceste, ktorú mala Janka aj tak vyhliadnutú ako alternatívu, keby bola skratka nezjazdná. Je možné, že bola na jej začiatku označená ako neprejazdná alebo s iným upozornením (nabudúce si pribaľte príručku „Islandsky snadno a rychle“ , ale napájali sme sa na ňu v polovici a tam žiadne upozornenie nebolo, takže sa nebezpečenstvo nedalo dopredu predvídať. Našťastie išlo len o nedorozumenie medzi nami, ktoré sa vysvetlilo a táto udalosť už nemusí vrhať tieň na ďalšie naše zážitky. Musím však dať Robovi absolútne za pravdu, že v situácii, keď ideme jediná posádka v jedinom aute, je absolútne nerozumné púšťať sa do dobrodružstiev v miestach, kde v okruhu niekoľko desiatok kilometrov nie je evidentne ani živej duše, len holé kamene.
Prinášajú krásne servírované jedlo a s ubúdajúcou porciou na Robovom tanieri sa vracia aj jeho nálada (ponaučenie do budúcna – zabezpečte Robovi dobré jedlo a kúpanie a má „v paži“ ) .

Po večeri vyrážame za relaxom do kúpeľov a prechádzame okolo jazera Mývatn. Hneď pri hoteloch sú na jeho brehu malé kopčeky pravidelných tvarov s kráterom uprostred, pripomínajúce malé sopky (áno, sú to sekundárne krátery, miesta výlevu lávy pri opakovaných erupciách, Mývatn je dnes geologicky najaktívnejšia oblasť Islandu) . Jazero je plné malých ostrovčekov a skalných útvarov týčiacich sa z vody.



Podľa mňa je toto najkrajšia oblasť, ktorú sme doteraz videli. Po chvíli jazdy sa pred nami vynára veľký sopečný kužeľ s kráterom miesto vrcholu. Tento kráter chrlil len popol, lávové výlevy chýbali. Malé sopky pri hoteli vyzerajú ako jeho malé kópie. Spoza sopky sa vynára stĺp bielej pary, ktorá naznačuje smer, kde sa určite nachádzajú termálne kúpele.



Tieto sú rozhodne o dosť menšie, ako Modrá lagúna z druhého dňa a zďaleka nie tak moderne zariadené, čomu odpovedá aj nižšia cena vstupného. Je už takmer 21 hodín a na kúpanie máme už len necelú hodinu do zatvorenia. Labužnícky si vychutnávame horúcu vodu v prírodne pôsobiacom bazéne, pričom nám od západu do tváre svieti slnko. Na rozdiel od lagúny, táto voda nie je slaná, zanecháva na pokožke slizký povlak, ktorý po chvíli mizne, zrejme nejaká reakcia kože a sírnej vody, ale nie je to nepríjemné. Naťahujeme čas odchodu na maximum a odchádzame medzi poslednými.



Výborná večera a ukľudňujúci kúpeľ v horúcej vode z nás odplavili aj posledné zvyšky napätia z dnešného dňa a pomaly sa presúvame späť k hotelu. Pred spaním si pripíjame na lepší zvyšok cesty a zaspávame s očakávaním ďalšieho dňa, kde nás čaká presun východným pobrežím na južné pobrežie. Nemám čo dodať Už dávno spím... a zúrivo cmukáš na moje chrápanie 

Dnes nás čaká presun na južné pobrežie s cieľom čo najbližšie sa priblížiť k Reykjavíku, aby nám na posledný deň nezostala príliš dlhá trasa. Po ceste nás čaká niekoľko zaujímavostí, ako vodopád Dettifoss, juhovýchodné pobrežie, najväčší ľadovec Vatnajokull a k nemu priľahlé ľadovcové jazero. Janka má pre nás pripravenú zaujímavú odbočku z ringu, ktorou by sme sa mohli dostať do blízkosti ľadovca cez vnútrozemie. Uvidíme, či bude cesta otvorená.
Odchádzame tou istou cestou, ktorou sme išli včera do kúpeľov. Robo – teplovodný živočích, smutne hľadí na pariace kúpele, ale nemilosrdne pokračujeme v ceste do skalnatého kopca. Za hrebeňom nás však čaká prvé prekvapenie dňa, v podobe poľa syčiacich a pariacich dier Námafjall hverir pod úbočím červeno-béžového farebného kopca. Ten kopec hral všetkými farbami.



O tejto atrakcii sme nevedeli, ale je veľmi zaujímavá. Medzi dymiacimi dierami sú urobené chodníčky pre turistov, okolo dier zábrany a všade upozornenia, že pary sú horúce. V dierach buble čierne bahno, ktoré tvorí kyselinami rozpustená hornina. Mám pocit, že Robov zmysel pre zodpovednosť sa utopil včera večer v lagúne. Čerstvá stopa v zakázanej oblasti za povrazmi, príliš blízko pri bahennej diere je toho jasným dôkazom. To celkom iste nebola moja stopa. K bahnu som nešiel, pamätám si ešte jednu hororovú historku od Ivana Bulíka z Nového Zélandu.



Keď to človek vidí z blízka, až vtedy si uvedomuje, čo sa musí ešte stále odohrávať pod povrchom tohto ostrova. A keď sa to dá do súvisu s obrovskými sopkami a lávovými poliami všade na okolí, asi by som tu len tak pokojne nežil . Tu by nežil ani hraboš, veď to tu tak strašne smrdí od sírnych plynov, fuuuuj. Roman ma chce odfotiť v jednom parnom kúdole. No veď počkaj, toto ti oplatím. Grrrr. Je mi kosa. Tie maskáčové nohavice neboli dobrý nápad, a keďže ako počas doterajšej cesty ani tu nie je žiaden strom ani krík, prezliekam sa len tak v aute. No čo, tak majú chlapci divadlo .



Pokračujeme v ceste, po doterajších skúsenostiach asi už pripravení na všetko. Zažili sme všetky druhy počasia, oceány, hory, asfalt, štrk, sneh aj blato. Čo by nás už len mohlo prekvapiť? A predsa. Autom začína otriasať veterná víchrica, ktorá stŕha prach z nekonečnej roviny lávového pola a prefukuje ho v jazykoch cez cestu. O chvíľu v prachu takmer nevidieť, vpred sa posúvame len pomaly. Toto peklo trvá asi pol hodinu ale vietor mierne utícha a ubúda aj prachovej smršte okolo nás. Vyzeralo to rovnako ako piesočné búrky na Sahare.



Nachádzame odbočku k vodopádu Dettifoss. Mal by to byť najsilnejší vodopád v Európe, veľmi sa naň tešíme. Žiaľ, na tomto výlete ho neuvidíme, po pár kilometroch prichádzame k závere na ceste a musíme sa otočiť. Ako sa neskôr dozvieme, V tejto oblasti bolo v zime 7 metrov snehu a nie je ešte úplne roztopený. Vraj sneh siahal až po tretie poschodie odkiaľ mohli ľudia skákať rovno do záveja. Mňa by fakt zaujímalo, kde zobrali tretie poschodie, lebo väčšina domov tu boli jedno, maximálne dvojposchodové. Asi kvôli vysokému snehu dostavali to tretie... Podľa silného toku rieky vedľa nás sa dá usudzovať že prichádzame o veľa, ale neplánujeme porušovať zákazy. Vraciame sa na hlavnú a pokračujeme v ceste.



O pár kilometrov ďalej sa na rázcestí môžeme rozhodnúť, či pokračujeme ďalej po asfaltovom ringu, alebo skúsime štrkovú cestu cez hory. V podstate to rieši Janka tým, že proste na blížiacej sa odbočke zavelí: tu odboč! Po pár minútach cesty to oceňujeme, pretože sa za zákrutou vynára malebná dedinka asi štyroch drevených domčekov s trávnatou strechou a kamennou izoláciou. Na naše veľké prekvapenie, štýlový historický domček pri ceste je dokonca funkčná benzínová pumpa tak fotky tejto pumpy nesmieš vynechať.



Musíme zastaviť. Janka zbadala čierneho labradora a naplno sa u nej prejavil deficit nášho domáceho maznáka - bígla Bajta. Myslím, že by vystúpila aj keby som nezastavil . Si píš. Kým sa Janka vytešuje s priateľským havinom, ja fotím pekné domčeky a keďže už stojíme, rozhodujeme sa, že si dáme kávu v malebnej krčmičke. Je to nádherná drevenička s príjemnými dievčatami za pultom. No jasné, príjemné dievčatá, ale to, že tu zase nie je preso ale len v kanvici naliata prekvapkávaná káva, to ťa netrápi... ale mali tu ovečkové guličky.



V oknách síce hvízda vietor, ale je príjemne teplo. Sme tu jediní hostia a Janka sa púšťa do debaty s obsluhujúcou. Dochádza sem za prácou na 10 dní z Reykjavíku a potom je 4 dni doma alebo tu ostane. Aj jej sa tu páči. A evidentne ju to baví. Celý deň varí tradičnú Islandskú jahňaciu polievku (náš vývar so zeleninou a jahňacím mäsom, s nezameniteľnou chuťou baraniny) Prichádzajú ďalší hostia z nejakého zablúdeného autobusu. Naša káva je už dopitá a tak opúšťame toto útulné miesto. Prechádzame v serpentínach menší kopec a na ňom miestami aj dvojmetrové snehové záveje.

Sme radi, že nám Janka hľadá takéto skratky, aj keď to je pomerne náročné, pretože väčšina ciest do vnútrozemia je zatvorená a otvoria ich pravdepodobne až v priebehu ďalšieho mesiaca Tu sa naplno ukazuje kvalita mapy, ktorú sme si kúpili až tu. Je v nej každá cestička. Niekoľko ďalších odbočiek tiež zdobia zákazy vjazdu, ale po chvíli nachádzame otvorenú cestu, smerujúcu k ľadovcu Vatnajokul zo severu. Nie je to žiadna skratka, len iná – trochu prieskumná cesta, po ktorej sa nakoniec aj tak vrátime severnejšie, k mestu Egilsstadir na pôvodnú cestu. Prechádzame dolinou popri riečke pod nami. Za ňou zvoľna stúpa neveľký kopec z ktorého, ako inak, skáču vodopády.



Po včerajších menej príjemných skúsenostiach mám oči na stopkách a postupujeme nie veľkou rýchlosťou. Za ¾ hodinu máme za sebou asi 40 kilometrov. V tom cesta mizne v rieke. Na brehu je značka zákaz vjazdu a za ňou naviac značka s označením 4x4 only a s niekoľkými vtipnými poznámkami:
- Kde je brod? Rieka sa mení.
- Stopy kolies nepovedia celý príbeh.
- Je váš motor vode odolný?
- Niekto pozerá, kým prechádzate?
- Skúste najskôr brod po vlastných. A podobne...



Sme nútení otočiť auto a vrátiť sa späť. Roman ani moc neprotestuje, je mu jasné, že jediný, kto by musel tú vodu vyskúšať po vlastných by bol on sám. A mám pocit, že ľadového medveďa v rodine nemali, takže až taký otužilec nie je... Cestou sme videli ešte jednu nenápadnú odbočku hore na hrebeň, tak skúsime ešte tú, aj keď tomu veľkú šancu nedávame. Púšťame sa strmo hore, ale výmole od vody v zákrutách nič dobre neveštia. „Zuzka“ pod mojím vedením poslušne prekonáva menšie úskalia a driape sa hore, ale na vrchu kopca sú výmole podstatne väčšie. Chýba mi tu náš Wraník alebo Galloper. Ani s jedným z nich by som neváhal a bez rozpakov pokračoval ďalej. Dokonca, možno aj s pôvodne požadovanou Libertinkou by som si na to trúfol. Na Suzuki je to však už na prvý pohľad nad jej sily a tak sa opatrne v skalnatom teréne otáčame a vraciame sa späť.



Trvá to podstatne kratšie ako cesta tam, pretože viem, že nás nečaká žiadna zákernosť v podobe jamy alebo skaly na ceste a tak si dovolím vyššiu rýchlosť. Sme už takmer na hlavnej ceste a moju pozornosť upúta skupinka bledučkých vysokých zvierat, čo sa vynorila za zákrutou na svahu. Čo to je? To som ešte nevidel... Spolucestujúci tiež neveriaco vyvaľujú oči na stádo a vtom nám to dôjde: soby. Čo? Zaspala som? Už sú Vianoce??? A kde je Santa Klaus??? Jeden zo sobov má dokonca zreteľné parožie, ale ako keby vedel, že ho chceme fotiť, stále sa schováva. Nakoniec sa to Robovi zadarí a odchádzame.



Po asfaltovom ringu sa blížime k Egilsstadiru. O svoje sa hlásia žalúdky. Zakotvíme v miestnom Sub-way a každý z nás zvládne obrovskú bagetu s kopou mäsa a zeleniny. Aaaaaaaaale, keby si nekecal, Tak dobrú tretinku z mojej si dojedol ty. ))) Opäť sa potvrdzuje, že personál všetkých fastfoodov je obézny. Obludne. Ďalej môžeme ísť pobrežím, alebo cez hory. Fjordov sme si už však užili viac než dosť a pobrežia bude tiež ešte veľa, volíme kratšiu vnútrozemskú cestu cez hory. Keďže po štrkovej ceste v protismere prešli už dve autá, nečakám v strede cesty žiadnu jamu. No, ale oni sa už možno vracajú... Chvíľu máme príležitosť pokochať sa peknými pohľadmi na divoké skaly, ktorým mraky a vietor tvoria zaujímavé čapice.



Onedlho sa však vnárame do mraku z ktorého len sporadicky vykúkne päta hory alebo vodopád. Jeden veľmi pekný je v mieste, kde prichádzame na juhovýchodné pobrežie. Z výhľadov už nič moc nie je, pretože oblačnosť visí len pár metrov nad nami. Aj fotky odrážajú túto zvláštnu atmosféru. Niektoré kopce akoby mali bielu oblakovú čiapočku, ako zo šlahačky.



Zvoľna sa presúvame okolo čiernych pláží na pobreží do blízkosti najväčšieho ľadovca ostrova - Vatnajokull. Miestami medzi horami vidieť bledú masu ľadovca, tlačiacu sa do doliny. Prechádzame mostíkmi ponad rieky, výdatne napájané topiacim sa ľadovcom a zbytkami snehu po zime. Máme dobrý medzičas a tak sa kolektívne rozhodujeme že skúsime vybehnúť odbočkou na ľadovec. Aj Suzie potrebuje očistit brzďáky a logo.

Odbočujeme z hlavnej cesty, míňame malú budovu elektrárne v úpätí svahu a začíname prudko stúpať v serpentínach v úbočí. Po pár metroch sa však vnárame do mraku a obklopuje nás hustá hmla. Vidieť len na 2-3 metre pred auto a snažím sa takmer krokom prechádzať prudkými a strmými zákrutami len podľa stôp v štrku, ktoré sú viditeľné tesne pred kapotou.
Stúpanie sa zdá nekonečné a hmla okolo pôsobí veľmi nervy bičujúco. Všetko okolo nás sa dá len tušiť a podľa strmosti cesty a času na nej sme už dosť vysoko. Janke a Robovi sa dá v tvári čítať čistý strach, mám pocit, že chvíľami ani nedýchajú, ale mne to robí dobre .... To nebol pocit, to bol čistý fakt. Ja už minimálne 20 minút fungujem na kyslíkový dlh a mám pocit, že mi to už dlho nevydrží. Napriek zjavne rozsiahlemu otvorenému priestranstvu začínam mať klaustrofobické pocity. Ja si to celkom užívam a vyššie a vyššie ma ženie zvedavosť, čo bude na konci tejto cesty. Mňa skôr zaujíma, ako sa dostaneme späť na jej začiatok. Určite nám zlyhajú brzdy. Určite zletíme do rokliny pod nami. Určite sa Roman pomýli a neuvidí tú prudkú zákrutu. Určite to neprežijeme. Ja ho asi zabijem. Neodpustím si občas nejakú tú vážnu a dramatickú poznámku, čím nepochybne spolucestujúcim umocňujem zážitok ešte viac. Aby som ťa neodmocnila!!! Ďalšia zákruta podľa stôp a zrazu sa ako šibnutím zázračného prútika dvíha hmla a na našej ľavej strane sa v plnej kráse (hrôze) ukazuje neskutočne hlboká priepasť, ktorej medzi strmými stenami ani nevidíme dno. Na jej vrchnej časti pred nami prechádza mostík.



Janka piští ako myš, Robo ako čajník  Musím priznať, že v tejto chvíli ani mne nie je všetko jedno, ale s odvahou sa rozbieham a pokračujem v ceste. V ceste??? A ty si kedy naposledy videl cestu??? Za najbližšou zákrutou nad priepasťou sa opäť vnárame do hmly. Od tejto chvíle už Janka s Robom ani nepípnu. Cesta stále stúpa a už si aj, bohužiaľ, vieme celkom dobre predstaviť, čo sa nachádza pod nami. So stúpajúcou výškou pribúda aj sneh a miestami sa už predierame aj koľajami medzi tvrdými vysokými závejmi. Dostávame sa na miesto, kde nám „zuzka“ odmieta poslušnosť a zostáva visieť na snehu, položená na bruchu. Pár metrov pred nami vidíme vedľa cesty opustený, čiastočne snehom zapadaný buldozér. Naštastie je „zuzka“ ochotná cúvať a tak sa opäť vraciame na tvrdší podklad. Vietor jemne zadul do mraku a za buldozérom sa nám ukazuje turistická chata s rozsvieteným svetlom a pred ňou na snehu dva arktické Patroly. Až teraz povoľuje úzkosť. S problémami vystupujeme do strmého záveja a ideme k chate. Je zatvorená a široko-ďaleko ani živej duše. Za chatou parkuje 14 snežných skútrov, ale je už pokročilí čas a obsluha je evidentne už preč. Robo navrhuje, aby som skúsil prejsť cez koľaje bez nich dvoch, aby som sa pred chatou mohol otočiť. Dobrý nápad, idem na to. Ide to. S pomocou všetkých elektronických systémov sa „zuzka“ driape koľajami k chate, kde sa pohodlne otáčam. Robo ocikáva modrý ľadosneh a pridáva tak veselé farby do fádnej krajiny 



Cesta ďalej nevedie, budeme sa musieť vrátiť cestou, ktorou sme sem vyšli. Ona tá cesta ďalej vedie, ale nie na konci mája. A mňa by si už ďalej aj tak nedostal !!! Z oblačnosti vykukli okolité končiare hôr a odhalila sa prekrásna panoráma. Chvíľu sa kocháme výhľadmi okolo ľadovca, ale je čas na spiatočnú cestu. Nálada u Janky a Roba evidentne upadá. Zdá sa, že sa cesty dole boja ešte viac, ako keď sme išli hore. No jasné, lebo ty si nerozbitný, že? Problematický úsek prechádzam opäť bez spolujazdcov. No, tak to si mal ísť až dole... Dobiehajú peši a s malou dušičkou sadajú do auta. Zdá sa však, že viditeľnosť je o niečo lepšia a tak cesta dole už nepôsobí tak nebezpečným dojmom. Tvoj dojem som nezdieľal, mal som pred očami auto bez bŕzd rutiace sa dolu ako Homer Simpson na caterpillare. Ukazuje sa, že hustá hmla dala priestor fantázii a urobila z tejto cesty pôsobivý zážitok, na ktorý asi tak skoro nezabudneme. Aj posádka je o niečo kľudnejšia. Sme si mali z tej Whisky švihnúť už na začiatku a nie až keď sme sa dostali naspäť dole... Až na jediné miesto, ktoré naháňa strach aj cestou dole: strmú roklinu s mostíkom. Dole sme oveľa rýchlejšie ako hore a spolucestujúci si pred výjazdom na hlavnú žiadajú prestávku. Ťahajú z kufra whisky a likvidujú aj posledné zvyšky strachu z predchádzajúceho zážitku . Roman je Dementor – živí sa naším strachom...



Je 20 hodín a pomaly by sme mali začať aj hľadať ubytovanie. V tejto oblasti sa zdá byť pomerne dosť možností ubytovania. Nebolo by však zlé, presunúť sa čo najbližšie k Reykjavíku. Dnes by sme si radi pozreli ešte známe ľadovcové jazero Jokulsárlón a za ním začneme hľadať ubytovanie. Presúvame sa pobrežím a stretávame množstvo značiek, označujúcich možnosť ubytovania. V tejto oblasti to asi nebude problém.
Prichádzame k ľadovcovému jazeru. Úžasný pohľad. Vo vode sa vznáša nespočetné množstvo veľkých ľadovcov. Miestami sú snehovo biele, miestami čierne od svojej púte ľadovcom okolo skalnatých stien a miestami, hlavne v trhlinách pôsobia až modro. Tá modrá farba je hrou svetla a lomu cez ľad. Peši vychádzame na blízky kopček. Z neho vidieť širokú plochu jazera plného ľadovcov, až po pätu ľadovca, ktorý ho zásobuje touto krásou.



Stačilo. Vidím z kopca tiež nádherný Suzuki Jimny na 35 palcových pneu a zvláštny druh offroadu, ktorý u nás moc nevidieť, tak idem fotiť. Ešte že mám trpezlivých spolucestujúcich a majú pochopenie pre moju zvláštnu úchylku . Fakt? A to si kedy nadobudol takýto dojem? Konečne si to nazval pravým slovom, úchyl.



Vydávame sa hľadať dnešné ubytovanie. Je už 21 hodín, je najvyšší čas niekde zakotviť. Ideme si oči vyočiť, ale po značkách ubytovania ako keby sa zem zľahla. Späť sa nám určite nechce, tak sa dostávame stále ďalej a ďalej. Po 20 minútach prichádzame k prvej dedinke so symbolom ubytovania, ale majú žiaľ plno. Vážne sa nám už nikam nechce.



Domáca hľadá náhradné riešenie a ideme sa ubytovať do pekného dreveného domčeka s výhľadom na vodopád na jednej strane a ovečky oproti oceánu na strane druhej. Janka s nimi vie dokonca na úrovni pokecať . Moje multilinguálne schopnosti. Som na seba hrdá. Beeeeeee. Beeee. Beeeeeeeeeeeeeeeeeeee. Toto ubytovanie patrí k najkrajším čo sme doteraz mali. Teplo, čisto, pohodlne. Dopíjame zvyšky alkoholu z našich zásob a spokojní s dnešným dňom zaspávame. Nezabudli sme nechať v knihe návštev aj pár slov, tak sledujte nabudúce....

Ráno sa zobúdzame do sychravého veterného dňa. Prvoradým cieľom je dostať sa do 23:00 na letisko a odovzdať auto, ako bolo dohovorené s pracovníkom požičovne. Našu „malú“ nehodu sme zatiaľ nikde neohlásili a čaká nás rozhodovanie, ako budeme tento problém riešiť. V žiadnom prípade sa nechceme zbavovať zodpovednosti, ale príliš veľká suma škody by nám mohla urobiť vážny škrt cez rozpočet. V zmluve je napísané, že nám môžu z kreditky bez varovania stiahnuť akúkoľvek výšku škody a tak ju radšej dávame zablokovať. Je pred nami ešte celý deň, neskôr sa rozhodneme, čo ďalej. Skúsime si aj záver výletu vychutnať bez ťaživých myšlienok, vrátime sa k nim až večer, tesne pred Reykjavíkom.



Po raňajkách sa vydávame na cestu po čiernom pobreží. Na pravej strane sa pomedzi hory veky spúšťa topiaci sa ľadovec, ktorý je aj na tú diaľku viditeľne zvrásnený a pôsobí špinavým dojmom. Radi by sme to videli z blízka a Janka nachádza v mape odbočku smerujúcu až k samotnému ľadovcu Svínafell. Nie je problém ju nájsť, je viditeľne označená, ako všetky turistické atrakcie na ostrove. Štrkovou cestou prichádzame do bezprostrednej blízkosti ľadovej masy, ale ak chceme vidieť viac, musíme z auta von a peši po chodníčku v skale, popri ľadovci. Cestou míňame kovovú pamätnú tabuľu dvom ľuďom z Nemecka, ktorí tu bez stopy zmizli pred niekoľkými rokmi. Že by dostali skvelý nápad poskákať si po ľadovci? Toto fakt nikomu neradím, je to strašne klamlivé. Takto nízko ten ľadovec už vlastne len predstiera, že je ľadovcom. Pri pokuse o adrenalínovú fotku sa človek asi veľmi ľahko preborí a šance na záchranu sú nulové. Pri pohľade na popraskanú ľadovú masu je viac než jasné, že akýkoľvek pohyb po nej by bol životu nebezpečný a ani nás nenapadne opustiť bezpečie pevnej skaly. Úchvatný pohľad, ale vyháňa nás nepríjemný dážď.



Pokračujeme svižným tempom v ceste na západ po pobreží a strmé skaly sa striedajú s lávovými poliami, rovinami vytlačenými od ľadovcov s riečkami a tiež ľadovcami samotnými. Zo skál sa snažia spúšťať vodopády, ale fúka tak silný vietor, že na zem pod vodopádmi mnohokrát vôbec nič nedopadá, voda sa už vo vzduchu mení na vodnú triešť drobných kvapiek, ktoré vietor okamžite odnáša.



Vchádzame do dedinky Vík, pod sopkou Katla, ktorá je však celá zahalená mrakom. Je to najjužnejší bod Islandu. Miestni obyvatelia veria, že pri výbuchu sopky bude dedina zničená, prežije však kostol na kopci. Nacvičujú vraj preto pravidelne evakuáciu obyvateľov do kostola. Vyvezieme sa k nemu a kocháme sa chvíľu výhľadom. Na konci výbežku skalnatého brala ústiaceho do oceánu, trčí z vody zvláštny skalnatý trojzubec o ktorý sa lámu vlny. Pekné, ale je čas pobrať sa ďalej.