Zobraziť témy bez odpovede | Zobraziť aktívne témy Aktuálny čas je Štv, 28.03.2024, 21:50
Dnes je štvrtok 28. marca 2024, meniny má Sona a zajtra Miroslav




Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 8 ] 
 Desvio a Curva Peligrosa - cestopis Peru a Bolívia 
Autor Správa
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Dobrá správa pre všetkých čitateľov Thunderkiných zábavných cestopisov:

Obrázok

Cestopis Desvio a Curva Peligrosa je plnofarebná kvalitná fotokniha, ktorá má vďaka sponzorom a podporovateľom veľmi dobrú cenu 12,90€ + poštovné 3,10€.

Kto má záujem prežiť s nami adrenalínovú jazdu púštnou buginou, preletieť sa nad tajomnými geoglyfmi v Nazca, navštíviť starobylé sídlo Inkov Machu Picchu, prejsť najnebezpečnejšiu cestu sveta Yungas death road, vytrápiť autá do výšky 5300 a seba do 5400 metrov nad morom, zažiť palivový stres v púšti náhornej planiny Altiplana, oslnivú belobu najväčšej soľnej pláne sveta Salar Uyuni, preplávať na plávajúce ostrovy jazera Titicaca, vidieť známy kamenný strom Arbol de Piedro a mnoho ďalších úchvatných vecí, môže si knihu objednať na adrese
http://www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu.


Naposledy upravil thunder dňa Uto, 16.06.2015, 20:10, celkovo upravené 1



Štv, 11.06.2015, 22:20
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Viete, ako sa šoféruje v Lime - hlavnom meste Peru?

Vnorili sme sa do dopravnej situácie mesta o ktorom som vo viacerých zdrojoch čítala, že kto má aspoň trochu rozumu, tak sa v Lime nebude o šoférovanie ani pokúšať. Tak to teda skúsime. Teda skúsi to hlavne Roman, pretože on je oficiálny šofér pre Peruánsku časť tripu. Okrem strach naháňajúcich historiek o doprave máme ešte jeden problém, ktorý by možno mnohých od šoférovania v hlavnom meste Peru odradil a síce fakt, že nemáme pre Peru a teda ani pre Limu žiadnu aktívnu navigáciu. Jediné, čo sa Romanovi podarilo zohnať sú vektorové mapy a tie spojené so satelitmi nám síce poskytnú šípku na mape naznačujúcu našu polohu a posúvajúcu sa naším smerom, ale rozhodne neposkytuje žiadne plánovanie trasy z miesta A do miesta B s prejazdovým bodom cez miesto C a už vôbec nemôžete čakať, že vám povie, že o tri-i-i-i-isto metrov zahnite doľava. Vektorová mapa je vlastne ako prostriedok na rozvíjanie navigačnej kreativity, pretože okrem toho, že si musíte nájsť miesto, kam sa chcete dostať, musíte si ešte aj vymyslieť trasu, kadiaľ sa tam chcete dostať a celú dobu držať jedno oko na ceste a druhé na mape, aby ste sa uistili, že ste stále na správnej trase a že ste pred 500 metrami nezabudli odbočiť. K tomu historky o juhoamerickom štýle šoférovania a neviem ako ostatní, ale mne sa už začínajú ježiť chlpy na chrbte a to sme ešte stále na parkovisku na letisku.
Veľká sivá mrežová brána nás vypustí do reálnej šesťprúdovky a je to tu. Doprava sa hneď začína zahusťovať, aj keď zatiaľ sa zdá, že je to celkom v pohode. Autá sa nalepené jedno na druhom pomaly posúvajú vpred. Zvláštne je, že hore pred nami je na semafóre červená a napriek tomu si z toho šoféri veľa nerobia, stále sa sunú cez križovatku dopredu. To akože čo? Ale potom sme si všimli fešnú policajtku navlečenú v tmavej uniforme s krikľavo zelenou vestičkou, píšťalkou medzi zubami a paličkou v ruke, ako horlivo gestikuluje v zmysle „ja som tu šéf tejto križovatky, mňa budete poslúchať“. A ak niekto nachvíľu zaváha a predsa len by sa chcel riadiť semafórom, dostane okamžite spŕšku ostrých tónov z píšťalky v zmysle „na mňa sa pozeraj a rob, čo ti kážem“. Takže lekcia číslo 1 – každá väčšia križovatka má svoju policajtku, ktorá si dopravu riadi úplne bez ohľadu na to, aká farebná hudba hrá na semafóre nad ňou. A keďže sa na tie policajtky pozerá lepšie ako na tri neosobné svetielka, nie je žiaden problém začať sa riadiť pokynmi manažérok križovatiek.
O kus ďalej sa tri pruhy v našom smere zužujú do dvoch a tu nám trošku začne lepiť, pretože autá sa na seba tlačia tak tesne, že sa obávame, aby sme hneď neprišli k nejakému škrabancu. Keď už si človek myslí, že sa autá budú takmer dotýkať spätnými zrkadielkami, keďže žiaden z vodičov nie je ochotný ustúpiť a prijať fakt, že práve jeho pruh končí a teda tri autá vedľa seba stoja v šírke dvoch jazdných pruhov, zistíte, že sa do medzery medzi autami zmestil ešte aj motorkár. A pomedzi toto všetko pobehuje kolportér ponúkajúci dennú tlač. Keď už sa cesta zúžila tak, že sa skutočne autá musia zaradiť po dvoch vedľa seba, uvedomíme si, že smerovky sú tu vo všeobecnosti ignorované, ako keby sa na autách zapínali len pri sviatočných príležitostiach ako žiarovky na vianočnom stromčeku. Takže keď Roman vyhodí smerovku, že sa chce zaradiť do vedľajšieho pruhu, nikto sa netrhá, aby nás tam pustil. Ako to teda robia? Stačí chvíľka pozorovania, aby sme zistili, že úlohu smeroviek tu nahrádzajú ruky vystrkované z okienka. Ak chcete odbočiť doľava, vodič vystrčí z okna ľavú ruku a dôrazne ňou naznačuje, že sa chystá zmeniť smer. Tu vám auto jazdiace za vami urobí asi polmetrovú medzeru, do ktorej sa napcháte aj so svojim päť metrovým mikrobusom. Ak chcete odbočovať doprava, úlohu smerovky preberá spolujazdec vedľa šoféra. Výhodou spolujazdca je, že sa nemusí venovať dopravnej situácii pred a za autom, takže môže s vodičom auta, pred ktoré sa chce zaradiť nadviazať očný kontakt a odovzdať mu tak aj pohľadom informáciu, že my sa sem zaradíme a bude pre teba lepšie, ak nás pustíš. Ďakujem. Očný kontakt má pri šoférovaní v Lime celkovo mimoriadny význam, pretože na križovatkách, ktoré nemajú svoju policajnú manažérku je potrebné rozhliadnuť sa a nadviazať očný kontakt s vodičom auta, ktoré by vám potenciálne mohlo krížiť cestu. Kto do svojho pohľadu dostane viac asertivity, ten má prednosť, bez ohľadu na to, či ide sprava alebo zľava.

Obrázok  Obrázok  Obrázok 

Obrázok  Obrázok  Obrázok 

Viac v knižke Desvio a Curva Peligrosa na www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu


Pon, 15.06.2015, 23:07
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Ako sme skoro umreli v piesočných dunách Huacachina.

Väčšina ľudí, ktorým sa podarí navštíviť Peru si na západnom pobreží pri meste Pisco ide pozrieť národný park Paracas, aby obdivovali vtáčie kolónie a sem tam aj tulene. My sme si vtáčie kolónie pozreli priamo v mestečku Pisco na romantickom rozpadnutom móle a ušetrený čas sme išli stráviť pokúšaním šťasteny do piesočnej duny Huacachina. Väčšina zdrojov o tomto mieste, obzvlášť o nádhernej oáze s jazierkom píše ako o perle púšte. My sme tu ale okrem romantiky ochutnali aj adrenalínovú jazdu na bugynách, ktorú väčšina sprievodcov rozhodne neodporúča z dôvodu extrémneho bezpečnostného rizika. Nuž, my sme to teda skúsili ;)

Piesočná bugyna je stroj s motorom neznámeho objemu, výkonu a pôvodu, a nad pôvodom rámu pozváraného z trubiek sa radšej vôbec nebudeme zamýšľať. Sedadlá sú tvrdé, plastové a to, že si povinne musíme pozapínať trojbodové uťahovacie pásy s uchytením nad ramenami a medzi nohami hovorí o tom, že máme pred sebou asi riadne drncavú trasu. Okrem poplatku vodičovi pri vjazde na dunu platíme ešte drobný poplatok správcovi duny (asi po nociach chodí hrabať piesok) a ide sa na to. Šofér stlačí plynový pedál až na podlahu a bugyna za výdatného vrešťania motora vyrazí hore piesočným svahom. Neviem, či viac vreští motor alebo ja, ale keď si uvedomím, že všade okolo husto prskajú zrnká piesku a okrem pílingu pleti už mám aj jazyk ako šmirgeľ, radšej ústa zavriem a pištím len tak do seba. Všade naokolo, kam len oko dovidí, sa rozprestierajú piesočné duny zaliate popoludňajším slnkom. Náš šofér letí ako s vetrom o závod, na môj vkus nevkusne rýchlo, pretože predsa nemôže vedieť, či za horizontom, na ktorý sme vyleteli, nepôjde niekto v protismere. Čo ak sa s niekým zrazíme? Alebo čo ak tam niekto stojí? Alebo čo ak je tam taký zráz, že sa za horizontom jednoducho prevrátime? Snažím sa na šoféra cez rev motora zarevať, že „despacio“, ale on sa pomaly jazdiť nechystá ani náhodou, len sa spokojne usmeje a ďalej núti motor k výkonu na pokraji možností. Žalúdok mám stiahnutý a krvi by sa mi nedorezal, dokonca už ani nefotím, len sa snažím udržať telesné tekutiny tam, kde by mali ostať, pokiaľ si človek nechce uhnať hanbu. Keď asi po 15 minútach zastavíme na niečom ako centrálne púštne parkovisko, kde stojí aj kopa iných bugín, šofér nám oznámi, že tu si dáme pauzu aby sme mohli fotiť. No, môj pekný, teba si ja odfotím ako prvého, aby som vedela, že s tebou ja už do motorového vozidla nesadnem. Roman sa na mne dobre zabáva, pretože si práve všimol, že bezpečnostný pás som si síce pred štartom zapla, ale nezatiahla som si ho, takže v prípade kolízie by som sa na ňom mohla tak maximálne obesiť ale na mieste by ma určite neudržal. No čo, som blondína...

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Viac v knižke Desvio a Curva Peligrosa na www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu


Uto, 16.06.2015, 20:04
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Zjeme všetko, čo nezje nás ;)
Radi na potulkách v iných krajinách ochutnávate miestne špeciality? Tu je naša skúsenosť z peruánskej krčmy :)

...S miernymi obavami nechávame auto zaparkované cez ulicu na opustenej benzínovej pumpe a ideme obzrieť krčmu zblízka. Tesne pred tým, než prekročíme prah dverí, vybehne zvnútra celkom slušne vypasená mačka. Vo vnútri ponurej krčmovej miestnosti obeduje niekoľko skupiniek miestnych, ktorí si nás skúmavo prezerajú. Rozhodne to nie je žiadna michelinovská reštaurácia, farba z ošarpaných stien takmer opadáva, latková podlaha by si možno pamätala aj obdobie konkvisty, rozhegané drevené stoličky vŕzgajú pri každom pohybe, stoly sú zatrúsené zvyškami ryže od predchádzajúcich stravníkov. Postávame tesne za dverami a zvažujeme, či ostať alebo nie, ale hlad je hlad a my nemáme chuť stráviť ďalšiu hodinu hľadaním inej nekuracej reštaurácie, takže ostaneme. Spoza pultu k nám priskočil starší muž a hneď nám spája dva stoly a prikladá stoličky, aby sme si mohli sadnúť všetci šiesti spolu. Sedíme akoby na čestnom mieste uprostred krčmy, miestni si vkladajú ryžu do úst rukami a čakajú, čo sa bude diať. Aj my čakáme. Z kuchyne sa prihúpe korpulentná pani so širokými peruánskymi sukňami previazanými zásterou a máme pocit, že sa snaží zistiť, čo chceme jesť. My sa na oplátku snažíme zistiť, čo majú v ponuke. Po pár pokusoch usúdime, že bude jednoduchšie spojiť základy španielčiny so znakovou rečou a tak len ukážeme na taniere chlapov pri vedľajšom stole a objednávame si seis almuerzos (šesť obedov). Korpulentná pani spokojne prikývne a kolísavým krokom sa odoberie za pult. O chvíľku sa už kyvká naspäť s hlbokým tanierom polievky v každej ruke. V maľovaných tanieroch je hliníková lyžička ponorená v žltom vývare, v ktorom pláva niekoľko hrubých rozvarených cestovín pripomínajúcich lazaňové plátky, uprostred taniera z vývaru vykukuje veľká hruda záhadnej chrupavky, na ktorej sú na rôsolovitej šľache prichytené zvyšky mäsa neznámeho pôvodu a esteticky to celé dotvárajú kúsky mrkvičky a zelerovej vňate. Nevyzerá to príliš vábne, ale hlad je najlepší kuchár a keď ochutnáme prvé sústo, s úľavou konštatujeme, že ani kuchár, ktorý varil túto polievku nie je úplne najhorší. A hlavne je tá polievka teplá. Po polievke nasleduje ryža, šošovicový prívarok a kus mäsa s cibuľkou v kyslom prelive. Porcia je taká veľká, že šošovica takmer preteká cez okraje taniera a už chápeme, prečo boli pri našom príchode stoly zatrúsené ryžou, ktorá popadala z tanierov. Na tejto ryži by som dokázala prežiť aj rok, Peruánci ju vedia pripraviť mimoriadne chutne a šošovicový prívarok pripomína ten náš. Ale mäso, minimálne ten kúsok na mojom tanieri, je absolútne nepožívateľné. Nie že by mi nechutilo, ale nožíkom sa mi ho nepodarilo odrezať a skúšam to aj odkusnúť zubami, ale za túto konzistenciu by sa nemusel hanbiť ani výrobca gumených podošiev. No nič, pojmem to teda ako vegetariánsky obed. Do dverí krčmy zvedavo nakúka strapatý psík z ulice a ja by som mu to mäsko aj hodila, ale nechcem uraziť krčmárku, tak ho nechám tróniť uprostred prázdneho taniera. V rámci obedového menu sme na stôl dostali aj plastový džbánik s namiešanou limonádou. Najskôr zvažujeme, či sa s prihliadnutím na hygienu vody napiť tejto červenej tekutiny, alebo si objednáme radšej fľaškovanú vodu, ktorú si sami otvoríme, ale nakoniec konštatujeme, že po tom, čo sme tu práve zjedli sa môžeme pokojne aj napiť.

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Viac v knižke Desvio a Curva Peligrosa na http://www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu


Pia, 19.06.2015, 23:15
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Huayna Picchu - kruta sestra Machu Picchu

...Kamenný chodník nemilosrdne stúpa pod prudkým sklonom. Na niektorých miestach je taký úzky, že by sa tu dvaja ľudia určite neobišli. Vlhký vzduch sa pri fyzickej námaha zrazu javí ešte hustejší a do pľúc akoby tekuto stekal. S každým ďalším vlhkým kamenným schodom pribúdajú aj kvapky potu, ktoré nám po línii chrbtice stekajú až tam, kde sa ochotne vpijú do trička alebo nohavíc a namiesto šteklenia nás mokro chladia. Do nepravidelne ukladaných a nerovnako vysokých schodov sa snažíme vniesť aspoň približnú pravidelnosť kroku, ale stále ťažšie lapáme po dychu. Vysoká mienka o našej kondičke sa asi po štvrťhodinke hanebne rozplynula, ale bojujeme. Robino začína zaostávať. Ja a Roman nechceme vypadnúť z rytmu, lebo keď zastavíme a vychladneme, tak nás už asi nikto nerozhýbe, takže Robino, keby sa niečo dialo, tak na nás zakrič, veď my isto nebudeme ďaleko, skôr vysoko. Kamenné schody sú nemilosrdné, na niektorých miestach je schod vysoký ako tri normované schody, a musíme sa tak naťahovať, že mám miestami pocit, že nohavice nalepené na spotených stehnách musia na zadku asi prasknúť. Ešte, že mám okolo pása uviazanú mikynu, lenže aj tá ma pri chôdzi tak hreje, že mám istotne mokrý aj celý zadok a to nehovorím o batôžku na chrbte. Antiperspirant už dávno vzdal boj s prírodou a práve nám prišla smska, že aj Robino vzdal boj o vrchol. Vracia sa dolu. Škoda. Takže sme v tom ostali len dvaja. Zhruba po pol hodine výstupu, keď už dolu nedovidíme a vrchol ani netušíme, začínam mať zajačie úmysly aj ja. Mám pocit, že už nevládzem. Mám spotené snáď aj kolená, oblečenie mám o dve kilá ťažšie, všetko sa na mňa lepí a ja by som sa najradšej prilepila na studené schody predo mnou a ostala tam len tak ležať. Mám pocit, že každý nádych musím na konci odhryznúť ako keby som sa snažila vdýchnuť želé. Radšej sa opriem o skalu vedľa mňa a už už idem vysloviť otázku, či sa aj my nevrátime, keď zhora vidím zostupovať starší pár, môžu to byť tak šesťdesiatnici, a veselo sa cestou dolu rozprávajú. Medzi nádychmi sa ich pýtam, či boli až na vrchole a oni veselo odpovedajú, že „Yes, of course“. Tri slová, ktoré účinkujú intenzívnejšie ako kofeín intravenózne. Tak keď to dali tieto ročníky, bola by hanba, keby sme to my vzdali. Vlastná hrdosť vo mne mobilizuje zvyšok síl a ideme ďalej... ;)

Oveľa viac v našom cestopise Desvio a Curva Peligrosa, ktory si mozete objednat na www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok


Štv, 25.06.2015, 19:38
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 05.10.2006, 13:24
Príspevky: 1209
Bydlisko: Ráztočno - PD
Odpoveď s citáciou
Vrelo doporučujem, dobre napísané, pekné foto - skvelá inšpirácia :smt023 :smt023 :smt023 :smt023

_________________
Ludia požadujú aby ich život mal nejaký zmysel, život má presne toľko zmyslov, koľko sme ochotný doň vložiť. H. Hesse


Uto, 28.07.2015, 10:35
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Vdaka za pochvalu. Thunderka sa tesi, ze sa knizka paci... ;)

Urcite ich par hodime do auta na Čavoj a budu tam k dispozicii za cenu bez postovneho...

Kto bude mat zaujem, volajte Thunderku na 0905343537, alebo objednajte na www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu a do poznamky dajte Cavoj


Uto, 28.07.2015, 19:38
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Chacaltaya - boj o život vo výške 5400 mnm

V diaľke pred nami spoza horizontu vykukujú zasnežené vrcholy hôr horského pásma Cordillera Real. Marián správne odhaduje, že to musia byť šesťtisícovky. Najfotogenickejšie vyzerá špicatá Huayana Potosí, úhľadne pokrytá ľadovcom a snehom. Pohľad na takúto horu tak blízko nás pôsobí skutočne magicky, až tak magicky, že sme zle odbočili a až pohľad na šípku na satelitnej mape nás upozorní na to, že sme sa odklonili od nášho smeru. Skúšame sa trávou porasteným hrboľatým terénom premotať krížom k tej správnej cestičke, ale zlomy v teréne sú príliš strmé pre naše autá, takže nakoniec sa musíme jednoducho vrátiť na cestičku a uháňať ku križovatke, na ktorej sme prehliadli tú správnu odbočku.

Cesta prechádza okolo takmer vyschnutej lagúny Milluni, ktorú napájajú topiace sa snehy z hôr a keďže teraz je v podstate koniec jesene, bude si na svoje naplnenie musieť počkať do ďalšej jari. Štrková cesta začína výrazne stúpať. Nie je sa čomu diviť, veď na zhruba 10 kilometroch potrebujeme nastúpať o viac ako kilometer. Krajina okolo nás naberá výrazné farby, pozostatky zelenej plynulo prechádzajú do výrazných oranžových, okrových, takmer až červených odtieňov. Štrková cesta sa kľukatí vo svahu kopca, ktorý vyzerá ako keby tu niekto nasypal obrovskú horu štiepanej bridlice. V úžľabinkách okolitých kopcov sa v malých plesách odráža bezchybne modrá obloha s niekoľkými baránkovými obláčikmi. To nám snáď nikto neuverí, že obloha môže byť taká modrá, veď to na fotkách bude vyzerať ako modrý filter. Stúpanie začína byť ostrejšie.

Tiahla rovná cesta sa prudko stáča a my kľučkujeme v strmom svahu cik cak zákrutami čoraz vyššie. Cesta už je úzka tak akurát na jedno auto, snáď nepôjde nič oproti, pretože jediné miesto, kde by sa mohlo dať obísť sú prudké zákruty. Pri pohľade späť na auto za nami táto cesta vyzerá skutočne veľmi dramaticky, podstatne dramatickejšie a nebezpečnejšie, než Yungas deathroad, ktorý sme išli dopoludnia. Chalani konštatujú, že v Bolívii sú asi všetky cesty death roads okrem Death Road. Kľukato stúpame terakotovo sfarbenou bridlicovou drťou do malého sedla. Prechádzame okolo zvláštnych kovových zariadení, ktoré vyzerajú ako hore nohami otočené ihlany na kovových nožičkách. Je nimi posiate celé úbočie a navzájom sú pospájané káblami. To čo je? Robino sa domnieva, že sú to asi seizmografy a keďže nemáme žiadne lepšie vysvetlenie, tak mu nebudeme protirečiť. Počúvajte, nepôjdeme im trochu poskákať okolo tých zariadení? Šesť ľudí by možno aj narobilo otrasy a bola by sranda, keby sme im na záznamových zariadeniach vyvolali malé zemetrasenie. Nikto sa však poskakovať po svahu nechystá, pretože sme už v nadmorskej výške takmer 5000 metrov a sme radi, že dýchame, vzduch je skutočne riedky a ani kokové lístky už príliš nezaberajú. Dýchame len tak na polovicu kapacity pľúc a snažíme sa eliminovať akékoľvek nepotrebné pohyby, nehýbem už ani ústami a to je čo povedať.

Podobné stavy majú asi aj naše autá, pretože výkonom idú tiež sotva na polovicu. Veľkolitrážne benzínové motory do takejto výšky asi neberú všetky kone, ktorých silu by mali dokazovať, ťažko vzdychajú pri maximálne 1500-1800 otáčkach a aj to so zaradenou redukciou. Vlečieme sa pomaly, aby sme neprišli aj o tie zvyšné konské sily, ktoré sú motory ešte ochotné vyprodukovať. Už sme len kúsok od vrcholu, tak to snáď nejako dobojujeme. V sedle tesne pod vrcholom máme nádherný výhľad na skalný štít Huayana Potosí. Máme ju ako na dlani, len natiahnuť ruku a dotknúť sa vrcholu. Je to pohľad, ktorý človeka nabíja energiou. Sme tu iba my a hory a medzi nami len chladný vietor a vzájomný rešpekt. Stojíme, fotíme a nasávame atmosféru a aby sme boli úprimní, tak sa aj snažím zrovnať si rytmus dýchania, pretože z áut sme vyskákali príliš rýchlo na to, ako vysoko sa nachádzame, takže aj pár rýchlych krokov nás zadýchalo ako svižne odbehnutá tisícpäťstovka. Posledný úsek cesty je už len tiahle stúpanie na vrchol sedla napravo od nás a končí pri chate, ktorá ale bohužiaľ vyzerá byť absolútne mimo prevádzky. Medzi sedlom a vrcholom, na ktorý mierime, prechádzame ešte okolo vstupnej brány, za ktorou vidieť skupinku bielych budov a vysokých antén. Nad vstupom visí nápis „Fisica Cosmica Estacion“. Vyzerá to úžasne vedecky a dôležito. Musím sa priznať, že o tejto vedeckej stanici som nemala ani potuchu a až po návrate som sa dočítala, že je jednou z najdôležitejších svojho druhu na južnej pologuli. Vzhľadom na svoju polohu veľmi blízko k rovníku a vo veľkej nadmorskej výške (5200 mnm) má vraj ideálnu polohu pre výskum vplyvu kozmického žiarenia a gama žiarenia ako aj pre výskum vzdušných prúdov cirkulujúcich okolo južného Atlantiku, obzvlášť sa tu vraj vykonáva špeciálne meranie oxidu uhličitého a metánu ako skleníkových plynov. Vo svetle týchto informácií súdim, že tie otočené ihlany na nožičkách vo svahu Chacaltaye asi neboli seizmometre ale asi nejaké zariadenia na zberanie vzoriek vzduchu alebo na odchyt lúčov gama žiarenia. Dúfam, že my sme tam hore žiadnu špeciálnu dávku žiarenia neschytali. Keďže nás pred výskumnou stanicou nikto nevítal a neťahal na exkurziu, necháme autá, nech sa dýchavične vlečú hore kopcom až na samý koniec cesty na odstavné parkovisko s dvomi chátrajúcimi chatami.

Väčšia z nich je posadená pod svahom, ktorý sme pôvodne nevideli, ale teraz zisťujeme, že vrchol hory je ešte o kus nad chatou. Menšia, červenými a bielymi doskami obložená chata je postavená na samom kraji útesu, ktorý je do kolmého tvaru dotvorený poukladanými kamennými doskami. Ten, kto tú chatku takto postavil mal rozhodne pochopenie pre lovcov desivo vyzerajúcich fotiek, pretože ja som si hneď sadla na úplný okraj kolmého základu a nohy som nechala visieť do hlbokého priestoru podo mnou. Asi ešte nebol môj čas, pretože sa ani jediná kamenná doska neuvoľnila a neposlala ma plachtiť do chladného vzduchu. Je tu krásne. Kľud, nikde nikto, len dravce nad nami lietajú vo veľkých kruhoch Je fakt, že by sme ocenili prítomnosť aspoň jedného človeka, ktorý by v chate miešal teplú polievku vo veľkej várnici, alebo by nám aspoň nalial šálku teplého čaju, ale nikto taký tu asi už veľmi dávno nebol. Z tohto miesta je úchvatný pohľad na La Paz v diaľke pod nami.
Štvrť El Alto zaberá náhornú plošinu Altiplano kam až oko dovidí

Až teraz si uvedomujeme, aké je toto mesto obludne veľké. Z hľadiska počtu obyvateľov to nie je žiadny extrém, žije tu vraj „len“ niečo okolo 1,2 milióna ľudí, ale tým, že sa tu nachádza len veľmi máličko výškových budov, tak sa mesto rozťahuje do gigantických rozmerov. Štvrť El Alto zaberá náhornú plošinu Altiplano kam až oko dovidí. Tam, kde sa náhorná plošina končí a jej okraj sa ostro láme do hlbokej rokliny, červené domy pokrývajú každé meter prudkého svahu až to takto z diaľky vyzerá, ako keby sa hustý červený vodopád lenivo spúšťal dole do hlbín, ktoré nevidíme. Nekonečné mesto. Napriek chaosu a ruchu, ktorý človek vidí, keď je v ňom, z diaľky vyzerá tak pokojne. Úplne v zmysle pôvodného názvu „Nuestra Señora de La Paz“ (Naša Dáma Pokoja a Mieru). Navigácia nám ukazuje, že sme vo výške 5282 mnm. Takto vysoko väčšina z nás ešte nebola. A dalo by sa ísť ešte o kúsok vyššie, pretože vrchol, ktorý je za väčšou chatou nie je ani o veľa ďalej a vedie k nemu síce strmý ale nie náročný chodníček. Ideme skúsiť? Určite by sme si tým spravili výškový rekord. Mariána ako turistu telom aj dušou nie je treba prehovárať a už aj šliape. V tesnom závese vyrážam ja a Roman. Robino ostáva na parkovisku, bude fotiť a Luky si radšej pofajčí, čo tam po nejakých vrcholoch. Tak teda ideme, veď je to len kúsok. Tento kúsok sa v nasledujúcich chvíľach ukázal ako najdlhších 200 metrov v mojom živote. Za chatou je pár schodov z plochého kameňa. Normálne by ich človek vycupkal, možno by ich bral aj po dvoch a dynamicky by kráčal ďalej.

Vo výške cez päť kilometrov ale do schodov kráčame pokojne, pekne schodík za schodíkom a na poslednom sa na chvíľku zastavím a pokúsim sa hlbšie nadýchnuť. Mám pocit, akoby som mala pľúca uložené v tesnom mikroténovom vrecúšku, ktoré pľúcam nedovolí roztiahnuť sa. Pomaly kráčam ďalej, Roman je pár krokov predo mnou, Marián vedie vrcholové družstvo. Aj keď je povrch viac menej kamenný, cestička je jasne viditeľná, vyšliapaná, kamene sú od topánok vyleštené, miestami vyzerajú klzko. Som rada, že som si na parkovisku prezula poctivé turistické topánky. Roman sa neobťažoval, ide si len tak v teniskách. Aj by som na neho zakričala, aby sa išiel do auta prezuť, ale bolo by to zbytočné, pretože ad 1 aj tak by ma neposlúchol a ad 2, toľko zbytočného vzduchu, aby som kričala, v pľúcach aj tak nemám, takže len krútim hlavou a pomaly kráčam ďalej. Krútenie hlavou nebol dobrý nápad, lebo pocit krútenia mi ostal, aj keď už mám hlavu len namierenú dopredu. Asi mierny závrat. Snažím sa kráčať ďalej, ale aj napriek tomu, že máme za sebou asi iba 30 metrov, mám pocit, že už aspoň 10 minút idem na kyslíkový dlh. Zužuje sa mi periférne videnie. Foťák zavesený na krku je ako kameň a aj sa cítim, ako keby som sa mala v tomto riedkom vzduchu utopiť. Musím zastaviť a pokúsiť sa zhlboka nadýchnuť. Aj Roman stojí a v predklone chytá dych. Marián je o pár desiatok metrov pred nami ale tiež vidíme, že oddychuje a predýchava. Ideme ďalej. No, ideme. Snažíme sa robiť iba krátke, veľmi pomalé kroky, hlavne žiadne prudké pohyby. Cítim, ako mi srdce prudko udiera do hrudného koša, asi mi zlomí rebro. Desať krokov a musíme si zasa oddýchnuť. Pokračujeme. Na krku mi od námahy naviera žila. To čo má znamenať? Desať krokov a som hotová? Ja som sa vždy považovala za človeka s pomerne dobrou kondičkou a tu máme ani nie 200 metrov, ideme už asi 15 minút a nie sme ešte ani v polovici a ja mám pocit, že som so silami na konci. Musím si sadnúť.

Studený vietor sa snaží nahnať mi vzduch do pľúc, ale nepomáha, akurát mi začína byť ešte aj chladno. Musíme sa hýbať. S námahou vstávam, ale asi príliš rýchlo, lebo sa mi zatmie pred očami a nebyť Romana, skončila by som na zemi v inej polohe, ako na zadku. Roman mi ochotne berie foťák, predsa len je to nejaké to kilo na viac na nosenie a povedzme si na rovinu, bola by ho škoda, keby som s ním spadla. Ďalších 20 pomalých krokov. Niekto ma drží pod krkom, už nie len pľúca, ale ani dýchacia trubica nemá dostatočnú kapacitu. V podrepe hľadím do doliny pod nami. Srdce pumpuje ako bláznivé, videnie sa mi zúžilo na priestor priamo predo mnou. Môj štandardne nízky tlak mi spoľahlivo prihrá zatmenie aj keď sa tento krát snažím postaviť veľmi opatrne. Máme pred sebou ešte asi tretinu vzdialenosti k vrcholu. To už by bola strašná škoda, keby sme to teraz vzdali. Dávame si malé ciele, zdolávame cestičku od jedného väčšieho kameňa k druhému, veľmi pomaly. Až teraz som pochopila, prečo v dokumentárnych filmoch chodia vysokohorolezci tak pomaly. Nie že by boli leniví, ono sa to proste rýchlejšie nedá. Uvedomujeme si, že sa zahrávame s výškovou chorobou. Síce sme čítali, že aklimatizácia znamená, že by človek mal denne pridávať k dosiahnutému výškovému rozdiely maximálne 300 metrov, ale my sme dnes dopoludnia vyštartovali zhruba z nadmorskej výšky 1200 mnm, vystúpali sme do 4700 mnm, potom sme klesli asi tak na 3800 a teraz sme vo výške asi tak 5340 mnm. V hlave mi ten meniaci sa tlak spôsobuje celkom slušný kolotoč. Žila mi navrela už aj v strede čela. Dostávame sa k miestu, kde je chodník na asi 8 metroch prekrytý vrstvou snehu. Roman nie je veľmi nadšený, pretože tenisky na snehu zvyknú byť pekne šmykľavé. Kráčame v podstate po hrebeni kopca, svah naľavo aj napravo je pokrytý súvislou vrstvou snehu s tvrdou škrupinou, takže tadiaľ sa to obísť nedá.

Na Romanovi je vidieť, že zvažuje, či ísť alebo neísť ďalej. Marián zhora ho uisťuje, že to dá, tak to teda ideme opatrne skúsiť. Mne sa ide v pohode, vhodná obuv drží aj na snehu, ale keď sa zase ocitneme na pevnom chodníku je vidieť, že Romanovi sa výrazne uľavilo. Asi mal skutočne obavy. Je pred nami posledných 25 metrov, ktoré s vypätím posledných síl zvládneme na jeden krát. Som rada, že čudný pozostatok okrúhlej stavby na vrchole má podstavec, na ktorý sa dá pomerne pohodlne sadnúť. Dychčíme, ako keby sme práve v rekordnom čase zvládli polmaratón. Cítim, že keby som nesedela, kolená by sa mi istotne podlomili. A tak len sedíme a snažíme sa ukľudniť dýchanie a znížiť počet tepov na prežiteľnú úroveň. Navigácia ukazuje nadmorskú výšku 5394 metrov. Pred nami je zvyšok lyžiarskeho vleku, ktorý tu zvykol obsluhovať lyžovaniachtivích dobrodruhov. Kedysi to bol lanový vlek poháňaný automobilovým motorom, ale dnes je to už len hrdzavejúce zelené koleso s oceľovým lanom, ktoré sa tiahne až dole k menšej z chatiek. Tam asi bola spodná stanica vleku, ktorý ale evidentne už niekoľko rokov nefunguje. Kedysi slávny lyžiarsky rezort upadol do zabudnutia po tom, ako sa nenávratne roztopil ľadovec, ktorý pôvodne Chacaltayu pokrýval. Ľadovec sa roztopil do roku 2009 v dôsledku nedostatku zrážok a aj vplyvom oteplenia spôsobeného úkazom El Niňo a dnes z neho ostali už len malé fľaky tesne pod vrcholom kopca. V podstate sme dnes prekráčali po posledných zvyškoch 18 000 rokov starého ľadovca. A obávam sa, že si tento zážitok budeme musieť zopakovať ešte raz cestou dolu, čo Romana vôbec neteší, pretože dolu kopcom to bude šmýkať asi ešte viac ako hore. Neboj, ja pôjdem prvá a budem ti mojimi zodpovednými turistickými topánkami robiť do snehu záseky a ty pôjdeš dolu ako po schodíkoch. Hore je nádherne, výhľady sú ohromujúce a ticho absolútne.

Sedíme na kameňoch, hlavy opreté o polozborený múrik, oči zavreté. Len si tak užívame to prázdno a pokoj všade naokolo. Jediný, kto sa tu naháňa je dotieravý chladný vietor a prefukuje nás až na kožu. Bolo by úžasné, keby sme teraz z batoha vytiahli termosku s horúcim čajom a len si ho tu tak vychutnali, ale čaj nemáme a začína nám byť skutočne chladno, takže sa poberieme radšej dolu. Zostup je podstatne menej náročný ako cesta nahor, až na opatrné kroky v snehu. Cestou hore sme umierali tri štvrte hodiny, dole sme to zbehli za 15 minút. Celková štatistika - prevýšenie 100 metrov sme na vzdialenosti 200 metrov hore, 200 metrov dolu zdolávali zhruba hodinu. Nevyzerá to na životný výkon, ale sme radi, že sme prežili. ;) Sme radi, že spiatočnú cestu do La Paz môžeme absolvovať v pohodlí kožených sedačiek našich áut.

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Náš trip po Peru a Bolívii trval 16 adrenalínových dní a každý deň priniesol nové bláznivé zážitky. Viac si môžete prečítať v našej veselej cestopisnej knižke Desvio a Curva Peligrosa. 130 strán zážitkov a plnofarebných fotiek si môžete objednať na www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu


Pon, 07.09.2015, 11:05
Profil ICQ WWW
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Odpovedať na tému   [ Príspevkov: 8 ] 

Kto je on-line

Užívatelia prehliadajúci toto fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na: