Pomaly sa nam konci druhy rocnik cross country expedicie - vyletu Drum de Muntii 4x4 Romania 2009, tentokrat s jemne medzinarodnou a tiez zlahka zmiesanou muzsko-zenskou ucastou.

Pojazdili sme trochu sever (Maramures), navstivili Bahenne sopky a Pekelne plamene, potiahli az k moru a caka nas este Transilvania s Fagarasskou magistralou, taktiez prejazd znamou Transalpinou a ak cas a okolnosti dopraju, tak aj Banat a jeho Zelezne vrata s dunajskou tiesnavou.

So vsetkymi podrobnostami, zaujimavostami a pikantnostami sa s Vami onedlho na tomto mieste opat radi podelia Thunderovci, samozrejme stylom im vlastnym...

s pisanim je problem. mam zatial akurat tak pekne okno, tak cakam kedy sa zaskli...
znamena to, ze som tam moc chlastal? alebo malo?

alebo ako skonstatovala dnes jedna mila slecna: mozno len dzipka bola rychlejsia ako moje myslienky a tie su este stale na ceste z rumunska...

nevzdavam sa a trpezlivo cakam. po motesiciach sa do toho isto-iste pustim...
skoda by bolo nepopisat napriklad o tom, ako sa thunderovi, vysoko v horach na ukrainskej hranici, wranik pred vrcholom stupania nad dolinou zacal vzpinat na zadne a ako to nakoniec cele dopadlo a co si o tom mysli thunderka...

, stále nič....

nerad nechavam cakat vsetkych co su zvedavi na tento pribeh, ale mierna pamatova disfunkcia autora a hlavne nedostatok volneho casu, sposobili zdrzanie v publikacii...

zajtra ale zaciname prvou - uvodnou kapitolou

Termín: 7. - 16. 8. 2009

Účastníci:
Rado ND - Martin (PL) @ Nissan Patrol (španiel) - "Poštárska dodávka"
Bull GR - Bohus @ Nissan Patrol Y60 - "Mastodont"
Thunder - Thunderka @ Jeep Wrangler - "Wraník"

Typ expedície: cross country

.
základný text: Thunder
farebný text: Thunderka

-------------------------------------

Po minuloročnom, mimoriadne vydarenom Drum de Muntii 2008, ktorého sa zúčastnili dve posádky - Rado ND s Thunderom a Tono s dvoma synmi bolo úplne jasné, že ďalší rok sa Rumunsko bez nás určite nezaobíde. Po praktických skúsenostiach zažitých na vlastnej koži sa v našom úzkom kruhu rozhodlo, že maximálny počet vozidiel v ďalšom roku bude päť, s ohľadom na rýchlosť presunov a rýchlosť zdolávania prípadných prekážok. Podotýkam, že tejto fázy plánovania som sa nezúčastňovala, keďže Rumunsko bola pre mňa v tomto období len hmlistá hrozba, ktorá bola ešte pomerne ďaleko a aj tak som mala v pláne sa mu elegantne vyhnúť pod akoukoľvek zámienkou. Mňa len tak ľahko nedostanete Tri vozidlá boli jasné: Rado ND – poštárska dodávka Nissan Patrol, Tono – Jeep Wrangler v expedičnej úprave a Thunder – takisto Jeep Wrangler, avšak bez expedičných prilepšení. Ostávali voľné dve miesta. Výber ďalších dvoch posádok neostal na náhodu a na jednoznačný návrh členov pôvodnej zostavy dostali šancu Peťo (Bull GR) – Radov brat s dlhým Nissanom Patrol Y60 a IvoLUCKY s dlhým Nissanom Patrol Y61. Chlapci, fakt je pre vás dôležité tu takto zdôrazňovať, kto má dlhý a kto krátky??? Obe auta sú slušne nazbrojené, naviac IvoLUCKY je veľmi skúsený offroaďák, takže vytvorený tím by bol mimoriadne zdatný. Prvé stretnutie s cieľom určiť vhodný termín sa uskutočnilo ešte snáď v prvom štvrťroku a ako jediný vhodný termín sa ukázal 7. – 17. august 2009. Tak a už je jasné, že ja s vami nepôjdem. V takomto termíne je jediné miesto, kam som ochotná cestovať nejaké tiché chorvátske pobrežie. Okrem termínu sa tiež dohodlo pravidlo, že v prípade nemožnosti účasti niektorého z členov sa nebude nahrádzať posádka inou a teda bude klesať počet posádok. Termín bol jasný, účastníci tiež, ale to bolo asi tak všetko. Celé to bolo veľmi vzdialené a na plánovanie bolo stále dosť času.

Termín sa však postupom času blížil a stále nebolo jasné čo vlastne v Rumunsku budeme robiť, ani akú oblasť navštívime. Thunder s Thunderkou boli nabudení zo zážitkov z Islandu a tak sa v ich hlavách zrodil nápad, že okrem beztrestného jazdenia v prírode a horských terénoch by bolo fajn prejsť čo najviac pozoruhodností a získať komplexný obraz o celej krajine, aj za cenu viac najazdených kilometrov. Musím priznať, že zážitky z Islandu mierne poupravili môj pohľad na dOFFolenku a so značnou dávkou sebazaprenia prehlasujem, že budem taká láskavá a zúčastním sa toho rumunského šialenstva. Ale teda plánovať bude pekne Thunder, ja sa budem len viezť  Stále však nebolo jasné, ako tento plán prijme zvyšok účastníkov, nakoľko sa niektorí z nich viac či menej otvorene vyjadrovali proti dlhým presunom a veľkému počtu kilometrov.

Niekoľko týždňov pred odjazdom zrušil Ivo svoju účasť z rodinných dôvodov, a výprava prišla o prvú posádku. Ok, takže 5-1=4. Tesne pred odchodom zrušil zo zdravotných dôvodov svoju účasť aj Tono. 4-1=3. Chlapci, ak to takto pôjde ďalej, budem si musieť zopakovať matiku a počítanie so zápornými číslami. Zostali sme traja, čo nás na jednej strane veľmi mrzelo, ale na strane druhej sa odrazu podstatne jednoduchšie komunikovalo. Nastal však prvý rozpor. Thunderovci mali v predstave cross country v maximálnom možnom rozsahu po celej krajine, kým Rado a s ním aj Peter chceli prejazdiť len určitú konkrétnu oblasť. Bez komplikácií sme sa dohodli na tom, že to bude pohorie Maramureš, od Satu Mare, popri Ukrajinskej hranici, smerom na východ k oblasti Moldova. Bola to oblasť, do ktorej sme pred rokom ani nezabrúsili a tento výber vyhovoval všetkým zúčastneným. Naviac, presne korešpondoval s plánom Thunderovcov, keďže prvou naplánovanou Rumunskou atrakciou bola dedinka Sapanta, s „Veselým cintorínom“. Ty počúvaj, ty ma tam chceš ubytovať, alebo chceš byť veselý z iného dôvodu??? Všetko ostatné však ostalo otvorené.

Ale nechceli sme ísť sami takmer celým Rumunskom. Chceli sme, aj napriek dohodnutému pravidlu o nedopĺňaní posádok, nájsť niekoho, kto by sa do tohto dobrodružstva pustil s nami. Čas sa ale krátil a málokto si môže dovoliť odísť na týždeň takmer z jedného dňa na druhý. Okruh potenciálnych spolucestujúcich sa stále zužoval, až vo finále ostal len Marian (Rescue) s Jeepom Grand Cherokee 5,9. Jeho Jeep však mal vážny problém s automatickou prevodovkou. Aj keď Majo až do poslednej chvíle veril, že sa problém vyrieši a na cestu pôjde, jeho Grandík bol iného názoru a nakoniec ostali spolu doma.

Pár dní pred odjazdom sa podarilo dozbrojiť Wraníka navigačnou technikou v podobe on-board mininotebooku s Ozi explorerom a za pomoci IvaLuckyho napchať do neho narýchlo niekoľko máp z oblasti Baia Mare z GoogleEarth, na viac už nebol čas. Ale snáď niekde natrafíme na Internet a doplníme zbierku máp o ďalšie užitočné exempláre. Už si zabudol, ako som na Islande navigovala z papierovej mapy??? Ty si ma úplne nahradil? Už nie som nenahraditeľná? S hrdosťou odchádzam do exilu tichého trucovania, fňuk 

Veľkému baleniu v noci pred odchodom, pri ktorom Thunderka nenechala nič na náhodu, padli za obeť aj zadné sedadlá Wranglera. Ty na koho ukazuješ prstom? Kto nič nenechal na náhodu? Ja s mojim expedičným minimom? Sa pozri, koľko si tam mal Ginu! A ja že som nič nenechala na náhodu... Opúšťajú vozidlo, čím náš drobček získal neuveriteľnú kapacitu a pojal do svojich útrob všetko, vrátane povinnej offroadovej výbavy, stanu, kempingových stoličiek a stola, motorovej píly, zásob jedla a pitia a všetkého možného vybavenia pre každú situáciu, ktorá mohla cestou nastať. Že drobček... Tebe keby sa wraník zmestil do igelitky tak ho na noc nosíš do spálne, čo??? Nikdy by som neveril, čo to malé auto dokáže odviezť. Horšie bolo, že s čím ďalej, tým viac sa plniacim priestorom sme strácali prehľad, čo všetko sebou máme a kde sa to vlastne nachádza. Začali sme teda písať poznámky, aké veci nakladáme a kam ich ukladáme, napr. „šekle – 2ks – pod sedadlom spolujazdca“, „sprej proti medveďom – 2ks – organizér na sedadle vodiča“, aby sme neskôr, v krízových situáciách, nemuseli vykladať pol auta, aby sme našli to potrebné. Miláčik, ja som ti vravela, že si máme niekam poznačiť, kam sme dali ten zoznam. Ale o tom neskôr... Považovali sme to za celkom dobrý nápad, až kým sme si asi v polovici nakladania neuvedomili, že je 3:00 ráno. Keďže v itinerári bol prvý bod stretnutie s Radovou posádkou o 6:00 v Trenčíne, padlo rozhodnutie naládovať zvyšok bez ladu a skladu za pol hodinu a povinne pospať aspoň hodinku do budíčka. Skoro sme to aj stihli...

Náš výlet začína budíkom, ktorý sa nás snaží zobudiť asi po hodine spánku. Ukecávam ho ešte aspoň na pol hodinku. To už ale skutočne musíme vstať, aby sme stihli v dohodnutom čase stretnutie s ďalšími dvoma posádkami, najskôr s Radom a potom s Peťom.
Raňajšia polhodinka nám chýba a tak stretnutie s prvou posádkou operatívne presúvame z Trenčína do Bánoviec nad Bebravou. Radovu posádku nachádzame s kávou v ruke. Káva? Kto spomínal kávu? Tu majú kávu? Kde??? Narýchlo sa zoznamujeme s Martinom – poľským účastníkom našej výpravy.
S ďalšou posádkou sa máme stretnúť pred Zvolenom a tak bez meškania nasadáme a presúvame sa ďalej. Cesta pekne ubieha a na čerpačke pred Zvolenom priberáme do nášho terénneho minikonvoja Petrovho „mastodonta“, ktorého posádku tvorí okrem Peťa – Radovho brata aj Bohuš – Peťov svokor. V rýchlosti odkonzultujeme ďalšiu trasu a presúvame sa smerom na Rimavskú Sobotu, odkiaľ chceme prejsť cez Maďarsko najkratšou trasou do Rumunska. Tak sme skonzultovali, koľko nám bude trvať cesta do miesta prvého nocľahu v Rumunsku. Cesta do Rumunska nám bude autom trvať tak dlho ako cesta lietadlom na Island aj s prestupmi v Londýne. Ale aspoň neťaháme na chrbte celú expedičnú výbavu.



Objavuje sa prvý drobný problém. Neviem nájsť Radovu CF kartu s mapami, ktorú som mal požičanú. Riešenie je jednoduché, kúpime novú kartičku, prekopírujeme mapy z nášho notebooku a vybavené. Ale nie v Rimavskej Sobote. Rado s Jankou obchádzajú všetky obchody, kde by sa tento sortiment mohol nachádzať, ale bezúspešne. Z posledného obchodu však víťazoslávne nesú kartu, ktorá bola evidentne jediná v celom meste, dokonca to tvrdil aj predavač v obchode. Tak na upresnenie, stratená karta nebol prvý problém. Thunderovcom prestal fungovať na vysielačke mikrofón s reprákom.. Napriek dokonalému zoznamu s lokalizáciou všetkých dôležitých vecí si akosi nevieme spomenúť, kam sme dali náhradný mikrofón. Thunder má síce utkvelú predstavu, že ho musel dať nikam do tamtej prepravky, ale táto predstava sa akosi nezhmotnila. Cítim sa ako šifrant a snažím sa dekódovať, čo nám chcú ostatné posádky povedať. Sranda, týmto by som sa neuživila, nerozumiem im nič. Rado sa nad nami zľutoval a dal nám svoj náhradný prídavný reprák. Hurá, už sme zase v centre kultúrno spoločenského diania.
Po chvíli už prechádzame Maďarskom, ale žalúdky sa hlasným škvŕkaním domáhajú obedného prídelu potravy. Aj keď sme poriadne nabalení potravou, využívame možnosť stravy v reštaurácii a zastavujeme pri perfektne vyzerajúcom Western restaurante. Obedňajšiu prestávku využívame na prekopírovanie máp na novú kartičku, takže sa Rado môže s plnou zodpovednosťou chopiť funkcie navigátora a neformálneho veliteľa výpravy. Najedli sme sa teda, čo sa do nás zmestilo. Rado si dal halaszle. Je taký spokojný a plný, že od šťastia konštatuje, že upúšťa od itineráru. Peťo v nemom úžase odmieta uveriť.

S plnými bruchami sa vydávame na zvyšok cesty a bez problémov absolvujeme prejazd Maďarskom k hraničnému prechodu Petea, kúsok od Satu Mare. Na hranici podľa očakávania nie sú žiadne problémy a pri prvej príležitosti kupujeme „rovinietu“, čo je niečo ako známka na používanie rumunských ciest. Obzerám sa, a sústredene hľadám tie davy lúpežných Rumunov, ktorí by nás olúpili tak, ako to popisujú všetky tie zaručene pravdivé historky všetkých tých, ktorí síce nikdy v Rumunsku neboli, ale poznajú niekoho, koho známeho bratranec bol v Rumunsku totálne okradnutý. Čuduj sa svete, nič sa nedeje. Len tri decká asi tak osemročné sa tvária strašne bojovne. Ale len tak sami medzi sebou... O pár kilometrov už vchádzame do mesta.
Janka, Martin a Bohuš sú v postsocialistickom Rumunsku prvý krát. Asi ako každý, tiež počuli množstvo strašidelných historiek o tejto krajine, prípadne si ju pamätajú z pred 25 rokov z prejazdu do Bulharska. S napätím očakávajú, ako to bude vyzerať. Sú prekvapení, tak ako my pred rokom. Mesto vyzerá ako akékoľvek iné u nás a autá rumunských vodičov v ničom nezaostávajú za tým, čo vídať na našich cestách. Možno až na množstvo Dácií, u ktorých však tiež nové modely prevažujú nad starými.
Satu Mare podľa turistického sprievodcu neponúka nič mimoriadne. Naviac, je ešte svetlo, málo hodín a šoféri nehlásia únavu, tak sa rozhodujeme pre presun bližšie k nášmu prvému cieľu, ktorým je mestečko Sapanta, na hranici s Ukrajinou. Zo Satu Mare vyrážame na severovýchod po ceste číslo 19.
V jednej z dediniek ktorými prechádzame, zažívame mierny šok. S úžasom hľadíme na domy lemujúce cestu. Sú obrovské, máloktorý z nich má pod tri poschodia a väčšinu z nich zdobí množstvo skla a chrómu. Sme tak prekvapení, že zabúdame aj fotiť. Toto nám doma asi nikto neuverí. Z vysielačky sa po chvíli ozve Petrov hlas a hlási: „takúto prehliadku bohatstva a nevkusu som ešte nezažil...“. Neostáva iné, len súhlasiť. Dúfam, že sa nikoho nedotknem, ak podotknem, že Mojsejovci sú len amatéri v okázalej prezentácii bohatstva. Dva betónové levíky na múroch vstupnej brány? Ha, tak tu mali mramorového cherubína v nadživotnej veľkosti ležiaceho ponad celým priečelím megavily. No coment...

S pribúdajúcimi kilometrami rednú obydlia a cesta sa mierne dvíha do hôr. Za mnou jazdiaci Peťo mi hlási do vysielačky, že mi mierne lieta zadné pravé koleso. To ma moc neteší, tento problém bol na aute keď sme ho kúpili, ale v rámci reklamácie v záruke aj odstránený. Žeby sa to objavilo zase? Vnútri vibrácie necítiť, púšťam to z hlavy. Svetlo ubúda a začína sa hlásiť aj únava. Pozorne sa obzeráme po okolí a hľadáme vhodné miesto na kempovanie, čo sa Janke moc nepáči, rada by aspoň prvú noc po ceste strávila pod strechou. Kašlem vám na strechu, ja sa chcem osprchovať!!!
Keď Janka niečo veľmi chce, tak sa to zvyčajne splní a nie je tomu inak ani teraz. Prechádzame okolo smerovníka na nejaký agropenzión. Tak toto nie je to, čo by som veľmi chcela. Na nenápadnej odbočke na lesnú cestičku na vrchu kopca nachádzame krásny penzión. Je tu možné aj kempovať, ale pri ponuke ubytovania za 30€ na dvoch aj s raňajkami, neváhame ani chvíľu.
S Jankou zvažujeme, či vynosíme všetok náklad z Wraníka do izby, ale recepčná nás ubezpečuje, že hotel má nepretržitú ochranku a nemusíme sa báť, tak z áut vyberáme len to najnutnejšie. Janka necháva na recepcii svoj občaňák a dôrazne nám kladie na srdce, aby sme jej ho ráno pripomenuli, aby ho tam nezabudla. Ja som ho tam nenechala, recepčná mi ho odmietla vrátiť.
Celý kolektív sa stretáva pri stole na hotelovej terase. Peter s Martinom si doprajú na večeru miestnu špecialitu a spolu so zvyškom kolektívu popíjajú rôzne druhy alkoholu z pestrého repertoáru slovenských, poľských a rumunských páleníc. Aký pestrý repertoár? Ty si okrem tej dvojdecky cujky zvládol aj niečo iné? Ja keby som nemala štyri končatiny, tak nezvládnem ani cestu do izby. Asi preto, že aj tú tvoju cujku som dopila ja. Tento výlet sa mi začína páčiť... Neviem či nás skôr zmáha alkohol alebo únava, ale rozchádzame sa na izby k zaslúženému odpočinku. Za sebou máme okolo 600 kilometrov a pred sebou týždeň beztrestného jazdenia po rumunských cestách-necestách. Už aby bolo zajtra – zaspávame...

Bože, ty máš ale ufrflanú ženu.
Vypni ten počítač a choď už drichmať, ty hovädo staré.

Thunderko, Thunderka, ani nedýcham, pekné spomienky !

Dychaj bratu dychaj = bude aj rok 2010 !!!

Ivo, prisahaj !!!