popisujem daľšie príbehy z našej cesty po maramureši, žiaľ foto doplním v nasledujúcich dňoch, píšem doma, bývam v horách a signál je velmi slabý...



19.10 Bistra -camp u Jura

V noci je značná zima, celá madžolina je znútra pokrytá srieňom, ale je nádherné slnečné rano, jedno z najkrajšich aké na jeseň môžu byť.Kúsok pod našim "kempom" zmizlo v lese ďalšie lkt-ečko...Zaplo mi, že určite miznú do údolia ktoré som prvý deň nevedel nájsť.Naplňame brucha, nádrž na samuraji a motorovej píle a vyrážame.Začiatok cesty si už presne ani nepamatám ako vyzerala, ale zato stred a záver mi utkvie v hlave este velmi dlho.Trafili sme starú zvážnicu, ktorá sa šplhala velmi vysoko, pravdepodobne kolo 1300-1500m.n.m, výškomer nemáme....Jediné vozidlo ktoré dokáže vyrobiť zvážnicu v takomto terene muselo byť LKT, pripadne nejaký špecialny pásový traktor ale dnes pod vplyvom erózie by hore sotva vyšlo...
.Cesta sa v nepretržitých serpentínach šplhá do výšky viac ako 1000 výškových metrov.Do každej zákruty ideme až po dôkladnej obhliadke terénu a nájdení miesta kde sa dá zastať a znovu pohnúť.Dnes sedí za volantom prevažne Peter a ja viac nabehám ako on najazdí. Nie som zrovna bojazlivá povaha, ale dnes mi občas lepí, tolko krát za den jedno auto na dvoch či troch kolesach som este nevidel. Radime iba redukovanú jednotku, prípadne redukovanú spiatočku.Ine prevodove stupne sa použiť nedajú.Naviac sme roztrhli lanko od ručnej brzdy na lavom kolese-máme brzdy urobené na zadu pre každé koleso zvlášť-tj 2 ručné, no brzdí len jedna, trochu...Pri každom zastavení motora radíme jedničku, zaťahujeme pravú funkčnú brzdu, podkladáme kolesa zadnej nápravy a v uctivej vzdialenosti obchadzame zadnú časť auta, keby sa náhodou chcela aj tak rozbehnuť... S vystrčeným zadkom váhou svojich sedemdesiatich kíl na nášlapoch vyvažujem šikminy vždy pripraveny skočiť radšej do húštiny k medveďom ako sa válať v objatí so samurajom .Už dva dni, hned po nastúpení do auta sa obaja zapíname bezpečnostnými pásmi nie zo strachu z dopravných policajtov ale z hlúpeho ludskeho strachu o ten biedny život..V jednu chvílu ma napadlo, či by nebolo dobré sa i prigurtňovať k sedadlu, ale zavrhol som to, lebo bolo nutné stále vybiehať z auta a byť pripravený, v strehu pomáhať, vyvažovať a utekať ke´d bude najhoršie...Desila ma predstava, žeby tadialto bolo treba ist i dolu, tie náklony v zákrutách sa dajú hore isť pod plným plynom, ale isť rovnako dolu by sa rovnalo samovražde... cesta stale stupa, v mieste kde pri strmosti ciernej zjazdovky je este i pol metra vytrčajúci kamen použijeme i naviják, keby sa dalo otočiť, otočime sa a ideme kade lahšie, ale v tomto mieste sa spať neda...Pokračujeme ešte pár sto metrov, les okolo sa zmenil na horsky prales, bo je tu tak strmo, že tu už sa drevo zvažať nedá...Zóna hospodársky využiteľneho lesa prechádza plynulo do kráľovstva karpatskeho medveďa, medzi zadnými nápravami som zazrel i peknú kopu jeho pozdravov...kto nevie, môžem mu prezradiť, že rumunský karpatský medveď je bylinožravec a ofroudových turistov nežerie, zato ošklbal všetky maliny v okolí nášho samurajka, kŕmime sa chi zvyškami čo prehliadol a každý naberáme odvahu na cestu dolu.Nakoniec to dolu nebola až taká hrôza, parkrát neposlušný samuraj zdvihol protestne predné či zadné koleso do vzduchu, no s výnimkou situácie, ked pravé zadné koleso bolo v úrovni mojej hlavy sa nám adrenalín až tak nedvihal..Lutujem len, že tie najzaujímavejšie situacie sa nedali zachytiť fotoaparátom...proste na to nebol čas...však to poznáte...strach je velka sviňa, človek zabudne i ako sa volá, nieto este fotiť...A náš kameraman Julo sedí niekde v kempe hrajúc sa s Jurovými prasiatkami..Popoludní balíme veci v kepme u Jura nechávame iba príves na samuraja a vyrážame po vlastných do valea Vaser

20.10

pokial niekto nevie čo je valea Vaser, tak je to údolie rieky Vaser v Maramureši, ktoré sa tiahne od Viseau de Sus až k Ukrajinskej hranici, jeho dlžka je okolo 60 km, nevedie ním žiadna súvislá cesta, jazdí tadiaľ iba vlak po horskej železnici ,ktorý zváža drevo.Z toho logicky vyplýva, že prejazd je možný iba riečiskom, po kolajniciach alebo krátkymi rovinatými naplaveninami medzi železnicou a riekou.Každé rano z mestečka vyrážajú vlaky do udolia s robotníkmi, materialom alebo len s prázdymi vagónmi na ktorých vezú spať drevo.
My sme pre prejazd zvolili kombináciu, kde sa dalo šli sme cestou, kde nebola, riečiskom, kde sa nedalo, po štreke. V údolí je celodenný mráz a tak je vody málo, klučkujeme tak aby sme nenamáčali veci v aute, mame spacaky, oblečenie, sme vystrojeni na 2 až tri dni..bo .len pán boh vie čo nás v udolí môže čakať, rieka sa mení, podmýva brehy, naplavuje skaly, stromy kamene...Musím povedať, je to nádhera, ..modrozelená voda, pod skalami v zákrutách tíšiny, namrznuté cencule sa zrkadlia v oktobrovom slnku..omrznuté máme i nárazníky, nášlapy, našťastie tu vyvažovať netreba, po uplynulých dnoch je to tu ako za odmenu. Rieka, slnko, skaly, les....nič nenasvedčuje tomu aka dráma sa pripravuje...Občas keď je vysoká voda sa vyšplháme na kolajnice a prískokmi sa natriasame medzi podvalmi. ráno som napočítal 5 vlakov čo isli hore, ked naložia drevo, pôjdu dolu, ale to im chvílu potrvá...aj tak sme opatrní, v neprehladných usekoch Peter ide dopredu aby nedajbože sme sa nestretli s vlakom...Z&astavujem pred tunelom, Peter z druhej strany kričí volno...skackajúc po podvaloch prejdem tunel, zaparkujem kúsok vedla kolají a vystupim vychutnať si tú krásu prítomného okamihu v srdci hor...Ledva som zabuchol dvere objavi sa kúsok predo mnou zelená tvár lokomotívy s veeela vagónmi naloženými drevom. Situaci sme zhrnuli slovami, že k hovnu je byť uspešný, bohatý ak ti chýba to poondiene štastie...a my sme deti šťasteny...s týmto pocitom nasadáme spolu do samurajka trmácame sa dalej po kolajách až kým sa zasa nedá po rieke...takto to pokracuje dalej a dalejaž na miesto, kde je vybudovaný akýsi turist kamp so stankami, klobásami, pivom a kavou. Teraz je všetko zatvorené, len hladný pes na nas smutne kuka...najedli sme sa a rovnakým tempom a spôsobom "frčíme" ďalej, občas fotíme, občas vidno ťažobných robotníkov s ich obrovskými traktormi...konečne zbadáme tích, po ktorých najviac túžime...železničiarov...montujú čosi na kolajach, naša jediná otázka je kedy pôjde ďalší vlak čo by nás mohol prípadne vykolajiť...dozvedáme sa, že niet dôvodu na obavy, dalsí vlak ide zhora o 20.00. Paráda, bez obav sa natrasame po kolajniciach sediac side by side-jeden vedla druheho...Cas plynie, rieka tiež, jazda sa stáva menej zaujímavá, trvá už dosčť dlho, aj ruky bolia z tých podvalov...až zrazu priamo oproti-neverili by ste-vlak.vynoril sa spoza zákruty zákernejšie ako zlý sen.Peter hned vyskočil z auta ruky nad hlavou, výkriky na cele hrdlo. Ja som to vnímal spoza volantu trocha ako v mrákotách...na rozmýšlanie nebol čas, vlak sa vynoril spoza zákruty ako dobre maskovaná šelma z trávy pred roztrasenou obeťou. Rušňovodič pochopil oč kráčí, po krátkom šoku sa pustil do intenzivneho brzdenia. Problem bol, že on brzdil iba lokomotívu, tieto vlaky nemajú vzduchové brzdy, na každom vagóne stojí zriadenec a ten točiac klukou zaťahuje brzdu, kým i ten pochopil, že pred nimi je situácia, kedy by mal fakt brzdiť, vlak bol nebezpečne blízko a ja som stale sedel za tým poondienym volantom.Impulzívne som potvoril dvere, mrkol či mám kde vyskočiť, zaradil som redukovanú spiatočku a zmačkol plyn čo to ško...samuraj sa rozskával po podvaloch vzad a ja som laserovým okom meral vzdialenosť, tie sekundy alebo zlomky sekundy kedy sa vzdialenosť zmenšovala som prežíval velmi intenzívne, čakal som na rozhodujúci okamih, strategia bola nasledovná, ak sa vlak priblíži na 5 metrov vyskakujem, ak sa vzdialenosť začne zvačšovať uberiem plyn, lebo ak ma nezabije lokomotíva, zabijem sa trieskaním o strechu....neviem kolko to trvalo, ale vzdialenosť sa začala zvačšovať...ubral som plyn a začal normálne dýchať, po chvíli sa mi všetky funkcie organizmu dostali do normálu a mohol som potvrdiť znova,že tie njdôležitejšie veci v živote sú nezávislé na peniazoch, vzdelaní, bohatstve, že to obyčajné ľudské šťastie je tá najdôležitejšia vec ..ďalej sa naša cesta udolím odohrávala bez výraznejších vzrušujúcich okamihov,cez horský chrbát sme prešli do Baia Barsa a do zotmenia sme boli naspať v kempe,
Resume:
Časť údolia pokiaľ vozí vlak turistov je pekná a zaujímavá pre jazdu autom, záver udolia je rozbity od ťažby dreva a vzhľadom na dlhé úseky po kolajniciach vhodný pre tvrdé povahy, ktoré sa len tak niečoho nezľaknú.

fuj, este sa klepem... nie som zastancom takehoto zbytocneho riskovania, ale je to velmi dobre citanie, neviem sa dockat pokracovania...

chlapaciii
nadhera , ale brrrr = ja som teplomilny zivocich
dobro dosli

Kaskadéri!!! Tým vláčikom som sa už zopár krát viezol, počas jednej jazdy sa 3x vykoľajil. Veriť domácim rumunom že najbližší pôjde až o 20:00 je čisté šialenstvo! V tejto oblasti je čas neznáma veličina.
Nehovoriac o podnapitých strojvodcoch a "brzdároch" na oplénoch. Myslím že si môžeš do kalendára poznačiť nový dátum narodenín.