S plnými bruchami sa vydávame na zvyšok cesty a bez problémov absolvujeme prejazd Maďarskom k hraničnému prechodu Petea, kúsok od Satu Mare. Na hranici podľa očakávania nie sú žiadne problémy a pri prvej príležitosti kupujeme „rovinietu“, čo je niečo ako známka na používanie rumunských ciest. Obzerám sa, a sústredene hľadám tie davy lúpežných Rumunov, ktorí by nás olúpili tak, ako to popisujú všetky tie zaručene pravdivé historky všetkých tých, ktorí síce nikdy v Rumunsku neboli, ale poznajú niekoho, koho známeho bratranec bol v Rumunsku totálne okradnutý. Čuduj sa svete, nič sa nedeje. Len tri decká asi tak osemročné sa tvária strašne bojovne. Ale len tak sami medzi sebou... O pár kilometrov už vchádzame do mesta.
Janka, Martin a Bohuš sú v postsocialistickom Rumunsku prvý krát. Asi ako každý, tiež počuli množstvo strašidelných historiek o tejto krajine, prípadne si ju pamätajú z pred 25 rokov z prejazdu do Bulharska. S napätím očakávajú, ako to bude vyzerať. Sú prekvapení, tak ako my pred rokom. Mesto vyzerá ako akékoľvek iné u nás a autá rumunských vodičov v ničom nezaostávajú za tým, čo vídať na našich cestách. Možno až na množstvo Dácií, u ktorých však tiež nové modely prevažujú nad starými.
Satu Mare podľa turistického sprievodcu neponúka nič mimoriadne. Naviac, je ešte svetlo, málo hodín a šoféri nehlásia únavu, tak sa rozhodujeme pre presun bližšie k nášmu prvému cieľu, ktorým je mestečko Sapanta, na hranici s Ukrajinou. Zo Satu Mare vyrážame na severovýchod po ceste číslo 19.
V jednej z dediniek ktorými prechádzame, zažívame mierny šok. S úžasom hľadíme na domy lemujúce cestu. Sú obrovské, máloktorý z nich má pod tri poschodia a väčšinu z nich zdobí množstvo skla a chrómu. Sme tak prekvapení, že zabúdame aj fotiť. Toto nám doma asi nikto neuverí. Z vysielačky sa po chvíli ozve Petrov hlas a hlási: „takúto prehliadku bohatstva a nevkusu som ešte nezažil...“. Neostáva iné, len súhlasiť. Dúfam, že sa nikoho nedotknem, ak podotknem, že Mojsejovci sú len amatéri v okázalej prezentácii bohatstva. Dva betónové levíky na múroch vstupnej brány? Ha, tak tu mali mramorového cherubína v nadživotnej veľkosti ležiaceho ponad celým priečelím megavily. No coment...
S pribúdajúcimi kilometrami rednú obydlia a cesta sa mierne dvíha do hôr. Za mnou jazdiaci Peťo mi hlási do vysielačky, že mi mierne lieta zadné pravé koleso. To ma moc neteší, tento problém bol na aute keď sme ho kúpili, ale v rámci reklamácie v záruke aj odstránený. Žeby sa to objavilo zase? Vnútri vibrácie necítiť, púšťam to z hlavy. Svetlo ubúda a začína sa hlásiť aj únava. Pozorne sa obzeráme po okolí a hľadáme vhodné miesto na kempovanie, čo sa Janke moc nepáči, rada by aspoň prvú noc po ceste strávila pod strechou. Kašlem vám na strechu, ja sa chcem osprchovať!!!
Keď Janka niečo veľmi chce, tak sa to zvyčajne splní a nie je tomu inak ani teraz. Prechádzame okolo smerovníka na nejaký agropenzión. Tak toto nie je to, čo by som veľmi chcela. Na nenápadnej odbočke na lesnú cestičku na vrchu kopca nachádzame krásny penzión. Je tu možné aj kempovať, ale pri ponuke ubytovania za 30€ na dvoch aj s raňajkami, neváhame ani chvíľu.
S Jankou zvažujeme, či vynosíme všetok náklad z Wraníka do izby, ale recepčná nás ubezpečuje, že hotel má nepretržitú ochranku a nemusíme sa báť, tak z áut vyberáme len to najnutnejšie. Janka necháva na recepcii svoj občaňák a dôrazne nám kladie na srdce, aby sme jej ho ráno pripomenuli, aby ho tam nezabudla. Ja som ho tam nenechala, recepčná mi ho odmietla vrátiť.
Celý kolektív sa stretáva pri stole na hotelovej terase. Peter s Martinom si doprajú na večeru miestnu špecialitu a spolu so zvyškom kolektívu popíjajú rôzne druhy alkoholu z pestrého repertoáru slovenských, poľských a rumunských páleníc. Aký pestrý repertoár? Ty si okrem tej dvojdecky cujky zvládol aj niečo iné? Ja keby som nemala štyri končatiny, tak nezvládnem ani cestu do izby. Asi preto, že aj tú tvoju cujku som dopila ja. Tento výlet sa mi začína páčiť... Neviem či nás skôr zmáha alkohol alebo únava, ale rozchádzame sa na izby k zaslúženému odpočinku. Za sebou máme okolo 600 kilometrov a pred sebou týždeň beztrestného jazdenia po rumunských cestách-necestách. Už aby bolo zajtra – zaspávame...
  
|
, stále nič....
