thunderka si pre 4x4club.sk pripravila vianocny darcek - spisala nasu absolutne prvu, este neoffroadovu expediciu a ja ju od zajtra skusim uverejnovat na tomto mieste tak, aby tu do vianoc bola cela...

mate sa na co tesit, pise lepsie ako ja...

skotsko mi ucarovalo, na report sa moc tesim!

Až keď letuška v modrom Boeingu spoločnosti SkyEurope začala predcvičovať povinnú zostavu cvikov „jeden núdzový východ vpredu, jeden vzadu a jeden nad krídlami“, skutočne sme začali veriť tomu, že náš výlet do Škótska sa stáva realitou. Roman si slastne natiahol svoje dlhé nohy do nečakaného voľného priestoru pred jeho sedadlom a musel uznať, že milý úsmev na pracovníčku na check-ine sa vyplatil. Zjavne sme boli mladej dáme sympatickí, alebo teda minimálne Roman jej musel padnúť do oka, pretože mu pridelila sedadlo pri núdzovom východe priamo nad krídlom a netušenou výhodou tohto sedadla bolo chýbajúce sedadlo v rade priamo pred ním. Takže kým my ostatní sme sa krčili v štandardnom podrozmernom priestore nahustených radov sedadiel, Roman sa takmer nevkusne spokojne usmieval v pohodlí svojej prezidentskej lóže.
S kolenami pevne zaseknutými o operadlo sedadla predo mnou som v hlave rýchlo prebehla obsah našej batožiny. Snáď sme nič nezabudli. Vôbec sme netušili, do čoho ideme a ako bude celý tento výlet vyzerať, keďže celú organizáciu sme zverili do rúk Ďuriho a Martinky. Bol to vlastne ich nápad a obaja prežili zopár rokov v Anglicku, takže keď sa nám vo februári zmienili, že by chceli ísť na výlet do Škótska, pomerne rýchlo sme sa s Romanom pre tento výlet nadchli. Balákovci vlastne nemali inú šancu ako ponúknuť nám, aby sme sa na túto dobrodružnú cestu vydali s nimi. (Asi nechceli zobrať malým deťom hračku  ). Keďže v tomto roku v máji malo Slovensko oficiálne vstúpiť do Európskej Únie, bolo jasné, že termín odchodu bude hneď ako sa budeme môcť do Británie dostať bez povinného výsluchu u imigračného úradníka. Letenky sme zabukovali na 16.5.2004, Ďurimu sme zverili plnú dôveru pri príprave ítinerára a počítali sme dni do odletu. A zrazu bol ten deň tu a my sme sa netrpezlivo vrteli na sedadlách lietadla a verili sme, že letuške tie povinné tance nebudú trvať dlho, lietadlo sa zdvihne do vzduchu a čo najrýchlejšie sa dostaneme za hranice slovenského vzdušného priestoru, alebo aspoň za hranice všedných dní. Každopádne, deň to bol nevšedne krásny, a ako sme neskôr zistili, bol to posledný krásny deň tohto týždňa.



Po hladkom lete a ešte hladšom odbavení na letisku Stansted sme v letiskovom priestore pohľadali pult car rentalovej spoločnosti, u ktorej sme mali objednané auto. Po pár minútach nám Ďurik, víťazoslávne držiaci kľúče od auta naznačil, aby sme si nahádzali batohy na chrbty a nasledovali ho na odstavné parkovisko vedľa letiskovej budovy. Autíčko bolo nádherné, takmer nový Ford Mondeo. Malo jediný, ale o to závažnejší nedostatok – dostatok voľného miesta tam, kde je v našom aute volant. Tí Briti majú fakt volant na druhej strane. Nevadí, Ďurik sa tvári, že presne vie, kadiaľ sa za volant dostane, tak sme mu to skúsili veriť. Prvé nesmelé metre po parkovisku nás utvrdili v presvedčení, že šoférovanie na ľavej strane sa dá zabudnúť pomerne rýchlo, ale pokúsili sme sa veriť tomu, že rovnako rýchlo sa dá na túto techniku aj spomenúť. Prvá križovatka, super, Ďurik správne odbočil a do kružáku správne nabehol – doľava. Ja som síce skoro vyskočila z auta, ale potom ma presvedčili, že v Anglickom kružáku je to tak správne. OK, budem im teda veriť, ale za volant ma tu asi nikto nedostane. Nabrali sme smer Glasgow, vybehli sme na diaľnicu a nechali sme sa unášať drsným asfaltom a mierne neprehľadnými smerovníkmi smerom na sever. (Smerovníky totiž nenaznačovali žiadne konkrétne mesto, náš smer bol skutočne označený ako North). Ale nás nedostanú, podľa mapy odhadujeme, že smerujeme na Glasgow. Po niečo viac ako 500 kilometroch sme skutočne minuli ceduľu Glasgow. Wow, takže smer máme správny a podľa mojich geografických znalostí sa Škótsko začína niekde tu. Alebo tam? Alebo ešte o kúsok ďalej? No nič. Tak spravíme si prestávku. Čas na prvý piknik. Ďurik hľadá na parkovisku pri čerpacej stanici nejaký pekný piknik place, ale keďže nás tu zjavne neočakávali a nemajú prichystané žiadne pekné drevené lavičky a stôl, je nám dobrý aj obrubník. Z útrob batožinového priestoru nášho Fordíka Ďurik vyloví plynový varič a červený hrniec. (Zjavne sme v lepšej spoločnosti, je to skutočný smaltovaný hrniec, žiaden ešus). Skôr, ako by sme stihli povedať Ford mali sme zaliate instantné polievky a svorne sme predstierali, že nám chutia.



Slniečko svieti, teplota je príjemná, ale pomaly nás začína zmáhať únava zo skorého ranného vstávania a všetkých tých presunov a kilometrov. Asi by sme sa mali poobzerať po nejakom ubytovaní. Nehľadáme luxus, radšej dáme prednosť nejakému príjemnému ubytovaniu v štýle Bed & Breakfast. V mestečku Alexandria pri jazere Loch Lomond sme po krátkom hľadaní našli sympatický kamenný domček s označením B&B. Po kruhovom objazde kúsok od domčeka sa svižne mihli dve krásne športové poršiatka. Aaaaaaaach, aké peknučké... Maťka chvíľku priateľsky konverzuje s majiteľom domčeka a hurá, má dve voľné izby „for tonight“ a rád nám ich prenajme. Super. Keďže večer už domáci jedlo nepodáva, skúsime sa najesť niekde vonku. Aj tak by sme sa chceli prejsť týmto mestečkom a niekde tu blízko by sa malo nachádzať jazero Lomond. Pán domáci je pomerne komunikatívny, tak sa ho s výrazne počuteľným americkým prízvukom pýtam, kde sa tu nachádza „Lake Lomond“. Mierne rozladený pán domáci odpovedá, že to nie je Lake ale Loch. No, nech si vraví, čo chce, opakujem svoju otázku: „Please, where is Lake Lomond“. Podľa tónu v hlase, a dôrazu v očiach som pomerne rýchlo pochopila, že slová „I tis not lake it is LOCH“ myslí vážne. Rozdiel medzi britskou angličtinou a škótštinou zjavne nie je iba v slovnej zásobe a výslovnosti ale aj v pocite hrdosti a národnej príslušnosti. S úsmevom teda akceptujem výraz „Loch“ a na oplátku nám pán domáci poskytne pomerne presné inštrukcie ako sa dostať k jazeru. Je absolútne nádherné. Pod oblohou, ktorá si už len matne spomínala na západ slnka a pod váhou zbiehajúcich sa mračien naberá jazero tmavú oceľovú farbu. Napriek tomu je prístav krásny a má svoju atmosféru.
Je síce neskoro, ale žalúdky sa hlásia o pozornosť. V blízkosti prístavu sa vinie vôňa čerstvo pripravovaného jedla, ideme teda hľadať jeho zdroj. Koľko som sa toho napočúvala o anglickom národnom jedle „fish and chips“ ale až dnes ho skutočne vidím v celej jeho výživnosti. V uličke blízko jazera je malá „Take Away“ reštaurácia. To som ešte nevidela, to čo je??? Four times fish and chips. Oukej. Wait please. Here it is. Thank you. Bye. Držiac v dlaniach kus mastného papiera odtrhnutého asi tak vo veľkosti formátu A štyri a pol a s rybou v trojobale, hranolkami a olejom kvapkajúcim z ovisnutého okraja papiera si sadáme na lavičku v parku a pokúšame sa vychutnať si toto jedlo. Keď prepočítam cenu na koruny, tak by sme si to jedlo fakt mali vychutnať. Za tie peniaze by sme u nás mali lososa na porceláne. OK, takže od dnešného dňa prestávame prepočítavať. Aj tak neviem, ako by som tu počítala ten papierový príplatok. Olej nám steká po bradách, hranolky padajú do trávy a rybu vyžobráva túlavý psík, ale aj tak je to najlepšie jedlo dnešného dňa. Cestou z prístavu prechádzame okolo miestneho pubu. Zjavne je to obľúbené miesto miestnych obyvateľov, vo vnútri je pomerne plno, hrá tu hudba a ľudia sa zjavne bavia. Medzi stolíkmi na vyvýšenom pódiu je ešte jeden voľný, tak sa k nemu prekľučkujeme a usadíme sa na pomerne nepohodlné drevené stoličky. Všetci okolo majú na stole pivo, takže nie je nad čím rozmýšľať. Dáme si aj my, ale nie také hocijaké. Keď už sme v tom Škótsku, tak treba ochutnať Guiness . Dáme si každý natočiť po pinte a nazdravie ))) No moment, to je čo? Toto má byť to super povestné a naviac aj super drahé pivo??? Tak toto mi teda vôbec nechutí a zdá sa, že ani Romanovi. Keby nebolo také drahé, tak by sme ho minimálne my dvaja vyliali do kvetináča pri okne, ale za 4 libry (čo bolo v tomto čase viac ako 200 korún) ten Guiness vypijeme, aj keď nám teda vôbec nechutí. Ale dnes je to teda prvý aj poslednýkrát. Príjemne unavení a s plnými bruškami sa vraciame do útulne vyzerajúceho domčeka, kde dnes budeme spať. Pán domáci ešte nespí. Prehodíme pár slov, ukáže nám, kde budeme raňajkovať a zrazu nás ťahá k oknu. So šibalským úsmevom ukazuje do záhrady a hovorí „Your breakfast.“ Preostríme optiku a už je nám to jasné. V záhradke hopkajú krásnučkí milučkí zajkovia. Tak zlatý môj, ale teda rýchlo zabudni, tieto zlatučké kožúšky ja jesť nebudem. Poznámka do denníčka – na raňajky len hrianku a džem.



Sme v oblasti, ktorá sa geograficky nazýva Highlands a keďže domáci pán má zjavne dobrú náladu, dovolím si aj ja zažartovať na tému známeho filmu Highlander a spýtam sa „Is Highlander still living here?“ (Highlander tu ešte stále žije?). Domáci sa na mňa šibalsky pozrie a skóruje „Yes, I am Highland )))“. (Áno, ja som Highland). Hurónsky smiech zvyšku výpravy roztopil aj zvyšky ľadu a keďže ma takto krásne dobehol, pán Highland mi odpustil aj úvodné faux pass s so slovíčkom Lake. Fyzické sily nás pomaly opúšťajú a jeden rýchlejšie ako druhý zívame a odoberáme sa do postieľok. Dobrú noc. A ráno žiadni zajkovia na raňajky...

dat si v skotsku irsky guiness je hriech!:-)

pekne Janka !

thunder,, no je to super,, fakt, kym som to cele prečital,pozeral obrazky,, pomalu a pozornee,na konci sa mi zdalo , ze som precital jednu skvelu knihu.-ktora potrebuje pokracovanie,,.je aj stylisticky bombasticke..dole klobuk pred autorom..

Nasledovné ráno nás privítalo tým, čomu sa u nás hovorí typické anglické počasie. Drobné kvapky studeného dažďa stekali po malej okennej tabuli, ktorá púšťala do izby akurát toľko svetla, aby vyblednutá prehnane vzorovaná tapeta nevyzerala až príliš gýčovo. Doma by sme sa určite nevytiahli spod paplóna ešte aspoň dve hodiny a vychutnávali by sme si spoločné telesné teplúčko, ale tušenie nových zážitkov nás primälo vytiahnuť nohy na prešľapaný koberec našej izby. Ranná hygiena v typickej anglickej kúpeľni bola úsmevná. Dva samostatné vodovodné kohútiky v opačných rohoch umývadla nedávali žiadnu šancu namiešať si takú teplotu vody, ktorá by bola tak akurát. Z jedného kohútika tiekla voda príliš horúca, z druhého príliš studená. A ak si človek nechcel napúšťať vodu do zaštupľovaného umývadla a potom sa v nej čľapkať ako kačka, predstierali sme akú takú otužilosť a umývali sme sa v ľadovej vode. Po strmých drevených schodoch sme sa zvŕzgali do malej útulnej jedálne s veľkým oknom. Ďurik s Maťkou si už miešali kávičku s mliečkom. Na to, aká bola káva hnusná voňala až neskutočne dobre. Keď sa pán domáci objavil vo dverách s taniermi s typickými anglickými raňajkami, chytilo ma podozrenie. Mám pocit, že vo vzduchu sa nesie vôňa pečeného mäska. Spomienka na malých zajkov ma vystrelí k oknu na rýchlu inšpekciu fauny na dvore. Zdá sa, že za oknom poskakuje plný počet labiek a zdrojom tej vône sú aj tak nejaké zvláštne vyzerajúce sósidže, ktoré pán domáci od večera istotne nestihol vyrobiť a ich farba aj tak nezodpovedala čerstvej výrobe. Zvedavo prežúvame jedlá, ktoré by sme doma na raňajky istotne nejedli a ku podivu musíme konštatovať, že vypražená
slaninka, pečená fazuľa, pečené klobásky (sósidže) a pečená rajčina sú skutočne chutné. Doma by som na raňajky zjedla asi iba jogurt, ale keďže sme pred sebou mali deň s neistým priebehom, neznámymi miestami a neurčitou dĺžkou cesty, až do prasknutia sme sa dotlačili hriankami s domácim džemom z pomarančových šupiek a jahôd. Kým sme sa prejedení odgúľali s batožinou do auta, Ďurik s pánom domácim skonzultoval náš ďalší ítinerár. Zjavne nie sme prví turisti v tomto príbytku, pretože Highland automaticky ťahá zo šuflíka mapku a kreslí nám do nej trasu a vyznačuje miesta, ktoré by sme istotne nemali minúť. S úsmevom nám zamáva na cestu a my sa v aute pokúšame zorientovať v darovanej mapke. Popri Loch Lomond smerujeme na sever. V mestečku Luss sme si spravili krátku prestávku aby sme si z blízka pozreli jazero. Drobný vytrvalý dáždík sa začal vtieravo vpíjať do trigovíc, takže na dlhú prechádzku to nevyzeralo. Jedine že by sme z batohov povyťahovali niečo nepremokavé. Balákovci teda vybalia svoje čerstvo kúpené značkové bundy s úctyhodným vodným stĺpcom. My sme vytiahli neznačkové, ale o to krikľavejšie modré igelitové pršiplášte. Balákovci vystrojení v modernom nepremokavom červeno čiernom outfite s údivom hľadeli na to, ako sme sa vymódili. Híkajúc smiechom sme si všetci zaspomínali na branné cvičenia z osemdesiatych rokov, keď nás naši pedagógovia presviedčali o tom, že pršiplášte na tele a igelitové vrecká zagumičkované na rukách a nohách nás mali uchrániť pre útokmi nepriateľov. Aby sme teda podložili dôležitosť pršiplášťov na tomto výlete, vyhlásili sme v škótskom mestečku Luss vážny chemický poplach. Našťastie v túto hodinu bolo príliš neskoro na ranný pouličný zhon a príliš skoro na obedňajšiu prestávku, takže je pomerne pravdepodobné, že tých niekoľko obyvateľov mestečka, ktorí nás stretli si do dnes myslí, že sme boli len výplodom ich pivom ovplyvnenej fantázie.




Smerujeme ďalej na sever, kde z cesty A82 odbočíme na A83 smerujúcu do mestečka Invereray. Už z diaľky je vidno nádherný zámok so štyrmi vežičkami a vlajkou vejúcou vo vetre. Prestalo pršať a pomedzi mraky vykukuje slniečko. V tomto svetle má zámocká záhrada nádherné farby a príjazdová cesta vyspaná drobným štrkom vyzerá byť takmer biela. Okolo zámku sa motajú skupinky turistov tak sa motáme aj my. Je prekvapujúce, že časť zámku je obývaný. Informuje o tom ceduľa, ktorá žiada turistov, aby rešpektovali, že sa majú pohybovať len v tých priestoroch, ktoré sú turistom prístupné. Keď sa prestaneme motať ako ostatní turisti a pri pití minerálky z fľaše distingvovane zdvihnem malíček, pustia nás aj do priestorov pre lepšiu spoločnosť? Asi nevideli ten malíček, lebo pre nás neposlali žiadneho lokaja. Nuž, nedopriali sme teda miestnej aristokracii pôžitok z našej spoločnosti a pobrali sme sa ďalej. Na križovatke za zámkom sme v diaľke na ceste z ktorej sme ráno prišli videli blížiace sa dve poršiatka. Aha, Švédi asi dlhšie spali...




Presúvame sa popri jazere Loch Fyne, keď zbadáme nenápadnú odbočku. Ani neviem prečo tam Ďurik odbočil ale už sa pomaly húpeme hrboľatou cestičkou lemovanou košatými, málo upravenými stromami. Cesta končí neveľkým priestranstvom, ktoré vyzerá ako neupravené parkovisko a vedie priamo k masívnej kamennej stavbe. Pred nami sa rozprestiera zámok s rozľahlou záhradou. Vzduch je presiaknutý pokojom a vôňou pokosenej trávy. Nikde ani živej duše, všetko vyzerá tak opustene. Upravene ale bez života. Akoby tu všetko zaspalo. Odvážime sa nazrieť do vysokých okien siahajúcich takmer až po chodníček pod nimi. V rozľahlej miestnosti sú stoly s bielučkými obrusmi a bezchybným prestieraním karmínovej farby, so strieborným príborom a brúsenými pohármi na vysokých stopkách. Wow, lepšia spoločnosť. Zámok je zjavne používaný ako hotel. Štvorhviezdičkový hotel Minard Castle. Hotel bez ľudí, bez služobníctva, bez hostí, bez života. Aj smutná vŕba vedľa zámku bola úplne bez listov. Asi sa tu zastavil čas a my sme sa pohybovali v inom časopriestore. Ideme teda ďalej, kým nás toto miesto nezmrazí vo svojom zvláštnom vzduchoprázdne.




Cesta sa kľukatí popri jazere Fyne. V jednom z jeho záhybov, blízko mestečka Ardrishaig sa nám otvorí zaujímavý pohľad. Crinan Harbour nevyzerá ako obyčajný prístav. Jedna z lodí akoby sa pohybovala hlboko v tráve. Odstavíme auto a ideme sa prejsť peši po chodníčkoch v prístave. Maličký majáčik na brehu označoval začiatok zvláštnej stavby, ktorá sa pred nami otvorila. Je to Crinan canal – reťaz vzdúvadiel, spájajúci vnútrozemskú oblasť s oceánom. Táto dopravná cesta bola otvorená v roku 1801 a kedysi patrila do hlavnej dopravnej siete v Škótsku. Neskôr ho však nahradila železnica. Crinan canal začína v prístave pri meste Ardrishaig a končí o 9 míľ ďalej v Crinan v Sound of Jura. Chvíľku sa tu teda potulujeme a sledujeme, ako sa loď posúva od jedných vrát k druhým až nám zmizne z dohľadu. Skutočne zaujímavý pohľad, ako sa loď plaví hore kopcom. K autu sa vraciame popri typickej červenej telefónnej búdke a Ďurik si nenechá ujsť možnosť zatelefonovať mamičke, aby sa uistil, že ich syn Tomik, ktorý bol umiestnený do dočasnej náhradnej starostlivosti babke, je úplne ale fakt celkom, totálne a nespochybniteľne v poriadku )). Po desiatich minútach sme pochopili, že tento telefonát nie je len zdvorilostným odovzdaním a získaním základných informácií a tom, že tu je všetko v poriadku a či tam je všetko v poriadku, ale že ide o zámer zistiť, ako dlho asi vydrží kredit na telefónnej karte. Vydržal dlho a Ďurik mal šťastie, že kľúče od auta mal vo vrecku on.




Zhruba po dvadsať minútovom telefonáte sa nám podarilo Ďurika oddeliť od telefónnej šnúry a takmer násilím sme ho dotiahli do auta. Ideme ďalej po ceste po A816. Cesta smerom na sever do mesta Oban nás zaviedla na pobrežie, lemované majestátnymi čiernymi útesmi. Na okraji móla lemovaného starými zhrdzavenými piliermi, ktoré kedysi pravdepodobne slúžili ako základ zábradlia, alebo možno na uväzovanie lodí, sa nesmelo krčila čarovná zrúcaninka malej budovy. Kto vie, či to bol rybársky domček alebo stanovisko strážcu prístaviska alebo domček farmára, ktorý tu kedysi pásol ovečky. Aj keď sme múry poobzerali zvonka aj zvnútra, nenašli sme nič, čo by nám niečo napovedalo. Poprechádzali sme sa teda ponad útesy, ktoré pod zamračenou oblohou mali farbu nočného neba a pobrali sme sa ďalej. Ďurik by rád piknikoval, ale pobrežie je veľmi veterné a plamienok na plynovom horáku by sme istotne nedokázali zapáliť. Smerujeme teda na sever.




Do mesta Oban je to už len kúsok. Centrum mesta sa nachádza na pobreží, a zdá sa, že miestny prístav s múzeami bude stáť za pozretie, tak sa prepletáme cestičkami až na parkovisko takmer pri vode. Na informačnej tabuli sú označené miestne pamätihodnosti, ale nie je treba ich podrobne študovať. Stačí sa poobzerať po hlavnej ulici a história na nás dýcha z každého kúta. Pri pohľade na kopec nad mestom máme pocit, ako by sme sa preniesli o niekoľko tisíc kilometrov na juh, do Ríma. Nad hlavnou ulicou sa týčia múry miestneho kolosea. Je podstatne menšie a asi aj mladšie ako to v Ríme, ale charakterom sa sem akosi vôbec nehodí. Asi pozostatok architektúry, ktorú sem kedysi priniesli starorímske vojská. Poprechádzali sme sa po nábreží, poobzerali krásne staré budovy - kostol, múzeum, pub. Do prístavu práve pláva trajekt. V porovnaní s historiským charakterom Obanu tento kovový kolos vyzerá, akoby sem priplával z úplne iného storočia z budúcnosti. V piesku na brehu prístavu si kačky v chumáči morských rias chystajú hniezdočko na dnešnú noc. Už je pomerne dosť hodín a aj my by sme sa mali poobzerať po nejakom mieste na spanie. V jednej bočnej uličke zbadáme starú destilériu – The Obad Distillery. Podľa ceduľky na vstupnej bráne je zjavne prístupná verejnosti. V destilérke sme ešte nikdy neboli, a určite by to mohla byť zaujímavá exkurzia. A pokiaľ by bola spojená s nejakou tou ochutnávkou, bola by to určite zaujímavá skúsenosť. Vykročíme teda k vstupnej bráne, kde z nás nadšenie vyprchá tak rýchlo, ako prišlo. Je 16:50 a o piatej zatvárajú. Bohužiaľ nás už nikto nevpustil dnu. Predstava bujarej ochutnávky minimálne dvanásťročnej whisky sa v sekunde rozplynula.




Hmmm, čo už, vraciame sa do auta a zvažujeme ďalšiu cestu. Pôjdeme ďalej na sever a pokúsime sa dostať až do mesta Fort William. Je to mesto pod najvyšším kopcom Škótska Ben Nevis. Cesta A828 sa zužuje tak, že dve autá by sa na nej istotne neobišli. Pre Škótsko je typické, že cestná sieť je riedka a cesty mimoriadne úzke. Volajú ich single track, cesta s jedným jazdným pruhom, ktorý je kde tu rozšírený o fľak asfaltu tak, aby sa na ňom mohli autá obchádzať. Tomuto rozšíreniu hovoria passing place. V nepravidelných intervaloch je single track krížom preložený sériou kovových trubiek – cattle grid - s krídlami otvorenej bránky po bokoch. Uvedomujeme si, že pozemky naokolo sú pastvinami pre stáda ovečiek a cattle grid zabezpečí, že aj keď je bránka kvôli ceste otvorená, ovečky neprebehnú na susedovu pastvinu, pretože cez kovové trubky nedokážu precupkať.
Ďurik šoféruje po kľukatej ceste; za tie dva dni už nadobudol istotu za volantom na opačnej strane a my sme mu tiež začali dôverovať. Za jednou prudkou zákrutou nás ale prekvapí prudšie stúpajúci a zase prudšie klesajúci kopček. Ja s Martinkou na zadnom sedadle zvrieskneme, ako sa to na takýto hupáčik patrí a ešte chvíľu vyľakaním pištíme. O čo kľudnejšie by sme boli, keby sme tak stihli tú exkurziu v destilérke, samozrejme v prípade, že by tam bola tá ochutnávka. Pri tejto poznámke sa Martinka pomrví vo svojom batohu a víťazoslávne vytiahne polliterku Becherovky. Toto je moment, ktorý si zaslúži panáka. Ja som si chcela lognúť, ale ako ma všetci opravili, „Nie LOG ale LOCH!“ a tak od tohto momentu „locháme“. Kúsok za mestečkom Appin, keď sa cesta zase priblíži k pobrežiu, sa nám otvorí krásny pohľad. Na jednom z maličkých ostrovčekov sa krčí kamenný hrad, alebo skôr hradík Castle Stalker. Vyzerá byť taký maličký, ale v zapadajúcom slnku je krásne osvietený. Nevedie k nemu ale žiadna cesta ani mostík, evidentne sa dá na ostrovček dostať len loďkou a tú nemáme, takže si užívame pekný pohľad z brehu. Pomaly sa zmráka a tak sa hýbeme ďalej. Do Fort William je to ešte kus cesty.




Po hodinke a pol parkujeme pred domom označeným ako B&B. Je kúsok od cesty v bočnej uličke, parkovisko vyzerá prázdne. Je to dobré znamenie, mohli by mať voľné izby. Otvorí nám pani domáca – žena ako stvorená pre odtučňovaciu kúru. Milo si s Balákovcami pokonverzuje, pousmieva sa a už aj na nás mávajú, že ostávame, dnes spíme tu. Super. Pri dverách nás okrem pani domácej privíta zbierka porcelánových bábik. Pani domáca je patrične hrdá na miniatúrne dámy s bezchybnou pleťou, saténovými šatočkami a klipkajúcimi očkami. Odložili sme si veci do izieb a vybrali sme sa na prechádzku do mesta. Skôr ako prechádzka to vlastne bol lov na večeru. Celý deň sme okrem raňajok nič nejedli, aj keď pravdu povediac, po tých raňajkách sa nám aj tak ani nič nežiadalo, ale teraz večer sa už aj žalúdky hlásili o svoje. Prešli sme sa centrom mesta, na hlavnej ulici drevené puby pomaly zapĺňali miestni štamgasti a náhodní turisti, ktorí si v prítmí vychutnávali rôzne nápoje. Vchody označené tlmene svietiacimi lampášikmi pozývali na pohárik. Výklady obchodíkov na hlavnej ulici boli porozsvecované a vrhali na vydláždený chodník jasné svetlo. V jednom výklade stojí figurína v klasickom škótskom kilte – károvanej sukničke pre pánov. Uvedomili sme si, že sme v Škótsku už dva dni, no ešte sme nevideli žiadneho muža v tomto odeve. Poobzerali sme sa teda pozorne po ulici, či sa predsa len nejaký miestny típek nevybral večer na pivo v národnom odeve, ale asi sú všetci na nejakom úplne inom stretnutí kiltov. Vybrali sme sa teda ďalej k take away reštaurácii, z ktorej sa šírila príjemná vôňa. Dobré jedlo v otrasnom plastovom balení bolo príjemným zakončením dlhého dňa. Balákovci ešte chvíľu básnili o tom, ako si dopoludnia peši vyšlápneme na Ben Nevis, pretože je to vraj pekná túra a po turistickom chodníčku by to mohla byť pekná turistika. Nám s Romanom bolo jasné, že ak oni pôjdu peši hore, my sa tohto samovražedného pokusu istotne nezúčastníme. Kráčame späť k domčeku, kde sme mali túto nos spať. Ak si niekto pamätá, ako sme sa dostali do postelí, nech to skúsi doplniť, ale mám pocit, že sme zaspali ešte po ceste.

nuz po preccitaní,, len tolko, kedy bude tretie pokracovanie??bo slohovo je to perfektne spracované, pekne podlozene krásnymi fotkamy ,,uz len spracovat, zviazat ci ako sa tomu hovory,pohladat dakeho vydavatela a tlacit knihy.. super

Ešte nikdy som nebola taká nadšená z rannej hmly tak, ako toto ráno. Roman sa pohodlne usadený vo veľkej svetlej jedálni tešil na všetky raňajkové dobroty, ktoré bolo cítiť v závanoch teplého vzduchu vpúšťaných cez lietačky z kuchyne. Kyprá pani domáca tu a tam vtancovala s plným tanierom s hemendegsom, odtancovala s prázdnym džbánikom od džúsu, potom zase vtancovala s hriankami a odtancovala s kanvicou na kávu. Zjavne mala kroky perfektne nacvičené, lebo vždy keď prišla z kuchyne, položila na stôl ďalšiu voňavú dobrotu. Ďurik už stihol rannú debatu s pánom domácim a netváril sa dvakrát nadšene. Znalec miestnych pomerov odporučil, aby sme výstup na Ben Nevis vynechali z dnešného programu, pretože hmla je hustá, turistický chodník je veľmi zle značený a turisti sa tam v hmle veľmi často strácajú. Ďurik dal ešte jeden neplatný pokus o argument, ale pán domáci ho jednoznačne stopol „No way“. Ďurik si s nechuťou sadol k raňajkám. O to väčšiu chuť do dnešného dňa sme dostali ja s Romanom. Žiadna brutálna turistika nehrozí, a my sa opäť pohodlne povezieme v našom požičanom autíčku. Juchú. Dokončili sme podrobné plienenie raňajkových podnosov, vychlípali poslednú kávu, rozlúčili sa s pani domácou a už hľadáme v mape nový smer.
Hneď za mestom Fort William je na čo sa pozerať. Končí, alebo začína sa tu jedna z dôležitých vodných ciest, ktorá sa volá Caledonian Canal. Táto časť sa volá Neptúnove schody - jedna z troch častí najdlhšieho systému vzdúvadiel od východného pobrežia k západnému. Neptúnove schody sú najdlhším vzdúvadlom v Británii. Najskôr boli ovládané ručne, v súčasnosti sú však už ovládané hydraulicky. Pozostávajú z ôsmych komôr, do ktorých sa zmestí aj námorná loď. Na západe začína v Loch Linhe a na východe končí v Loch Ness. Poskákali sme si teda po betónových brehoch a pohyblivých bránach (locks) vzdúvadiel a ideme ďalej. Mám pocit, že som počula prefrčať okolo nejaké športiaky. Tuším zase tie dva švédske poršiaky.




Smerujeme na sever k ostrovu Isle of Sky. Cestou ale Ďurik našiel v mape na malom výbežku pevniny značku majáku. Rozhodol sa, že tento Lighthouse musíme vidieť. Vraj by sa mohlo dať vystúpiť až hore do veže a bol by to istotne pekný výhľad, tak sa necháme nahovoriť a odbočujeme z hlavnej cesty A830 na kľukatú cestičku smerom na západ. Ak A830 bola „single track“ toto kľukaté bude asi „half track“. Zjavne sa táto cesta nezdá byť úzka len nám, lebo za zákrutou na nás svieti žltý bager (yellow bager) a pokojným tempom si rýpe do priľahlého svahu. Zdá sa, že ho náš ítinerár vôbec nezaujíma a pomaly si rýpe napravo naľavo. Chvíľu trpezlivo čakáme, potom čakáme netrezlivo ale aj tak nič neurýchlime. Buď počkáme, kým si žlté rameno splní normu, alebo sa otočíme a ideme späť. Maják sme ešte nevideli, takže čakáme. Čakáme. Čakáme. Do kelu, čakáme. Zhruba po hodinke si pánko s prilbou všimol, že z každej strany ho sleduje narastajúci počet neuroticky vyzerajúcich posádok áut, a tak sa s celým svojím žltým kolosom po pásoch blahosklonne odplazí do priehlbiny vo svahu, ktorú si za poslednú hodinu vyhĺbil. Až teraz sme pochopili, že on nie že by sa nám nechcel uhnúť, on vlastne nemal kam. A celá jeho pracovná snaha smerovala k tomu, aby si vyrobil dostatočne veľký passing place. Stratenú hodinu asi nedobehneme, tak sa pomaly kľukatíme po cestičke a za každou zákrutou očakávame jej koniec. Po niekoľkých kilometroch sa cesta spomedzi stromov vynorí do voľného priestranstva a pred nami sa v diaľke týči vysoký biely maják Ardnamurchan. Cesta vedie k odstavnému parkovisku a potom sa pomedzi akési hradby ženie k majáku a priľahlým servisným domčekom, za ktorými sa o tmavé skaly

trieštia ľadové morské vlny. Voda prská v tisícoch malých prašných kvapiek a vpíja sa nám do vlasov a mikýn. Po včerajšej skúsenosti s chemickým poplachom sa ani nepokúšame vytiahnuť naše funkčné pršiplášte a tak necháme slané kvapky aby vsiakli všade tam, kam dopadli. Nech, aj tak je taká zima, že trocha chladnej vody na tom už istotne nič nezmení. Po klzkých vlhkých skalách skáčeme ako kamzíci v Tatrách. Po chvíli ale usúdime, že aj samotný maják by mohol stáť za podrobnejší prieskum, tak po skalách doskackáme až k domčeku, v ktorom je miestna majáková krčmička, kde predávajú vstupenky do majáku. Neochotne zaplatíme pomerne vysoká vstupné, ale dúfame, že cena bude vykompenzovaná nádhernými výhľadmi. Nadšenie nám ale schladí ceduľka na vstupných dverách do majáku, že z dôvodu bezpečnosti je vstup na vežu zakázaný. Do kelu aj s ich „Health and Safety“. Takže do majáku sa nedostaneme. Pozreli sme si teda aspoň okolie – majákovú trúbu, skromné kamenné izby, v ktorých sa dá bývať (ak je človek ochotný zaplatiť príplatok za totálne nepohodlie) a čiastočne nadšení a čiastočne nespokojní sa vraciame k autu. Miesto je to nádherné, ale hnevá nás, že sme sa nedostali na vežu. Čo už.




Vraciame sa po úzkej cestičke na hlavnú cestu, ktorá vedie na sever. Yellow bager má asi obedňajšiu prestávku, pretože je odstavený a nikomu nezavadzia. Prefrčíme teda povedľa a smerujeme do mestečka Mallaig. Je to prístav, odkiaľ premávajú trajekty na Isle of Sky. Máme šťastie – jeden trajekt práve naloďuje. Zaradíme sa teda do fronty áut, ktoré postupne miznú v útrobách nie veľmi robustne vyzerajúceho plavidla a dúfame, že sa ešte zmestíme. Ja vlastne dúfam, že sa nezmestíme. Ani do tohto a ani do žiadneho iného. Trajektík vyzerá dosť chatrne a more dosť desivo. Tmavá sivá voda sa vzdúva a špliecha do výšky zábradlia na hornej palube a ťažké oceľovo sivé nebo sľubuje ďalší prídel dažďa . Náš fordík sa váhavo vnorí do útrob spodnej paluby, Ďurik zatiahne ručnú brzdu a sotva si stihneme pobrať príručné batohy, už nás personál vyháňa do časti pre pasažierov. Pri aute nesmieme ostať a tak po dierovaných kovových schodoch vycupkáme do pomerne rozľahlej hornej kajuty. Vo vŕzgajúcej drevenej miestnosti sú k podlahe priskrutkované barové stolíky so stoličkami a barový pult. Obsluha za barom sa tvári ochotne, ale amplitúda pohybu lode na vlnách rozhodne neumožní udržať čokoľvek tekuté v žalúdku a tak si len opatrne sadneme na lavicu pod oknom a sledujeme prúdy dažďovej vody šľahajúcou na sklenené okenné tabule. Okolo prekráča muž s výzorom starého morského vlka a sucho skonštatuje: „Raugh sea, hmmm?“ (Drsné, nepokojné more). Tupo prikývneme a snažíme sa zrovnať pohyb žalúdkov s pohybom lode. Z rohu miestnosti sa postavila partička ľudí a dokyvkali sa k barovému pultu. Spomedzi veselých postavičiek s fľaškovým pivom v rukách nás zaujal hlavne mladý muž, ktorého nohy sa hore začínali v pokrčenom škótskom kilte a dole končili vo vyšliapaných dopoly rozviazaných kožených bagandžiach siahajúcich do pol lýtok. Mierne mastné kučeravé vlasy mu padali až po ramená a cez biele tričko s dlhým rukávom mal prehodenú mikynu žltej farby s logom nejakej zjavne cestovnej kancelárie. Asi to bol sprievodca a zvyšok bujarých členov skupiny boli turisti na objavnej ceste po krajine hrdinného Wiliama Wallisa. Rozhodne to nebol najkrajší chlap na trajekte (veď tých sme si doviezli z domu predsa ))) ale určite to bol prvý živý chlap v skutočnej škótskej sukni. Pohľad na blížiacu sa pevninu rozhodne vylepší našu náladu. Z prístavu smerujeme do mestečka Portree. Je to neskutočne farebné prímorské mestečko. Každý domček má inú farbu, čím krikľavejšiu, tým lepšiu. Aj čajky sú tu rovnako drzé ako farby domov v porovnaní so sivou oblohou. V prístave sme našli telefónnu búdku, takže Ďurik s nadšením zisťuje najnovšie informácie z domova. Asi si kupuje telefóne karty s najvyšším kreditom, ale dnes nám to už neprekáža. Fotíme parkujúce lodičky, loviace čajky a oddychujúcich rybárov. Z prístavu vystúpame po strmej ceste hore na kopec, kde je ako na objednávku zaujímavý kamenný domček poskytujúci ubytovanie B&B. Je možné, že o kúsok ďalej hore ulicou na parkovisku jedného z domčekov sme videli zadočky dvoch poršiakov? Kamenná stavba vyzerá chladne, o to viac nás prekvapia útulné izby a teplé radiátory. Voňavý čierny čajík nás príjemne uvoľní a prevonia izbu. Teplá sprcha, mäkká posteľ, hlboký spánok. Viac už dnes nezvládneme...

thunderka vsetkym prispievatelom dakuje za pochvalu, inspiruje ju to vraj k dalsim vykonom...

prosim, chvalte ju viac, zrovna pracuje na tohtorocnom islande, motivacie nikdy nie je dost...

Odkáž jej, nech nestráca čas kravinami a sústredí sa opis výletov s krásnymi sympatickými mladými ľuďmi.
BTW, tie červené klobúky nemajú chybu.

Ráno nás zobudili známe vône. Typické english breakfast. Nemôžem povedať, že by tretie ráno po sebe rovnaká vôňa vyvolávala rovnaké nadšenie. Pri predstave ďalšieho mastného plátku pečenej slaninky na jazyku sa mi priečia sliny v hrdle. Jedlo do seba nahádžeme skôr mechanicky než s pocitom uspokojenia. Nuž čo, jesť treba, ale dnes to vidíme na načatie zásob z domova. Taká dobrá slovenská paštéta alebo saláma budú príjemnou zmenou. Becherovku z domova sme načali už druhú polliterku, lebo sem tam sa s Maťkou v prudkej zákrute zľakneme a musíme teda „lochať“. A zdá sa, že ani horalky a salámky sa nepokazia. Kým nám vychladne raňajková káva, vydáme sa na rýchly prieskum priľahlej obývačky. Kamenná miestnosť vyzerá pomerne chladno, ale pred ružovým gaučom, na ktorom sa pohodlne vyvaľuje biela mohérová mačka, sú vo výklenku po otvorenom krbe umiestnené plechové kachle, z ktorých do celej miestnosti sála príjemné mäkučké teplo. Okolo fire place boli nevkusne rozvešané ešte nevkusnejšie kovové dekorácie. No, Škóti nemajú o nič lepší vkus ako Briti, a tí nemajú vkus absolútne žiadny (s výnimkou tých Britov, ktorí vkus majú, ale takých som ja bohužiaľ nestretla). Ešte že môj vkus nie je smerodajný... Mačka sa len vyvaľuje a nechce sa hrať a tak sa vydávame na cestu. Plánujeme spraviť okruh okolo ostrova a potom uvidíme. Podľa mapy sa naším smerom na pobreží nachádza nejaký vodopád. Máme radi mapy, ktoré neklamú. V Kilt Rocks sa na pobreží pod parkoviskom ohradeným zábradlím spúšťa k morskej hladine krásny vysoký vodopád. Záclonky vody vyzerajú akoby viseli z útesu až po chladné morské vlny trieštiace sa o skalu. Pohľad na celé pobrežie je jedinečný. Červenohnedé útesy akoby kolmo vyrastali desiatky metrov z morskej hladiny kam až oko dovidí. Postupujeme ďalej na západ po jedinej ceste, ktorá vedie okolo ostrova Isle of Skye. Ak sme si mysleli, že poznáme dosť výrazov na pomenovanie odtieňov zelenej, oblasť the Quairaing nás presvedčil o opaku. Trávnaté lúky popri ceste sa vlnia v smaragdových kopcoch, ktoré sú kde tu prepletené strieborne rozžiarenou asfaltovou cestou. Stúpame zákrutami hore do kopcov a v každej zákrute si užívame nádherné výhľady. Keď si už myslíme, že sme tak vysoko, aby sme tu zaručene boli iba sami, vynoria sa spoza zákruty dvaja cyklisti na ležatých bicykloch. No, čistí blázni. Toto miesto má neskutočnú energiu a dali by sa tu stráviť celé dni len tak hľadiac okolo, ale hýbeme sa ďalej objavovať ďalšie prekvapenia skryté na tomto ostrove.




Pri osade Kilmuir narazíme na akýsi skanzen – Múzeum ostrovného života. Pôvodné domčeky so slamenou strechou, učupené jeden vedľa druhého vytvárajú zvláštnu atmosféru. Už tu chýba len nejaký historický škótsky bojovník za slobodu a obraz by bol dokonalý. Naše želanie je tomuto miestu asi rozkazom, ale bojovníci zjavne nie sú až takí historickí, pretože ponad hlavu nám pomerne nízko prehučia bojové stíhačky britskej kráľovskej armády. Snáď majú muníciu dobre pripevnenú, lebo náš Fordík nie je vybavený žiadnymi protileteckými systémami. Stíhačky sa ešte raz vrátili a uštedrili nám ešte zopár nadlimitných decibelov, ktoré boli v absolútnom kontraste s atmosférou tohto miesta a boli nadobro preč. Zjavne majú v tejto oblasti výcvikové stredisko a chlapci sa tu bláznia ako vo voľnom pokračovaní TopGun-u. Kto vie, či boli aj takí sexi ako Tom Cruise. To sa asi nedozvieme a tak ideme ďalej. Na pobreží pri meste Dunvegan v diaľke vidíme Dunvegan Castle ale je pomerne ďaleko od cesty, autom sa k nemu nedá dostať a peši sa nám nechce riskovať, pretože obloha nesľubuje nič pozitívne. Z diaľky teda pofotíme, čo sa dá a vydáme sa na cestu smerom k pevnine. Tentokrát sme sa rozhodli prepraviť sa na mainland (pevninu) cez most, ktorý spája Isle of Skye so škótskou pevninou pri meste Kyle of Lochalsh. Za použitie mosta sa síce platí mýto, ale je to rýchlejšie a bezpečnejšie ako absolvovanie ďalšej cesty trajektom.




Počasie sa výrazne zlepšilo, pomedzi mraky sa prediera dosť slniečka na to, aby sme si užili príjemný piknik pri odstavnom parkovisku na druhom konci mosta. Je síce pomerne chladno na vysedávanie na trávičke, ale šálka s teplým čajom príjemne zohrieva dlane aj bruško. Na parkovisku zrazu zastavil biely mikrobus, z ktorého postupne vyskáču rozkokošení turisti a ešte rozbláznenejší šofér – sprievodca. Aha, veď je to tern Škót v sukni z trajektu! Za autobusom prichádza auto s príjemne bublajúcim zvukom motora. Po chvíli už zblízka obzeráme nádherného zeleného Margana kabrio. Pretiahnutá predná kapota, ladné bočné oblúky a útla kabína pre dvoch jazdcov v nás vyvoláva pocit závisti. Je pravda, že na takomto výlete by sme sa do tohto maličkého autíčka asi všetci nepomestili a je otázne, či by sme a do neho vošli vôbec len my dvaja – ja a Roman, ale aj tak je to malá nádhera. Majiteľ Morgana sa hrdo nafukuje v kaviarni opodiaľ, ale mám pocit, že nás kútikom očka pozorne sleduje, či si nechceme na pamiatku z jeho pýchy odniesť aspoň anténu od rádia. Nechceme, a tak si pobalíme piknikové vybavenie, pričom majiteľovi Morgana drzo ukazujeme útroby veľkého kufra nášho Forda. Aspoň niečo môže závidieť on nám. Asi nezávidel, lebo výmenu vozidiel nám neponúkol a tak sa po pobreží vydávame ďalej na sever.
Okolo jazera Loch Carron z cesty A890 odbočíme na A896, ktorá nás vedie k mestečku Tomapress. Neďaleko pred mestom je odbočka, ktorá podľa mapy vedie do vrchov po ľavej strane smerom k morskému pobrežiu. Máme pomerne dobrý čas a tak sa rozhodneme, že si zbehneme kus tejto cesty aspoň na viewpoitn (výhľad). Pekná rovná asfaltová cesta sa ale postupne výrazne zužuje a mení sa na serpentíny kŕčovito sa stáčajúce doprava, doľava. Chatrné zvodidlá, ktoré boli osadené asi pod režimom rozpočtového provizória nepôsobia veľmi pevne a úzka cestička neposkytuje príliš komfortu pre potrebné manévrovanie. Ešte že máme tú becherovku a tak s Martinkou locháme. Neviem, či sa bojí aj Roman, alebo mal proste len chuť na panáka, ale lochá aj on. V jednej z neskutočne ostrých zákrut, v ktorej sa asfaltovaciemu autu asi vylialo trochu viac materiálu a tak sa tu vytvorilo čosi ako passing place, zastavujeme a užívame si výhľad do doliny. Z tohto pohľadu cesta nevyzerá až tak nebezpečne, ale úbytok ohnivej vody vo fľaši hovorí za všetko. O pár sto metrov a niekoľko krkolomných zákrut ďalej dosiahneme viewpoint na vrchole kopca. Nie sme tu jediní, na odstavnom parkovisku stojí niekoľko vozidiel vrátane dvoch švédskych poršiakov a ľudia sú nariedko roztrúsení po okolitých čiernych skalách. Aj my vykročíme po tmavých kameňoch kúsok ďalej od cesty tak, aby sa nám otvoril celý priestor. Vďaka ťažkej sivej oblohe sú skaly ešte černejšie a hladina mora v diaľke ešte temnejšia ako sme čakali. Cez malé trhlinky v mračnách sa predierajú nesmelé lúče slnka a vytvárajú zaujímavé svetelné efekty. Pásy slnečného jasu presne ohraničene dopadajú na olejovitú hladinu vody a odrážajú sa od nej ako tisíc prskaviek. Ten pohľad je úchvatný. Chvíľu si tu užívame ten neskutočný pokoj a ticho.




Cesta ďalej vedie až do mestečka Applecross na pobreží, ale my sa vraciame späť k Tomapress a smerujeme okolo jazera Upper Loch Torridon po A896 a Loch Maree po A832 opäť k pobrežiu pri Loch Gairloch. Čo Loch, to log. Začínam sa obávať, že tej becherovky sme zobrali asi málo. Pri mestečku Gairloch, kúsok od miestneho golfového klubu odstavíme auto na vyhliadkovom parkovisku. Sme pár metrov od mora, len prejdeme peši po úzkom chodníčku v tráve a už sme na okraji niekoľkometrového útesu. Oceňujeme kvalitnú turistickú obuv, ktorú sme v momente preklasifikovali na horolezeckú a odvážne zliezame tmavé skaly na neveľkú pláž. Prechádzka po mäkkom vlhkom piesku je príjemná ale zvečerieva sa a chlad a vlhko nám začína zaliezať za goliere aj za nechty. Postupne sa dvíha príliv a voda už siaha takmer až k miestu, kadiaľ sme na pláž zliezli a z pohľadu zdola sa to javí byť aj jediné miesto, kadiaľ sa bude dať bezpečne vyliezť naspäť hore. Ešte pár fotiek a už sa štveráme hore. Pri ceste v Gairloch stojí krásny staručko vyzerajúci kostol. Teraz je opustený, ale zdá sa byť udržiavaný a vo svojej skromnosti vyzerá príjemne. Z cesty A832 odbočujeme na A850 Smerom na Ullapool.




Je to prístavné mesto z ktorého premávajú trajekty na Isle of Lewis. Pomaly brázdime uličky mesta a hľadáme nejaký B&B. Zastavíme pred veľkým domom s ceduľou The Old Surgery – bed and breakfast. Majú voľné izby a keďže je už dosť neskoro, nemáme chuť hľadať čokoľvek iné. Ak nám sľúbia, že nás v tejto starej chirurgii v noci nerozrežú, tak tu ostávame. Vo vnútri domu cítiť veľmi zvláštny odór, ale jeho pôvod súvisí skôr asi so všetkými tými vypchatými zvieratkami vo vstupnej hale a na stenách, než s výkonom chirurgickej praxe. Vydáme sa ešte na krátku večernú prechádzku mestom, prístavom a nejakou tou reštauráciou. Izby sú väčšie než potrebujeme a teplá sprcha príjemnejšia než sme si predstavovali. Balákovci majú izbu podstatne väčšiu ako my, takže večerný čajík si dáme u nich. Tajomné vŕzganie schodov a drevených stien na chodbe mi ženie zimomriavky dole chrbtom. Niekoľkokrát som vybehla na chodbu skontrolovať pobehujúcich duchov bývalých pacientov starej chirurgie ale nikto nikde. Asi skutočne nejakí duchovia. Po týchto chodbách ja sama chodiť nebudem. Ja sa bojíííím. Roman ma teda eskortuje do našej izby, v izbe aj na toaletu a z toalety až pod paplón. Na chodbe stále niečo vŕzga. Pritisnem sa teda bližšie k Romanovi a vypliešťam oči do tmy. Potom tma vypliešťa oči na mňa a tak ja oči radšej zavriem. Snáď je tma za viečkami menej desivá ako tma pred otvorenými očami. Bola, a asi cez túto tmu vedie skratka do bezvedomia, lebo nech si v noci duchovia robili čo chceli, mňa sa to už nijako netýkalo....

O pár hodín sme rozlepili oči do štandardného škótskeho sychravého rána. Ťažká obloha sa spúšťala takmer až k morskej hladine v prístave ako opona padajúca po celonočnom divadelnom predstavení. My máme ale pred sebou celý deň plný očakávaní, takže oponu hore a predstavenie sa ešte len začína. Mysleli sme si, že raňajky nás už ničím neprekvapia, ale pečená ryba je novinkou. Nie, ďakujem, už preboha nič smažené ani pečené, maximálne tak opečený toust s džemom. Ja osobne prichádzam na chuť ovsenej kaši a cereáliám. Je to príjemná zmena pre môj žalúdok. Roman je ale odhodlaný ochutnať hamandeggs, sosidže a slaninu úplne všade a už sa aj pasuje s dnešným prídelom. Pri nedobrej káve vylepšenej dobrým mliekom a tromi lyžičkami cukru sa radíme, kadiaľ sa bude ďalej uberať naše putovanie. Dnes sa začal piaty deň, to znamená. Že máme už len dva a pol dňa na cestu a máme toho ešte veľa pred sebou. Pôvodne sme sa chceli pozrieť do najsevernejšieho výbežku Škótska , ale čas je skutočne neúprosný a asi by sme sa už mali začať vracať smerom k Londýnu, aby sme stihli vrátiť auto. Dohodli sme sa teda, že potiahneme ešte kúsok severne po A835 a pri Ledimore sa napojíme na A837 a naberieme kurz juhovýchod. Na severnej trase by sme ešte mali nájsť pobrežie s white beaches (biele pláže). V blízkosti mestečka Ardmair nás cesta zaviedla opäť k morskému pobrežiu. Odstavili sme auto a kráčali sme peši k pláži. Temná obloha nemala pochopenie pre naše odhodlanie stráviť pár pekných chvíľ pri vode a tak husté mraky schovávali slniečko niekde v nedohľadne. Malé plážičky sa ani zďaleka nezdali byť biele, ale voda bola taká priezračná, že sa pod skalou na okraji útesu dali zrátať zrnká piesku. Napriek dotieravému chladnému vetru to bola príjemná prechádzka a keby sa z mrakov nespustili prvé kvapky dažďa, istotne by sme vytiahli piknikové vybavenie a strávili by sme tu nejakú tú hodinku. Keďže ale, ako Ďurik poznamenal, dažďu tu už viseli nohy, upratali sme sa do nášho autíčka, obúchali sme polovicu piesku z topánok pred auto, druhú polovicu sme priklepli k pláži, ktorú sme si systematicky nosili pri každom vystúpení a nastúpení do autokoberčekov, a vyrazili sme.
Pri dedinke Ledmore, kde sme pôvodne chceli odbočiť na východ a začať náš návrat smer Londýn sa Ďurik zahľadel do mapy a určil smer poloostrov Stoer. Malá zachádzka podľa mapy sľubovala ešte jednu vyhliadku na Atlantický oceán z majáku Stoer. Na konci cesty kľukatiacej sa pomedzi zelené pastviny na ktorých sa v hlúčikoch pomaly posúvali stáda ovečiek dokonale spásajúcich čerstvú trávičku s presnosťou najvýkonnejšej kosačky z Mountfieldu, sme sa dostali až k snehobielemu múru pod snehobielou vežou majáku Stoer. Dokonalý kľud a pokoj tohto miesta len kde tu prerušilo zabečanie ovečiek pasúcich sa po okolí. Zjavne mali ovečky chuť na konverzáciu, pretože keď som sa im zamiešala do békania mojim „béééé...béééééééé“, odpovedali mi v plynulej békavčine a bolo im úplne jedno, že ja békam po slovensky a ony po škótsky.





Neďaleko od nás sa neodvratne blížili ťažké dažďové mraky takže ideme ďalej. Tentokrát ale už smerujeme bližšie k Londýnu. Snažíme sa vrátiť k hlavnej ceste A835. Ďurik pozorne vedie auto po úzkom single tracku, keď zrazu pri ceste zbadáme značku, akú sme doteraz nespozorovali. V žltom trojúholníku s červeným orámovaním svieti nápis BLIND SUMMIT. Do tohto momentu sa mi slovíčko summit spájalo jedine so slovným spojením summit G4 na najvyššej úrovni, ale tu to znamenalo, že na najvyššej úrovni toho stúpania bolo prudké klesanie a tým pádom tam nebolo vidieť absolútne nič nieto ešte auto v protismere, takže blind summit tu vlastne znamená slepý vrchol, kde treba vystúpať striktne po ľavej strane úzkej cesty a najlepšie je ešte aj zatrúbiť, aby auto v protismere vedelo, že na ceste nie je samo. Trúbime teda, čo nám trúba stačí a zdá sa, že sme odplašili všetkých široko ďaleko, lebo v protismere sa ďalšie dve hodiny neobjavili ani ovečky, nieto ešte auto. A keď už auto stretneme, nevychádzame z údivu, pretože pred nami sa komótne pohupuje strieborný mercedes ML s nadstavbou smetiarskeho auta a zváža vrecia s odpadom od riedko roztrúsených domčekov neoznačenej usadlosti, ktorou práve prechádzame. Roman sa snaží predýchať tento šok a hrubú neúctu k trojcípej hviezde. Ja s Martinkou locháme pri príležitosti šoku z bllind summitu, Roman si tiež lochol aby vymazal spomienku na hrubé zneužitie auta vyššej spoločnosti na účely služby na najnižšej úrovni. Nazdravie.
Z cesty A835 cez A 832 sa spleťou ďalších cestičiek premotáme na A833, ktorá nás dovedie až do mestečka Strone pri Loch Ness. Na malom skalnom výbežku sa nesmelo krčí zrúcaninka niekdajšej pevnosti obdivovaná skupinkami turistov. Jazero je presne také, ako ho opisovali texty v maturitnej téme o Veľkej Británii – long, deep and dark (dlhé, hlboké a tmavé). Chvíľku sa prechádzame po brehu jazera a ideme si oči vyočiť v tichej viere, že práve my zbadáme lochnesskú príšerku, ale jediné príšerky zbadal Roman, keď fotil naše odrazy vo vode jazera. Haha, ale si ftipný... Po hladine jazera sa rýchlo blíži nepriehľadná tmavosivá stena studenej dažďovej vody a tak sa nebudeme dlhšie zdržiavať a ideme o kúsok ďalej. Vo Fort Augustus sme našli druhý koniec systému vzdúvadiel, ktorých začiatok sme videli vo Fort Williams. Táto časť Neptúnovych schodov je o čosi krajšia, pretože okolie je zdobené prírodnými vyobrazeniami Lochnessky. Popri jazeru Loch Lochy sa po ceste A82 spúšťame smerom na juh až po Spean Bridge. Na hlavnej križovatke nás v protismere míňajú dve švédske poršiatka. Fakt majú asi podobný itinerár ako my. Pomotali sme sa trošku po uličkách tohto malého mestečka a naďabili sme na nevídaný úkaz. Dom, ktorý sa úplne vymyká spomedzi ostatných stavieb na okolí. Totálne európsky vyzerajúci dvojpodlažný dom. Poctivá rozľahlá budova, žiaden do výšky vytiahnutý slíž tváriaci sa ako trojposchodová budova v ktorej sa rebrík so širšími šteblíkmi vydáva za pohodlné schodisko. Žiaden takýto typický anglicko-škótsky rádoby dom. Toto bol poctivý akoby slovenský dedinský dom s veľkými oknami a širokým dvorom naokolo. Tu dnes chceme spať. Tu a nikde inde!!! Domáca pani sa usmieva, akoby vedela, aké myšlienky sa nám preháňajú hlavou. Izby má voľné a rada nám v nich pustí radiátory. Izby sú neskutočné. Zariadené po európsky, ešte aj umývadlo v kúpeľni má jeden vodovod s teplou a studenou vodou v spoločnom prietoku. Neskutočné, toto sme nevideli už niekoľko dní. Ešte aj do večerného čajíka sme si úplne po európsky naliali slivovicu z mojej kovovej ploskačky, ktorú som vytiahla z tajných zásob.

,, je to super, citatel clanku sa tak vnory do čítania , nakolko je to velmi pekne spracovane-zostylizovane, ze si,pomalu zacnem uvedomovat, teda mysliet ze sa tam v skutocnosti aj nachadzam a musim si dat v priebehu citania aj teplakovu bundu hore , bo na tych obrazkoch , len samy chlad a slnka nikde, hoci obrazky teda miesto je nadherne a typicke pre anglánov a írov,, takze honem dalsie pokracovaniee, at si myslim ze som aj ja na dovolenke a takto usetrym €€€€ a nemusim fyzicky cestovat

Ráno ako každé iné. Raňajky, káva, čaj, pofotíme izby a velíme odchod. Európsky milá pani domáca sa s nami na rozlúčku fotí pred jej európsky vyzerajúcim domom. Ešte sa aj milo usmieva, takmer po slovensky. Potajme si ju pozorne obzerám a hľadám nejaký náznak toho, že táto milá stará pani prišla niekde z našich krajov. Ale nikde nemala nalepené „made in Slovakia“ a angličtinu mala takú britsky afektovanú, že sa s ňou asi musela narodiť. Nevadí, odpúšťam jej tento malý nedostatok, ale to len preto, že nám spravila takmer výbornú kávu. Žiadna hnusná prekvapkávačka, ale poctivá mletá káva pretlačená cez ručné presso. Keby som mala termosku, vypýtam si aj na cestu. Termosku nemám, takže mám smolu. Fordík nás vezie po A86 smerom k jazeru Loch Laggan. Jazeru vo voľnom prietoku do doliny bráni vysoká betónová hrádza, ktorá drží hektolitre tmavej vody bez pohybu, takže hladina vyzerá ako obrovské jazero s tmavou fóliou na povrchu. Na opačnom brehu jazera sa medzi stromami hlási veža krásneho zámočku, ktorý akoby sa bál, že si ho nevšimneme a tak sa naťahuje na špičky a do okenných tabúľ odchytáva slnečné lúče, aby na nás mohol zablýskať ich odrazom. V odtieňoch sivého kameňa vyzerá, ako keby bol skôr prírodným výtvorom, než stavbou, ale ostré štíhle vežičky a cimburie na vrcholoch múrov sú dôkazom, že tento zámoček bol projektovaný s rozvahou a vkusom.





Za jazerom odbočíme na cestu A9, lemovanej pastvinami a poľami, sem tam nejaká dedinka. V mestečku Blair Athol by sa mal nachádzať nejaký zámok, ale nech pozeráme ako pozeráme, žiaden nevidíme. Množstvo áut zaparkovaných na odstavných parkoviskách však napovedá, že niečo turisticky atraktívne tu musí byť, lebo prechádzame okolo našich známych dvoch švédskych poršiakov a ich majitelia sú istotne rovnako ako my, na love krás, ktoré ponúka táto krajina. Naťahujeme teda krky a hľadáme parkovacie miesto. Je tu fakt plno, ale tamto cúva nejaký pánko, tam napravo, nevidíš ho? Pohni si, lebo henten na tom zelenom wauxhalle nám to miesto vyfúkneeee!!!! Aj keď ešte netušíme načo, ale navešiame na seba foťáky a kráčame po chodníku smerom k hustým vysokým stromom, ktoré v jednom mieste pomedzi seba nechajú prekĺznuť pekne upravenú príjazdovú cestu. Za hradbou starých stromov sa nám otvoril nádherný výhľad na rozľahlé priestranstvo s chodníčkami, cestičkami, trávičkami a lavičkami, ktorým uprostred kraľoval krásne zreštaurovaný snehobiely zámok Blair Athol, ktorého žiarivá biela farba bola vo výraznom kontraste k tmavej oblohe nad ním. Priestranstvom sa rozlieha vrava ľudí, pofukovanie vetra a hudba typických škótskych gájd. Doma by sme tejto hudbe asi nevenovali veľa pozornosti, ale v tomto prostredí ostré tóny píšťaliek podfarbené zvláštne hlboko ale aj vysoko znejúcim bručaním mechu pod pazuchou bagpipera zneli veľmi zaujímavo. Keď sme zbadali to hudobné teleso, ktoré tu predvádzalo svoju hudobnú produkciu, boli sme veľmi prekvapení. Pred širokým predným múrom zámku hneď vedľa zeleného dela stála jediná postava v tradičnom škótskom pánskom kilte, s modrým uniformovým sakom, čiernou čiapkou a vysokými hrubými bielymi podkolienkami. Okrúhla tvár sa nadúvala a pri fúkaní do píšťaly gájd menila farbu od bielej až po vínovo červenú. Malé očká sledovali celé priestranstvo a tešili sa z pristavujúcich sa turistov. Pristavujúci turisti sa tešili z pohľadu na tohto územčistého blonďavého pánka, ktorý do tohto vznešeného prostredia svojou hudbou vnášal kúsok ľudových tradícií. Nemôžem si pomôcť, ale niečo mi na tomto škótovi nesedí. Je taký akýsi iný. Taký, neviem. Nie je to žena? Stavím sa, že toto nie je škót ale škótka. Ale ako to zistíme? No jednoducho. Keď gajdy pod pevným stiskom ramena vypustili poslednú dávku vzduchu a turisti sa pomaly začali rozchádzať, vykročila som priamo k tejto záhadnej osôbke nedefinovateľného pohlavia. Nebolo mi síce jasné, ako sa tejto osoby spýtam, či je žena alebo muž, ale keď som sa priblížila a vyslovila som nič nepokaziace „Hi“, bolo po záhade. Postavička odpovedala vysokým hláskom, ktorý vôbec nekorešpondoval s hmotnostnou kategóriou pod sakom a vylúdila taký milý úsmev, že bolo nad slnko jasné, že je to žena. Pochválili sme teda hudbu aj uniformu, prehodili sme zopár zdvorilostných fráz, ešte jedno skupinové foto a „Thank you and bye!“. Vedľa zámku sa rozprestierala zámocká záhrada s jazierkom, kvetinkami, kačičkami, labuťami a inými vodnými živočíchmi. Využili sme teda ešte chvíľku, kým sa rozprší, na krátku prechádzku okolo „pondu“. Za oplotenou časťou záhrady sa niečo hýbe, tak to ideme preskúmať. Spoza strapatej ofiny siahajúcej až po vlhký ružový rypák na nás vyplazuje pastelkovo ružový dlhý jazyk neskutočne chlpatá krava, ktorá je určite priamym potomkom bizóna. Alebo že by to bol bizón? Alebo aspoň Zubor? Ako sa vlastne líši chlpatá krava od zubra? Obzeráme sa, či sa spomedzi stromov nevyvalí horda indiánov na love, ale vyvalia sa len ďalší turisti. Krava si labužnícky škriabe šiju o stĺp podopierajúci chatrne vyzerajúci plot. Pri predstave hmotnosti zvieraťa je nám jasné, že fakt, že sú tieto zvery za ohradou je len prejavom ich rozhodnutia a nie obavou z plota a jeho neprekonateľnosti. Spúšťajúce sa mrholenie a chlad zaliezajúci za bundy nás pomaly zaháňajú naspäť k autu. Muž, ktorý bol modelom pre autora bielej sochy nahého muža, ktorá stála uprostred štrkového chodníčka, musel byť istotne vystavený rovnako chladnému počasiu, alebo minimálne stál do pol stehien v studenej vode. Aspoň že ostatné svaly mal riadne veľké 







Cesta A9 nás ďalej vedie do mesta Stirling, nad ktorým sa na kopci týči starodávny hrad Stirling. Kľukatou cestičkou pomedzi domčeky, povedľa kostola, hladomorne a cintorína sme sa dostali až na vstupné nádvorie hradu plné turistov. Obzeráme si výhľady na okolie. V diaľke sa na protiľahlom kopci týči niečo ako veža. Vyzerá skutočne zvláštne, až máme podozrenie, že ju tu zabudli filmári keď točili Pána prsteňov.




Pod hradom je kopa domov, ktoré už dávno nie sú také malé a milé ako v opustených častiach škótskych Highlands. Mesto Stiring je podstatne väčšie ako všetky tie malebné mestečká, dedinky a usadlosti, ktoré sme videli v posledných dňoch. Ako sa uberáme smerom na juh, civilizácia je čím ďalej tým zjavnejšia. Cesty sa plnia nervóznymi vodičmi, brzdenie, trúbenie, gestikulácie... Kým sa po A9 dostaneme do centra Edinburgu viem si už aj sama odpovedať na otázku, ktorú som si kládla pri pohľade na domčeky stojace osamotene uprostred vrchov v divočine na severe „Čo preboha primäje týchto ľudí, aby bývali v takejto opustenej pustatine, kde široko ďaleko nič nie je???“. Stačí chvíľa vo veľkomeste a je nám jasné, že ten nekonečný kľud a pokoj severu je nedoceniteľný. Edinburg ako mesto pôsobí strašne stresujúco, nemáme teda veľa chuti sa tu dlho zdržiavať. Možno je to tým, že sme do mesta dorazili práve počas dopravnej špičky, a dostali sme sa priamo až do centra pod hradnú skalu, ale nie je tu poriadne kde parkovať a bojíme sa, že ak zaparkujeme len tak pri ceste, mohli by nás odtiahnuť, takže hrad pofotíme len tak zdola a ideme pohľadať prístav. Port of Leith je totiž miestom posledného odpočinku kráľovskej jachty The Britannia, ktorá tu bola odstavená v roku 1997 po jej poslednej a najdlhšej plavbe z Anglicka do Hong Kongu. Bohužiaľ, na loď sme sa nedostali, aj keď je verejnosti prístupná, pretože návštevné hodiny končili o piatej a my sme prišli 17:05. Taká smola. Ale aj zvonka bola táto jachta monumentálna. Pozreli sme si teda len priľahlé nákupné mólo s obchodíkmi, reštauráciami a kaviarničkami a pobrali sme sa ďalej.



Deň sa blížil k večeru, začali sme teda hľadať ubytovanie. Po ceste A7 sme sa spúšťali čo najďalej na juh a čo najbližšie k Hadrianovmu múru, ktorý si musíme bezpodmienečne pozrieť. Na noc sme ostali v bližšie neidentifikovateľnom mestečku niekde poblíž Bramptonu. Pomerne obyčajné mestečko malo asi neobyčajne otužilé obyvateľstvo, pretože kým my sme v miestnom take awayi prežúvali neestetické ale o to chutnejšie večerné jedlo, naobliekaný v bundách a rolákoch, skupinka miestnej mládeže sa bláznila pred výkladom reštaurácie sporo odetá v rifličkách a tričkách. Najveselšia dievčinka sa nám pretŕčala len tak v tenkých kapri nohaviciach, bledomodrom tielku a sandálkach. Isto neboli čistí, lebo tento záchvat veselosti a otužilosti im proste neveríme. Dojedli sme v oleji utopené nejaké mäso s ryžou, vytiahli sme zipsy búnd až po najvrchnejší zúbok, zaborili holé ruky hlboko do vreciek a cupitali sme studenou ulicou do vykúrenej izby.