Tentokrát v obrátenom garde: story exkluzívnym perom Thunderky (s komentármi od Thundera.)

Po našej minuloročnej expedícii na Island, v zostave Roman, ja a Robino, nám všetkým trom bolo nad slnko jasnejšie, že sa do tejto úžasnej krajiny ešte vrátime. Čas, ktorý sme na tomto ostrove strávili bol tak sotva dosť na to, aby sme preskúmali oblasti pomerne ľahko prístupné vďaka nie veľmi hustej a o to menej kvalitne vybudovanej cestnej sieti. Dá sa povedať, že v roku 2009 sme si spravili okruh okolo celej krajiny, ale vzhľadom na to, že sme tu boli na konci mája, boli ešte všetky vnútrozemské cesty zatvorené, a tak sme nemali šancu užiť si trochu offroadovejšieho jazdenia a spoznať aspoň niečo z islandských vnútrozemských krás. Jediná trošku vnútrozemskejšia a terénnejšia cesta, na ktorú sme sa dostali, nás zásadným spôsobom presvedčila, že vozidlo typu SUV nie je na takýto typ cesty vhodné, pretože našu požičanú Suzuki XL7 sme riadne faceliftli v jame cez celú cestu. (Akože riadne? Vrátili sme ho celkom pojazdné.) Boli nám teda jasné tri veci – na Island sa určite chceme vrátiť preskúmať vnútrozemské krásy, budeme na to potrebovať terénnejšie a robustnejšie auto a potrebujeme zohnať ešte jednu posádku. Na expedíciu do oblastí, kde niekoľko hodín alebo dní nemusíte stretnúť žiadne auto a tobôž nie živú dušu, by sme sa asi nemali vydať ako sólo posádka. V prípade, že by nastali akékoľvek problémy, nemôžeme riskovať, že by sme vo vnútrozemskom ľudoprázdne ostali visieť sami.
Rozhodili sme teda siete, vypustili sme informáciu, že sa chystáme na ďalšiu expedíciu, a čakali sme, či sa nejaká rybička chytí. Netrvalo dlho, a priplával prvý kapor – Majo Zvěřina. Potrebujeme ešte ale aspoň troch – štyroch členov do druhej posádky. Opáčili sme teda nášho kamaráta, Riša Moťovského. Dobrý pokus, chytil sa hneď na prvé nahodenie. (Chudák chalan, ani netušil, do čoho sa púšťa:) Super. Marián sa tiež poobzeral medzi svojimi kamarátmi a o týždeň hlásil plnú posádku. Výborné. V novembri sme zabukovali letenky a začali sme hľadať požičovňu s vhodnými autami. Našli sme požičovňu geysir.is, ktorá mala vo svojej ponuke dva jeepy wranglery rubicony ako stvorené pre našu expedíciu a veci s tým súvisiace. Kým sme sa ale rozhýbali k tomu, aby sme ich skutočne objednali, vyfúkli nám ich nejakí iní dobrodružstva chtiví turisti. No dobre, tak akú tu máme alternatívu? Ak sme nechceli platiť nekresťanské sumy za prenájom defendrového arctictrucku, ostávajú nám už len tieto dva Hummre H3. (Tak v ponuke bola aj H2, zaujímavejšie auto, ale na náš rozpočet by to už bola dosť veľká záťaž. A Janka hlásila, že našla aj H1 za veľmi dobrú cenu, lepšiu než H3. Lenže to bol Hyundai... Cena je o trošku vyššia ako pri Jeepoch, ale na druhej strane, povedzme si, na Jeepe sa povozíme kedykoľvek, ale expedícia na vlajkovej lodi amerického R&B sa človeku neponúka často. A možno ak si pribalíme nejakú hrubú zlatú reťaz a troch černochov, tak by to vydalo aj na nejaký R&B klip.
Černochov sme nezbalili, pretože limit na batožinu sme mali 20 kg na osobu a bolo treba baliť aj kempovacie vybavenie, takže sme sa zmierili s tým, že na poli čiernej hudby neprerazíme, a ticho sme dúfali, že tento rok neprerazíme nič ani na poli lávovom. Bolo totiž len šťastím, že minuloročný prerazený predný nárazník na Suzuke nám nakoniec požičovňa nedala k náhrade a celú vec sme uzavreli viac-menej priateľsky, takže budeme dúfať, že nás na letisku v Keflavíku neodchytí polícia a neposadí do studenej islandskej basy za škodu spôsobenú na požičanom vozidle...
Po niekoľkých revíziách batožiny a jednej výmene v Mariánovej posádke sme boli pripravení vydať sa v ústrety známemu neznámu. Termín odchodu sme zvolili na 14.7.2010. Jeden človek, ktorý niekoľko rokov pracoval na Islande nám odporučil, že najlepším termínom na výpravu do vnútrozemia bude júl, pretože v tomto období sú už všetky vnútrozemské cesty otvorené a je najväčšia pravdepodobnosť dobrého počasia. Podľa www.vegagerdin.is boli všetky cesty týždeň pred naším odjazdom skutočne otvorené a čo je dobré počasie nám prezradili na www.vedur.is. 13 – 15°C mi vonkoncom ako dobré počasie nepripadalo, a keďže som na tomto webe nikde nenašla možnosť prepnúť zobrazenie teplôt do Farenhajtovej stupnice, aby boli tie číselká vyššie, pribalila som do batohov ešte po jednej teplej bunde. (Vyššie číselká? Mne to na krajinu blízko polárneho kruhu príde až-až. Aby sme neboli prekvapení, keď tam prídeme...) Mariánovi na poslednú chvíľu vypadol z posádky jeden člen, ale našťastie sa náhradu podarilo nájsť pomerne rýchlo, a po 25 minútovom telefonáte s Iceland Express call centrom sa mi podarilo vyhláskovať slovenské meno našej novej spolucestujúcej, takže ide sa v plnom počte.
Zdá sa, že Island sa nás nevie dočkať, pretože 17. Apríla 2010 erupovala sopka Eyjaflallajokull na juhu ostrova. S napätí sme sledovali webkamery nasmerované na toto neuveriteľné prírodné divadlo a v kútiku duše sme dúfali (na rozdiel od zvyšku Európy) , že erupcie budú trvať aspoň do konca júla. Sopečná činnosť ale postupne utichá a na webkamerách je kvôli mrakom vidieť čoraz menej. Tak už rýchlo poďme, ja to chcem vidieť!!!!
No moment, nikam sa nepôjde, ak nebudeme mať oficiálne logo tejto expedície. Dosť bolo anonymného cestovania! Roman sa realizácie svojho vlastného nápadu zhostil viac ako zodpovedne a logo bolo na svete. Na čiernom tričku spolu s menom cestovateľa a slovenskou vlajkou to vyzeralo absolútne fantasticky. Booože, ako sa teším. Ešte tri dni, ešte dva, už len jeden. Wow.

Takže, ráno 14.7.2010 vyrážame podľa plánu. Lietadlo letí z Krakowa a je to tak minimálne 5 hodín cesty, a keďže odlet je plánovaný na 13:40 musíme vyraziť zavčasu. Do Krakowa nás zavezie Rišov otec na ich deväťmiestnom Vivare, takže sa všetci pomestíme ešte aj s našou objemnou batožinou. Najskôr naložili Mariána, potom sa nalodíme ja, Roman a Robino, v Trenčianskych Tepliciach naskočí Janka Zvěřinová a hurá na diaľnicu. Najbližšia zastávka je v Dolnom Kubíne vyzdvihnúť zvyšok posádky. Nedostali sme sa ešte ani po Trenčiansku Teplú, a už Janka Zvěřinová spoznala v našom Robinovi svojho bývalého spolužiaka zo základnej školy. Robino sa síce chvíľku tvári rozpačito, ale sila dôkazov ho prinúti priznať že základnú školu skutočne navštevoval. O siedmej je diaľnica smerom na Žilinu nádherne prázdna ale obávame sa situácie pod Strečnom, takže sa rozhodneme ísť na Dolný Kubín po pravom brehu Váhu cez Terchovú. Cesta je to krásna, kľukatá, zelená a takmer prázdna. Nie sme si tu bez navigácie takí notoricky istí odbočkami, pretože niektorí z nás po tejto ceste idú prvýkrát (no ja som tadiaľto ešte určite nešla) ale veríme Rišovi za volantom a tak sa veselo rozprávame ďalej.
Pred ôsmou sme v Kubíne. Itinerár hovorí, že Jožka a Evku Blšákovcov máme vyzdvihnúť o ôsmej, tak dáme ešte rýchlu cikpauzičku na pumpe, dotankujeme auto, dolejeme automatovú kávu do žalúdkov a hybaj hľadať, kde to tie Blšky bývajú. Marián sa tvári, že má matnú predstavu o lokalizácii miesta trvalého pobytu posledných členov jeho posádky ale po tretej odbočke som mu minimálne ja prestala dôverovať a tak len čakáme, kam nás táto cesta prudko do kopca dovedie. A cesta by nás doviedla asi hocikam, ale keďže si Marián našťastie pamätal všetky tie malé odbočky, dostali sme sa až na koniec cesty s malým otočom takmer pod lesom, kde pred jedným domom pod schodíkmi bol odložený turistický batoh. (Až tu som Mariánovi začal dôverovať ja...) Hmmm, tak asi sme tu dobre. A keďže z domu práve vybiehajú Jožko s Evkou s hruškovicou v ruke, je nad slnko jasnejšie, že títo ľudia idú s nami, aj keby nemali letenky. Batohy do kufra, fľaša do kabíny a už kľučkujeme smer Poľsko. Po pár kilometroch je jasné, že táto fľaša sa nedožije ani poľskej hranice, a v rámci zdravotnícko-hygienických opatrení treba batožinu doplniť o nejaké tvrdé alkoholické nápoje. Posádka Thunder mobilu má v pláne nakupovať až na letisku v nejakom tom duty free, ale štvorica z Mariánovej posádky v Oravskej Nižnej vyplienila Billu a už sa vracajú so štyrmi fľašami Hruškovice Spiš. Blázni, to kto bude piť?
Cesta pekne odsýpa a ozývajú sa hlasy, že sme vyrazili zbytočne zavčasu. Blížime sa ku Krakowu a je ešte len niečo po desiatej. Diaľnica sa ale zrazu zahusťuje, autá sa lepia jedno na druhé a stojíme. Slimačím tempom sa plazíme meter po metri. Už sa neplazíme, len si tak smutne stojíme. (Ale už aspoň vieme, kto tú hrušku bude piť. Zdá sa, že komplet všetci... Už viete, prečo som chcela ísť tak zavčasu??? Po hodinke plazenia-plýženia sme sa prebojovali k odbočke na letisko a už aj hádžeme na chrbát ťažké batohy. Krakowské letisko vyzerá veľmi podobne ako to naše Bratislavské, takže s orientáciou nemáme žiaden problém. Check-in by mal začať asi tak za 40 minút, zložíme sa teda hentam v rohu. Zabrali sme strategické miesto s výhľadom na timetables a s prístupom k toaletám. Vážení, a keď už sme si dali spraviť expedičné tričká, čo sa tak do nich ponavliekať? Z obyčajných taktiež turistov sa zrazu stala neprehliadnuteľná skupina sebavedomých neprofesionálnych cestovateľov. Zrazu bolo všetkým naokolo jasné, že MY nie sme len tak niekto. Niektorí okolo stojaci jednotlivci nás nenápadne sledujú kútikom oka pomedzi prižmúrené mihalnice, iní na nás absolútne okato blýskajú beľmami. Skupinka pod timetablom vedľa nás si nás nápadne premeriava... Už by mali ohlásiť check-in, ale zatiaľ nič. Nič. Netrpezlivosť rastie a úmerne s ňou aj napätie. Do kelu, čo sa deje? Prečo ešte neohlásili odbavenie??? Podľa rozpačitých pohľadov upretých na obrazovky s časovým rozpisom sa dá pomerne presne určiť, kto všetko dnes letí na Island. Po dvadsiatich minútach sa na monitoroch predsa len objavilo číslo letu do Keflavíku a na letisku sa náhle odštartovala rekonfigurácia pozícií čakajúcich, postávajúcich a zavadzajúcich ľudí a ich batožiny. V duchu Murphyho zákonov je fronta v ktorej stojíte zaručene tá najpomalšia a batoh, ktorý máte na chrbte je ten najťažší a jeho hmotnosť stúpa priamo úmerne k času odstátemu vo fronte. Rodinka pri pulte už asi dvadsať minút rieši bližšie nešpecifikovaný problém, čím zablokovala odbavenie a nám s každou minútou nejaký zvrhlý vtipálek prihodil do batohu kilo. Po asi tridsiatich kilách sme sa spotení a vyčerpaní dostali až k dôkladne nalíčenej, úhľadne vyčesanej a perfektne usmiatej slečne, ktorá k nám natiahla ruku s dokonalou manikúrou a s profesionálnou presnosťou nalistovala v pasoch stránku s menami. (Ty ale narobíš s tým opisom. Pre chlapov: dobrá bola! Kým sa kvapka potu z môjho čela stihla roztrieštiť o sivý povrch pultu, oznámila nám étericky vyzerajúca bytosť za ním, že náš let bude meškať nie menej ako dve hodiny. Asi ju mal s tým éterom niekto radšej uspať, kým jej toto vyšlo z úst. Aspoň že sa Robinovi podarilo pre Romana vypýtať miesto pri bezpečnostnom východe nad krídlom. (Vďaka, veľká vďaka. Od minulého roka som síce už čosi schudol, takže na sedadlo sa už asi zmestím, ale nízkorozpočtovky neberú žiadny ohľad na nás, viac vyrastených jedincov.) Už vieme, že toto miesto je doslova kráľovskou lóžou v lietadle a Roman tam bude mať pre svoje dlhé telo dosť miesta. Vzájomne sa uisťujeme, že sme to meškanie pochopili správne a tak sa len tak z nohy na nohu vlečieme ku vchodu ku gejtom. Zdá sa, že zrazu máme času viac ako dosť, a tak sa nedbalo hodíme do tvrdých nepohodlných sedadiel v rohu. Z bufetov vonia káva , takže netrvá dlho a rozhliadame sa, ktorý stánok vyzerá lepšie. Ani jeden, oba sú rovnaké a tak vykročíme k tomu bližšiemu. Káva je malá a drahá ale čo by sme čakali na letisku. Beriem aj dva sendviče, lebo žalúdok sa hlási o slovo. Gurmáni si nesú ovocné alebo tvarohové koláčiky. Jedlo nás chvíľku zabaví ale náš let ešte nie je ohlásený. No, poďme teda preskúmať duty free shop. Aha, tak tu toho asi moc nepreskúmame – obchod má veľkosť aj množstvo tovarových položiek ako malé dedinské potraviny. Polovicu shopu s parfémami vynecháme, takže nám tu ostáva asi 5 metrov štvorcových s alkoholom a čokoládami, berieme si teda nejakú whisky pre mňa, bayleis pre Romana a tri veľké Toblerone čokolády. (Čiže sme vykúpili polovicu obchodu...) Po hodine a pol čakania mi začína byť jasné, že začínam mať problém. Pri takomto meškaní nedokážeme dodržať môj starostlivo zostavený itinerár. Keďže náš let mal v Keflavíku podľa plánu pristáť asi tak o pol piatej popoludní, v car rentalovej spoločnosti sme ohlásení na sedemnástu a potom sme ešte chceli stihnúť nakúpiť potraviny, plynové bomby a iné potrebnosti a po ubytovaní sa sme mali v pláne ešte kúpanie v Blue Lagoon. Takže začneme redukovať – nákupy dnes nebudú, to stihneme aj ďalší deň, kúpanie v krajnom prípade presunieme na posledný deň, takže jediný problém je požičovňa áut. Ale aj tam nám slečna na telefóne prisľúbila, že nás kolega počká, takže všetko je v pohode. To kúpanie ma ale mrzí, mohlo to byť také super zakončenie dnešného dlhého dňa. Po dvoch hodinách meškania zrazu na tabuli naskočila informácia o našom lete, tak šup-šup na odbavenie a už si aj zaťahujeme bezpečnostné pásy na sedadlách v lietadle, ako keby sme tým mohli urýchliť jeho odlet. Skoré ranné vstávanie, dlhé čakanie na letisku, prekvapivo chutný sendvič preložený malou fľaštičkou burbonu v lietadle (Jasné, že sendvič ani burbon nie je v cene. Môžeme byť radi, že aspoň toalety sú ešte stále bezplatné...) a konštantné podprahové hučanie prúdových motorov nás uspali tak dokonale, že let do Keflavíku ubehol ako lusknutím prsta.

Po absolútne dokonalom hladkom pristátí sme vykročili po letiskovej chodbe k pasovej kontrole. Ale, moment, veď tu už je luggage reclaim, a obchody. A kde je teda tá pasová kontrola? Možno až keď si vezmeme batožinu, či? No nič, je už po šiestej a mali by sme sa čo najskôr dostať do požičovne pre autá a tak sa s Romanom a Mariánom oddelíme od zvyšku expedičného tímu a bežíme hľadať ulicu, ktorej názov neviem ani prečítať, nie to ešte samostatne vysloviť. Ostatní nás počkajú v letiskovej hale. Rýchlym krokom sme vybehli až na parkovisko pred letiskom a zmätene sme si uvedomili, že sme neabsolvovali žiadnu colnú kontrolu. Tak buď sme bežali tak rýchlo, že nás nestihli zastaviť, alebo tam žiadna kontrola nebola. Volíme možnosť B a snažíme sa zorientovať v plániku, ktorý mi poslali z požičovne. Za pristavenie vozidla pred letiskom si požičovňa účtuje poplatok 30 EUR, ale podľa googlemaps a aj podľa tohto plániku by mala byť tá požičovňa niekde veľmi blízko. Vždy som bola hrdá na môj orientačný zmysel, ale musím priznať, že tu som bola totálne dezorientovaná, a nebyť Romana, ktorý mi vydrapil plánik z ruky a vykročil s takou istotou, ako keby si práve zapol vnútorný gps modul, tak by sme tam isto stáli ešte teraz. Alebo že by sa Roman pri svojej výške napojil na navádzaciu vežu a dostával presné inštrukcie? (Aký modul? Aká veža? Čakajú nás tam dva offroady, tak len nasledujem inštinkt. Papier som ti zobral len preto, aby si ma stále neplietla...) Tak alebo onak, po asi 500 metroch sme stáli pred budovou s označením požičovne, ktorú sme hľadali. Na parkovisku lenivo postávali dva hummre, ale aj mne bolo jasné, že nie sú dvojičky. Jeden vyzerá akýsi vyšší a spuchnutejší. Chalani s obdivom konštatujú, že aha H2 a že by nám ju dali? (Roman: berieme H2! Marian: Ja chcem čierny! Zvedavo na neho pozerám. To je čo za kritérium? Že by nejaká stopa ženského hormónu?) Keďže z neviem akého dôvodu majú momentálne k dispozícii len jeden Hummer H3, dajú nám za rovnakú cenu jedného Hummera H2. Rýchlo obehneme autá, spíšeme drobné poškodenia do preberacieho protokol a šviháme k letisku. Až do dnešného dňa som si nevedela predstaviť, ako sa šoféruje obývačka, ale H2 je dokonalou ukážkou. Kožené sedadlá sú istotne priestrannejšie ako sedačka v našej obývačke, a obraz za predným sklom zaujímavejší ako prírodopisný film na Discovery channel. (Ehm, opäť pre chlapov: šedý H2 je trojtonový „drobček“ , má 6,2 litrový V8 benzínový motor s výkonom takmer 400 koní, automatickú prevodovku, redukciu, uzávierky a obuté AT pneu, aj keď už celkom dosť zjazdené. Áno Janka, aj DVD prehrávač tu je a obrazovky pred každým sedadlom... Čierny H3 má menší 4-liter, tiež automat, redukciu, uzávierky, ale obuté má na pohľad novučké MT pneu. Silné ťažné lano a náhradné bandasky sa určite môžu hodiť a tak si ich berieme ako doplnkovú výbavu, spolu s maximálnym možným poistením. Ani toto však nekryje poškodenia podvozku a utopenie auta. Hm, a čo iné by sa nám tu asi tak mohlo stať???)

Pred letiskom rýchlo vyzdvihneme zvyšok posádok, zapneme vysielačky a vyrážame v ústrety dobrodružstvám. Je len pol siedmej a slnko svieti ešte vysoko na oblohe a určite by bola veľká škoda ísť už do hotela. Obchody na Islande zatvárajú väčšinou o piatej, takže z pôvodného itinerára nám ostáva len Modrá lagúna. V letnej sezóne je otvorená do deviatej, a návštevníci môžu ostať v kúpeľoch až do 9:45 a to by nám v teplej vysoko mineralizovanej , morsky slanej, mliečne bielej liečivej a uvoľňujúcej vode mohlo stačiť. Už za jazdy sme si cez vysielačky odsúhlasili plán a tak ťaháme smer Modrá lagúna. Ešte rýchly telefonát do hotela, aby nám určite držali ubytovanie a už skáčeme po krk do lagúny. Ceny sú v letnej sezóne zjavne vyššie ako minulý rok koncom mája, ale nevadí, užívame si, čo sa do nás zmestí. Oproti minulému roku uprostred bazéna pribudol bar podávajúci rôzne farebné nápoje. Nechce sa nám stáť v rade, radšej sa rochníme ako vorvane. Kolektívne natieranie bielym silikátovým liečivým bahnom je zábava, a tak si ho natierame všade, kam sa dá aj nedá. Masáž šije a chrbta horúcou vodou padajúceho vodopádu je absolútne úžasná. Aj napriek vode, ktorá nám pri tom zaplnila uši počujeme, že skupinka ľudí v záhybe bazéna hovorí po slovensky. Podľa všetkého sme dnes spolu prileteli rovnakým letom a pamätajú si nás podľa tričiek. Jeeeeeej, to je milé. Z termálnej vody odchádzame medzi poslednými, ale sme totálne uspokojení, zrelaxovaní, oddýchnutí a zároveň príjemne unavení. Bez náhlenia sa trúsime do áut. Slnko ešte stále nezapadlo, aj keď je už po desiatej večer. Polárny deň je skutočne zvláštna vec.

Napriek neskorej hodine sa nám vôbec nechce spať, ale aj tak vyrazíme smer hotel. Je to ten istý Gistihus, v ktorom sme spali minulý rok, takže s orientáciou vôbec nemáme problém. (Na rozdiel od minulého roka, čo sme sa tu slušne povozili, kým sme ho na rozľahlej základni našli.) Majiteľ hotela Jonas sa široko usmeje a konštatuje, že si ma pamätá. Škoda, že si nepamätá moju ružovú šiltovku, ktorú som si tu minulý rok zabudla. Spoločný welcome drink na izbe je lepší ako rohypnol a teplé mlieko. Takmer na hranici hladiny alfa (aký poetický výraz pre 2 promile...) sme si odsúhlasili ranné vstávanie a predbežný plán a už padáme do mäkkých matracov. Šero za oknami je stále príliš svetlé, ale hrubé závesy na oknách spravia v izbe tmavú noc. Priatelia, užime si mäkké postieľky, tento týždeň je to možno posledný krát.

Keď sme ráno z okien odhrnuli ťažké závesy, slnko sme našli zhruba tam, kde sme ho v noci nechali. Polárny deň je strašne zvláštny úkaz. Podľa večerného čítania z najnovšieho zákona, ktorým sa pre túto expedíciu stal nemilosrdný itinerár zostavený šialenou Džejní, sme sa pri raňajkách zišli o siedmej. Máme toho na najbližších sedem dní v pláne toľko, čo by renomované cestovné kancelárie stíhali tak za tri týždne. Marián nám istotne ušetril kopu stresu, pretože v rámci ľahkej konverzácie s majiteľom hotela pri platení ťažkých peňazí za neuveriteľne predražené plechovkové pivo na recepcii mu večne usmiaty Jonas k pivu ochotne pribalil aj tri kempingové plynové bomby. Nejakí turisti ich tu nechali, keďže táto výbava sa nedá prepravovať v batožine v lietadle. Super, nemusíme ich zháňať v miestnych obchodoch. Islandské švédske stoly sme vyprázdnili do našich slovenských brušiek a spokojne sme sa s batožinou odkyvkali k americkému vozovému parku. Veľký sivý a menší čierny stroj naskočili na prvé brnknutie kľúča a spokojne si mrnkali, kým sme sa my na ne vešali kam sa len dalo, a fotili sme sa ako malé deti so Santa Clausom. (Niekto sa vešal, niekto študoval manuál. Americký súdruhovia do H2 podávali kopu tlačítok s rôznymi obrázkami, ale moja inteligencia nejako nestačí na ich dešifrovanie. Lenže ani po preštudovaní nie som o moc múdrejší. No tak čo? Vyskúšame všetky v praxi, bude aspoň zábava.)



Do Vianoc je ešte ale ďaleko, takže sa usadíme v pohodlných kožených sedačkách a opúšťame istotu hotelovej základne. Vydáme sa smerom na západ, podľa mapy by mal byť na pobreží nejaký majáčik a mohol by to byť pekný výhľad. Minieme kružák, ktorým sme prišli od letiska a ideme rovno ďalej. Snažím sa zorientovať v mape a Roman v navigácii a ani si nestihneme všimnúť, že sme vošli do nejakého mestečka. Hentam sme mali tuším odbočiť doľava!!! Navigácia sa ešte nechytila a papierovej mape Roman verí o poznanie menej ochotne a tak sme sa vlastne nechtiac dostali až na pobrežie s malým prístavom. Spravíme si teda malú technicko-navigačnú prestávku. Neviem, kto povedal, že Island je takmer pustatina, ale nech to bol ktokoľvek, určite nebol na tomto pobreží. Nelákavá tmavá pláž je tu v silnom kontraste so záplavou bielo žltých rozkvitnutých, neobyčajne veľkých kamiliek. S úžasom sa do nich vrháme a fotíme sa s bielymi lupienkami až pri nose a žltým peľom na tričkách. (No vidíš. Toto by sme v tej tvojej mape a v mojej navigácii asi ťažko vyčítali. Niektoré omyly sa proste oplatia.) Romanovi sa podarilo zosynchronizovať navigáciu s notebookom. Tento rok sa mu podarilo rozbehať mapy, ktoré nám poskytol Juro z ORC, takže teraz už absolútne presne vidíme, kde sa nachádzame a aj to, že sme hentam mali skutočne odbočiť doľava. (S úžasom zisťujem, do akých podrobností po zväčšení až táto mapa zachádza. Prvý krát robím s vektorovou mapou a je to veru paráda. Vďaka Juro za tie dary...)



Šípka v navigačnej mape nás vyviedla z prístavného mestečka a popri kamennom kostolíku nás vedie smerom k symbolu majáku. Dve zatúlané ovečky sa na nás lenivo pozerajú od žltého pätníka, ale zjavne nezdieľajú naše vzrušenie a tak sa len pomrvia v prachu vedľa cesty a kľudne ležia ďalej. Cesta pred nami kopíruje terén a vlní s neďaleko pobrežia. Husté kúdole bielej pary sa plazia cez drsnú asfaltovú cestu a postupne odhaľujú potrubia smerujúce ku kovovým konštrukciám opodiaľ. Zjavne geotermálna tepelná elektráreň. Za zákrutou sa asfalt končí a cesta vedie priamo na pobrežie s bielym majákom na malom kopčeku. Romanovi a Mariánovi stačí jeden pohľad aby vedeli, že tento vrchol musia dosiahnuť a už aj otáčajú autá do kopca. Všetci okrem vodičov povyskakujeme von, tento prvý výjazd rozhodne treba zdokumentovať. (Pred nami je strmá, hrboľatá, kamenno-hlinená cestička, či skôr chodník. Na našej Džípke alebo Galopíkovi by som ani nezaváhal, ale toto auto je niečo úplne odlišné. Rozmery také, že sa ledva zmestí na cestu, obrovská hmotnosť a minimálne kríženie náprav vyžaduje asi mierne odlišnú techniku jazdy. Práve teraz je čas využiť vedomosti z manuálu. Ale ktorý gombík je na čo? Zapínam ich radšej rovno všetky, pridám plyn a vchádzam do kopca. Silný motor s bohatou rezervou výkonu na redukcii nemá žiadny problém ťahať ťažké auto aj do prudkého kopca a tak sa sústredím len na to, aby som na cestičke udržal aspoň jednu jeho stranu. Prekvapivo bez akýchkoľvek problémov vychádzam plynule a bez zaváhania až pod múr majáku, obchádzam ho a spokojný zastavujem na hrane svahu. Marian na menšej H3 je za moment vedľa mňa, ale asi mu výjazdík k spokojnosti nestačil, pretože núti Hummera vyliezť jedným kolesom na väčšiu skalu. Spokojný je, až keď sa mu to konečne podarí.) Zubaté slnko sa nám nesmelo opiera do chrbtov a rozžiaruje biele múry veže majáku. Oproti majáku sa nad vlnami oceánu vyplazuje jazyk zeleného útesu. Ďalšia méta, ktorú treba bezpodmienečne pokoriť. Chalani, ale na Islande je offroad zakázaný!!! Roman ale pozrie sokolím zrakom a vraj aha, hentam vedie až na vrchol útesu cesta. Sú to síce iba zarastené stopy po kolesách, ale moje argumenty nikto nepočúva.

Vystúpať na nevysoký útes v tvare zelenej nagélovanej ofinky by nebol žiaden problém, ale hľadanie cestičky pomedzi hrče vyvretej lávy nás chvíľu zdržalo. (Po výjazde k majáku je toto vážne malina...) Pohľad z vrcholu je ale očarujúci. Spenené vlny sa trieštia o čiernu skalu kolmo stúpajúcu z vody a o veľké oblé tmavé balvany na čiernej pláži. V skale priamo pod nami sa odohráva malé prírodné divadlo a my ho pozorujeme ležiac dole bruchom priamo na zlome útesu. Každý malý výbežok kolmého zrázu slúži ako hniezdo pre pár bielych čajok. Je to zjavne veľké spoločné hniezdisko a škrekot stoviek čajok chvíľami pripomína detský plač. (Áno, sú tu aj nejaké čajky... Ale že ako sa tie Hummre vynímajú na tom útese?) Stĺpy bielej pary stúpajúce zo zeme na náprotivnej pláni vyzerajú zaujímavo, vydáme sa ich teda preskúmať.



Autom sa dostaneme na malé odstavné parkovisko, ďalej sa dá už len peši kráčať po drevených vyvýšených chodníčkoch. Varovná ceduľka upozorňuje, že pary majú až 100°C, takže na naparovanie pleti ich asi nevyužijeme. Roztrúsení sa vnárame a vynárame do hustých pár stúpajúcich z mnohých prieduchov v zemi. V niektorých buble horúce bahno sivej farby, ale na bahenný kúpeľ to tiež nevidíme. Ideme teda ďalej. Prebehneme okolo budovy elektrárne a napojíme sa zase na pomerne príjemnú asfaltovú cestu. (Ale prosím ťa... V našej H2 s pneumatickým tlmením nemôžeš ani poznať rozdiel oproti tej štrkovej. Až na to, že sa za nami prestalo prášiť ...) Slniečko už nie je také jasné ako ráno, postupne ho začínajú zakrývať nie veľmi pozitívne vyzerajúce mraky. Ale myslime pozitívne. Ok, tak absolútne pozitívne môžem povedať, že z týchto mrakov bude pršať. Ešte som to ani nedopovedala, a na predné sklo sa začnú lepiť prvé kvapky. Do kelu, takéto počasie sme si neobjednali!!! Po niekoľkých kilometroch dorazíme do mestečka Grindavík. Zdá sa, že za križovatkou stojí nejaký obchod so zmiešaným tovarom a vedľa je budova banky. Banku tu naznačuje skôr len ceduľka na priečelí, žiadna presklená high tech budova ako u nás, len biela stavbička ako všetky ostatné, skoro ako nejaká dedinská pošta. Nevadí, ak nám zmenia naše konvertibilné eurá na ich nekonvertibilné islandské koruny, tak na farbe omietky vôbec nezáleží. Po nákupe základných potravín sme teda rázne otvorili sklenené dvere tejto finančnej ustanovizne. Teplo miestnosti aj úradníčka za prepážkou boli veľmi príjemné. Ešte príjemnejšia bola veľké termoska s kávou a maličké plastové šáločky na stole ako servis pre klientov. Úžasné... Kľudne by som naše sklenené bankové budovy vymenila za takéto maličké útulné pobočky s takýmto prístupom k zákazníkom. Niekoľko eurbankoviek nám milá pani zmenila za plnú obálku islandských tisícoviek a hrsť mincí a my sa spokojne občerstvení vydávme smer gejzírna oblasť. (Trpezlivo čakám v aute. Stále čakám v aute. Ešte stále čakám. Veď hovorili, že idú len meniť peniaze, nie vykradnúť trezor...)
Cesta sa pri značke Malbik Endar mení z pohodlnej asfaltky na uvalcovanú štrkovú cestu. Hummre ani trošku nestratia na istote ani na tomto povrchu a tak si razíme cestu ďalej. Sem tam ovečka pri krajnici naznačuje, že krajina naokolo nie je úplne pustá a kúdoľ zvíreného prachu hovorí, že pred nami rovnakým smerom mieri ešte iné auto. Roman teda zotrie predné sklo nášho megaauta aby lepšie videl tú smietku, ktorú sa chystáme zahaliť mrakom drobnej horniny hneď po tom, ako ju nemilosrdne necháme za sebou. Vodič smietky nás očividne zbadal, lebo sa neochotne odpratal na kraj štrkovej vozovky. Zjavne mu ale naša H2 zabrala výhľad vo všetkých spätných zrkadielkach, pretože si nevšimol, že sa ho chystajú obehnúť dve autá. Keď mal H2 bezpečne pred sebou, vrátil smietku pekne do stredu cesty, ale vtedy bol už Marián takmer vedľa nej. Po blízkom stretnutí tretieho druhu bol spotený Marián rád, že len kolesom lízol pätník. O pocitoch posádky smietky sme nemali podrobné informácie, je však isté, že k našej najbližšej zastávke – Seltún pri dedinke Krýsuvík – dorazili asi tak o pol hodinu neskôr ako my. Je možné, že sa tak dlho prebaľovali, alebo možno resuscitovali šoféra? (V našom spätnom zrkadle to skutočne vyzeralo nepekne a len náhoda a Marianove pevné nervy zabránili kolízii. Poučenie pre nás, budeme musieť byť opatrnejší. Alebo cestou niekde namontovať poriadne pevnosťáky...)



Seltún pri Krýsuvíku je geotermálnou oblasťou na juhu Reykjarneského poloostrova s mnohými prieduchmi horúcich pár. Oblasť je bohatá na síru, čo je cítiť aj podľa výrazného zápachu. V 19. storočí sa tu síra dokonca ťažila a vyvážala do európskych krajín. Časť okolitých svahov je sfarbená v zaujímavých oranžovo-žlto-béžovkastých odtieňoch. Stúpať sa môže len po vyznačených chodníčkoch alebo po drevených cestičkách, pretože povrch na niektorých miestach je tenký ako škrupinka a čo je pod ňou asi zisťovať nemusíme. Na jednej drevenej vyhliadke je tabuľka s príbehom o vtáčikovi, ktorého tu niektorí domorodci videli vznášať sa v bublinkách vychádzajúcich z prieduchov horúceho vzduchu. Bol to vraj vtáčik šťastia. Vedecké výskumy ale výskyt tohto úkazu nepotvrdili, takže máme pocit, že tí domorodci museli byť šťastní z niečoho úplne iného. Kto vie, či sa tráve darí aj pri geotermálnom vyhrievaní.



Mraky sa zrazili tesnejšie k sebe a farebné svahy začal kropiť chladný dážď. Naskáčeme na kožené sedačky a vezieme sa ďalej. Navigácia aj papierová mapa sa krásne zhodli v tom, že ak pôjdeme rovno ďalej po tejto ceste F427 dostaneme sa pohodlne až na Ring Road. Náhle je ale cesta prehradená zátarasou s ceduľou, že ďalej je cesta uzatvorená. Odbočíme teda doprava smerom k malej osade na pobreží. Veľmi rýchlo ale z navigácie vyčítame, že je to slepá ulica a jediná alternatíva je vrátiť sa do Krýsuvíku a hrkať sa dlhou obchádzkou. Tak, ale to v žiadnom prípade. Ani meter späť. Poobzeráme sa, či sa za kríkom neschovávajú nejakí miestni policajti a rýchlo sa pretiahneme okolo zábrany a uháňame ďalej po uzatvorenej ceste. (Už dávno tu nebolo to šteklenie okolo žalúdka. Naposledy pred rokom v tejto istej krajine, len vtedy malo jemne nepríjemné dôsledky.) Poučení minuloročnou kolíziou kvôli ryhe v ceste máme oči na stopkách a pozorne hľadáme dôvod uzávery. Po niekoľkých kilometroch vidíme v diaľke budovu, zjavne sídlo nejakej firmy, lebo je to skleneno kovová kocka a pri nej je na ceste opäť nejaká zábrana. Aha, tak asi toto bude ten problém, asi si riešia nejakú prípojku na plyn. Na zábrane je ceduľa, no z opačnej strany. Neoznačuje dôvod, ale len druhý koniec uzavretej cesty. Tak tomuto fakt nerozumieme. Prečo odstavili absolútne bezproblémovú cestu? Nie je tu ale nikto, kto by nám to vysvetlil a tak ani nepribrzdíme, len tak jemným diftíkom minieme zábranu so žltočiernymi pásmi a valíme ďalej. (Tak aj tu majú krízu. Viac prejdených kilometrov = viac spotrebovaného paliva. Ale my s našimi Humríkmi ich dosť podporíme aj skratkou.) Vo Hveragerdi sa napojíme na hlavnú cestu R1 smer Selfos. Naším cieľom je oblasť gejzírov a tak ešte pred Selfosom odbočíme na cestu 35 a smerujeme na sever. Cesta je lemovaná nízkymi kopcami zvláštne tehlovo červenej farby.



Za jedným zo sypkých kopcov nenápadný smerovník ukazuje na parkovisko vedľa sopečného krátera s jazierkom Kérid. Na parkovisku absolvujeme rýchlu poradu spolujazdcov a posádka expedície sa rozuteká po okrajoch krátera. O pár minút už sú niektorí na dne až pri hladine tmavého jazierka. V porovnaní s minulým rokom je vody podstatne menej a aj farba nie je zďaleka taká akvamarínová. Ale aj tak je veľmi zaujímavé prechádzať sa po okrajoch 3000 rokov starého sopečného krátera. (A tiež je tu akosi viac múch, ako minule. A sviňuchy malé, pchajú sa do každého otvoru na hlave. Fúúúj, poďme rýchlo ďalej.) Ešte záverečná porada spolujazdcov, skonzultujeme smer a pokračujeme.

Najbližšia zastávka je až pri gejzíroch. Obloha sa vyjasnila, len sem tam po nej prepláva biely baránok. Viditeľnosť je v kryštálovo čistom vzduchu výborná, a tak výstrek gejzíru Strokkur vidíme už z diaľky. Takto z diaľky vyzerá vodný stĺp monumentálne. Odstavné parkovisko pri motoreste je pomerne plné, ale pri druhom kolečku sa nám podarí nájsť parkovacie miesto. S mojou Kiou by som povedala, že miesta viac ako dosť, ale s H2 musí Roman manévrovať veľmi opatrne, aby sa zmestil bez toho, že by sme si na prednom nárazníku odniesli vzorky farby susediacich vozidiel. Po chvíľke manévrovania ostal lak nedotknutý a my sme si po chodníčku vykračovali ku gejzírom. (Zaparkovať nakoniec nebol až taký problém. Len vystúpiť už moc nebolo kam. S rozmerom H2 asi pri malovaní čiar na parkovisku nerátali. Nabudúce asi skúsim na autobusovom...) Nečakane hrejivé slnko sa nám oprelo do chrbtov a my sme si užívali atmosféru tohto miesta. Turisti kráčali tam a späť, híkali nad práve vystreknutým gejzírom alebo vzrušene hodnotili fotky, ktoré sa im podarilo ukoristiť. Tiež sa postavíme do hlúčika ukazovákov napäto položených na spúšťach fotoaparátov a čakáme na najbližšiu vodnú erupciu. Niekoľkokrát sa skupinkou prevalí záchvat vzrušenia a spúšte zacvakajú, ale my už vieme z nášho minuloročného výletu, že Strokkur sa zvykne s turistami trošku pohrať predstieraným nábehom na erupciu. Vyzerá to, ako keby dýchal. Do vodného prieduchu si zhlboka vdýchne časť vody zo svojho jazierka a už už to vyzerá, že ju všetky vystrekne do výška, ale on si len tak potichu odfúkne a pomaly vyleje vdýchnutú vodu po okolí. Až teraz naši spolucestujúci pochopili, čo sme mysleli, keď sme hovorili, že gejzír dýcha. Takže prsty naspäť na spúšte a čakáme. (Tento rok je ešte väčší beťár ako minule, pohráva sa s nami pekne dlho.) Strokkur si z nás ešte niekoľkokrát pouťahuje, ale po pár minútach nespútane vychrlí horúcu vodu zo svojich útrob priamo oproti oblohe. Tridsať metrový stĺp vody a pary sa v slnečnom svetle triešti na drobné kvapky teplej vody a padá späť na zem. (A tiež na tých, čo podľahli ilúzii, že Strokkur je hravý a neškodný. Škoďák je to a pár ľudí stojacich najbližšie k výduchu je slušne zmáčaných.) Aaaaaaaaaaaach, to je krásne. Ochotne počkáme ešte na tri reprízy a ideme sa poprechádzať po okolí. Kúsok od Strokkuru si vo svojom vyvýšenom kamennom krátere spí gejzír Geysir. Kedysi najmohutnejší gejzír tejto oblasti a otec všetkých gejzírov, od ktorého všetky dostali svoje meno, dnes už vybuchuje len veľmi nepravidelne. Domorodci hovoria, že Gejzír je unavený a potrebuje si oddýchnuť. Podľa vedcov ale jeho aktivitu oslabila vulkanická aktivita posledných desaťročí. (No dobre, tak mu teda dáme ešte jednu šancu a ešte raz niekedy prídeme.) V okolí gejzírov nás štrkové chodníčky prevedú ešte okolo niekoľkých horúcich jazierok s priezračnou vodou, v ktorej sa odráža azuritkovo modrá obloha.



Na samoobslužnej pumpe pri motoreste doplníme nádrže našich pažravcov a pohneme sa k vodopádu Gulfoss. Je to len niekoľko kilometrov od gejzírov. Na kopci nad vodopádom je reštaurácia s krásnym výhľadom. Od raňajok už prešlo niekoľko hodín a tak nám barania polievka s chlebíkom a káva prídu veľmi vhod. (Baraniu som tu mal posledne, dnes pre zmenu odvážne skúšam hríbikovú krémovú. No čo? Maximálne sa po... Veď zvládanie črevných problémov v extrémnych podmienkach máme s Jankou perfektne nacvičené už z minulého roka a toaleťák je preto vždy niekde poruke.) Kávu od minulého roka vôbec nevylepšili, ale to nám náladu ani trošku nepokazí. Príjemne sýti zostupujeme dreveným chodníčkom a drevenými schodmi dole k vodopádu. Je to pôsobivý pohľad ako sa masa vody valí v trojitej kaskáde vodopádu do hlbokej rokliny pod nami, z ktorej vietor unáša tisícky ľadovo chladných kvapiek, ktoré sa tu trieštia o tmavé skaly. Slnko je vysoko na oblohe a v závoji vodnej triešte vytvára krásny dúhový efekt. Zostupujeme až na koniec chodníka vyšliapaného v čiernej hline. Vďaka absolútnemu nezáujmu o zdravie a bezpečnosť turistov na Islande je možné sa dostať až úplne na okraj skaly čnejúcej sa nad valiacou sa vodou. Žiadne obmedzenia, žiadne varovné tabuľky, na Islande všetko človek robí na vlastné riziko, ale s o to väčšou radosťou. (Tentoraz sa nenecháme odradiť vodnou triešťou a schovávajúc fotoaparáty a kamery pod bundy si vychutnávame chladivý zážitok na vlastnej koži. Janka samozrejme využíva voľnosť pohybu a ochotne pózuje pred fotoaparátom na všetkých možných a hlavne nemožných miestach.) Vodopád duní priamo pod nami a my sa fotíme takmer na okraji skaly nad valiacou sa kalnou ľadovcovou riekou Hvítá. (No čo hovorím?) Úžasne krásny kúsok neobyčajne drsnej krajiny človeku dodá zvláštnu energiu. Pri odchode sa na parkovisku obchádzame s autom, ktoré prichádza zo smeru, ktorým máme v pláne pokračovať , a je neskutočne špinavé. Novému patrolu z prachu svieti len zotreté predné sklo. Nevieme, kde bol, ale chceme tam ísť tieeeež!!! (Veru. Na vozenie v naleštených terénnych autách nie sme zvyknutí. Patrilo by sa ich trochu priblatiť) Odbočíme teda doprava na cestu F35 Kjalvegur a smerujeme k ľadovcu Langjokul. Túto cestu sme minulý rok neprešli, pretože bola v tom čase ešte uzatvorená. Teraz je však zjazdná, a tak si svištíme ďalej. Asfalt sa po pár kilometroch stratí v štrku a ďalej ideme uvalcovanou štrkovou cestou. Podľa itinerára odbočíme na cestu F335 a smerujeme k ľadovcu. Po tejto ceste by sme sa mali dostať k nie veľmi známemu vodopádu Nýífoss a k ľadovcovému jazeru Hagavatn, do ktorého sa láme ľadovcový splaz z Langjókulu.

V prašnej ceste sú sem tam väčšie kaluže, a tak si to šoféri užívajú a vrážajú do nich tak, aby sa čo najviac blata nalepilo na autá. Ako malí chlapci. (Tsss... To už pozvoľna trénujeme na prípadné brodenie.) Čierne kopce v diaľke ako keby držali obrovský ľadovec v náručí aby sa nezošmykol do doliny pod nimi. Cesta sa vnorí do úžľabiny medzi kopcami a pred nami je prvá skutočná prekážka. Kalná rieka vyzerá pomerne nepokojne a je absolútne nepriehľadná. Aká by tak asi mohla byť hlboká? Na jej druhom brehu vidieť stopy po pneumatikách ale netušíme, aké vysoké bolo auto, ktorému patrili a hlavne koľko malo vody v kabíne po tom, ako prebrodilo túto divokú vodu. Začína sa schyľovať k otázke, kto pôjde ako prvý preskúmať hĺbku vody tak, ako nám to káže knižka, podľa ktorej som plánovala niektoré úseky tejto výpravy. Kniha hovorí, že ak nevidíte na dno rieky, mali by ste ju radšej najskôr preskúmať nohami a až potom sa tam vrútiť autom. Roman ale nie je ani trošku ochotný namočiť si palček, a kým stihneme protestovať, už aj namáča nášmu Háčku kolesá do ľadovcovej riečky. Pomaly, opatrne sa posúvame ďalej. (Joooj a je to tu. Konečne to príjemné šteklenie okolo žalúdka. Presne pre toto sme tu. A v aute za 80.000€ to šteklí viac ako v našom Galopíku.) Rišo s Robinom ticho hľadia, či sa voda neprevalí cez prednú kapotu a ja kŕčovito zvieram v jednej ruke foťák a v druhej notebook s navigáciou, ak by bolo treba zachraňovať techniku pred zatopením. Voda však siaha len tak povyše nášlapov a na dne nás nečaká žiaden veľký ostrý balvan, takže sa na druhý breh dostávame pomerne jednoducho. Od samej radosti to Roman zobral tam a späť ešte raz. (Áno, od samej radosti, ale tvojej. Aby si si to mohla z toho prvého brehu pekne nafotiť. Ja už sa tretí krát nevraciam, pekne sa zvez s nimi. Že plné? Skoč si na nášlapy. Ehm, to budeš mať asi vodu v topánkach. Vylezte si radšej aj s Jožom až na okná. No vidíte. Suchou nohou a ešte aj zábavne.) Cesta už nie je tak dobre vyjazdená a tak hľadáme v teréne najlepšie prejazdnú líniu. (Majo je v hľadaní úspešnejší a dostáva sa tak na chvíľu pred nás. Aspoň si na chvíľu skúsime, aké je to jazdiť za niekým v kúdoľoch prachu.)



Po niekoľkých zákrutách pomedzi lávové kopce sa v prietrži v tmavosivej skale pred nami objaví dvojitá kaskáda vodopádu Nýífoss. Spenená biela voda padá cez dva prudké schody a ďalej steká v skokovitom koryte v ryhe medzi plocho lámanými tmavými kameňmi. (Zastavujeme vedľa čiernej trojky a kocháme sa. Toto ale určite nie je všetko, cesta ešte nekončí.) Prašná cesta ale ide ďalej, podľa všetkého by mala viesť priamo k ľadovcovému jazeru nad vodopádom. Z prudkého kopca sa pomaly spúšťa nejaké auto. Aj keď navigácia cestu ďalej nezobrazuje, stopy kolies zjavne vedú ďalej a tak aj my ideme pozrieť, kam až sa dostaneme.



S našou H2 sa púšťame do prudkého svahu ako prví. Posádka H3 nás sleduje zdola a počúvajú, ako do vysielačky pištím ako čajník. (Verím autu so silným motorom a elektronickou podporou, neobťažujem sa zapínať redukciu, ani žiadne ostatné tlačítka.) Cesta stúpa skutočne veľmi strmo a mne sa skutočne zviera žalúdok. Roman sa snaží nájsť ideálnu trasu (volím si drsnejší povrch kúsok mimo vyjazdených koľají) , ale cesta je mimoriadne strmá a my ideme len na čistých 4x4 a potrebujeme prehodiť na redukciu. Za jazdy sa to ale nedá, takže musíme zastaviť. (Pozapínam všetky tlačítka na prístrojke, počkám kým doblikajú kontrolky a skúsim nás dostať vlastnými silami z tejto nezávideniahodnej situácie.) Po namiešaní správnej kombinácie ozubených koliesok v prevodovke sa oceľová obluda ale odmietla pohnúť z miesta. Kolesá prehrabávajú na mieste a víria prach. (Tu to funguje trochu inak, ako som zvyknutý z našich podmienok. To, čo na pohľad vyzeralo drsnejšie je v skutočnosti sypkejšie a mäkšie.) Zdá sa, že povrch naľavo od vyjazdených stôp je pevnejší, a tak Roman zvrtne volant a snaží sa posunúť nás o kúsok vyššie. (Chyba za chybou.) Zdanie ale klame a ilúzia pevného kamenného povrchu sa mení na sypkú kamennú triešť, ktorá beznádejne otĺka podblatníky ale nedovolí kolesám, aby sa pevnejšie zapreli. (Radím teda spiatočku v snahe vytiahnuť sa s pomocou gravitácie na pevnejší podklad, ale Majo mi cez vysielačku radí v žiadnom prípade necúvať. Náklon je už príliš veľký a strmá roklina pod nami desivo hlboká.) Zadok auta sa každým záberom plynu stáča doľava a ťahá sa smerom k dvojitej kaskáde vodopádu. No tak moment, v tomto aute ja už sedieť nebudem! Ak sa má zrútiť do vodopádu, tak bezo mňa. Keď sa za mnou zabuchli zaprášené dvere, posádka základného tábora poňala podozrenie. Po dvoch pokusoch pohnúť H2 z miesta je jasné, že bez pomoci mladšieho súrodenca to hore nepôjde. (Je už len jediná možnosť. Priznať prvú potupnú porážku a nechať sa vytiahnuť . Majovi dávam inštrukcie držať sa presne vo vyjazdených stopách, ktoré sú už celkom mimo nášho auta, obísť nás a zastaviť až na menej strmom mieste nad nami.) Po niekoľkých základných inštrukciách sa už Marián s H3 driape hore kopcom. Treba sa učiť z chýb druhých, a tak sa H3 bezpečne drží vyjazdených stôp a elegantne sa prehupne až na menej strmú časť svahu nad nami. Ako dobre, že som do výbavy áut doobjednala ťahacie laná. Chalani chvíľu viažu námornícke uzly a potom lano celkom motoristicky upevnia o ťahacie oko v prednom nárazníku a pomaly ťahajú ťažkú ozrutu späť na pevnú cestu. (Je až neuveriteľné, ako máličko stačí, aby sa auto dostalo zo zdanlivo neriešiteľnej situácie. H3 bez akejkoľvek námahy pomáha H2 na pevnejší podklad a na ňom sa kolesá okamžite chytajú a posúvame sa plynulo a bez problémov hore strmákom. Trochu času nám ešte zaberie rozväzovanie uzlov, dotiahnutých silou niekoľkých ton, ale sme hore a môžeme sa pokochať nádhernou scenériou.)

Podarilo sa a chlapci sa tešia ako keby práve pristáli s raketoplánom v Himalájach. Zdá sa, že autá sú v bezpečí a chlapom strieka prvý nadlimitný prídel adrenalínu z uší, tak ich necháme nech sa tešia zo svojho hrdinského výkonu a ženská časť posádok kráča ďalej po vlastných. Po pár krokoch sa strmý kopec končí a rozľahlú priehlbinu pred nami zalieva obrovské ľadovcové jazero Hagavatn. Na náprotivnom brehu sa do tmavej vody spúšťa bielo sivý splaz ľadovcového jazyka z obrovského ľadovca Langjokul. Z ľadovej plochy sa na nás spúšťa takmer neznesiteľný ľadový vietor a preveruje kvalitu nášho oblečenia. Napriek pozapínaným zipsom na bundách sa chlad dostáva až na kožu. Tu asi dlho nezostaneme. Pomaly a k nám blížia teplé kabíny hummerov, tak nech si vietor fúka koľko chce, máme sa kam schovať. Ešte schováme do bruška po dúšku jacka danielsa a už je nám fajn. Zubaté slnko sa ostro odráža v sčerenej hladine jazera a vytvára zvláštne svetelné efekty. Vietor je dosť neznesiteľný, a tak naskáčeme do kožených sedačiek a vezieme sa späť. Vďaka lahodnej whisky je cesta dole kopcom podstatne menej desivá ako cesta opačným smerom. (A čo majú robiť šoféri bez kvapky alkoholu v krvi? Ešte že aj s Marianom máme odoperovaný pud sebazáchovy, takže nám to nerobí vôbec nič...)



S absolútnou istotou prebrodíme rieku a o pár chvíľ sme zase na hlavnej ceste F35. Zdá sa, že hummre sú pažravejšie ako deti cez Vianoce, takže by bolo asi vhodné dotankovať doplna, kým sa vydáme ďalej do vnútrozemia. Najbližšia je čerpacia stanica pri gejzíroch a je to iba niekoľko kilometrov, takže sa rozhodneme vrátiť späť, dotankovať a zamieriť na sever. (Istota je istota, pred nami je náročná cesta ľudoprázdnym územím, radšej naplníme doplna nádrže aj bandasky.) Po niekoľkých zákrutách nás láskavo privíta pohodlná asfaltka a tak si svižne režeme zákruty, po pravej strane ešte raz míňame vodnú triešť nad mohutným Gulfossom a zakrátko pred sebou vidíme erupciu gejzíru. Opatrne prekľučkujeme pomedzi turistov prebiehajúcich cez cestu ako keby boli hummrovzdorní. Pred reštauráciou stoja dva opustené stojany samoobslužnej čerpacej stanice. Máme šťastie, aspoň nemusíme čakať. Len rýchlo dotlačíme nádrže, vypijeme kávičku a ideme. Čerpacie pištole ale cvakajú úplne naprázdno. Zdá sa, že spojenie platobného terminálu so stojanom nefunguje. Nervózne srkáme kávu z polystyrénových pohárikov. Ani obsluha, ktorú privolal Jožko Blcha si s problémom neporadí a tak nám neostáva nič iné, len sa na sever vydať aj bez dotankovania. Podľa itinerára by sme sa dnes mali dostať až do Hveravelliru a podľa Mariánovej mapy by tam mala byť aj čerpacia stanica. Tam by sme sa mohli dostať aj so súčasným stavom v nádržiach a tak už nestrácame čas a vyrážame.



Pôvodne bola cesta na sever plánovaná po západnom brehu rieky þjórsá, ale za jazdy ešte raz nalistujem popis cesty v knižke Island Autem od Jana Suchardu, s pomocou ktorej som zostavovala náš itinerár a ešte raz si prečítam kapitolu popisujúcu túto cestu. Popis hovorí, že táto cesta prekonáva viacero brodov, niektoré sú pomerne náročné a jeden vraj až niekoľko sto metrov dlhý a celkovo táto cesta až po jej napojenie na horskú cestu F347 môže trvať až 13 hodín. Je to časovo príliš náročné, a s našimi nedoplenými nádržami by to asi nebola rozumná voľba. Je takmer sedem hodín a my sa chceme dostať aspoň do pohoria Kerlingarfjöll, takže operatívne meníme plán. Skúsime sa napojiť na cestu 349 a po jej nečíslovaom pokračovaní sa dostaneme až k pohoriu čarodejníc, kde by sa cesta mala napojiť na horskú cestu F347. (Joooj, Marian bude škrípať zubami. Pre neho je čím horšia cesta tým lepšia a to takmer za každú cenu. S plnými nádržami a bandaskami by ani mňa nebolo treba dlho prehovárať, ale v tom stave ako sme by to bol čistý hazard.)
Brázdime prašnú cestu a mierne zvlnený terén nám dáva možnosť dlho si vychutnávať ľadovec Langjökul po našej ľavej strane. Krajina je úplne opustená, nikde ani živej duše, len dve ovečky nám vbehnú do cesty, ako by z prachu vyrástli. Chlpaté strapaté svetríky sa chvíľku v lenivom cvale pretriasajú pred autom (Z druhého auta nás nadšene povzbudzujú v prenasledovaní potenciálnej večere.) ale zjavne pochopili, že sprievodcov vnútrozemím sme si nezaplatili a tak len tak ledabolo odcupkajú do riedkou trávičkou porasteného kamenistého lávového poľa a viac nám nevenujú pozornosť a ani my im pretože pred nami sa cesta zvažuje do brodu.

Vo vysielačkách prebehne nadšená konverzácia o predpokladanom zážitku a už sme pri rieke. Vjazd aj výjazd do brodu sú absolútne suché, čo je neklamným náznakom toho, že tadiaľto už dlhšie neprešlo žiadne auto. Voda je tmavá ale nie je kalná ako ľadovcové rieky. Je to riečka z prameňa. Hladina vody sa len jemne vlní, čiže buď je dno absolútne bez balvanov len také štrkové, alebo je tá voda veľmi hlboká. Roman teda pomaly spúšťa kolesá Há dvojky do ľadovej vody a hľadá bezpečnú stopu v poddajnom štrku. (Veď kto už by tu vyliezal z teplej kabíny do tej ľadovej vody? A takto je to naviac oveľa zábavnejšie, keď ani netušíme, do čoho lezieme.) Voda nesiaha vyššie ako po podbehy a dno je hladké štrkové a tak opatrnosť hádžeme za hlavu a Roman pridá plyn a valí si vlnu vody pred prednou kapotou. Uvedomujeme si ale, že toto je najsuchšie obdobie v sezóne takže aj vody v riekach je asi podstatne menej. Preprskáme sa teda na druhý breh a pokračujeme ďalej na sever. (Pre posádku za nami to musí byť až nuda, keďže podľa nás majú presný prehľad o stave brodu.)



Slnko už nie je tak vysoko na oblohe ako cez deň, ale ešte stále je dosť vysoko na to, aby nádherne osvetľovalo farebné hory v diaľke pred nami. Kerlingarfjöl, alebo Pohorie čarodejníc je vraj jednou z najtajomnejších oblastí Islandského vnútrozemia. Hovorí sa, že v minulosti utečenci pred zákonom a štvanci utekali do týchto hôr, a preto sa im bežní ľudia radšej vyhýbali. (A možno sú tam aj teraz. Bojím, bojím... ) Ryolitová hornina sfarbila hory do červeno oranžova, a minerály vyplavené z horúcich prameňov dodali kopcom žlté, okrové a biele odtiene. Mraky nad horami kreslia na svahoch tmavé tiene a dotvárajú veľmi zaujímavý farebný obraz, ktorý je v kontraste s tmavou krajinou, ktorou práve prechádzame. Asi po hodine cesty prebrodíme ešte jednu pokojnú riečku a na jej druhej strane sa pristavíme pri malej chatke. Biela alpinka je zavretá na petlicu, ale nie je zamknutá, dvere sa dajú ľahko otvoriť a my môžeme vojsť dnu. V chatke je niekoľko postelí, v predsienke tečúca voda a plynový varič. Dokonalá záchranná turistická chatka. Padne aj návrh, aby sme tu ostali, ale je ešte zavčasu na utáborenie sa, nie sme ešte unavení , je len niečo po pol deviatej a vďaka polárnemu dňu je slnko stále vysoko na oblohe a môžeme sa dostať bližšie k nášmu dnešnému cieľu.



Rozhodneme sa teda ísť ďalej, ale chlapci si ešte chcú trošku zašantiť s autami vo vode a tak sa ja idem ešte poobzerať okolo chatky. (Že zašantiť... Čúrať nám ešte netreba a nechce sa nám ani vystupovať. Ale zase len tak čakať na baby, to nie je ono. Preskúmame trochu riečku, ktorú sme práve prebrodili. Vojdem do koryta z druhého brehu a namierim si to hneď vľavo.) Pár metrov vedľa stojí ešte jedna maličká chatôčka ako malé biele A v zelenej tráve. Dvere nie sú zamknuté a tak sa ľahko dostanem k prekvapeniu, ktoré sa v nej skrýva. Pravý splachovací záchod s čistou bielou porcelánovou misou a bielou plastovou doskou, s tečúcou vodou v umývadle. Neskutočné, niečo takéto v takejto pustatine. S dievčatami si teda užijeme tento dar, (Hĺbka brodu - nič vážne, ale nestačím sa ani poriadne rozbehnúť popri brehu a čľup! Predné koleso celé mizne pod vodou. Ups... Tak tu asi náš prieskum končí. Rýchlo kúsok cúvnem, aby sme nemali mokro v kabíne a opatrne sa otáčam a vychádzam naspäť na breh.) chlapci nechajú odtiecť vodu z podvozkov a ideme ďalej.
Ďalší brod na ceste je označený ako nebezpečný a stojí pred ním varovná značka s inštrukciami. Knižka nám odporúča brodiť opatrne, pretože na dne by malo na naše podvozky číhať niekoľko väčších balvanov, ktoré by sa mohli nepekne podpísať na našich podvozkoch. Naviac je tu vraj dobre nebrodiť priamo od vjazdu k výjazdu, ktorý je šikmo naľavo od vjazdu do vody, ale radšej kolmo na náprotivný breh a potom k výjazdu z vody rovnobežne s brehom. Roman sa chvíľu snaží čítať rieku pred nami, ale nakoniec sa rozhodne poslúchnuť knihu, ktorú som práve druhýkrát dôrazne citovala a ideme teda cez vodu priamo a doľava. (Netuším v akom jazyku tá rieka tečie, tak radšej už nečítam a počúvam Janku...) Skutočne tesne míňame niekoľko väčších balvanov na dne, o ktoré sa nám nespokojne obtreli jemne zjazdené AT-čka, ale vodou zaoblený povrch kameňov nepredstavoval pre gumy žiadne nebezpečenstvo. To sa ale nedalo povedať o niektorom nášľape, ktorý tupo udrel do jedného z kameňov a ja som okamžite začala prepočítavať škody, pretože poistka, ktorú sme mali uzatvorenú poskytovala síce najvyššie možné krytie, ale aj tak nekryla poškodenia podvozku a škody spôsobené v dôsledku utopenia vozidla. (Vidíš, ja som hovoril, že nám tie chrómové ozdoby majú radšej demontovať ešte na letisku.) Roman opatrne domanévruje v koryte rieky a už sme na opačnom brehu a fotíme druhú posádku ako sa brodí v našich stopách. Ja kľačím pri aute a obzerám aké škody sme si spôsobili pri kontakte s balvanom, ale nenašla som absolútne nič. Ale aj vy ste počuli ten úder, či? (Tak ja som myslel, že to ti odpadol kameň zo srdca, že som netrafil ten veľký balvan, ale keď hovoríš že nášľap, tak nášľap...) Chlapci sa ešte vytešia krátkym výjazdíkom v sypkom brehu z čierno červeného drobného lávového kamenia a pokračujeme ďalej.

Ako sa postupne približujeme k červenému pohoriu pred nami, na zemi akoby ubúdalo nesmelých náznakov života. Riedka tráva sa postupne redukuje do riedkych tenkých fľakov machovej pokrývky, až sa postupne krajina okolo nás zmení na zvláštnu formu tmavej púšte z jemnej lávovej drte. Kolesá áut sa v zvláštne mäkkom a poddajnom povrchu pohybujú ako po vankúši a stopy áut, ktoré tu prešli pred nami sa postupne strácajú, ako keby ten vankúš pred nami niekto starostlivo ponatriasal. Smer nám ale naznačujú žlté tenké tyčky zatlčené do zeme každých niekoľko sto metrov. Plochým údolím tmavej púšte pod červenými horami sa vlnila žilka trblietavej rieky, ktorá sa na niektorých miestach rozvetvovala do viacerých vlásočníc a tie sa zase zbiehali do jednej. Plytké, ale široké vody sme na Hummroch brázdili bez najmenších obáv, pretože ich hladiny boli kľudné a presne také plytké, ako vyzerali. Obdobie sucha tu zjavne aj zo širokých rozvodnených búrlivých riek robí krotké potoky, ktoré vyzerajú ako tenké stužky rozviate vetrom. Pri jednom z brodíkov sa v zelenej oáze na malej lúčke krčila turistická chatka Miklumýrar. Už by aj bol čas na zakempovanie, ale na tomto mieste to zjavne nepôjde. Pred chatkou stoja dve alebo tri autá a zjavne sa okolo pohybuje niekoľko postáv. Rýchlo odhadneme kapacitu chatky a usúdime, že ďalšie dve plné posádky by sa do tejto chatky nezmestili. Farebné kopce pohoria Kerlingarfjöllsú už ale vlastne, zdá sa, pomerne blízko, a podľa mapy by sa medzi kopcami mal nachádzať oficiálny kemp, tak sa tu predsa nebudeme tlačiť a skúsime potiahnuť ešte kúsok. Ponoríme teda nárazníky do studenej vody ešte raz a sledujeme cestu, ktorá sa zo sypkého púštneho povrchu postupne preplazí do plochých kamenných vrstiev. Smer sa nám sleduje veľmi ťažko, lebo v plochých vrstvách kameňov nie sú natlčené žlté kolíky a len sem tam sa v odlesku nočného slnka zaleskne vyjazdená plocha. (Vážne sa zdá, že sa s nami hrá cesta na schovávačku, ale mi sme odolní hráči a určite sa nikdy nevzdávame...) Vzdušná vzdialenosť pohoria sa bohužiaľ zdvojnásobila všetkými zákrutami, ktoré sa nás snažia previesť po kamennej púšti a ja pomerne netrpezlivo kontrolujem hodinky, pretože už je ďaleko po desiatej, a napriek takmer dennému svetlu sa začína hlásiť únava prirodzená pre tento čas.
Pomaly vystúpame z plochého údolia a kamenný povrch sa mení na červeno hnedú sypkú zvetranú horninu, ktorá po natriasavom kamennom úseku poskytne našim chrbticovým platničkám dlho očakávanú úľavu. Tesne nad nami sa týčia prvé svahy Pohoria čarodejníc. Kedysi bývala táto oblasť známym ski resortom, ale globálne oteplenie sa zjavne prejavilo aj tu a tak sú teraz tieto kopce takmer úplne holé a sneh sa udržal len v roklinách v chladnom objatí niektorých kopcov. Dnes je toto pohorie vyhľadávané skôr ako turistická oblasť s viacerými značenými aj neznačenými turistickými chodníkmi vedúcimi k teplým prameňom tohto regiónu. Obchádzame pohorie zľava a obdivujeme jeho nádherné sfarbenie, ktoré sa odráža v slnku sediacom na najvyššom kopci. Za horizontom sa pred nami vynorí ďalší úžasný výhľad. Ľadovec Hofsjökull tróni na kopci pred nami ako vanilkový puding vyklopený z obrovskej misky. Zostupujeme dole na križovatku s horskou cestou F347.



Prichádzame k rozbúrenej rieke, ktorá zjavne pramení v neďalekom ľadovci. Divoká voda sa zúrivo prebíja pomedzi obrovské kamene (Marian očividne ožíva vo vidine konečne poriadneho islandského adrenalínového brodenia.) a potom samovražedne skáče asi desaťmetrovým zrázom dolu presne pod mostom. (Smola Marian ...) Ešteže my nemusíme opakovať nič z týchto samovražedných pokusov, lebo mostík vyzerá pomerne pevne a bezpečne a nemusíme ani pomyslieť na to, že by sme museli túto rieku brodiť. Aj keď Marián sa škriabe za uchom akože, ako a kde by som túto vodu prekonal mimo most, ale pochopil všetky nevraživé pohľady a tak si nechal zájsť chuť a ticho sadol za volant. Naľavo od nás by sa mal nachádzať kemp a my sme už skutočne unavení, takže stočíme volanty tým smerom a začíname sa tešiť na spacáky. Kľukatá cesta nás prevedie ešte cez jeden potok a niekoľkými zákrutami vystúpame až do malého sedla medzi kopcami. V zelenej dolinke medzi farebnými kopcami si ticho sedí turistická chata s niekoľkými menšími chatkami okolo. Malé chatky vyzerajú veľmi sympaticky a veľkosťou by boli tak akurát pre naše dve posádky, ale pred každou jednou bohužiaľ parkujú autá a zjavne sú všetky obsadené. Popri potoku na plošinkách s trávou sú rozostavené stany, ale teplota na stanovanie nie je príliš lákavá, ideme teda k hlavnej chate, aby sme zistili, či sa nájde ešte niečo voľné. S Robinom zmizneme za sklenenými dverami a hľadáme recepciu. Dole je niekoľko zatvorených dverí ale zhora sa ozývajú hlasy. Vybehneme teda strmými drevenými schodmi do veľkej miestnosti pripomínajúcej školskú jedáleň a to nie len svojou rozlohou ale hlavne čudnými potravinovými zápachmi, ktoré tu sú v takej koncentrovanej forme, že by ich mohli baliť ako magi kocky a exportovať. Obsluha recepcie za pult prekĺzne spoza dverí zjavne vedúcich do kuchyne, pretože sa spoza nich privalí ďalší kúdol vlhko mastno pripečeného jedla, ktoré dnes určite neochutnám. Slečna nám nežným hláskom oznámi, že jediné voľné miesta sú pod strechou v priestore priamo nad jedálňou. Nemám odvahu sa ani pohnúť lebo mám čo robiť, aby som ukľudnila pachmi podráždený žalúdok, a tak sa hore idú pozrieť len Robino a Marián, ktorý sa k nám pred chvíľkou v jedálni pripojil. Chlapi sa nevracajú príliš nadšení, a po tom, ako nám slečna nežným hláskom oznámi, že za pričňu v páchnucom priestore by sme mali zaplatiť takmer 30 eur len s námahou dusíme záchvat smiechu a zbehneme dole pred chatu za ostatnými členmi expedície. Jednohlasne sme sa zhodli, že takúto cenu za tento typ ubytovania nie sme ochotní akceptovať, a tak otáčame Hummríkov a ideme skúsiť šťastie ďalej. (Poznatok z minulého a tohto roka: pekné slečny s nežným hláskom pri ubytovaní na Islande veštia ešte veľa prejdených kilometrov.) Podľa mapy by o nejakých 10 kilometrov ďalej mala byť ešte nejaká turistická chata v miestach, kde sa táto horská cesta napája na vnútrozemskú cestu číslo 35. (A aj tak sme dnes chceli prejsť až k horúcim prameňom o kus ďalej.) Na konci kempu prechádzame popri nevábne vyzerajúcom benzínovom stojane. Nádrže by už skutočne potrebovali dotankovať, ale toto skôr vyzerá na starú zhrdzavenú pumpu pre ratraky, ktoré kedysi upravovali lyžiarske svahy, pretože tu nevidíme ani žiaden platobný terminál, ktorý by sa dal použiť. Prefrnkneme späť k mostíku ponad rozzúrenú riečku a naberieme smer západ. Slnko už je pomerne nízko ale ešte stále nezapadlo za kopce v diaľke a tak nám ostro reže oči a leskne sa vo vode potoka, popri ktorom sa skrúca naša cesta. Smerovník ukazuje, že naľavo od nás je nejaké letisko, pristávaciu dráhu vyznačuje niekoľko žltých kužeľov, ale úprimne povedané, tu by som nechcela pristávať ani s balónom, nie to ešte s lietadlom.



Rieka hlboko zarezaná v skalistom koryte nás dovedie až na križovatku s hlavnou cestou 35. Táto cesta je jedným z hlavných ťahov spájajúcich juh so severom. Stočíme autá doprava smer sever. Podľa mapy a aj podľa smerovníka vedľa cesty by sa kúsok od križovatky mala nachádzať turistická chatka. Do pôvodného cieľa dnešného dňa – do termálnej oblasti Hveravellir - je to ešte niečo málo pod tridsať kilometrov, čo po povrchu islandských ciest znamená viac ako pol hodina jazdy, a tak dúfame, že chata, ktorú sme zazreli vľavo asi kilometer od cesty nebola len fatamorgánou v púšti. (Na dnes už toho bolo vážne dosť a pri pomalej jazde nás dobieha únava.) Posledné zákruty za odbočkou sú takmer nekonečné ale nakoniec predsa len odstavíme autá pred absolútne skutočnou bielou drevenou chatou Gíslaskálí. Na prvý pohľad vyzerá opustene, ale keď umlčíme bublavé motory áut, dvere otvorí blonďavá domorodá žena stredného veku. Chvíľku diskutujeme o tom, či pôjdeme za poplatok spať do chaty alebo ostaneme viac menej zadarmo stanovať, ale zdravý rozum, neskorá nočná hodina a vidina aspoň podpriemerného pohodlia vo vykúrenej chate zvíťazia a tak si takmer o pol dvanástej veľmi rýchlo nosíme ťažké batohy po strmých schodoch do ubytovacích priestorov na poschodí. Okrem nás tu prespáva ešte nejaká talianska rodinka, takže sa snažíme držať nadšenie na uzde, rýchlo sa dorazíme studenou whisky z vlastných zásob a unavení ale spokojní si zalezieme do spacákov na prične, ktoré sa dnes zdajú byť pohodlnejšie ako hotelová posteľ s nebesami. Svetlo za oknami ani zďaleka nepripomína hlbokú noc, ale po dnešnom dlhom dni je to každému úplne jedno. Upadáme do hlbokého spánku bez ohľadu na to, že slnko na oblohe už pomaly začína zase stúpať. (Ticho, teplo a tma - čo viac by sme si mohli na záver dňa priať? Ale sme na Islande, musí nám stačiť ticho a teplo. Zatvoríme oči a tmu si k tomu veľmi rýchlo vyrobíme aj sami.)

chybicka sa stane...
pri vkladani sa neulozil kusok pribehu o navsteve gejzirov, medzi geotermalnou oblastou Seltun pri Krisuviku a vodopadom Gulfoss, ale uz je doplneny...

doprcic, to sa "neda citat", uzasneee !!!

ste ma poriadne nastartovali kua

mimochodom spracovanie, text a kompozicia clanku je perfektna, kde sa hrabu niektore cestopisy v casakoch

to thunder : to isté ma napadlo, vy nepíšete ečte nejaké cestopisi pre nejaké internetové noviny alebo časopisi. Zatial všetko kde ste boli a čo som čítal malo velkú úroven spracovania.
Ináč Island je cool...