chjo ...
divne je mi iba to , ze nikde na fotkach nevidno thunderku a thundera spolu... furt su tam iba fotky ako bola janka na vylete s par skaredymi chlapmi (este ze som tam nebol)

Thunder idééééš!!!

michi nekric tak...
necital si pred chvilou, ze sme zrovna zaspali??? zobudis thunderku...

už je znova pauza ?
ty nám to pekne dávkuješ !

Tuším dostaneš na narodky zrkadlo, pussykiller.

Ja si myslím, že si len ofukuje vlastné rany

trochu predbehnem v case, ale s tymto sa musim podelit...
chyba nam v track logu jedna velmi zaujimava etapa, kde sme s thunderkou prezili mimoriadne dramaticky zazitok (myslim, ze som ho uz opisoval v zaciatku tejto temy). chcel som vediet, kde bolo to miesto a tak som sa len tak odhadom a intuitivne snazil najst ho v google earth. trochu som sa s tym pohral a podarilo sa mi toto:



myslite, ze je to ono?

Aj keby nie celkom, ale po tomto Ti určite hodia lano z NASA.

Ivanovu palicu tam vidím, je to ono !

Zobúdzam sa skôr ako som predpokladal. Všade okolo je tma a ticho vonku je prerušované len odfukovaním Rada a Martina. Zdá sa, že bez ujmy prežili večerný útok divých zverov. Mne je ale zima. Tuším som tento krát moc naľahko. Nechcem sa moc mrviť a budiť Thunderku a tak sa len viac balím do otvoreného spacáku a snažím sa zaspať. Chvíľu ešte počujem šum vody z potoka, ale je mi už teplejšie a tak sa v ňom pomaly strácam a zaspávam.
Ráno sa budíme pomerne neskoro. Pohľad na prázdne fľaše prezrádza dôvod včerajšieho nočného predstavenia o divej zveri. Chalani sú len mierne rozladení, že Thunderka tak tvrdo spala, že svojím vystrašeným krikom nemohla oceniť ich presvedčivý výkon. Tak asi nebol až taký presvedčivý, keď ma nepresvedčil, aby som sa prebrala a prepadla hysterickému záchvatu...
Nikam sa neponáhľame a tak v kľude raňajkujeme. Slnko je ešte za kopcom a tieň len pomaly ustupuje pred slnkom smerom k nám. Na rozdiel od včerajšieho rána, máme v stane skondenzovanú vodu na jeho vonkajšom plášti. Ja by som viac ocenila kondenzované mlieko do kávy, ale tak vychlípem aj len takú z vody z potoka... Bude lepšie počkať, kým to uschne, aby sme stan nebalili mokrý. Vybieham na lúčku neďaleko kempoviska a ukladám stan na slnko. A že aký si ty šikovný? Ja som ti s tým stanom nepomáhala??? Rado s Martinom sa pridávajú a tiež sušia svoje spacáky. Zatiaľ dojedáme raňajky, balíme táborisko a chystáme sa na odchod. Idem zbaliť aj náš zázračný stan. Dnes mám kopu divákov, sú zvedaví, ako stan zmizne. Troma nacvičenými ťahmi ho balím do placata. Pri jeho zaistení sa mi však vyšmykne z ruky a tak opäť stojí v plnej veľkosti. Stan? Všetci sa uchechtávajú a ja dávam druhý, tentokrát úspešný pokus. Budem musieť asi ešte potrénovať.
Dnes by sme radi prešli zvyšok cesty na sever a úprimne, po ďalšom dni natriasania v teréne sa nebránime ani asfaltu. Sme neďaleko dedinky Baiut, mala by sa nachádzať na konci údolia, v ktorom sa nachádzame. Z nej sa pokúsime dostať do dediny Botiza. Na papierových mapách, ktoré máme k dispozícii, však nie je naznačená žiadna cesta, aj keď by tu logicky mala byť. Našťastie máme aj elektronickú výbavu, kde na Radových mapách vidíme aj cestu naším smerom.
Už cesta cez Baiut je pochybnej kvality a plná jám. Je tu však malý obchod, ktorý plne uspokojí nákupné potreby zástupcov všetkých posádok. Rado kupuje chlieb, Peter fľašu miestneho koňaku Alexandrion a Janka čokoládu. Plne naše potreby tento obchodík neuspokojil, lebo zjavne nerátali s nájazdom hladných slovenských offroaďákov a mali už len jediný zvyšný bochníček chlebíka, ktorý osamelo ležal na nehobľovanej polici a skôr by svojou veľkosťou zodpovedal bosniaku, ktorý sa používa namiesto misky na cesnakovú polievku ako na nasýtenie hladných žalúdkov členov našej výpravy. Nevadí, zastavíme sa ešte v inom obchode... Kúsok za dedinkou je pri ceste prameň, z ktorého tečie tenký pramienok vody. Nezaškodí obnoviť naše zásoby, len to nejako dlho trvá. Janka zatiaľ všetkých ponúka čokoládou. Asi dúfa, že jej to ostatní neskôr oplatia a ujde sa jej z chleba a Alexandrionu. Zlatko, podiely sú dávno dohodnuté  Spoza áut, po krajnici prichádza babička, evidentne tiež s úmyslom nabrať vodu. Po ďalších asi 5 minútach je naša bandaska len zhruba v polovici, ale je nám ľúto čakajúcej babičky, tak balíme to čo už máme a vyrážame na cestu.
Je takmer 11 hodín, ale dnes máme v pláne len dobehnúť včerajší časový sklz a tak sa nijak neponáhľame.

Z očakávaného asfaltu nič nie je a presúvame sa po hrboľatej štrkovej lesnej ceste. Kolónu sebaisto vedie Rado a tak postupne prestávam sledovať našu polohu na navigácii. Postupujeme svižným tempom dolinou bez výhľadov. Občas narazíme na rázcestie a o ďalšom smere sa rozhodujeme viac-menej intuitívne. Postupujeme skoro priamo na sever a len podľa výškomera navigácie vieme že zvoľna stúpame. Po pol hodine jazdy údolie končí. Cesta sa začína v serpentínach dvíhať po úbočí a pomedzi stromy čoraz častejšie z výšky vidieť okolitú krajinu pod nami. V našom smere je hrebeň, ktorý nám stojí v ceste. Vedú naň rôzne pejovky, ale na mape vidieť, že ho naša pohodlná cesta obchádza a tak volíme rýchlejší a bezpečnejší variant. Na zákrute stojí postava neidentifikovateľného veku a zlovestným pohľadom na nás gáni. Rado pri nej zastavil, vymenili si pár pohľadov a slov. Rado postave z okna podal zo dve cigarety. Z nášho konca nevieme identifikovať, či ako poďakovanie alebo ako formu výpalného, každopádne postava už nehľadí tak nevraživo a dokonca zdvihla ruku. Ťažko povedať, či ruka mávala alebo hrozila, ale už ju vidíme len v spätnom zrkadle a tak je to vlastne jedno... Obchádzame najbližší vrchol a dostávame sa priamo na hrebeň. Zastavujeme v mieste s krásnym výhľadom a Thunderka zbiera černice. Moje zberačské snahy v plastových šľapkách v nebezpečne strmom klesaní svahu pod cestou sa nestretli s pochopením u zvyšku posádky. Keďže na mňa riadne nakričali, nechávam sa vytiahnuť naspäť na cestu, keďže sama sa tam v mojich šľapôčkach nedokážem vydriapať a prezúvam sa do zodpovednej turistickej pevnej obuvi. Fakt je to v tom svahu bezpečnejšie a dostanem sa aj k černiciam, ktoré sú mimo dosahu postávajúcich pocestných. Som hrdá na plné hrste sladkých černíc z vlastného samozberu. Martin sa nekašle, od cesty šklbe celé korene a potom ich spása priamo v aute. Romantik... Z plánovaných asi 40 km vzdušnou čiarou máme za sebou len nejakých 8 km, čo je len polovica cesty k najbližšej dedine a tak bez ďalšieho zdržovania pokračujeme v ceste. Sme vo výške asi 1300m nad morom a zdá sa, že sme práve dosiahli najvyššie položený bod cesty z Baiutu do Botiza.



Cesta začína kľukato klesať po úbočí do doliny. Po ďalšej pol hodinke jazdy začíname stretať lesných robotníkov a mechanizmy na ťažbu dreva. Ideme po prašnej hrboľatej ceste a aj keď sa odkláňame mierne na východ, smerujeme do Botiza, ktorá je naším najbližším cieľom. Popri ceste tu tečie pekný neveľký potôčik a míňame množstvo pasúceho sa dobytka na jeho brehoch. Prach víriaci od Radovej poštárskej dodávky je veľmi nepríjemný a tak si nechávame väčší odstup, ale stále sme na dohľad. Chvíľu po dvanástej už aj vchádzame do dediny Botiza. Podľa turistického sprievodcu by tu malo byť jedno z najlepších agroturistických stredísk v tejto oblasti, a rozvinutá by tu mala byť aj ručná výroba kobercov a tiež drevorezecké umenie. Na pohľad tu ale nie je nič zaujímavé, snáď okrem nádherne vyrezávaných brán. Asi najkrajšiu bránu má drevený kostol, ktorý stojí na kopci a okolo neho sa nachádza ešte niekoľko drevených budov. Špecialitou tohto kostola by malo byť, že bol v 18. storočí postavený v dedine Viseu de Jos, ktora je od Botiza vzdialená asi 30km vzdušnou čiarou a na jeho terajšie miesto presťahovaný až o 200 rokov neskôr. Nás však podstatne viac zaujíma malý obchodík – krčma, kde plánujeme rozšíriť naše zásoby chleba, prípadne ďalších potravín. Snažíme sa natlačiť naše autá na malý pľac tesne za obchodom, ale prekáža nám jedno domorodé autíčko a tak Wraníka zastavujem na kraji úzkej cesty priamo pred obchodom. Na lavičkách tu sedia domorodé ženušky s deťmi a debatujú. Rado s Thunderkou vchádzajú do obchodu. Po chvíli Dacia odchádza a ja štartujem Wraníka, aby som uhol z cesty a zaparkoval za obchodíkom.
Medzi ženami na lavičke zrazu nastal viditeľný chaos a dievčatko uteká do obchodu. Za chvíľu ťahá Thunderku za ruku z obchodu. Všetky ženy sú už na nohách a ukazujú mojím smerom. Chvíľu s rukou na kľučke sledujem ten chaos a čakám, čo z toho bude, ale Thunderka je kľudná a usmieva sa, tak je asi všetko v poriadku. V poriadku si bol asi len ty, lebo tie ženy prežili šok z toho, že si mysleli, že pohybujúci sa Wraník znamená, že si ma tam asi chcel nechať a oni ma z čistej ženskej súdržnosti chceli varovať, že ma môj nevďačný manžel chce opustenú zanechať v cudzom meste. Na tom lakti, za ktorý ma ťahali z obchodu som mala ešte dva dni modrinu. Ale v tom obchode som získala dve drahocenné veci – bochník chleba a vedomie, že ženy držia spolu bez ohľadu na krajinu a národnosť... 

O chvíľu už opúšťame Botiza a pomerne dobrou, mierne kľukatou asfaltovou cestou okolo potoka, prechádzame k dedinke Sieu. Objavujú sa však technické problémy s našou vysielačkou. Počujeme, ale vysielame len sporadicky. Konektor mikrofónu je dosť voľný a otrasmi sa vysúva a stráca kontakt. O pár minút je za pomoci lepiacej pásky problém odstránený a pokračujeme v ceste do Sieu.
Tu vchádzame na cestu vyššej kategórie a odbočujeme na Rozavlea.
Opäť asfalt a na naše prekvapenie aj celkom dobrý. Medzi touto cestou a oblasťou, ktorá je naším cieľom, však leží ešte jedno pohorie. Kľudný asfalt síce na chvíľu poteší, ale po pár kilometroch nás už zase svrbia MT-čka a začíname hľadať vhodnú odbočku do hôr. Mapy v Ozi Exploreri ukazujú, že v dedinke Rozavlea by to išlo a cez niektorú zo severných uličiek by sme sa mali dostať na najbližší kopec a z neho uvidíme, čo ďalej.
Skúšame prvú uličku. Začína pekne, medzi domami, tie však rednú a cesta sa prudko zužuje. Z jednej strany svah, z druhej strany plot. Stúpame do kopca želaným smerom, ale cestička sa stále zužuje. Svah napravo sa stratil, ale nahradil ho plot. Plot naľavo sa stratil tiež, ale nahradili ho husté kríky a stromy, miestami s konármi siahajúcimi až po zem. Thunderke a mne je mimoriadne nepríjemný škrípavý zvuk konárov na laku našej leštenky. Vysielačkou sa Rada pýtam, či neexistuje iná, menej bolestivá cesta a zostávam stáť. Dostávam odpoveď, že Rado ide na prieskum a ak bude cesta pokračovať v rovnakom duchu, pohľadáme inú. O chvíľu je to jasné. Cesta vraj nikam nevedie, je neprejazdná. Môj názor je, že sa skôr naši spolupútnici zľutovali nad leštenkou. Medzitým nás dobehol Mastodont a stojí za nami. Peťo s Bohušom obetavo osekávajú konáre zo starého orecha, aby nám aspoň trochu uvolnili prejazd cúvaním. Cestička je veľmi úzka, otočiť sa nedá ešte pár desiatok metrov a tak pomaly cúvame. S komplikáciami sa otáčame na trochu širšom mieste a vraciame sa cestičkou, ktorou sme prišli. Vážne nemáme radi cesty, z ktorých sa musíme vracať.
Mapy ukazujú, že cestičiek vedúcich na kopec by tu malo byť viac. Vychádzame späť na bočnú dedinskú uličku a ideme hľadať ďalšiu odbočku. Nie je ďaleko, opäť odbočujeme z ulice smerom do kopca. Skupinka miestnych obyvateľov posedáva na lavičke pred jedným z domov a zvedavo nás pozoruje, keď okolo nich prechádzame. Tento krát ideme v údolí, ale cesta je zase veľmi úzka a lemujú ju ploty a husté kríky. Po chvíli je hustota kríkov rovnaká ako na predchádzajúcej ceste a tak musíme znovu zaveliť na ústup. Je tu tak úzko, že na otočenie musíme rozobrať a následne zložiť kus dreveného plota. Pre tých, ktorí sa zúčastnili rozoberania a skladania toho plota, ona to bola normálna bránka a za ňou boli dvaja ujovia, ktorí hrabali seno a láskavo nám dovolili, aby sme sa na ich pasienku pootáčali. Druhý neúspešný pokus nás už trochu rozladil. Prechádzame okolo skupinky ľudí pred domom a ich zvedavé výrazy v tvári sa menia na posmešné úškrny. Krčíme ramenami a vraciame sa po ulici. Ešte je šanca. Na začiatku tejto ulice bola ešte jedna odbočka, s označením nejakého agropenziónu. Po otočení kolóny je prvý Peťo. Asi sme si nie celkom rozumeli pri komunikácii cez vysielačku, Peťo prebieha odbočku a vracia sa na hlavnú cestu v smere odkiaľ sme prišli. Zastavujeme ho a s Radom ideme dať tretí pokus. Smola... Na konci ulice je brána a po evidentne súkromných pozemkoch moc behať nechceme. Naviac nevieme, či bude možný prejazd na druhej strane pozemku. Ohlasujeme ďalší neúspech Peťovi a ten sa rozbieha na prieskum ďalšej ulice, v smere z ktorého sme prišli. Pomaly sa presúvame za ním, ale stále ho nevidíme. Už však hlási, že to vyzerá sľubne, ale uprostred ulice stojí auto s miešačkou a určite sa nedá obísť. Toto je už na riadnu depresiu. Kto chce fernet s antidepresívami? Tu vážne cesty nikam nevedú???



Po krátkej porade cez vysielačku, v dosť ponurej nálade, sa rozhodujeme opustiť Rozavlea. Najbližšia dedina je Stramtura, pokračujeme asfaltkou k nej. Meníme taktiku, a miesto hľadania ciest podľa máp, sa snažíme nájsť cestu vizuálne. S Radom sme vyrazili o niečo skôr ako Peťo, a tak sa vlečieme po asfaltke, aby nás Mastodont mohol dobehnúť. Stále ho za nami nevidíme, ale pomalou jazdou sme si nazbierali za sebou slušnú kolónu osobákov. Uhýbame im na krajnicu a púšťame ich pred seba. Moje oko tiež poteší prvý Wrangler, ktorý tu stretávame, aj keď len stojaci pri ceste. Mastodont nás dobieha na začiatku Stramtura.
Uprostred dediny je nenápadná štrková odbočka, a tak ju s nádejou ideme preskúmať. Zase trochu hltáme prach, ale cesta je pohodlná, široká a zjavne nás dovedie ďalej, ako predchádzajúce odbočky. Zvoľna stúpame cestou údolím, ktorú lemujú domčeky. Prichádzame k rázcestiu, na ktorom vyberáme cestu smerujúcu na sever. Cesta ale končí pred domom v mieste, kde končí aj údolie a pred nami sa dvíhajú lúky na úbočiach. Chlapík kosiaci trávu však tvrdí, že ľavou stranou vedie dobrá cesta do Petrova. Konečne dobrá správa. Petrova je presne tá dedina, kam sa chceme dostať. Len tú cestu nikde nevidíme.

Keď ale miestny kosec tvrdí, že tu je, tak tu asi je a štveráme sa do strmých lúk. Lenže ten kosec má asi 142 rokov a asi si pamätá ešte cestu, ktorú tu nechali Hitlerove vojská. Nechce sa mi trápiť Wraníka a tak radím redukciu. Pomaly stúpame pomedzi stohy sena, po stopách Patrolov. Rado s Peťom asi idú svižnejším tempom, pretože nám úplne zmizli z dohľadu. Od prevodovky sa nám ozývajú známe nepríjemné zvuky, ale redukcia tento krát pekne drží a nevyskakuje. Lúky sú plné mokrín a jám, ale MT-čka sa s istotou zahrýzajú do podkladu a posúvajú nás stále vyššie. „Dobrá“ cesta do Petrova je pre nás skutočne veľmi dobrá, ale neviem si tu predstaviť akýkoľvek osobák. Naša imaginárna cesta sa zrazu vnára do lesa, z ktorého trčí zadok Mastodonta. Vidíme, že sa štverá do svahu, prudko sa stáča vpravo a stráca sa v lese. Nasledujeme ho a na veľké prekvapenie vchádzame na skutočnú cestu. Je hodne zarastená kríkmi a z vysielačky sa ozýva Peťo: „Rado, to čo je? Thunder ťa zabije.“ Rado oponuje, že to je len kúsok a za tým je to úplne čisté. S Thunderkou zatíname zuby a púšťame sa medzi kríky. Ja nič nezatínam, ja som mala fernet s antidepresívami  Nakoniec to nie je to také strašné. Evidentne dva Patroly pred nami kríky upravili dostatočne na to, že nám na laku nenechávajú vážne stopy a ani škriabavý zvuk nie je taký intenzívny ako v nikam nevedúcich uličkách predtým. Skutočne o chvíľu vychádzame z lesa na jeho okraj a cesta je holá a pohodlná. V takýto komfort sme ani nedúfali. Zo svetelnej rampy nám visia nejaké konáriky, ale to je nič proti maskovaniu, čo na sebe nesie Mastodont. Stretáme dvoch ľudí, ktorí nám tvrdia, že cesta do Petrova bola opačným smerom, ako sme odbočili, ale je nám to v podstate jedno, nejako sa tam predsa dostaneme.



Ideme po hrebeni a striedavo prechádzame výbežky lesa a holé lúky. Je slnečno a teplo a okolo okien lietajú mraky veľkých ovadov. Máme zatvorené okná a klíma chladí čo vládze. Po oboch stranách sa nám ukazujú krásne výhľady na pásy pohorí. Chalani pred nami občas zastavia, vystúpia a kochajú sa tou krásou, ale ja s Thunderkou nemienime ani len nos vystrčiť medzi tú háveď lietajúcu okolo. Mám pocit, že ovady vedia, že my nevylezieme von, tak sa snažia dostať sa cez plechy k nám. Veď musia mať porozbíjané hlavy od tých nárazov... Cesta začína klesať. Po pravej strane sa objavuje plot, prechádzame pár minút popri ňom. Cesta však zrazu končí pred hustým brezovým hájom. Hádam len nebudeme pokračovať v trende, že cesty nikam nevedú. Peter sa snaží obísť háj a zistiť, či je ho možné obísť spodkom. Hneď sa však vracia a krúti hlavou. Martin vystupuje a ide na prieskum hája pred nami. Martin sa tam zmestil, ale predsa len má zadok o čosi menší ako náš Wraník  Tá cesta, po ktorej sme prišli, nemôže predsa len tak skončiť. A skutočne. V našom smere vedie dole hájom, popri plote, niečo ako priekopa, alebo skôr výmoľ. Je široký sotva na štvorkolku Skôr tak na trojkolku aj to maximálne do veku dieťaťa 4 roky. Auto nemá šancu prejsť po dne. Naviac, strmé boky sú husto zarastené kríkmi, čo rozhodne neurobí dobre našej leštenke. Ani mne. Tých antidepresív asi nebolo dosť!!! Všetky oči sa upierajú na mňa a Janku. Myslím, že skôr len na mňa... Rozhodnutie o ďalšom postupe záleží od toho, či sme ochotní pustiť sa s Wraníkom do húštiny. Je už niečo po tretej, nevieme čo nás ešte čaká a tak volíme prejazd cestou pred nami. Rado s Peťom na nás neveriacky pozerajú, či to myslíme vážne. Ale veď ani náš Wraník nemôže byť úplnou leštenkou navždy. Ideme do toho. Zbohom naša panenská leštenka.
Prvý do húštiny vchádza Rado s poštárskou dodávkou. V tesnom závese za ním my a za nami Peťo s Mastodontom. Cestička je tak úzka, že kolesá našich áut nejdú po ceste, ale odvaľujú sa bokmi po strmých stenách. Stačí ostrý kameň, alebo trčiaci „vhodne“ nasmerovaný konár, ktorý prerazí bočnicu pneumatiky, a budeme mať vážny problém. Snažím sa manévrovať a dostať karosériu z dosahu tvrdších konárov v ceste v čom??? , ale na kolesách zahryznutých v svahoch na oboch stranách je to prakticky nemožné. Asi ako keby ste chceli odbočiť s električkou. Naviac, každá výchylka o pár centimetrov na jednu alebo druhú stranu sa okamžite prejavuje náklonom, a tak sa už len snažím udržať auto v rovine a nepočúvať škrípanie konárov po kapote a bokoch Wraníka. Ja sa snažím udržať všetky sprosté slová za tesne zaťatými zubami... Našťastie, toto utrpenie netrvá dlho.

Vychádzame z hája na lúku, ale prichádza však ďalšie prekvapenie. Lúku križuje plot. Čo teraz? Výjazd tým žľabom, hore pomerne strmým kopcom, si neviem dosť dobre predstaviť a ciest ktoré nikam nevedú už bolo na dnes dosť. Martin vystupuje z auta a ide pozrieť, čo s tým urobíme. Uf, je tam drevená brána, ktorú už aj otvára. Prechádzame cez ňu a zastavujeme.
Vľavo na lúke kúsok pod nami je domček, od ktorého na nás hľadí chlapík. A my mu stojíme asi v záhrade. No, minimálne na jeho pozemku. Možno rozmýšľa, čo to na jar zasadil, keď mu teraz v záhrade vyrástla trojica offtíkov... V jeho pohľade ale nie je poznať hnev, skôr prekvapenie, že kde sme sa tu vzali. Radšej hneď pokračujeme v ceste, kým sa mu výraz v tvári nezmení na iný. Pár minút schádzame trávnatou lúkou, riedko porastenou mladými stromčekmi. Terén pred nami sa zase začína zdvíhať. Vyzerá to ako vrchol kopca a na ňom les. Po oboch stranách sú hlboké a pomerne strmé údolia. Zastavujeme na krátku poradu. Nemá zmysel ísť ďalej, budeme sa musieť spustiť do doliny, len sa musíme rozhodnúť na ktorú stranu.



Výber je viac-menej náhodný, ale vyhráva pravá strana. Schádzame opatrne dole strmým svahom, ale v ceste je opäť les. Svah ale už nie je taký strmý, tak sa stáčame vľavo do doliny a prechádzame popri lese. Musíme nájsť cestu do údolia, ktoré vidíme pod nami. V jednom mieste sa lúka zužuje na pár metrov a kľukatí sa medzi stromy. Klesanie je zase strmšie. Pred nami sú oba Patroly, ideme poslední. Prechádzame po pár metrov širokom minihrebeni a po oboch stranách sú stromy.
Peťo zastavuje a Rado pokračuje v dvoch prudkých zákrutách stále nižšie. Na svahu oproti je približne v našej výške dom, ale delí nás od neho údolie. Nevieme, čo je v jeho najnižšej časti a či sa dá prejsť. Cez stromy ani nevidíme Radovu Poštársku dodávku, ale Peťo stále stojí na mieste, tak čakáme aj my. Z vysielačky sa ozýva Radov hlas. Máme ísť, je to prejazdné. Veľký Mastodont s problémami prechádza prudkú zákrutu a stráca sa nám z dohľadu medzi stromami pod nami. Dávame mu malý nádskok a púšťame sa za ním. Pre Wraníka zákruta nie je až taký problém a zvláda ju na jeden krát, bez cúvania. Mastodonta už vidíme pod domom vo svahu oproti. V najnižšom mieste je mokrina, ale podľa vytlačených stôp to nevyzerá nijako nebezpečne. Plynulo prechádzame do strmého svahu oproti a v bočnom náklone prechádzame popod dom. Domnievame sa, že by na druhej strane mohla byť cesta. Skutočne tu aj je. Hlinená cesta, čiastočne vyrýpaná do svahu nás pohodlne vedie do doliny.



Po chvíli prechádzame okolo ďalšieho domčeka. Pri plote stojí starý pán a prekvapene na nás hľadí. Asi tu moc áut nevída. A asi už aj vieme prečo. Onedlho cesta končí v potoku. Nie je tu žiadny most a zjazd do potoka je dosť strmý. To by som chcel vidieť tú Dáciu, čo to prejde opačným smerom. Rado pomaly spúšťa auto do potoka. Nič náročné, ani nebezpečné, potok nevyzerá byť hlboký. Vchádza priamo do vody. Bum. Pekná šupa, asi trafil nejaký kameň. Skúšame to inou stopou. Pomaly púšťam čumák Wraníka do potoka. Breh je pomerne strmý, nerád by som sa oň pri zjazde oprel zadným nárazníkom a tak krížim auto mierne do strany. Pomaličky na brzde po centimetroch schádzam aj ľavým zadným kolesom z brehu do potoka. Pravé je ešte hore a náprava je vykrížená na maximum. Počuť ako pneumatika brnká vzorom o lem, ale necítime, že by sme opreli nárazník. Sme dole. Dedko k plotu zavolal už aj zvedavú babku a obaja družne sledujú, čo sa deje v potoku. Prechádzame potok a vchádzame na štrkovú cestu. Za nami prechádza Mastodont. Nevidíme ho, ale ten má pevnosťáky vpredu aj vzadu, takže nemôže mať žiadny problém. A už sa aj objavuje na ceste za nami.

Sme definitívne naspäť v civilizácii. Ale len ak sa tým slovom dá nazvať oblasť, kde popri ceste vidíme ľudí stohovať vysoké stohy slamy a staré ženy prať ručne priamo v potoku. Keď popri nich prechádzame, mávajú nám a čosi kričia. Uvažujem, či nám mávajú alebo nadávajú, lebo prejazdom potoka povyše ich pracieho miesta sme im určite poslali kopu bahnistej vody do treniek. No čo, aviváž  Naviac, oproti nám zo zákruty vychádza voz s konským dvojzáprahom. Cesta je úzka, nemáme sa kde uhnúť, tak zastavujeme. Tesne pred Poštárskou dodávkou ale voz odbočuje do dvora domu a cesta je opäť voľná.



Väčšina domov sú tu staručké drevenice. Väčšinu z nich ale zdobí tanier satelitného prijímača, čo je asi jediný znak toho, že sa tu čas nezastavil v minulom storočí. Na jednej z dreveničiek nás pobavia mreže na okne, ktoré sú zbúchané z krivých, tenkých a suchých konárov. Proste, bezpečie na prvom mieste.
O 10 minút prichádzame k asfaltovej hlavnej ceste v dedine Petrova. Nakoniec sme ju predsa len našli. A dávame za pravdu tomu pánkovi s kosou na začiatku prejazdu, skutočne bola tá cesta veľmi dobrá.



Janka neverí vlastným očiam. Na druhej strane asfaltky, priamo oproti nám, je na špinavej chalúpke honosný nápis Cafe Bar. Už na prvý pohľad by som si tu ani na záchod neodskočil, ale Thunderka je fascinovaná vidinou kávy. Našťastie o pár desiatok metrov vpravo od nás je pri ceste ešte jeden, a aj keď ani ten nevyzerá najlepšie, oproti tomu prvému by mohol mať kľudne prívlastok „Grand“. Kaviareň manažérskej úrovne. Sú skoro štyri hodiny a sme takmer v oblasti, ktorú sme chceli včera dosiahnuť. Nemá zmysel sa už niekam ďaleko presúvať a tak nám malá prestávka s kávou príde celkom vhod.
Odstavujeme autá na kraji cesty a vchádzame dnu. Pri dvoch pároch spojených stolov tu sedí asi sedem ľudí od 10 do asi 80 rokov, ale hneď nám robia miesto. Evidentne cítia príležitosť na poriadny kšeft a to treba predsa využiť. Objednávame si kávu, ale Martin má špeciálne želanie, chce zalievanú. Zjavne to tu moc nepoznajú, staručká barmanka sa tvári nechápavo. Tá keby ťa počula, že si povedal, že staručká. Pri tom, ako vekovo neidentifikovateľne tu vyzerali ľudia, mohla mať kľudne 54 rokov akurát asi nepoužívala taký krém proti vráskam ako ja  Martin neváha, stavia sa za pult a robí si kávu sám. Nezdá sa, že by to babičke-barmanke vadilo, cudne sa uškŕňa, keď ich Thunderka fotí. Na scénu prichádza dáma, o niečo mladšia od barmanky. Okamžite vyhodnotí situáciu a vrhá sa na Thunderku s ponukou maximálne výhodného kšeftu. Ručne vyrobená farebná šatka za takmer 90 lei. Thunderka ale odoláva. Cena okamžite klesá na 50 lei, čo Thunderku stále ešte neoslňuje. Pani je však neodbytná a Janka už skutočne nevie ako sa jej zbaviť. Mám pocit, že ak ešte raz poviem, že nechcem, tak ma buď zbije alebo sa mi hodí k členkom plačúc na tému hladných detí. Cítim sa trápne a neviem ako túto ženu poslať aj s jej šatkou dokelu. Keď mi už takmer visela na krku, pochopila som, že z tohto rafinovaného chvatu existuje jediný únik. Vyťahujem peňaženku a platím za jednu z tých šatiek. Ani som sa nepozrela, ktorú mi vlastne napchala do igelitového vrecka, len ho schmatnem, zahanbene ho napchám do batohu a otáčam sa tej zmiji chrbtom. Predstieram horúčkovité pitie kávy, ale najradšej by som ju v nej utopila. Sprosté sociálne cítenie!!!