Day 3 (17.8.2012)
Vyzbrojení kopou fliaš s vodou a nejakými keksami štartujeme smer sever. Dnes nebudeme behať po mestách, chceme si obzrieť severné emiráty, pretože podľa mapy by sa v tejto časti krajiny mali nachádzať okrem púštnych rovín aj nejaké hory. Po včerajšej civilizovanej zábave vo vychytených atrakciách veľkomesta by mohol byť pobyt mimo civilizácie pomerne osviežujúci. Vyrážame diaľnicou E311 smer sever. Spravíme to tak, že najskôr pôjdeme úplne na sever a potom postupne na spiatočnej ceste sa budeme zastavovať tam, kde sa nám bude chcieť. Máme pred sebou asi 80 kilometrov po pomerne dobrých cestách, viac menej diaľničného typu, takže by nám to nemalo trvať viac ako hodinku a pol až do najsevernejšieho emirátu Ras Al Khaimah.
Trojprúdovka smer sever sa postupne prerieďuje, a po pár kilometroch sa charakter krajiny výrazne mení. Všetky sklenené výškové aj šírkové budovy ostávajú ďaleko za nami a my sledujeme podstatne typickejšiu arabskú architektúru. Budovy pieskovej farby, podstatne nižšie ako budovy v Dubaji, podstatne obyčajnejšie, podstatne menej nablískané, s podstatne obyčajnejšími ľuďmi všade v uliciach, s obyčajnejšími autami na cestách. Jeden mladý muž dostal skvelý nápad trošku si s nami na diaľnici zazávodiť a tak nás predbehne, potom spomalí, aby sme predbehli my jeho, potom zase predbehne on nás a takto sa chce chvíľku hrať. No dobre, tak ale iba chvíľku a iba v rámci speed limitu, ktorý je na tejto ceste iba 100 km/h, a my pokuty rozhodne platiť nechceme. Pre mladého počerného muža sme zjavne boli asi strašní suchári, lebo po pár predbehnutiach nás nechá tak a ide si nájsť na hranie niekoho iného... Tak to by sme mali, ale máme tu iný problémik. Maťa by si cikla a keď tak o tom hovorí, aj ja by som si niekam odskočila, ale pumpa s toaletou nikde v dohľade a čo je omnoho väčší problém, ani žiadne kríčky alebo stromčeky, za ktoré by sa dalo čupnúť a tváriť sa nenápadne. Všade iba cesta a hneď vedľa púšť a ani tá púšť tu nemá také duny, že by sme sa za niektorou z nich schovali. Roman ale dostal skvelý nápad, tu sa dá z diaľnice zbehnúť a odbočka ide trochu pod úrovňou diaľnice, tak by sme sa tam mohli proste schovať za auto v štýle cikám za nárazníkom. Ok, ešte že máme také veľké auto, že sa zaň zmestíme obe. Bože, takto vystrkovať v podstate na verejnom mieste holé zadky uprostred arabského sveta a ešte aj počas Ramadánu, kedy by sa mali zdržiavať akéhokoľvek potešenia. Ale tak, otázka je, či by im pohľad na naše riťky spôsobil až také potešenie  Stihli sme to bez vzbudenia verejného pohoršenia takže ideme ďalej smer sever. Kúsok od mesta Ras Al Khaimah, ktoré je hlavným mestom najsevernejšieho emirátu Ras Al Khaimah prechádzame okolo budovy Ittihad Univerzity. Je veľmi zvláštne, keď sa pozeráte na univerzitu, ktorá stojí uprostred púšte a takto v lete cez prázdniny je úplne opustená, akoby sa tu nachádzala iba preto, že niekomu vypadla z vrecka... V okolí hlavného mesta Ra Al Khaimah by sa mali nachádzať zelené nížiny, hory, púšť a oázy, dlhé pieskové pláže, kde ešte nestihol v plnom rozsahu preniknúť turistický ruch. Nič zelené tu ale v tejto ročnej dobe nevidíme, aj keď v tomto emiráte má napríklad poľnohospodárstvo významné postavenie. Ale asi nie v auguste. Nás dnes ale zaujíma skôr divočina. Prechádzame mestom a cez cestu nám totálne neorganizovane prechádzajú ľudia bez ohľadu na to, či je prechod pre chodcov aspoň niekde v blízkom okolí, proste len tak, ako ich to napadne. Tak radšej pekne opatrne, až na výpadovku z mesta, kde už pred sebou vidíme do výšky stúpajúce červenkasté kopce. Hurá, toto sme hľadali. Lenže kým sa vyberieme niekam mimo cestu, bolo by dobré mať okrem telefónu a zásob vody aj lopatu. Teda takto to odporúčajú všetky návody pre adventure driving.
   
   
Vedľa rozkopanej cesty vidíme niečo ako miestny Coop, zastavíme sa teda na rýchly nákup. Okrem lopaty by nebolo zlé kúpiť aj niečo drobné na zjedenie.
Za hrubými priehľadnými plastovými závesmi sa ocitneme v obchode typu „Nájdeš tu všetko, ak nehľadáš nič konkrétne“. Okrem základných potravín v centrálnej časti sa napravo nachádza technicko-záhradno-kuchynskopotrebová časť a v ľavej časti je niečo ako obchod s oblečením v štýle našich čínskych obchodov. Rozdelíme sa na nákupné tímy. Roman ide hľadať lopatu a Maťa a ja hľadáme niečo medzi základnými potravinami. Zatiaľ čo Roman lopatu identifikuje na prvý pohľad, my sa medzi balenými potravinami trochu strácame, keďže vôbec netušíme čo je čo a či je to sladké alebo slané. Pokiaľ teda nechceme jesť Twix alebo Milky Way, keďže jedine tieto obaly spoznávame, musíme sa rozhodnúť len tak náhodným výberom. Beriem zelenú škatuľu nejakých keksov a tajne dúfam, že je ich aspoň veľa, ak by už aj neboli celkom dobré. Ešte zopár interiérových fotiek s lopatou, bez lopaty, pri cukríkoch... Domorodci sa na nás pozerajú ako na bielych bláznov, tak asi radšej poďme preč.
V mape máme vyhliadnutú cestičku do údolia Wadi Ghalilah, v podstate o tomto údolí nevieme nič špecifické, ale navigácia tam kreslí cestu, ktorá tam niekde končí a kde končí cesta, začína zábava, tak to istotne ideme preskúmať. Návestia hlásia, že sa povážlivo približujeme k ománskej hranici a tú by sme veľmi neradi prekročili, skúsme radšej hľadať odbočku niekde doľava, ktorá nás dovedie do toho Wadi, čo hľadáme. Roman sa rozhodol, že táto malá odbočka je skratkou tam, kam chceme ísť, tak ju ideme preskúmať. Ale okrem ministáda kôz, bytovky s minimálne stovkou satelitných tanierov a vjazdu do miestnej cementárne, sme na tejto cestičke nič nenašli, vybehneme teda znova na hlavnú. Tak potom hneď táto ďalšia cestička. Zase to vyzerá len na odbočku niekde smerom do cementárky. Roman si nedá povedať a cestičku skúma ďalej. No vidíš, je to zase len vjazd do cementárne. A čo že v navigácii vidíš, že tá cestička sa napája presne na tú, kam sa chceme dostať? No tak ti tá navigácia neukazuje hentam tú bránu a nápis na nej že prejazd zakázaný. Tak to otoč a ideme na hlavnú. O kúsok ďalej je ešte jedna odbočka ale aj tá sa ukáže ako ďalšia príjazdovka do Union Cement Factory. To čo je? Tu všetky cesty vedú len do fabriky??? Maťo už počuteľne škrípe zubami pri akomkoľvek náznaku, že by sme mali odbočiť doprava, pretože jedna cementárka pozvoľna prechádza do ďalšej, ale táto pekná asfaltka už aj podľa navigácie hovorí, že by to mala byť presne tá, ktorú hľadáme.
   
Postupne za sebou nechávame prach cementárenskej výroby a údolie naberá príjemné červenkasté, oranžové a terakotové odtiene. Ešte aj domy, ktoré sú tu postavené sú farebne dokonale zladené s okolitou krajinou akoby si majiteľ dával záležať na tom, že stavba bude čo najmenej narúšať prirodzenosť všetkých kameňov a skál okolo. Franforce látky z vlajky Spojených Emirátov v absolútnom bezvetrí nepohnute visia z kandelábrov osvetlenia popri ceste a vyjadrujú národnú hrdosť, ktorá snáď nie je až taká dotrhaná a rozorvaná. Kopce okolo sú zjavne výsledkom vrásovej činnosti, pretože sú viditeľne vlnisto priečne pruhované a v násypoch zvetranej horniny na úpätiach o život bojujú zdanlivo vyschnuté stromy, ktoré v tomto období farebne splývajú s farbou kameňov ale v zimnom období, keď v tejto oblasti prší sú určite zelené a hrdo vystavujú na obdiv svieže listy aspoň po tú krátku dobu, keď je im to dopriate. V oblasti emirátu Ras Al Khaimah prší pomerne veľa a preto pitnou vodou zásobujú aj iné oblasti UAE. My ale s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote na dážď istotne nenatrafíme a od kolies rozpáleného čierneho Fordu sa zdvíhajú iba kúdole suchého prachu ktorý sa nám lepí na sklá a odoberá farebnú sýtosť každej mojej fotke. Nenápadná križovatka v tvare Y nás vedie mierne vľavo do dedinky pred nami. Uvítací výbor v podobe stád tmavých kôz povaľujúcich sa v nedostavaných priestoroch niečoho, čo raz asi bude obchod alebo možno reštaurácia o nás nejaví záujem a aj dvaja muži nakladajúci balíky z miestnej práčovne do dodávky a chystajúci sa na rozvoz majú sami so sebou roboty viac ako dosť a vôbec si nás nevšímajú.
   
Vchádzame hlbšie do dedinky. Niekoľko obyčajných prízemných domčekov typu zvláštna radová zástavba sa tu krčí pri sebe v doline medzi kopcami, takmer pred každým stojí zaparkované novšie alebo staršie auto, jedno mi dokonca pripomína starého hrdzavého Muttera z animáku Cars, ale nikde nevidíme ani nohu, žiadne známky života, ako keby sa všetci obyvatelia teleportovali do inej dimenzie. Prechádzame okolo obrovskej skaly rozlomenej na dva kusy, ohradenej plotom a za ňou sa krčí malý domček. Dobrý nápad ohradiť si takúto skalu v záhrade. To je čo, nejaká zvrátená forma skalky? Ale odkiaľ preboha sa tu vzal takýto obrovský kus...mramoru alebo čo je to za skala? Asi to bude hotový majetok, keď je tá skala celá takto oplotená, lebo silne pochybujem, že by mohla spadnúť presne takto doprostred hranatého oploteného pozemku...
   
   
Na konci dedinky sa rozhodneme zbehnúť z asfaltky, ktorá aj tak o kúsok pred nami končí a ideme preskúmať prašnú cestičku, ktorá sa škriabe do kopcov naľavo. Celá oblasť vyzerá byť absolútne vyprahnutá ale pred nami sa zelenie jediný strom ktorý asi rastie priamo nad podzemným prameňom a v jeho tieni oddychuje zopár kôz, aby predstierali aspoň akú takú prítomnosť života v tejto opustenej, Allahom zabudnutej doline. Ináč nikde nikto, len cesta pred nami sa strmo kľukatí hore tam, kam nedovidíme. Maťovci začínajú byť nervózni, čo ak nás tu niekto prepadne, čo ak sa nám tu niečo stane, predsa len sme tu medzi moslimami, mali by sme sa vrátiť. Ale Roman je ako v tranze, a kým nezistí, kde táto cesta končí, tak sa nikam vracať nebude. A nebojte sa kamaráti, kto by nám tu čo robil, veď v takomto prostredí, ktokoľvek tu žije, má dosť čo robiť sám so sebou a nie ešte aby nám chcel niečo spraviť. Cestička sa po pár sto metroch končí pred príbytkom, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako totálna chatrč, na druhý pohľad je to ale seriózny murovaný prízemný sivý domček, akurát je poobhadzovaný bordelom všakovakého plechovo, železno, dreveného charakteru a kamením, o ktorom ťažko povedať, či je tu úmyselne nahrnuté alebo len tak ledabolo popadané ako následok zvetrávania. Takže tu už sa skutočne musíme otočiť. Maťovci sú konečne trochu spokojní, pretože vidina návratu na asfaltovú cestu sa takmer zreálnila, ale Roman ešte ani poriadne nedokončil otáčací manéver a ja už otváram dvere a chystám sa vystupovať. Maťovci sa ma v záchvatoch zdesenia snažia zastaviť a že „Čo to robíš? Kam ideš? Preboha, veď čo ak tam v tom dome niekto je?“ moje „Veď ja práve dúfam, že tam niekto je“ im vezme akékoľvek ďalšie argumenty a mám pocit, že si len potichu zacvakli zámky na zadných dverách. S foťákom na oku a Romanom po boku si obzeráme okolie a pozeráme smerom k domčeku a vidíme, že aj z dvora sa niekto pozerá na nás. Celkom nefalšovaný domorodec pekne v bielom pyžamku so šatkou uviazanou okolo hlavy si nás so záujmom obzerá a asi nevychádza z údivu, kde sme sa tam vzali. Priateľsky mu mávame a Romanove Salam alejkum sa stretne s mierumilovnou odpoveďou Alejkum Salam a keďže aj on nám priateľsky máva a nič po nás nehádže a ani nemá v ruke kalašnikova, aj ustráchanejšia časť posádky pochopí, že nie je dôvod na obavy o život. Odvážne teda povyskakujú z auta a ešte odvážnejšie pózujú pre fotky. Z čoho tu preboha ten človiečik žije? Všade okolo len kamenie, a tých pár kozičiek ho asi uživiť nemôže. Vyzerá byť ale totálne v pohode takže sa nebudeme trápiť podstatou jeho existencie a v kľude odchádzame tadiaľ, kadiaľ sme prišli.
   
   
Na križovatke, kde sme pri príchode odbočili do dediny skúsime preskúmať ešte druhú cestičku, pretože kúsok jej smerom vidíme niečo, čo vyzerá ako hrádza nejakej priehrady ale tu uprostred totálneho sucha to vyzerá absolútne nezmyselne a neuveriteľne, takže musíme na vlastné oči zistiť, čo to tam vlastne je. Na naše prekvapenie je tam presne to, čo sa to zdalo byť. Násyp priehrady. Žiaden veľký betónový múr, ale aj tak. Čo to tu robí? Nikde ani kvapka vody, sucho z oboch strán násypu. Podľa útvarov prehryzených v pôde za násypom je ale vidieť, že musia byť obdobia, keď tu voda asi tečie, pretože sú zjavne výsledkom vodnej erózie. Cesta vyjazdená na dne nádrže je ale dôkazom toho, že dno je suché už veľmi dlho. Na konci cesty je niečo zvláštne, niečo, čo vyzerá ako čudná konštrukcia pre mobilný vykrývač, ale čo by tu asi tak robil? Údolie tu končí, pred nami je už len strmý kopec ako stena, tak jedine že by tu vykrývali signál pre šialených horolezcov, ktorí nevedia, že sa im to tu všetko bude pod skobami droliť...Možno je to konštrukcia pre sledovanie stavu nádrže v čase, keď v nej voda je. Lebo ak toto nie je správny tip, tak už to môže byť jedine podstavec pre snímač ozveny výkrikov stratených turistov ale na takýto účel by to bolo strašne veľké, tak sa vraciame k nejakému pseudokamerovému systému. A aby mali v centrále kamerového sledovania čo sledovať, tak sa tu trošku vybláznime s Fordíkom na tomto štrkovom svahu a vyštveráme ho do polôh, ktoré budú na fotkách vyzerať pomerne chrumkavo. To, čo vyzerá ako čudná kamera sa ani nepohlo, tak to možno ani kamera nebola, nuž sme sa pohli aspoň my smerom naspäť z tejto čudnej vyschnutej priehrady. Keby to bolo opustené mesto, bolo by to mesto duchov. Keď je to vyschnutá priehrada, aký prívlastok sa k nej hodí?
   
  
Navigácia hovorí, že pár kilometrov späť, kúsok od hlavnej cesty by mal byť nejaký point of interest. Už z diaľky vidíme, že na kopčeku nad obytnou štvrťou tróni nejaká veža alebo hradík alebo čo to tam vlastne je. Ideme teda mrknúť, čo to je a či sa tam dá ísť. Cesta nás vedie ulicou s nádhernými vilami s ešte krajšími obrovskými kovovými tepanými bránami, ktoré samé o sebe sú hotovými umeleckými dielami. V rohu parkoviska stojí informačná tabuľa. To tam hore na červenom kopčeku nad nami je Dhayah Fort vybudovaná z nepálených tehličiek v 19. storočí. Nebola dizajnovaná na to, aby vzdorovala nejakým veľkým obliehaniam, pretože v nej nie sú žiadne zádrže s vodou, ale má strategicky výbornú pozíciu a pozorovatelia istotne z tohto miesta dokázali z diaľky spozorovať akýkoľvek nájazd a podľa toho sa zariadiť. A keď už tí pozorovatelia mali taký skvelý výhľad na okolitú krajinu, poďme si ho užiť aj my, veď je to iba zopár schodov, ale pre istotu si vezmite tie fľaše s vodou... Zdolať tých zopár schodov sa v teplote nad 40°C mení na mimoriadny športový výkon hraničiaci s účasťou na polmaratóne, minimálne podľa objemu vypoteného potu, hrúbky žily navretej na čele a rozsahu kyslíkového dlhu, na ktorý sme šliapali, pretože v tejto teplote máme pocit, akoby si molekuly kyslíka musel človek z horúceho vzduchu odhryznúť. To bol koho nápad škriabať sa tam hore???
   
   
Na pokraji fyzických síl sme sa dostali medzi hradby hlinenej pevnosti. Sme tu iba my a naša neutíchajúca potreba schladiť sa, a tak sa uprostred arabského sveta a zúriaceho Ramadánu s Maťou vyzliekame do podprseniek a lejeme na seba prehriatu minerálku. Naši chlapi fotia a nám ostáva len dúfať, že nad nami práve nepreletela fotodružica mravnostnej polície, lebo ináč skončíme vo fešáckej arabskej base za hrubo pohoršeniahodné správanie. Slnko pečie, ako keby si nás chcelo upiecť ála kačka v hlinenom pekáči ale nás len tak ľahko nedostane. Dole schodmi to ide o voľačo ľahšie ako hore a vidina klimatizovaného interiéru nášho auta nám dodáva energiu, aby sme to v polceste nevzdali a neuschli ako stromy naokolo. Napriek horúčave je ale minimálne ženská časť posádky zmáčaná po vodných orgiách v pevnosti a ani vysoká teplota nijako neprispieva k tomu, aby sme aspoň trošku uschli. Zjavne je vlhkosť vzduchu skutočne neskutočne vysoká. Až po najbližšiu čerpaciu stanicu nevládzeme zo seba okrem sípavého dýchania dostať ani hlások a aj na čerpačke sa z auta dostávame pomerne neochotne, ale došla nám voda, takže musíme. Nepresušila nás ani klíma a moje nohavice vyzerajú, ako keby som sa výdatne pocikala, skúsim sa radšej nejako zamaskovať pareom, ktoré je síce určené skôr na pláž, ale nevadí, možno zavedieme nový fashion style. V predajni čerpačky na vyleštenom pulte tróni presso stroj a nám skrsne nádej, že dnes by to šlo. Pokladník ale nemá pochopenie pre náš kofeínový deficit a rázne odmieta spraviť nám kávu. No jasné, Ramadán. Treba uznať, že to tu dodržiavajú podstatne striktnejšie ako pôst v našich končinách. Kým sa ja s Maťou vyrovnávame so sklamaním ktoré predĺžil neukojený kávový absťák, chalani vonku tankujú. Je zjavné, že niečo robíme ináč ako lokálni, pretože tí len pristavia auto pri stojane, ani motor nevypnú, obsluhujúcemu Pakistancovi len podajú bankovku a vydajú inštrukcie koľko čoho si želajú dostať do nádrže. Na rozdiel od nich Roman vyskočil z auta a sám si od prachu umýva čelné sklo, pričom obsluhujúci Pakistanec na neho zmätene pozerá, pretože mu nikto neoznámil, že by tu mal pracovať nový brigádnik a on by sa o prácu asi veľmi nerád nechal pripraviť. Roman, nechaj to tak a sadaj do auta, lebo ten človiečik má tuším už slzy na krajíčku.
   
  
Podľa mapy, ak pôjdeme z Ras Al Khaimah smer východ, mali by sme sa dostať do údolia, z ktorého vedie krásne kľukatá cestička a podľa toho, ako kľukatá vyzerá byť a koľko cik cakov má by som povedala, že sa vyškriabe poriadne vysoko do hôr. To by mohlo byť presne to, čo nás teraz poteší. Kľučkujeme mestom a snažíme sa nájsť niečo ako vonkajší obchvat. Cesta sa postupne zužuje a vedie nás pomedzi stúpajúce červené pahorky k horám, ktoré len matne tušíme v opare pred nami. Mali by sme si ale dávať veľký pozor, pretože odbočka na horskú cestu, ktorú hľadáme je iba pár kilometrov od ománskej hranice, tak aby sme to náhodou neprepásli. Ako sme ale zistili o pár minút neskúr, táto odbočka sa rozhodne prepásnuť nedá, pretože je to vlastne riadny kruhový obchvat na ceste uprostred ničoho a aj smerová tabuľa na mountain road je riadne veľká. Ja teda neviem, ale mám pocit, že túto cestu musel dizajnovať nejaý ruský architekt, pretože na to, aké nič je to všade naokolo je tá cesta riadne predimenzovaná. Prechádzame okolo skupinky stavebných robotníkov, ktorí skôr podopierajú odstavený buldozér, než by sa mali oháňať tými lopatami, na ktorých si odložili pracovné rukavice. Hľadia na nás s ľahkým údivom ale my ich nechávame v prachu za nami a užívame si celú šírku tejto takmer diaľnice. Červené kopce okolo začínajú zubato naberať na výške a široká cesta sa pomedzi ne príjemne kľukatí. Neviem teda ako to vidíte vy, ale takúto cestu tu predsa nemajú len tak pre nič za nič, to musí mať nejaký dôvod, že tu nie je len taká úzka cestička akú sme čakali, ale že je tu takáto autostráda. Ale okolie cesty je tu nádherné. Zvrásnené erodované kopce sú ako pomaľované pruhmi vrstiev hornín, z ktorých sa skladajú a vo svetle popoludňajšieho slnka sú skutočne červenkasté, úplne pusté ale aj tak sálajúce energiu akoby priamo k nám.
   
   
Na naše sklamanie ale po niekoľkých kilometroch prichádzame k závore krížom cez cestu, pri ktorej buď drieme alebo sa sústredene modlí nejaký človiečik. Cedule Stop a Road Closed hovoria jasnou rečou. Pokúšame sa síce posunkovou rečou človiečikovi naznačiť, že aj na vlastné nebezpečenstvo by sme radi pokračovali ďalej po ceste, ktorá kúsok za rampou prestáva byť asfaltovou a ďalej sa do kopcov zahrýza už len ako nádherná štrkovka na ktorej v diaľke vidíme v pohybe zopár stavebných mechanizmov, ale človiečik nemá pre naše dobrodružné vlohy žiadne pochopenie a ani ho nehne, aby nám rampu otvoril. Neochotne sa otáčame a vraciame sa serpentínami dole. Zjavne pôvodne roztomilú štrkovú cestičku prerábajú na širokú asfalku, ktorá tam hore povedie za nejakým určite dôležitým účelom. (Až po návrate do hotela mi kamarát Google prezradil, že na vrchole Jebel Al Jais je naprojektovaný nejaký šialený horský adrenalínový rezort a výstavba tejto megacesty je asi začiatkom tohto podivuhodného projektu.) Sme sklamaní, tešili sme sa na výhľady z výšky kopcov a teraz sa porazenecky vlečieme naspäť bez toho, aby sme dosiahli aspoň určitú úroveň uspokojenia. A čo keby sme skúsili ešte jednu odbočku na štrkovú cestu, ktorú sme míňali kus za mestom? Podľa mapy by sme sa ňou snáď možno prípadne s určitou dávkou šťastia mohli dostať do oázy, v ktorej by mohla byť beduínska dedina alebo aspoň stádo tiav. Roman teda zbehne z asfaltky zhruba tam, kde by sme mali hľadať náš nový cieľ a pred nami skutočne vidíme do svahu pomerne strmo stúpajúcu cestičku. Waw, tak to už hej, začína sa nám to páčiť, bude sranda. Zo zadného sedadla ale Maťo začína prejavovať výraznú nevôľu podfarbenú nepopierateľnými známkami strachu. Tá cesta je vraj príliš strmá a nebezpečná. Maťo, ale veď tá cestička vyzerá byť normálne používaná, možno je to servisná cesta k tamtým elektrickým stĺpom. Maťove vyšteknuté „Ja nie som servisák a som už unavený a chcem ísť na hotel“ dalo definitívnu bodku za naším nadšením. Romanove zaťaté zuby škrípu viac ako kameň v brzdovom obložení, ale keďže máme pred sebou ešte týždeň spoločnej dovolenky, nebudeme situáciu eskalovať a o dosiahnutie tejto méty sa teda nepokúsime. Ford sa vracia späť na asfaltku a hrobové ticho v interiéry vezie smer hotel.
   
 
Ticho a napätie v aute by sa dalo krájať kým my odkrajujeme kilometre zo spiatočnej cesty. Ako prechádzame emirátom Umm Al Quwain, z hlavnej cesty je vidieť štyri pásikaté minarety mešity. Poďme si ju pozrieť z blízka. Veľké parkovisko pred mešitou napovedá, že je asi valne navštevovaná, ale teraz sa tu zjavne žiadne motorizované davy nemodlia, pretože okrem nás na veľkej ploche tróni len zopár áut. Podvečerné slnko zalieva okrovú budovu s oranžovými vzormi mäkkým svetlom. Polmesiačikové ukončenia na minaretoch a centrálnom dóme vyzerajú ako zabudnuté mieridlá po poslednom ostreľovaní hviezd na oblohe. Pofotím zopár pekných detailov a snáď by sme sa aj mohli pohnúť. Zvyšok posádky je ale ešte zamestnaný dojedaním nejakého ovocia a dopíjaním nápojov z dvojlitrových fliaš. Ste sa zbláznili? Vám vôbec neprekáža, že ešte nezapadlo slnko a vy sa tu v čase Ramadánu napchávate a nadájate priamo pred mešitou??? V tom momente sa dvere hlavého vchodu otvoria a von vychádza asi päť ročný chlapec v bielom a hľadá, kde si odložil topánočky. Zbaľte poživeň a padáme, modlitby sa zjavne skončili a keď nás tu uvidia takto si bez rešpektu uspokojovať pozemské potreby priamo pred svätostánkom, určite nás za to nepochvália. Naskáčeme do Fordu, utrieme poslednú omrvinku, oblizneme zabudnutú kvapku minerálky z pery, tiché grgnutie a už sme preč
Spiatočná cesta do hotela ubehla rýchlo, asi kvôli tomu, že jediný, kto nespal bol Roman a aj to len preto, že šoféroval, aj keď na parkovisku pred hotelom tvrdil, že boli minimálne dva niekoľkokilometrové úseky, ktoré istotne prešiel v makrospánku...
   
   
Sme docela unavení po celodennom dobrodružstve, ale bola by asi strašná škoda zaľahnúť už do postele. Je len sedem hodím a nočné mesto volá, tak sa netvárte ako mŕtvoly a poďme niekde von. Maťovi sa nechce, ale Roman a Maťa javia mierne náznaky nadšenia, stačí ich už len trochu postrčiť. Viem čo zaberie, takže navrhujem výlet na Golden Souq, Zlatý trh, a to sa Maťa chytá ako rotvailer kosti. Takže už sme dve a Roman ako šofér nemá na výber, pretože ak mi nechce zveriť rentalového Forda, musí ísť proste s nami. Prípadný nákup na Zlatom trhu bude aj tak lacnejší ako minimálna čiastka podpísanej spoluúčasti v prípade, že by som v nočných dubajských uliciach niekde niečo oškrela. Takže dáme si hodinku oddych a vyrazíme.
V noci ako keby sa Dubai menil na úplne iné mesto. Svetlá okolo ciest, svetlá na cestách, svetlá nad cestami, rozsvietené budovy všade okolo. Vo všetkom tom svetle vlastne ani nie je vidieť hviezdy alebo mesiac ale koho by vo všetkej tej žiare zaujímalo niečo také obyčajné, keď všetko okolo vyzerá tak nádherne.
Nebolo by zlé ísť sa pozrieť na nočné pláže. Jumeirah public beach je autom len kúsok od hotela, poďme sa tam pozrieť. Z Al Diyafah Road odbočujeme na pobrežnú Jumeirah Road na križovatke pred monumentálnou vlajkou Spojených Arabských Emirátov, ktorá sa na neskutočne vysokom stĺpe vlní ako keby bola ponorená v pomaly tečúcom oleji, pomaly, ťažko, dôstojne. V prúde áut všetkých možných luxusných aj neluxusných značiek prechádzame pomaly od križovatky ku križovatke a hľadáme odbočku doprava, aby sme sa dostali na nejaké verejné parkovisko pri pláži. Informačná tabuľka nám ukáže, že toto je presne tá odbočka, kde je správne odbočiť. Zdá sa, že pláž rozhodne nie je v túto večernú hodinu opustená. Parkovisko je plné áut, máme šťastie, že sme si našli jedno voľné miesto hneď pri chodníku pri pláži. Nočné teplo je pre nás už absolútne pohodové, asi sme sa stihli dokonale aklimatizovať. Verejná pláž Jumeirah je široká, až má človek pocit, že keby sme chodili na túto pláž, tak by cesta do mora bola v podstate turistickou výpravou, na ktorú by som si so sebou vzala aj pollitrovkou vody, aby som cestou neumrela od smädu. Na polceste od parkoviska k vode má človek šancu vytriasť piesok zo sandáliek na verejnej cyklistickej cestičke, ktorá pretína pláž v celej jej dĺžke. Na brehu pri mori postávajú a posedávajú skupinky mladých ľudí, bavia sa a užívajú si letný večer. Niektorí sa dokonca takto potme kúpu, aj keď je otázne, či do tmavej vody tam, kde ich už z brehu nie je vidieť idú kvôli tomu, že si chcú užiť vodu, alebo si chcú užiť úplne iné radovánky, ktoré by nemali byť nikým videné, lebo prejavy fyzickej náklonnosti nie sú v tomto kraji povolené ani takto potme...
Prechádzka po pláži je príjemná ale aj tak nás to ťahá ísť pohľadať ten Golden Souq. Vraciame sa po Jumeirah Road a pred nami žiari ako zlatom zaliata Jumeirah Mosque. S kapacitou pre 1200 veriacich je to vraj najväčšia mešita v Dubaji, aj keď je pravda, že až tak obrovská nevyzerá, ale je absolútne nádherná. Je to jedna z mála mešít v Dubaji, do ktorých je dovolené vstúpiť aj nemuslimom, ale len v rámci sprevádzaných návštev raz za deň. A keďže je táto mešita aj jednou z najfotografovanejších, ulovíme si aj my zopár nočných záberov a smerujeme do časti Deira, kde by sa mala nachádzať tržnica s najväčšou ponukou zlata na svete.
  
Tunelom popod Dubai Creek sa dostávame na druhý breh zálivu. Niekde tu by mal byť Golden Souq ale netuším, kde presne. Nemám presnú adresu, viem len, že pred tou uličkou, ktorá je vlastne zlatým trhom stojí také niečo drevené, čo vlastne ani neviem čo je, ale keby som to videla, tak by som presne vedela že je to ono. No nepozerajte sa na mňa takto, jednoducho poďme sa vnoriť do uličiek, trochu to tu prešnurujeme a niekde to snáď nájdeme. A tak brázdime úzkymi uličkami a prepletáme sa spleťou krížom krážom zaparkovaných áut a chaoticky kráčajúcich ľudí nepredpovedateľne prebiehajúcich cez cestu v najmenej predpokladateľnom okamihu. Roman šoféruje takmer krokom a ja sa rozhliadam do každej odbočky, či neuvidím to drevené niečo, podľa čoho by som tú sprostú tržnicu spoznala. Handier a topánok a iných nezmyslov je tu povešaných mrte, ale po zlate zatiaľ ani stopy. A doprava tu vyzerá fakt husto, kašlime na to, lebo sa tu s niekým nabúrame. Na hotely pozriem presnú adresu, a pôjdeme to pohľadať napríklad zajtra, takto naslepo to asi nemá význam. Poďme smer hlavná cesta a nejako sa odtiaľto vymotáme. S výraznou dávkou šťastia sa nám podarilo vykľučkovať z tmavých zákutí na ulicu, ktorá podľa navigácie ústi priamo do hlavnej cesty. Prechádzame okolo platených parkovísk a niečoho, čo vyzerá ako autobusová ministanica, keď mi posledný pohľad skĺzne do uličky naľavo od nás a hľa, je to tam, to drevené niečo, Stojte, tu je to!!! Tu je ten Golden Souq!!! Jasné, že som si istá!!!! Poďme zaparkovať na to platené parkovisko a ideme sa tam vnoriť. Keď sa pri parkovacom automate dohadujeme o tom, koľko mincí a v akej hodnote vlastne treba vhodiť a koľko vlastne plánujeme byť v tej tržnici vnorení, poteší nás nejaký lokálny pán informáciou, že dnes je víkend, takže parkovné platiť nemusíme, lebo cez víkendy je to free of charge. No aká paráda. Myslíte, že s prihliadnutím na víkend bude aj nejaké to zlato zadara?
To drevené niečo, podľa čoho som spoznala Zlatý trh je vlastne začiatok prestrešenia, ktorým je krytá celá ulica napravo aj naľavo, asi aby sa tu nákupovchtiví turisti mohli bez rizika úpalu pohybovať aj v priebehu dňa. Na druhej strane ale táto dreveno celtová pergola bráni akémukoľvek prúdeniu vzduchu, takže tu na začiatku sa zhlboka nadýchnime a ideme. Kým sme sa stihli rozhodnúť, ktorý výklad bude prvý, do ktorého sa zadívame, zadívajú sa na nás uprene dvaja muži, ktorí na nás angličtinu so silným arabským prízvukom vysypú nacvičené „Ma’am, Sir, copy bags? Copy watches?“ Maťa chytá prvý záchvat paniky, pretože skúsenosť z Egyptských a Tureckých bazárov jej pripomenula, že takíto ponúkači sú strašne vterní a neodbytní. Kŕčovito ma drží pod pazuchou s otázkou Čo budeme robiť? No čo, no nič. Thank you, no, thank u bye. Ani to nebolo také ťažké, chlapi po pár krokoch pochopili, že nemáme záujem a vracajú sa na svoje pôvodné stanovisko. O dva kroky sme pochopili, že sme ich tak jednoducho striasli len kvôli tomu, že o tri kroky ďalej sa na nás zavesil ďalší típek s rovnakou ponukou. Aha, takže zjavne sú organizovaní po celej dĺžke ulice a potenciálne obete si takto vlastne len podávajú zo stanoviska ku stanovisku v duchu hesla „Ak sa toho hrachu na stenu nahádže dosť, on sa tam nejaký prilepí, a ak budú turistu otravovať dostatočne veľa krát, tak prejaví záujem aspoň o čosi“. Keby to bolo len o tom, že by nás zatiahli niekam do vedľajšej uličky, možno by sme si nejaký ten copy back aj išli pozrieť, ale podľa informácií, ktorými Maťa disponovala sa obchod s falšovaným tovarom odohráva v konšpiračných bytoch a tam dokonca v nejakých konšpiračných komôrkach a na takúto skúsenosť teda rozhodne chuť nemáme, aj keby tie Vitonky, Prady a Ralf Lorenovky vyzerali ako pravé. To ale Maťa netušila, že o pár dní si tento zážitok užije v sprievode svojho ex, keď budú kupovať okuliare pre Terku
   
My sme sem dnes ale prišli poobzerať šperky, pretože online aj offline zdroje svorne tvrdia, že zlato a šperky tu ponúkané sú za najnižšie ceny na svete, a to znamená, že tu si rozhodne niečo kúpime. Vysvietené výklady sú plné prsteňov, retiazok, náhrdelníkov, náramkov, brazliet, a iných výtvorov, nad ktorými sa nám miestami aj dych zastavuje. Niektoré kúsky sú skutočne nádherné. Na druhej strane to skoro až oranžové zlato vyzerá tak divne. Až neskôr sme zistili, že je to vraj 24 karátové zlato. Ak je tu to zlato skutočne také lacné, poďme si pozrieť nejaké nové obrúčky. Tie naše sú už po sedemnástich rokoch riadne jazdené (minimálne moja, keďže Roman tú svoju naťahuje na prst tak trikrát za mesiac), tak by nebolo zlé nájsť nejaké pekné nové. V prvom obchode, do ktorého sme vstúpili a vyslovili sme želanie kúpiť si nejaké wedding rings nám ochotne ukázali platá s krásnymi obrúčkami a bolo by fakt divné, keby sa nám žiadne nepáčili, ale tie, ktoré sa nám páčili najviac obchodník ocenil na zhruba 2000 EUR a to aj s uplatnením špeciálnej Eid zľavy (zľava pri príležitosti končiaceho Ramadánu) a tak sme s neúspešne tajenými výbuchmi smiechu obchod opustili. V ďalšom obchode boli ceny síce akceptovateľné, pár obrúčok by nás vyšiel na 270 EUR, ale ak mám byť úprimná, vôbec sa mi nepáčili a kupovať niečo len kvôli tomu, že by to bolo za dobrú cenu sa mi nechce. A nech sme ďalej chodili a obzerali každý jeden výklad, nič nám už tak neskočilo do oka, len ešte jeden model obrúčok z troch farieb zlata, ale kým ich pôjdeme vyskúšať, poďme si to celé ešte obzrieť aj na druhý koniec ulice a ak nenájdeme nič lepšie, tak sa sem vrátime. Nič lepšie sme nenašli, a keď sme sa vrátili hľadať tie trojfarebné obrúčky, už sme nedokázali nájsť ten obchodík, v ktorom sme ich videli Nuž, zjavne platí, že kto zaváha... No nič, vážení, ja som z tohto zlatého trhu pomerne neuspokojená. Nebolo tu nič také, čo by som nevyhnutne musela mať, nie len čo sa týka obrúčok, ale tak akosi celkovo som nenašla žiaden šperk, kvôli ktorému by som Romanovi otvárala peňaženku. Upachtení, spotení, smädní a nákupne neuspokojení sa vraciame do hotela. Zlata sme síce videli viac ako za celý život dokopy, ale že by to tam bolo také lacné, ako sa hovorí, tak to vôbec nie. Nuž, tak s kilom zlata z tohto tripu asi neprídeme. Bedekre by asi mali updatovať informácie.
  
Pri návrate do hotela debatujeme o zajtrajšom programe. Bude lepšie, ak sa zariadime tak, že jeden deň budeme všetci spolu v meste a na pláži a jeden deň pôjdeme ja s Romanom za nejakým dobrodružstvom na sólovku bez Maťovcov. V záujme zachovania priateľstva to bude asi lepšie riešenie a v tie dni, keď my pôjdeme za nejakým offroadom, Maťovci ostanú v meste s Kavom a deťmi. Podľa tejto dohody by sme teda zajtra mali ostať v Dubaji, ale čo tu budeme robiť, veď sa zase nebude dať ani káva nikde vypiť. Dokonca ani ak by sme ostali v hoteli pri bazéne, tak nám v hotelovom bare počas dňa nič nenalejú. Ako to vlastne je s tým skončením Ramadánu? Podľa online zdrojov by sa mal skončiť 19.8., čiže zajtra, v nedeľu, ale znamená to, že zajtra ešte pôst trvá a normálny život sa začne až v pondelok, alebo pôst končí dnes a zajtra už má byť normálny deň? Bude asi najlepšie spýtať sa na recepcii nášho hotela, personál by snáď mohol mať najnovší informačný update. Lenže personál si asi zabudol do mozočkov downloadnuť najnovšiu aktualizáciu, alebo sme v celom hoteli boli jediní, ktorých táto informácia zaujímala, ale pri vyslovení otázky, či Ramadán pokračuje aj zajtra, alebo zajtra už bude „normal day“ pozreli nechápavo najskôr na nás, potom jeden na druhého a v miernej panike s vedomím, že nedokážu zodpovedať túto otázku sa snažili získať informáciu od priateľa na telefóne. Takže tomorrow will be a normal day. No Ramadan. Tomorrow is Eid Mubarrak. S úľavou nás informovala rýchlejšia z pracovníčok a v jej očiach sa javila nádej, že o tomto zaváhaní sa nedozvie jej na sto percent muslimský šéf. Bolo by to asi riadne foajé Takže zajtra si dáme kafííííííčkoooooo. Také normálne, dopoludnia, popoludní, kedy chceme. Hurááá.
|
:
