Zobraziť témy bez odpovede | Zobraziť aktívne témy Aktuálny čas je Štv, 28.03.2024, 19:36
Dnes je štvrtok 28. marca 2024, meniny má Sona a zajtra Miroslav




Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 32 ]  Choď na stránku 1, 2, 3  Ďalší
 Maroko 2013 - cestopis 
Autor Správa
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Maroko 2013 - hľadanie kôz na stromoch, ciest cez Atlas a večného saharského piesku.
(autor: Thunderka)

Intro:
Nikdy som nemala ani pomyslenie na to, že by som chcela cestovať do niektorej horúcej krajiny a vždy som sa považovala skôr za severofila než za milovníka tropických teplôt, ale ako sa vraví „Nikdy nehovor nikdy“. Po tom, ako sa nám v podstate bez ujmy na zdraví podarilo prežiť 9 dní uprostred augusta v Spojených Arabských Emirátoch a zvládli sme aj 48°C (aj keď len zhruba na 15 minút) na vlastnej koži mimo klimatizovaného auta, dospeli sme s Romanom k záveru, že po takejto skúsenosti nás už určite nič neprekvapí a môžeme pokojne naše cestovateľské obzory rozšíriť aj na africký kontinent. Aby sme to ale hneď neprehnali, skúsime tú Afriku najskôr len tak na krajíčku a Maroko sa tu zdá byť absolútne perfektnou voľbou. Videla som veľa nádherných fotiek z tejto krajiny a čím viac o tom rozmýšľam, tým viac som touto myšlienkou nadšená a zdá sa, že moje nadšenie postupne chytilo aj Romana a Robina. Keď sme sa o našom pláne zmienili aj na širšom pléne, rozšírila sa naša cestovateľská skupinka o Peťa Lukyho, Braňa Hudeca a Mariána Chovanca. Mariána síce nepoznáme, ale Peťo a Braňo sa dušujú, že Marián je skúsený cestovateľ a že určite žiadnu zábavu nepokazí a žiaden pohárik neodmietne, a to by potom mohol do partie zapadnúť úplne bez problémov ;)

Aj keď je Maroko africkou krajinou, vie byť nádherne zelené a dokonca som našla aj niekoľko vodopádov, ktoré určite stoja za videnie. Možno by teda bolo fajn naplánovať túto cestu na obdobie, keď ešte nebude príroda vyprahnutá od letného slnka. Keďže ale určite budeme mať v pláne precestovať aj horské cesty a pozrieť sa čo najvyššie, treba brať do úvahy, že v zimných mesiacoch bývajú horské masívy Atlasu pod snehom. Ak teda chceme cestovať v období, keď už nebude ani zima ale nebude ani príliš horúco, akosi nám logicky vyplynul termín v polovici apríla. Skontrolujeme teda ešte letenky a dostupnosť nejakých zodpovedných áut v autopožičovni a máme jasný termín 15.-24.apríla 2013.

Ako obvykle si letenky kupujeme s poriadnym predstihom, ešte v októbri 2012, bookujeme dve Toyoty Prado a tešíme sa. Do odchodu dáme ešte dve bojové porady, aby sme dali dokopy itinerár tak, aby sme s ním boli všetci spokojní. Braňo dohodol odvoz taxíkmi na letisko do Schwechatu za super cenu, takže máme o starosť menej.


Naposledy upravil thunder dňa Sob, 28.12.2013, 20:50, celkovo upravené 1



Sob, 28.12.2013, 20:04
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 1 - 15.4.2013

Lietadlo zo Schwechatu do Paríža odlieta krátko pred jednou, takže ak má byť check-in dve hodiny pred odletom, tak by sme mali z Trenčína vyrážať okolo deviatej, aby sme mali rezervu pre prípadnú zápchu v Bratislave. Ráno vstávame v úplnej pohodičke a bez stresu si vychutnávame raňajky a voňavú kávičku. Rannú idylku ale preruší telefonát od Peťa Lukyho, ktorý Romanovi oznámi, že vzhľadom na pracovné problémy musí svoju účasť takto na poslednú chvíľu zrušiť. No moment, a to prečo? A nedá sa s tým niečo spraviť? A nestihneš to vyriešiť tak, aby si stihol let? Kým má Roman Peťa na uchu, mne bežia mozgové závity na plné obrátky. Ok, tak ak Peťo fakt nemôže, je niekto, kto je schopný sa zbaliť takto na poslednú chvíľu? Dala by sa letenka v deň odletu prebookovať na niekoho iného? Pokúšam sa volať do cestovky, cez ktorú sme kupovali letenky, ale aj napriek tomu, že hotline by mal fungovať od ôsmej ráno, takto o pol deviatej to tam stále nikto neberie. Ak si ale správne spomínam, letenky, ktoré sme kupovali sa síce dajú prebookovať na niekoho iného, ale poplatok za zmenu sa takmer rovná cene letenky, čo by nebol taký problém ako zohnať niekoho, kto sa zbalí na cestu do Maroka za pol hodinu. Bohužiaľ sa na túto hyper last minute nikto nechytá a vyzerá to, že letíme iba piati. Po Bratislavu letíme len tak v rámci rýchlostných limitov, ale na pumpe, kde si dávame krátku prestávku taxikári skoro vyletia z kože, pretože až teraz pochopili, že nás vezú až na Schwechat a nie len na letisko do Bratislavy a keďže cenu za zvezenie máme pevne dohodnutú, netvária sa dvakrát nadšene. Nuž, ale chlapci, tak ste mali lepšie počúvať. Nasadať a ideme ďalej.

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Na check-ine nám usmievavý afro-rakúšan oznámi, že naše batohy sú príliš veľké a máme si s nimi odpochodovať rovno a doprava a tam treba ísť na Bulk luggage a tam to odovzdať ako nadrozmerku. V zásade by to nebol žiaden problém, keby priestor pri nadrozmernej batožine nebol plne obsadený mladými hokejistami s tromi korunkami na hrudi a s veľkými hokejovými taškami pri nohách. Je to asi celé hokejové mužstvo aj s náhradníkmi a sú tu všade takí porozťahovaní, že minimálne tí traja hentam vzadu musia byť jednoznačne v postavení mimo hru. To ak tu budeme stáť s nimi a za predpokladu, že batožinu vážia a preberajú len na jednej váhe, tak ten náš let nestihneme ani s tou takmer dvojhodinovou rezervou, čo ešte máme. Kým sa tu nudíme a dav sa hýbe neskutočne pomaly, skúste sa aspoň poprezliekať do expedičných tričiek. Ja sa nemusím, ja som sa zodpovedne vyobliekala už doma, ale chlapi pekne do polpása vyzliecť a šup šup do pieskových tričiek so siluetou tuarega na chrbte. Ták, ako vám to sluší. Dav postupuje neskutočne pomaly a my sa neskutočne nudíme. Ich je strašne veľa a nás je len päť, veď to by nás mohli pustiť dopredu, či? Akýkoľvek malý náznak snahy posunúť sa čo i len o jedinú pozíciu pred niektorého z mladých hokejistov sa ale stretáva s prejavmi značnej nevôle, a tak radšej sedíme bokom a čakáme. Keď sa ale pri vedľajšej váhe objaví ďalší pracovník, ktorý vyzerá, ako keby mal v úmysle ukončiť svoju obedňajšiu prestávku a pustiť sa do práce, nenecháme si ujsť túto šancu a skôr, než sa modré tričká spamätajú, naša útočná formácia stojí zoradená pred druhou váhou a tvárime sa, že škrípanie švédskych zubov vôbec nepočujeme. Sorry chlapci, ale veď bez vás istotne neodletia... A ak takto bránite aj na ľade, tak to potom budúcnosť švédskeho hokeja nevyzerá dvakrát ružovo ;)

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Po nadviazaní družby s Tullamore Dew nám let do Paríža uletí ako nič. Charles de Gaulle (CDG) nie je vonkoncom malé letisko. Potrebujeme sa prepraviť na iný terminál a pešo to asi nepôjde, aj keď času máme viac ako dosť. Z príletovej haly nás šípky navedú ku skleneným dverám v prízemí, kde mladý muž stráži veľké sklenené dvere, za ktorými by sa mal každú chvíľu objaviť letiskový autobus, aby nás prepravil na terminál, z ktorého by mal odlietať let do Casablanky. Chvíľu čakania si krátim pózovaním s červenou plastovou kravou, ktorá tu stojí ako tvrdé Y. Nikdy som nepochopila toto vystavovanie umelohmotných kráv v rôznych mestách a na rôznych miestach, ale dnes po miekoľkých panákoch tulamórky mi táto červená fešanda pripadá pomerne zábavne. Urob mi jednu fotku ako ju ťahám za uško. A ešte jednu, ako jej to uško hryziem. Ale už stačí, autobus je tu. Autobusár kľučkuje pomedzi odstavené lietadlá a obslužné mechanizmy a aj keď my sme už po tretej zákrute absolútne stratení, človiečik za volantom zjavne vie, kadiaľ vedú tie správne čiary, ktoré ho dovedú k nášmu terminálu. Autobusár nezablúdil a my máme do nášho letu nekonečné tri hodiny čas a keďže sme si nezobrali ani karty ani pexeso, tak jedinými dvomi aktivitami, ktoré nám môžu čakanie spríjemniť sú buď vysedávanie v jedinej reštaurácii, ktorá je tu otvorená, alebo nakupovanie v dutyfree. No a keďže toho času máme fakt dosť veľa, pohodlne stihneme aj jedlo aj nákupy. V Maroku sa nám ako v moslimskej krajine asi nepodarí kúpiť žiaden tvrdý alkohol, a keďže sme sa nedali zaočkovať proti žiadnym chorobám, musíme náš tím rozšíriť o niekoľko fliaš tmavého rumu a whisky, aby sme sa zabezpečili proti prípadným žalúdočným ťažkostiam aspoň takto.

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

V odletovej hale sa čas vlečie ale na runwayi za oknom je stále čo pozorovať, hlavne to mega veľké jumbo, ktoré sa chystá na odlet. Toto sú momenty, kedy skutočne pochybujem o zákonoch fyziky a začínam veriť na zázraky, pretože je skutočne neuveriteľné, že niečo tak ozrutné sa môže vzniesť do vzduchu a bezpečne letieť. Ale asi je to možné, pretože zakrátko je už runway prázdna. Ako tak sledujeme dianie vonku, Roman si všimne, že v diaľke pred nami sa v miernom opare črtá silueta Eiffelovky a kúsok napravo od nej je vidieť aj baziliku Sacre Coeur. To snáď ani nie je možné, aby sme ich videli, veď letisko je od centra Paríža pomerne dosť ďaleko, ale v tejto oblasti ešte nikto nepopisoval výskyt fatamorgány, tak tie siluety asi budú skutočné.
Konečne ohlásia náš let. Teta pri kontrole boarding passov sa tvári neskutočne prísne a Braňo má ako obvykle náladu vtipkovať a tak jej za chrbtom vystrúha zopár opičiek, na ktorých sa všetci dobre bavíme až na tú prísnu tetu, ktorá sa tvári výrazne rozčarovane, keď zistí, že mám foťák namierený smerom k nej. No tak sa nemrač, aj tak to už mám nafotené a mazať to nebudem.
Po priemernom jedle na palube Air France a zodpovedajúcom množstve bieleho vínka nás zmáha únava a možno je to aj lepšie, pretože dlhý spánok značne skracuje vzdialenosti. Za oknami pristávajúceho lietadla je už tma ako o polnoci, aj keď je ešte len niečo pred ôsmou miestneho času. Dav spolucestujúcich nás v unáša k imigračnej kontrole. Asi by sme si mali vyplniť ten imigračný formulár. Chcú tam adresu, kde sa budeme zdržiavať počas nášho pobytu. A to čo im tam napíšeme, že niekde v Maroku? Veď my vôbec netušíme, kde sa budeme nachádzať. Ale dajme im tam teda adresu hotela, kde by sme mali spať dnes v noci, to musí stačiť. Fronta na imigračnej kontrole sa strašne vlečie, ale keď sa dostaneme na rad, úsmev na tvári nám vyčarí nálepka na skle kúsok nad lesklým čelom imigračného úradníka, na ktorej smajlík hlása, že „usmejte sa, ste v Casablance“. Usmievame sa na úradníka, on sa usmieva na nás a tak teda dobre, môžem si tú nálepku aj odfotiť.
Napriek tomu, že sme leteli s prestupom, naša batožina sa bez strát na kvantite alebo kvalite vygúľa na karusel, každý si ulovíme ten svoj kúsok a spokojne sa obzeráme, kde by sme splašili vozík, aby sme to celé nemuseli ťahať v rukách. Ďalšou úlohou je vymeniť si lokálnu menu, čo tiež nie je žiaden problém, pretože zmenáreň je hneď vedľa výdajne batožiny. No a teraz to najdôležitejšie – ideme hľadať autopožičovňu. Nikde žiadne značky, plánik, ktorý mám vytlačený je akýsi chabý a tak mi z toho vychádza, že asi poďme tuto výťahom o poschodie nižšie a tam by to možno mohlo byť. Lenže nie je a na konci chodby okrem taxislužby a nejakých zmenární už nie je nič. Spýtame sa v taxislužbe, kde sú car rentals. Človek v bielej košeli asi v pozícii šéfa minimálne tejto zmeny posotí človeka v pozícii výkonný pracovník v montérkach, že on nám to ukáže. Človek v montérkach sa okamžite vrhne na náš vozík s batožinou a ochotne ho tlačí asi 30 metrov k výťahu, odkiaľ sme pred chvíľou vystúpili. Vyvezieme sa o poschodie vyššie, presne tam, odkiaľ sme prišli a človiečik tlačí náš vozík asi 150 metrov koridorom doľava až ku kancelárii Dollar car rental. Človek v montérkach sa akosi nechystá na odchod a nám docvakne, že by sme mu asi mali dať nejaký bakšiš. No veď aha, keď sme menili peniaze, dali nám aj nejaké drobáky, je toho asi tak za euro, tak to mu vysypem do dlane. Človek v montérkach nechápavo pozerá na mňa, potom do dlane, potom zase na mňa, a čosi nahnevane gestikuluje a hovorí rečou, ktorej síce nerozumiem ani slovo, zato ale rozumiem všetkým gestám. To je mu akože málo? A že by sme mu mali dať aspoň 100 dirhamov? Čo sa zbláznil? Veď to je skoro 10 eur!!! Chlap sa ale začína štartovať do hlasnejšieho prejavu a my sa chceme vyhnúť problémom, tak mu radšej do ruky natisneme ešte asi 30 dirhamov a posielame ho tam odkiaľ prišiel. Tiež našej reči nerozumie ani slovo, ale naše gestá aj v jeho reči znamenajú, že z nás už nič viac nevytrieska a tak sa so šomraním, ktoré rozhodne neznamená slová vďaky, vlečie preč. No tak toto bola slušná lekcia, chlapci. Tu bude asi najlepšie ak od nikoho nebudeme prijímať žiadne náznaky pomoci, lebo ochota je tu zjavne mimoriadne drahý artikel.

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

S tlakom mierne nad hranicou normálu sa nahrnieme do kancelárie autopožičovne a keďže ešte nikdy, keď sme si bookovali auto v zahraničí, sme nedostali to, čo sme si objednali, informácia, že namiesto Toyot Prado dostaneme Mitsubishi Pajero už náš tlak nijakým spôsobom neovplyvní. Zato ma ale dosť vytočí informácia, že poistka zahrnutá v cene objednávky nepokrýva takmer nič a ak chceme mať kryté aspoň predné sklo a ukradnutie, tak si musíme poistku priplatiť. Vieš čo, Mohamed, fakt som unavená a nemám najmenšiu silu sa s tebou dohadovať, tak to tam napočítaj a ideme odtiaľto. Odľahčení na všetkých kreditkách kráčame tmou k parkovisku, kde sa vo svetle pouličných lámp leskne jedna strieborná a jedna čierna Micka. Chlapík s kravatou nám chvíľu vysvetľuje čo kde v aute je a potom ešte chvíľu postáva s vreckom otrčeným pre prípadný bakšiš, ale milý zlatý, už ste nás celkom slušne ošklbali a toto je predsa tvoja práca, za ktorú sme už zaplatili, takže my ti už vrecko ničím nepomastíme. Odchádza nie celkom spokojný úplne nasucho.
Na dnes máme už len poslednú úlohu – nájsť hotel Moroccan House, kde by sme mali stráviť dnešnú noc. Ono vlastne máme tie úlohy dve, jednak ten hotel nájsť, ale aj skúsiť sa dohodnúť na zmene rezervácie. Vzhľadom na to, že sme leteli s prestupom a netušili sme, či nám priletí batožina tým istým letom ako my, spravili sme rezerváciu v Casablance na dve noci, aby nám v prípade straty nejakého nášho batohu vedeli stratený kus doručiť do hotela. Batožina ale priletela presne tak, ako mala a preto by bolo fajn, keby sme tú druhú noc v Casablance vedeli prebookovať na poslednú noc nášho pobytu v Maroku. Ak by sa nám to podarilo, neboli by sme nasledujúci deň viazaní potrebou vrátiť sa do hotela a keď budeme mať kultúry a civilizácie dosť, môžeme sa pohnúť z Casablancy ďalej, čím získame oproti itineráru mierny náskok. Tak skúsime.

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

V periférnych častiach Casablancy sa s pouličným osvetlením zjavne príliš netrápia, tak prečo by sa v tej tme mali trápiť so značením smerovníkov? Navigácia sa nás síce snaží viesť najkratšou cestou k adrese, ktorú dostala definovanú ako cieľ, ale začíname pochybovať, či sa tiež nestratila, pretože ulica pred nami je prehradená veľkou pruhovanou zábranou a zákazom vjazdu a cesta ďalej je rozkopaná. No tak skúsme to nejako obísť, možno ak tuto odbočíme doľava a tam prejdeme tou tmavou ulicou a ak nás nikto nezakiluje, kým sa dostaneme pod najbližší zdroj svetla, tak potom ak zase odbočíme doprava, tak by sme sa mohli zase dostať na hlavnú cestu na konci tejto rozkopávky. Pootĺkané autá pozdĺž tmavej ulice nepôsobia nijako optimisticky ale povrch cesty je taký poroztĺkaný, že nemôžeme ani pridať, aby sme sa odtiaľto dostali o čosi rýchlejšie. Ale máme šťastie, na konci ulice máme ešte stále všetky kolesá aj dvere a vo svetle najbližšieho kandelábra si môžeme pokojne vydýchnuť. Zbytočná panika, veď je to tu úplne pokojné. Náš hotel je takmer až pri medine (starom centra), kúsok od maríny, takže musíme prejsť v podstate celým mestom. Doprava hustne a autá sa v nočných, teraz už vysvietených uliciach miešajú s ľuďmi miestami chaoticky prebiehajúcimi cez cestu, miestami len tak postávajúcimi takmer až do polovice jazdného pruhu tváriac sa, že naviac sú tam tie autá a nie oni. Prepletáme sa užšími uličkami, tu niekde by to už malo byť. Rozhliadame sa a aha, presne na druhej strane ulice je náš hotel. Hľadať parkovisko je zbytočné, zjavne sa tu parkuje len tak na okraji cesty. Pikolík pred hotelom si vezme pár dirhamov ako poplatok za to, že nám v noci dohliadne na autá. Nie, že by sme mu verili, ale nemáme na výber. Hotel zvonka vyzerá ako betónová obluda, ale za vstupnými dverami nás prekvapí príjemný interiér v tradičnom marockom štýle. Hotel je postavený ako starý marocký riád a uprostred otvoru medzi pavlačovými poschodiami visí neuveriteľne veľký vyrezávaný luster. Recepčný nám na pult vyloží obrovské kľúče a my sme už takmer na odchode do izieb, ale veď ešte sme chceli zmeniť tú rezerváciu. Recepčný chvíľu rozmýšľa a potom skonštatuje, že musí preveriť rezervácie a uvidí, či sa to bude dať. Predpokladám, že mladý muž ťukne do počítača a na dve kliknutia má výsledok. Mladý muž ale spod drevenej rampy vydoluje stoh papierov formátu A3, nalinkovaný a nastĺpčekovaný a začne v ňom listovať. Ty kokso, manuálny rezervačný systém v praxi, to už som dávno nevidela. Po chvíľke porovnávania mladý muž konštatuje, že v zásade by to šlo, ale musí počkať, kým manažér ráno prinesie nové rezervácie, takže po raňajkách nám povie, či nám tú rezerváciu definitívne môže zmeniť alebo nie. Rozumej, manažér má asi u seba počítač, kam mu chodia rezervácie, on ich vypíše a potom sa manuálne zapíšu do tejto veľkej tabuľky. No ale to musí byť strašne náročné sledovať a udržiavať takýto systém, nechápem, prečo si sem nehodia jeden počítač a jednu excelovskú tabuľku. Ale my tu nie sme na to, aby sme im zavádzali IT revolúciu, poďme pekne do izieb. Postele s baldachýnmi vyzerajú ako z rozprávky a zvádzajú k tomu, aby sme sa do nich okamžite uložili. Ale ešte si treba povedať plán na ďalší deň a dohodnúť si čas raňajok a hlavne dať si panáka na privítanie ;) tak dobrú noc chlapci, zajtra preskúmame Casablancu.


Sob, 28.12.2013, 20:47
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 2 - 16.4.2013

Neviem, či sa bufetové podávanie raňajok v Maroku dá nazvať švédskymi stolmi, ale my sme ich zobrali útokom presne na slovenský spôsob. Z každého jedla treba čo to ochutnať, aby sme sa zoznámili s chuťami tunajšej kuchyne. Viac ako jedlo ma zaujíma, akú kávu tu vedia uvariť, ale štandardná prekvapkávačka v termoske tento hotel nijako neodlíšila od všetkých tých hotelov, v ktorých mi káva podávaná k raňajkám nechutila. Kto, kde a kedy celosvetovo uzákonil, že ranná káva v hotelovej reštaurácii musí byť proste zlá? Dúfam, že v meste nájdeme nejakú normálnu kaviareň, v ktorej si vylepším chuť a aj hladinu kofeínu v krvnom obehu, aj keď je pravda, že z dobrej kávy mám najradšej tú krásnu intenzívnu vôňu, keď mi čašník kávu prinesie. Kúsok zvláštne vyzerajúcej pizze, bublinková palacinka s džemíkom, trocha zeleniny, olivy a hlavne datle, tie sú absolútne výborné. Jedlo je fajn, no tá jediná napodobenina salámy, ktorú sme tu našli, má od nášho chápania salámy poriadne ďaleko. Z mäsa to určite nebolo. Cestou z raňajok checkneme recepčného, ako to vyzerá s prebookovaním našej rezervácie. Práve skladá papierový rezervačný blok, asi už doprepisoval nové rezervácie a áno, druhú noc z našej rezervácie môžu prebookovať o osem dní neskôr. Super, takže balíme a na túto noc sa sem už nemusíme vrátiť. Máme v pláne pozrieť si mesto a neradi by sme nechávali autá s batožinou zaparkované niekde na mestskom parkovisku. Myslíte, že sa dá batožina odložiť tu niekde v hoteli? Recepčný nám ochotne uskladní naše batohy v malom skladíku a keď pikolíkovi pred hotelom vtlačíme do dlane ďalších pár dirhamov, môžeme si tu autá nechať kľudne aj celý deň.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Náš hotel sa nachádza len pár uličiek od prístaviska, ktoré je najväčším prístavom v severnej Afrike a jedným z najdôležitejších prístavov na svete. Silný odór rybaciny sa nesie vzduchom a vykrúca nám nosy, asi aj kvôli tomu, že prechádzame popri plote z vlnitého plechu, za ktorým sa nachádza rybí trh. Z rušného preplneného hlavného bulváru sa radšej vnoríme do okrajových uličiek starej mediny, bude to istotne príjemnejšia prechádzka ako kráčať po hlavnej ceste zapratanej autami. Staré budovy pieskovej farby lemujú úzke uličky. Je zvláštne, že je tu málo ľudí, len sem tam vidieť nejakého starca alebo žobrajúcu starenu, sem tam niekto rýchlo prebehne cez ulicu ale ináč žiadne davy. Asi sú všetci na hlavnom bulvári v tej skrumáži áut. Prechádzame okolo malej kaviarničky s nápisom Wifi. Tak tu sa chlapci zastavíme na kávičku, keď sa budeme vracať, ok? Ľudí v uliciach síce veľa nie je, zato všade pobehujú mačky. Žiadne potulné chuderky ale zjavne dobre chované fešandy, ktorým sa tu vďaka neďalekému prístavu veľmi dobre darí. Aj teraz kúsok pred nami schodíkmi vystúpal na ulicu muž s igelitkou v ruke, zohol sa k zemi a začal vykladať na betónové dlaždice rybacie hlavy. Zrazu sa k nemu začnú zbiehať mačky a vďačne si na týchto zvyškoch pochutnávajú. Opodiaľ jedna mačka spokojne drieme na pomačkanej streche hrdzavejúceho auta. Aha, tak konečne vidíme, ako vznikol výraz, že tá strecha je pomačkaná ;) Poďme ale ďalej, naším cieľom je mešita Hasana II a potrebujeme stihnúť jednu z dopoludňajších túr so sprievodcom. Najbližšia začína o desiatej, tú asi nestíhame, ale tú o jedenástej by sme stihnúť mohli. Prechádzame popri Kráľovskej námorníckej škole a kráľovskej maríne, niet divu, že sa výrazne zvýšil výskyt perfektne upravených mladých mužov v námorníckych uniformách. Raz darmo, uniformy majú čosi do seba ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Čerstvo oholení mariňáci v nažehlených nohaviciach s dokonalými pukmi sú v ostrom kontraste s chudobným ghetom o pár krokov ďalej. Na prvý pohľad je tu výrazná podobnosť s našimi cigánskymi osadami, pretože chatrče ledva držia pokope ale na každej jednej je tanier satelitu.
Priamo pred nami už len kúsok po prázdnej ceste sa k nebu týči bielo zelený minaret. Ak by sme sa veľmi poponáhľali, asi by sme stihli aj prehliadku o desiatej, ale načo sa ponáhľať, popozeráme si ju najskôr zvonka, a potom v kľude počkáme na ďalšiu prehliadku. Mešita Hasana II patrí medzi najväčšie na svete, čo do počtu veriacich, ktorí sa do priestorov mešity môžu pri modlitbách zísť. Niektoré zdroje uvádzajú, že je siedma najväčšia na svete, iné uvádzajú, že je piata alebo dokonca druhá najväčšia, jej minaret s výškou 210 metrov je ale jednoznačne najvyšším minaretom na svete. Napriek tomu, že mešita pôsobí historickým dojmom, jedná sa o pomerne nový kúsok. Idea vybudovať v Casablance nádhernú stavbu, na ktorú by mohla byť naveky hrdá, skrsla v hlave kráľa Hassana II na počesť smrti Kráľa Mohammeda V. Chcel, aby táto mešita bola postavená „na vode“ pretože boží trón sa nachádza na vode. Mešita je v skutočnosti postavená na výbežku pevniny, ktorý je z troch strán obmývaný oceánom.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Dnes je oceán pokojný a možno sa nám to len zdá, pretože je práve odliv, no hladina sa len sem tam čerí nízkymi vlnami s bielou penou na hrebienkoch, ale je vidieť, že steny ochranného múru, ktoré sú vystavené oceánu, sú často vystavené nárazom vĺn. Takto pri pohľade z boku sa nám vôbec nezdá, že by táto mešita mala byť nejako obzvlášť veľká, pravdu povediac vyzerá skôr menšia než väčšia. Chvíľku pozorujeme rybárov pokúšajúcich sa chytiť niečo v mlákach pri brehu, v ktorých uviazli rybičky pri poslednom odlive. Oceľová obloha sa tvári nerozhodne v otázke či spustiť nejakú prehánku alebo nie, možno by mohlo byť toto to správne miesto vyrieknuť malú modlitbičku za lepšie počasie, pretože v blízkosti tohto svätostánku by mohla byť pomerne vysoká pravdepodobnosť vyslyšania našich prosieb. Poďme pohľadať, kde sa tu predávajú vstupenky. Prechádzame k centrálnemu nádvoriu a až teraz si začíname uvedomovať, aká veľká mešita skutočne je, pretože celá stavba akoby pred nami roztvárala náručie. Obrovské nádvorie pred mešitou, ohraničené oblúkovitými podlubiami madrasy (Islamskej školy), skutočne asi bude mať kapacitu 80 000 veriacich, pretože ako si tu tak kráčame, pripadáme si na tej ploche neskutočne maličkí. Na chvíľu si sadneme na schodíky v tieni minaretu a obdivujeme jemné zdobenie v bielom mramore, z ktorého je postavený. Rovnako jemne sú zdobené aj mohutné kovové brány, ktoré chránia vstup do mešity. Chvíľku mám pocit, že tie ornamenty sú skôr akoby vyrezané do masla a nie do tvrdého materiálu.
Pomaly sa začínajú schádzať ľudia na prehliadku interiérov, ideme si teda aj my kúpiť vstupenky, nalepíme si na hrude samolepky naznačujúce, že máme vstupné zaplatené a čakáme pod stĺpikom označujúcim, že budeme potrebovať anglicky hovoriaceho sprievodcu.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Tmavovlasá žena v slušivom kostýme nás vedie k vchodu do modlitebných priestorov. Pred vstupom sa samozrejme musíme vyzuť, a s topánkami v igelitových vreckách, ktoré sme dostali ako bonus k vstupenke, vchádzame dnu. Ak som mala pocit, že zdobenie exteriérov mešity je nádherné, tu mi sánka padá skutočne až na zem. Jemné ornamenty vytesané do bieleho mramoru silne kontrastujú s dokonalým zdobením štruktúr zhotovených z tmavého cédrového dreva. Mramorová podlaha je taká naleštená, že sa v nej všetko odráža ako vo vyčistenom zrkadle. Chvíľku sa všetci rozhliadame s otvorenými ústami. Z počiatočného údivu nás vytrhne až naša sprievodkyňa pokrikom „yalla, yallaaaaaaa“ a my teda ideme za ňou tam, kde nás čaká aby nám porozprávala niečo o tejto nádhere. Zvláštnosťou je, že túto stavbu navrhoval nemoslim, francúzsky architekt, ktorý bol priateľom kráľa Hasana II. Napriek tomu je mešita dokonalou zmesou islamskej architektúry, marockých prvkov a maurského vplyvu. Celá stavba bola dokončená za 7 rokov, čo je pri takomto rozsahu diela takmer neuveriteľné. Na stavbe pracovalo takmer 10 000 robotníkov a 3000 remeselníkov, striedali sa v troch zmenách, takže práce prebiehali v podstate 24 hodín denne. Neviem si ani predstaviť ten manažment stavebných prác. Zvláštnosťou tejto mešity je, že má strechu zostrojenú z cédrového dreva, ktorá sa v strede otvára a je opatrená zasúvacím mechanizmom tak, že v priebehu piatich minút sa strecha kompletne zasunie a vpustí do priestorov na modlenie denné svetlo a čerstvý vzduch, čo je pri kapacite 25 000 veriacich nie len špeciálna fičúrka ale aj nevyhnutnosť. Ale teda mešitu – kabriolet , to som fakt ešte nevidela. Interiér je rozdelený do dvoch častí, pretože muži a ženy sa musia modliť oddelene. Keďže muži nesmú vidieť ženy, ale opačne to zakázané nie je, priestor pre modlenie žien je vymedzený na drevených balkónoch po pravej aj ľavej strane nad centrálnou plochou. Celá centrálna plocha s mramorovou podlahou je určená ako priestor pre modlenie mužov a aby im počas chladných dní nebolo na tej mramorovej podlahe chladno, majú tu aj podlahové kúrenie. Celkovo interiér mešity poskytuje priestor pre asi 8 000 žien a 17 000 mužov. Toto sú počty, ktoré si reálne neviem celkom dobre predstaviť, ale naša sprievodkyňa pri každom slove rastie hrdosťou. „Yalla, yallaaaaaaaaa“, volá nás do prednej časti mešity, kde nám s nadšením vysvetľuje, že všetky materiály použité pri stavbe pochádzajú výhradne z Maroka s výnimkou 56 krištáľových lustrov a niektorých bielych žulových stĺpov, ktoré boli dovezené z Talianska. A môžeme tu taktiež vidieť Mihrab – polkruhovitý výklenok v stene mešity, ktorý naznačuje presný smer k Mekke a teda smer, ktorým by sa modliaci pri modlitbách mali klaňať. O kúsok vedľa je postavený Minbar, neveľká vyvýšená drevená platforma, z ktorej duchovný vodca Imám vedie kázeň (a podoba tohto slova so slovom minibar je skutočne len náhodná, keďže moslimi by alkohol požívať nemali ;). No dobre, dosť bolo odborných výrazov, poďme sa pozrieť cez sklenený kus podlahy dole do podzemných častí. To, čo dole vidíme je miestnosť pre očistu a dostaneme sa tam o chvíľu. Yalla yallaaaaaaaaa nás ešte upozorňuje na kovové súčasti mešity, ktoré sú vyrobené z titánu, pretože interiér aj exteriér je vystavený agresívnemu vlhkému slanému morskému vzduchu a štandardný kov by veľmi rýchlo podľahol korózii. Mramorové schody nás vedú do podzemných častí mešity. Ešte aj niečo, čo je v podstate obyčajnou umývarkou, vyzerá ako umelecké dielo. Fontány vedúce vodu na očistu, vyzerajú ako veľké mramorové lekná. Očista (ablution) je dôležitým úkonom, ktorý musí absolvovať pred modlitbou každý veriaci, takže veľkosť očistných miestností zodpovedá kapacite mešity ako takej, pričom sú samozrejme oddelené časti pre mužov od častí pre ženy. Zvláštnosťou je, že stĺpy v týchto priestoroch sú potiahnuté zvláštnym materiálom, ktorý absorbuje vlhkosť a preto napriek tomu, že ide o priestory, kde často tečie voda, nič tu nie je ničené vlhkosťou ani hrdzou. Tak mi napadá, nemohli by týmto materiálom jednoducho poťahovať aj autá?
Prehliadka mešity končí v podzemí v priestoroch tureckých kúpeľov hammam. Voda v bazéne obstúpenom oblúkovým stĺporadím je pokojná ako zrkadlo. Napriek tomu, že hammam bol projektovaný ako verejné kúpele, nebola od otvorenia mešity táto časť sprístupnená pre kúpaniachtivých návštevníkov, zatiaľ je hammam stále súčasťou prehliadky. Oddelený mužský a ženský bazén s teplou vodou teda 20 rokov trpezlivo čakajú na to, že si v nich niekto namočí aj niečo iné, nie len prst na ruke, ale zatiaľ nikto netuší, kedy by sa prvá kúpacia sezóna mohla spustiť. Zatiaľ je to vždy „snáď budúci rok“.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Opúšťame priestory mešity a cez nádvorie dláždené bledým mramorom kráčame k starej medine. Pri ceste stojí divný típek s červenou tvárou. Z diaľky to vyzerá, ako by mal tvár zaliatu krvou, ale keď podídeme bližšie, je vidieť, že je to len nejaká červená farba. Predvádza akúsi čudnú pantomímu, neviem, či hovorí niečo sám sebe alebo sa rozpráva s imaginárnym priateľom z detstva, ale policajtom stojacim neďaleko to nie je dvakrát po vôli. Čosi na neho hlasno kričia ale pomaľovaný človiečik sa len doširoka usmieva takmer bezzubým úsmevom a zhadzuje zo seba bundu aj košeľu. Ochotne mi pózuje pre pár fotiek, čo sa policajtom páči ešte menej a tuším sa po ňom už aj dvaja rozbehli. Radšej teda balím foťák a poďme preč, lebo kto vie, či je to len miestny blázon, alebo otvorený prejav nejakého politického nesúhlasu a ešte by sa tí policajti mohli rozbehnúť aj po nás a momentálne sa necítime na podávanie športových výkonov. Lenže ako tak kráčame k uličkám starého mesta, miestny blázon sa ticho zakráda za nami. Prejdeme na druhú stranu ulice, človek ide za nami. Zahnime tam do tej uličky, možno pôjde rovno. Lenže on ide stále za nami. Začíname byť trochu nervózni, je to trochu dosť nepríjemné byť sledovaný človekom, ktorý na prvý pohľad vyzerá, že nemá všetkých 5 pokope. Po ďalších dvoch náhlych odbočeniach, keď už je evidentné, že človiečik má v úmysle ísť s nami až na kraj sveta, nájdem v sebe kúsok odvahy a otočím sa na nášho tichého prenasledovateľa, ktorý v sekunde zastaví a zrazu nevie, kam by sa schoval, a tak tam len tak stojí a hľadí do zeme. Až je mi ho ľúto, ale aj tak ho žiadam, aby ostal tu a neprenasledoval nás. Neviem, či mi po anglicky rozumel, alebo či bol môj tón hlasu dostatočne dôrazný, ale ku podivu len pokrčí ramenami a vracia sa odkiaľ prišiel. Uff, tak to by sme mali. Na širokej križovatke prechádzame okolo pouličnej kaviarne. Stoličky a stoly nastavané pozdĺž chodníka okupované samými mužmi vyzerajú ako summit lastovičiek, ako tam tak pekne v rade sedia. Odbočujeme na širokú cestu lemovanú akýmisi šiatrami, ktoré pri bližšom pohľade ukazujú, že sú stolárskymi dielňami, predajňami nábytku, servismi motoriek, pneuservismi a neviem čím ešte. Chlapi tu makajú a zjavne nie sú veľmi zvyknutí na to, že by ich sem turisti chodili obzerať a dosť nepríjemne sa na nás pozerajú, ako keby sme tu vlastne ani nemali čo hľadať a keď zdvihnem k tvári foťák, ich prejavy nevôle sú viac ako výrazné. Ale zase v jednom šiatri je zariadená improvizovaná kaviareň a tam sú tí chlapi celkom veselí. Kto vie, čo im prisýpali do tej kávičky, ale nech je to čokoľvek, tu si asi kafíčko nedáme. Ale veď tá naša wifi kaviareň, ktorú sme si naplánovali, je len kúsok odtiaľto, a taká dobrá kávička nemôže byť nikdy zlá. Pravdu povediac, aj keď bola káva naservírovaná v obyčajných sklenených pohárikoch, žiaden nahrievaný porcelán, musíme uznať, že je to jedna z najlepších šálok kávy, akú sme kedy pili. Na to, aby sme vypili vodu, ktorú nám čašník ku káve priniesol sme síce chvíľu naberali odvahu, ale tak čo sa nám môže stať? Maximálne spoznáme krásy tunajších toaliet. Po chvíľke relaxu sa úzkymi bielymi uličkami mediny uberáme späť k hotelu a k našim autám. Aj napriek tomu, že sme toho nenachodili až tak veľa, cítime sa tak akurát na to, aby sme sadli do kožených sedačiek a nechali sa chvíľu voziť autom. Prepletáme sa hustou premávkou v uliciach Casablancy a šoféri majú čo robiť, aby sa vyhli príliš blízkemu kontaktu s chaoticky jazdiacimi autami. Poďme najkratšou cestou na výpadovku, lebo tu to nejako priveľmi hustne. Smerujeme na juh k mestečku El Jadida.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Je už neskoršie popoludnie a my, teda hlavne Robino, si uvedomujeme, že raňajky už nám dávno vytrávili a nebolo by zlé dať niečo teplé do bruška. Ale potrebujeme si aj nakúpiť nejaké základné potraviny, aby sme neumreli od hladu, keby sme náhodou museli prenocovať mimo civilizáciu a potrebujeme hlavne pitnú vodu. Zastavíme sa teda v obchode pri pumpe, ktorý vyzerá byť súčasťou niečoho, čo vyzerá ako reštaurácia. Marocká kuchyňa je považovaná za jednu z najlepších na svete, takže nejaké bagety istotne nepripadajú do úvahy. Rýchly nákup a už aj sedíme na terase a snažíme sa rozlúštiť francúzsko-marocké názvy jedál. Tak šalát je jasný, názvom zeleniny ako tak rozumieme, ale chceme si dať nejaký mäsový tajin a vôbec netušíme, z akého mäsa nám to vlastne urobia. S čašníkmi sa veľmi nedohodneme, pretože ich angličtina je asi taká úbohá ako moja francúzština, z ktorej viem asi 5 slovíčok, takže si odhlasujeme, že ja, Roman a Robo sa podelíme o jeden tajin z niečoho, čo netušíme čo bude. Marián s Braňom sa ešte chvíľu dohadujú ale nakoniec si aj tak dajú to, čo my. Našim váhaním a dohadovaním sme čašníkovi spôsobili asi značný chaos, pretože pochopil, že ten tajin chceme iba jeden a že sa oň všetci podelíme. Chlapi, nevadí, veď k šalátom sme mali aj kus chlebíka a v tom tajine je päť kúskov mäska, to nám bude stačiť. A keď tak nad tým teraz rozmýšľam, je možné, že naše dve objednávky zhrnuli do jedného tajinu a potom sme tam robili chaos úplne zbytočne, lebo veď pre každého tam bol jeden kus mäsa a keby toho malo byť viac, aj tak by sme to asi nevládali zjesť. Aby sme sa pri vychutnávaní mäkkučkého mäska s kopou dusenej cibuľky, olivami a sušenými slivkami nenudili, čašník sa k nám vracia s táckou s pohárikmi a kovovým čajníkom. V jednom poháriku je čerstvá mäta, v cukorničke kopa kockového cukru a v čajníku horúca voda. Keď vložil mätu do čajníka aj s takou kopou cukru, akú som ja osobne nepoužila súhrnne za celý minulý mesiac, zobral podnos s pohárikmi do jednej ruky, čajník do druhej ruky, a začal nám predvádzať rituál prípravy pravého marockého čaju. Sme skutočne ohúrení, pretože celý rituál má očividne presný postup toho, ako a koľko čaju treba do každého pohárika naliať, potom zase čaj naliať späť do čajníka a potom postupoval od posledného pohárika k tomu prvému. Pamätáte si to niekto? Lebo ja som už celkom poplatená. Čašník si nefalšovane užíva obdivné pohľady a potlesk, ktorým ho odmeníme, keď pred každého z nás postaví pohárik hotového čajíka. Ochutnáme. Je veľmi dobrý, a aj keď je veľmi sladký, nie je to nepríjemné. Jemne horkastá chuť naznačuje, že v čajníku bol aj čierny čaj, nie len čerstvá mäta, ktorú sme videli na začiatku. S plnými bruškami na terase zaliatej príjemným teplým slniečkom sa sedí mimoriadne dobre ale rozsedeli sme sa trochu dlhšie, než sme plánovali, takže šup šup, ide sa ďalej.

Obrázok Obrázok

Po ceste R320 ideme smer juh k mestu El Jadida. Keď sa tak pozerám na hodinky, je pol šiestej, možno by aj nebolo zlé poobzerať sa po nejakom ubytovaní, pretože okolo pol siedmej sa začne stmievať, tak aby sme si to nenechali až na tmu. Sme asi 20 km pred El Jadidou, v mestečku Azemmour, skúsime sa tu poobzerať. Lenže hotely tu nie sú označené žiadne. Ideme sa pozrieť k oceánu, či by sa tam nenašlo miesto pre pekný kemp, ale keď vystúpime z áut, je nám jasné, že dnes stany rozkladať nebudeme. Je tu strašne veterno a chladno, od rozbúrenej vody fúka poriadne studený vzduch. Je tu síce komplex nejakých budov, ktoré vyzerajú ako hotel, ale keď sa pýtame strážnika, či sa tu dá ubytovať, krúti hlavou, že všetko je to tu privátne a najbližší hotel nájdeme priamo až v El Jadida. Tak sa teda nebudeme motať, ideme priamo tam. Berieme to hneď z kraja, je tu odbočka na hotel Jawharat. Tma padla rovnako rýchlo ako naše rozhodnutie ostať v tomto hoteli, veď je úplne v pohode. Žiaden veľký luxus, ale je tu čisto a to nám nateraz stačí. Večer si spríjemníme ešte krátkou prechádzkou na miestnu pláž, ktorá je síce veľmi pekná ale zjavne tu sezónu ešte nezahájili. No dobre, tak kúpať sa asi nebudeme, ale ja aspoň vyskúšam, aká ta voda je. Vyhrniem si nohavice po kolená, ale aj do pol lýtok by bolo dosť, lebo voda je fakt studená a viac ako povyše členkov ju rozhodne skúšať nemusím. Začína popŕchať, takže otočka a späť do hotela. Pripadá mi smiešne, že takto v Afrike mi ako najpríjemnejšie zakončenie dňa pripadá pohárik horúceho čaju, ktorý nám chutí možno ešte o trochu viac ako ten na obed, pretože čašníčka nám síce priniesla všetko, čo bolo na prípravu treba, ale prípravu čaju nechala na nás. Takže kto si pamätá, ako sa to robí? Po krátkej diskusii sa čajníka chopil Braňo a snaží sa z dlhého sosáčika čajníka liať prúdik zlatistého moku tak, aby neoprskal celú tácku a aj stôl okolo. Všetci ho povzbudzujeme a dirigujeme, kam treba naliať koľko a čo potom treba naliať naspäť do čajníka, až nakoniec kolektívne skonštatujeme, že bolo asi spravené všetko, čo sme si zapamätali a je čas ochutnať. Braňo, si macher, ten čajík je naozaj výborný. Jediné, čo dnes ešte spravím je, že sa uložím do postele. Tak dobrú noc, vidíme sa pri raňajkách.


Ned, 29.12.2013, 16:10
Profil ICQ WWW
Ťažký Profík
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 22.03.2012, 23:30
Príspevky: 428
Bydlisko: Rožňava
Odpoveď s citáciou
chystám sa tam v lete cez školské prázdniny / max. 3 týždne / na jeepe so ženou podľa plánu NO PLAN IS GOOD PLAN. Teda žiadne veľké plánovanie. Po pobreží atlantiku dole na juh a naspať na sever do prístavu cez vnútrozemie - teda Atlas. Rád si prečítam pokračovanie cestopisu. Prípadne keby niekto išiel v termíne júl, august, môžme ísť spolu.

_________________
ARO 10,ARO 10, Asia Rocsta, JEEP YJ, TJ, JK

https://plus.google.com/u/0/photos/1180 ... 5400496177


Ned, 29.12.2013, 22:26
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 3 – 17.4.2013

El Jadida je staré pobrežné mestečko obľúbené medzi turistami hlavne kvôli širokým piesočným plážam, ale nám stačila večerná ochutnávka, plážam sa istotne venovať nebudeme. O to dôslednejšie sa venujeme raňajkám a čašník keď vidí, ako nám chutí, tak nám stále niečo nosí na stôl. Náš plán na dnes je pozrieť si medinu v El Jadide, a ťahať ďalej po južnom pobreží cez Safi do Esauiry a podľa času uvidíme, kam pôjdeme ďalej.
Pred hotelom Braňo v hline vedľa cesty našiel kúsok nejakého výkopu a už má asi neskutočnú potrebu uspokojiť svoje offroadové chúťky, lebo zadným kolesom radostne nacúva do výkopu a teší sa z prvých náznakov kríženia. No dobre deti, ideme ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Medina v El Jadida je ako každá správna medina obohnaná hrubými a vysokými hradbami aj keď táto medina je odlišná od toho, čo sme videli v Casablanke. Je taká akási organizovanejšia, s odlišnou architektúrou. Bude to asi preto, že túto časť El Jadidy postavili v 16. storočí Portugalci na ochranu svojich obchodných záujmov, ktoré v tejto oblasti rozvíjali. Mesto sa v druhej polovici osemnásteho storočia stalo dejiskom bojov, keď marocký sultán so svojimi vojskami vyhnali Portugalcov tam, odkiaľ prišli. Vo vnútri starého mesta (Cité Portugaise) sa nachádza technická zvláštnosť tohto mesta, veľký podzemný vodojem Citerne Portugaise, ktorá je vraj do dnes využívaná. Kým otvoria, ideme sa poprechádzať po úzkych uličkách. Kde tu sa mihne nejaký človek, na malom námestíčku sa hrajú deti a za bránou pri jednom dome dokonca nájdeme stajňu s koníkom. Celkovo je tu ale veľmi ticho, ako keby ešte všetci spali. Je niečo po ôsmej, pomaličky začínajú otvárať lokálne obchodíky a už by tuším mohla byť otvorená aj tá cisterna. Staršia pani predavačka nás hneď vyspovedá odkiaľ sme a keď počuje, že zo Slovenska, hneď zo seba vysype názvy niekoľkých slovenských miest. Na oplátku poviem, že tých vstupeniek chceme „chamza“, čo je v arabčine výraz pre päť a teta si hneď myslí, že vieme po arabsky. Nie moja, to som si len jedinú číslovku zapamätala a už sa mi niekoľkokrát zišla.Vstupné stojí pár dirhamov a za ten pohľad to skutočne stojí. Tehlová podlaha je zaliata vodou, uprostred stropu je kruhový otvor, ktorým do podzemných priestorov preniká denné svetlo, vďaka čomu sa 25 stĺpov podopierajúcich strop vo vodnej hladine odráža ako v zrkadle. Atmosféra je tu vďaka absolútnemu tichu mimoriadne pôsobivá.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ukazuje sa krásny deň a my sa po pobrežnej ceste R301 uberáme smer juh. Prechádzame cez mestečko Oualidia, ktoré je podľa mojej informačnej predprípravy preslávené chovom ustríc, ktoré sú v tejto oblasti vraj mimoriadne chutné a žiaden gurmán by si nemal nechať ujsť ochutnávku tejto delikatesy v niektorej z miestnych reštaurácií, kde ich vedia pripraviť na tisíc spôsobov. My tu ale zjavne žiadneho gurmána nemáme, pretože ani jeden člen posádky neprejavil záujem o ochutnávku tohto plodu mora. Radšej ochutnáme z vlastných zásob kubánskeho rumu a ideme ďalej. Cesta po pobreží je hodnú chvíľu pomerne nudná a tak nás všetkých poteší odbočka k majáku na El Beddouza, ktorý sa ticho schováva v hmle tiahnucej sa od mora. A keď tak Roman pozerá do satelitnej mapy, keď pôjdeme ďalej po tejto peknej asfaltke, tak by sme mali nájsť odbočku a dostať sa priamo až k oceánu. Tak to poďme preskúmať. Odbočka k oceánu síce vyzerá len ako medzera vo vysokom obrubníku, ale nás len tak nezmätú. Hlinená cestička končí až v niečom, čo vyzerá ako rozsiahla pláň lávovej vyvreliny, ale asi to bude niečo iné výrazne erodované od nárazov obrovských vĺn, ktoré sa tu aj teraz pred nami trieštia na útesoch pred nami. Keď trochu zaostrím očami pred seba, vo vodných kvapkách je na okraji útesov vidieť rybárov s nahodenými udicami. No fakt by ma zaujímalo, čo vie niekto loviť v takýchto rozbúrených vodách. Deti vyliezajúce spod útesov sa nám snažia predať nejaké náhrdelníky z mušlí ale z tohto žiaden biznis nebude. Chvíľku sa tu chlapi ešte zabávajú na pieskových kopčekoch a ideme ďalej.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Keď prechádzame cez mestečko Safi, čosi mi tu nesedí. O tomto meste hovoria ako o priemyselnej oblasti, človek by tu čakal taký nejaký frmol a neporiadok, ale mestečko je krásne vyupratované a na každom jednom stĺpe visí marocká vlajka. Keby ešte pozametali ten piesok, čo tu prefukuje cez cestu, tak by tu bol dokonalý poriadok. Podľa mňa to nie je úplne bežný stav. Chvíľu konzultujeme cez vysielačky a debatu ukončíme tým, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa tu chystá nejaká slávnosť alebo má prísť na návštevu snáď sám kráľ, pretože tie upratovacie čaty, maľovanie prechodov pre chodcov a čiar a nezvyklá skrášľovacia aktivita obyvateľov tohto mesta asi nebudú každodenným javom, jedine, že by tu mali starostu z nejakej rakúskej dediny. V južnej časti mesta je ale cítiť, že je pravdou, že mesto Safi je preslávené rybárskym priemyslom a najmä spracovaním sardiniek, pretože sa tu cítime ako uprostred obrovskej rybacej konzervy. Robotníci majú asi práve poludňajšiu prestávku, pretože mnohí si tu len tak v tieni popri ceste rozbaľujú balíčky s jedlom, alebo len tak polihujú v tieni fabrických múrov.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Po ďalších takmer dvoch hodinách jazdy prichádzame do mesta Essauira (As Sawira). Toto starobylé mesto vybudované Portugalcami nikdy nebolo dobyté. V roku 2001 bolo zaradené na zoznam UNESCO. Je známe ako jedno z najobľúbenejších letovísk v Maroku a počet ľudí na plážach a plné odstavné parkoviská tomu nasvedčujú. Skúsime ísť čo najbližšie k hradbám starého mesta, ak tam nebude miesto na parkovanie, vždy sa môžeme vrátiť ďalej od centra a nájsť si parkovanie tam. Priamo pri hradbách je parkovisko, ktoré sa zdá byť dosť plné ale parkmajster na nás máva aby sme sa postavili za tie dve autá, čo čakajú na nájdenie parkovacieho miesta, tak sa zafrontíme a čakáme. Chlap má v ruke guču kľúčov od rôznych áut, z čoho vyrozumieme, že sa tu parkuje tak, že odovzdáte kľúče od auta a obsluha vám auto zaparkuje, ak je treba tak preparkuje, pretože autá tu parkujú skutočne neskutočne tesne jedno vedľa druhého. Takúto skúsenosť máme z Paríža a autu sa skutočne nič nestalo, ale tu nám to nie je veľmi po vôli. Keď to ale inak nejde tak asi budeme musieť akceptovať miestne pravidlo.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Keď nás už miestny šéf vyťahuje z áut a chce do ruky naše kľúče, zrazu k nám pristúpi chlapí v žltom pyžamku a presviedča nás, aby sme tu neparkovali a aby sme išli za ním, pretože on a jeho spoločníci majú omnoho lepšie parkovisko a aj nám tam autá postrážia ale hlavne nebudeme musieť nikomu dávať kľúče, lebo ak tuto tímto chlapom kľúče dáme, tak nám určite z auta niečo zmizne. Je nám jasné, že toto je asi praktická ukážka konkurenčného boja ale argument, že si kľúče od auta môžeme nechať pri sebe je zásadný a tak sa pokúšame z vjazdu na toto parkovisko vycúvať, čím spôsobujeme všetkým stojacim za nami riadnu paniku, ale sorry chlapci, meníme krám. Chlapík v žltom nás vedie o kúsok ďalej a skutočne sa dostávame na iné parkovisko, kde nie je až taký nátresk a ukazuje nám, kde presne máme autá odstaviť. Ešte ani nestihneme vystúpiť z auta a už nám chlapík v žltom vysvetľuje, že on a jeho spoločníci sú rybári a hneď tu pred nami je ich reštaurácia a garantuje nám, že všetky ryby sú čerstvé a určite budeme spokojní. Chvíľku sa dohadujeme ale povedzme si na rovinu, niečo by sme zjedli a radi ochutnáme nejakú rybičku. A tak si pri pulte vyberáme, že túto, tamtú a aj hentú a čakáme. Obligátne misky s olivami naloženými v niečom pikantne slanom nám rozbehnú trávenie a našťastie rybičky na seba nenechajú dlho čakať. Sú to riadne porcie, ale aj záverečný účet je riadny. No dobre, kašľať na to, bolo to drahé ale dobré. Poďme to trošku vychodiť do uličiek za hradbami.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Biele domčeky lemujúce úzke uličky majú modré okenice aj dvere, nie preto, že biela a modrá spolu dobre vyzerajú ale modrá farba vraj odháňa zlých duchov. Mestečko pôsobí kľudne, niektoré uličky sú priam až opustené, v iných sú stánky s rôznym tovarom od topánok a kabeliek cez koráliky a ozdoby do vlasov až po grilované kurence alebo kebab. Jeden stánok s kebabom si odfotím, aby som pravdu povedala, ja som kebab nikdy v živote nejedla, tak nech mám aspoň fotku, keď na mňa Roman zozadu štekne, že chlapovi vo vedľajšom bufete sa nepáčilo, že som jeho kolegu v kebabárni fotila. Čo sa mu na tom nepáčilo? Táto ulička končí na malom námestíčku, kde asi nie je nič k videniu, otáčame sa a ideme tou istou uličkou späť. Keď prechádzame okolo kebabárne, chlapík z vedľajšieho bufetu na mňa drzo kričí že „Hej, daj mu 5 dirhamov za to, že si ho fotila!“ S úsmevom na tvári mu cez rameno zakričím „A ty mi daj 5 dirhamov za to, že sa so mnou rozprávaš!“ a bez zastavenia kráčame ďalej. Chlapík ešte čosi mrmle rečou, ktorej nerozumiem a tak je mi to jedno a už fotím pri ďalšom stánku, ktorého majiteľ zjavne neoplýva príliš prerasteným obchodným duchom. Po dobrom obede sa nám začína zívať, bodla by kávička, poďme si nájsť nejakú peknú kaviareň. Lenže na hlavnom bulvári sa nám žiadna kaviareň nepáči a v tých, čo sa nám páčili nám povedali, že kávu nerobia. To je čo za blbosť? Tak sa teda skúsme posadiť v záhradnej reštaurácii hotela hneď vedľa mešity, ale čašníčka reakciu že sorry, ale no coffee rozvinie o vysvetlenie že no electricity. Nuž, keď si spomenieme, na ten elektricko-telefónny rozvod vo forme skrumáže káblov poprepájaných obyčajným skrútením živých drôtov a sofistikovane zaizolovaných štandardnou izolepou, ktorý sme videli na stene jedného domu o pár ulíc vedľa, tak sa čudujeme, že vypadla len elektrina a že nevyhorela polovica mesta.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Priatelia, ale pre mňa je už nájdenie nejakej kaviarne nie len otázkou doplnenia kofeínu ale aj otázkou cti, lebo neviem, čo bolo okrem ryby na tom tanieri, ale teraz sa to neodbytne pýta von, a ak si nechcem uhnať brutálnu hanbu, tak proste nejakú krčmu s toaletou musíme nájsť!!! Poďme na to malé námestíčko, cez ktoré sme už raz prechádzali, tam ľudia sedeli na terase jednej kaviarne a to znamená, že tam elektrina istotne ide. Objednajte mi, čo chcete, ak by som sa dlho nevracala, tak som umrela, a už ma neni. To, čo som našla vzadu naľavo od barového pultu označené ako toalety by si zaslúžilo samostatnú kapitolu, ale už si toho veľa nepamätám, pretože som sa snažila zadržať dych čo najdlhšie, v dôsledku čoho sa mi absolútne odkrvilo pamäťové centrum v mozgu a jediné čo si pamätám je, že po použití tejto toalety som si ešte aj po umytí rúk vodou radšej dezinfikovala obe ruky štyrmi vlhčenými vreckovkami z vlastnej zásoby a do poznámky si dávam, že na takéto expedície si nabudúce pribalím antibakteriálne mydlo. Káva v tejto putike je rovnako hnusná ako môj zážitok spred pár minút, tak ju radšej nedopijem, pretože druhýkrát by som už návštevu miestneho WC nemusela prežiť. Chvíľku sa ešte pomotáme pomedzi ľudí, ale chcelo by to pohnúť sa niekde k horám.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Máme za sebou dva dni v podstate mestských zážitkov a povedzme si na rovinu, už sa nám žiada trochu štrkových ciest a drsnej prírody. Opúšťame teda toto prastaré mesto, ktoré sa v minulosti preslávilo aj tým, že sa tu kedysi zlato vymieňalo za najvzácnejšiu komoditu niekdajšej Rímskej ríše – kráľovskú červeň, alebo kráľovský purpur. Toto farbivo sa vyrábalo iba z jedného druhu morských mäkkýšov, ktorí žili nalepení na skalách ostrova Mogador, kedysi známeho aj ako Purpurové ostrovy, vzdialené len niekoľko kilometrov od Esauiry. Morské slimáčiky síce hľadať nebudeme, ale ďalší bod programu je predsa len trochu zoologický. Na juh od Esauiry okolo mestečka Tamanar by mali byť sady arganovníkov a pri troche šťastia sa nám podarí nájsť aj kozy, ktoré sa vraj chodia pásť do korún týchto stromov. Videla som zopár fotiek s kozami na vetvičkách ale kým to neuvidím na vlastné oči, tak tomu neuverím a budem to považovať za vydarenú fotomontáž. Roman sa celkom potešil, pretože teraz v zásade dostal príkazom obzerať sa po cudzích kozách ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Už pár kilometrov južne od Esauiry sa popri ceste objavujú ceduľky upozorňujúce na predaj arganového oleja, ale ja by som fakt najskôr chcela tie kozy a potom sa môžeme zastaviť v nejakej tej predajni. Ako si tak uháňame dlhou rovnou asfaltkou, po oboch stranách cesty rastú nejaké stromy, to už asi budú tie arganovníky, ale kozy sa tu pasú len tak lenivo v tráve, to ešte nie je celkom to, čo hľadáme. A keď už tomu prestávam veriť a prehlasujem, že jediné kozy, ktoré tu budú na strome budú musieť byť asi tie moje, lebo iné sa do koruny stromu sotva môžu dostať, Roman prudko brzdí a otáča auto. Čo sa deje? Prečo sa točíme? Roman tvrdí, že má dojem, že na ľavo od cesty videl na strome niečo, čo nevie čo je, možno len nejaká handra alebo igelitka, ale poďme to skontrolovať.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Všetci ostríme zrak a aha, tam v na tom strome sa tuším skutočne niečo hýbe. A keby jedna, veď tých kôz je tam hádam celé stádo, poďme bližšie. Akoby odnikiaľ sa vynorí starý pastier a keďže sme už poučení, že tu sa platí na všetko, tvárim sa ako štedrý turista a dávam starému mužovi 10 dirhamov, č je ekvivalent niečo viac ako dve eurá. Pánko sa usmeje a nechá nás, aby sme sa okolo kozičiek v korunách stromov vytešovali ako malé deti. Nechápem, ako sa tam tie zvieratká dostávajú, veď čo ich tam ten pastier povykladal? Malé kozliatko ako keby čítalo moje myšlienky, pricupká ku kmeňu stromu a šup šup a je hore. To je sranda, veď to má kopýtka, nemá sa ako toho konárika chytiť, a keď sa pozriem, že lezie na úplný koniec tých najtenších konárikov a obhrýza lístočky na samom okraji, mám pocit, že popiera všetky zákony gravitácie. A keď tu skackajú kozy, skackáme aj my okolo nich a fotíme úplne všetky, aj tie hore, aj tie dole pod stromami. Keď už je fotoshoot kompletný a zberáme sa na odchod, na scénu vstupuje starý pastier s rukou natiahnutou pred seba a žiada si ďalšie peniaze. No moment, veď ja som mu už za fotenie zaplatila a my sme nemali v pláne kúpiť si kozu na večernú grilovačku. Ale ak nechceme, aby po nás hodil svoju pastiersku palicu, bude lepšie, keď mu ešte nejaké drobné dáme. Gestikuluje, že očakáva, že zaplatí každý jede z nás, ale tak to teda nie. Chalani, poďme k autám, ani sa neobzrite a odchádzame. Keď pastier vidí, že z nás ďalšie peniaze nevytrieska, otočí sa nám chrbtom a už nám nevenuje ani pohľad. Ale kozy a strome? Čo ti šibe???


Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

A zastavíme sa aj v nejakom tom obchodíku kde predávajú olejové výrobky? On je ten olej vraj veľmi dobrý na vlasy, tak ja by som možno aj nejaký kúpila. Tu sa pridáva aj Braňo, pretože aj on má z domu inštrukcie, že s arganovým olejom bude doma ešte vítanejší, tak sa poďme zastaviť v nejakej predajni. Kúsok od Tamanaru sa zastavíme v jednej z predajní, ktoré sú označené ako Huile d’Argan a ideme sa pozrieť dovnútra. Tieto výrobne arganových produktov sú označované ako ženské družstvá (kooperatívy), výrobky tu predávané vraj vyrábajú výhradne ženy a práca v takýchto kooperatívach vraj predstavuje pre marocké ženy možnosť získať určitú mieru finančnej nezávislosti. Hneď pri vchode nás víta upravená mladá žena a vedie nás do otvorenej miestnosti, v ktorej niekoľko žien sedí na slamových rohožiach a predvádzajú spracovanie arganových orechov. Najskôr sa orechy ošúpu z mäkkej šupky, ktorá sa používa ako krmivo pre zvieratá. Potom sa tvrdé oriešky ručne rozbíjajú kameňom o kameň a jadierko sa oddelí od tvrdej škrupinky. Škrupiny sa používajú na kúrenie a jadierka samotné sa následne spracovávajú na olej. Olej sa spracováva buď na potravinárske použitie alebo na kozmetické účely. Potravinársky olej sa vyrába z pražených jadierok, kozmetický olej je za studena lisovaný zo surových jadierok.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Mladá žena s modrou šatkou na hlave, ktorá nás sprevádza, nás vedie do druhej miestnosti, kde sú popri stene naaranžované police plné kozmetických výrobkov. Než nám začne rozprávať o kozmetike, pristavíme sa pri stole, na ktorom sú misky s pokrievkami a košík s arabským chlebíkom. Mladá dáma odokrýva misky a vysvetľuje, že tu máme na ochutnanie arganový olej pre potravinárske použitie, v prvej je čistý olej ako taký, v druhej je arganové maslo, čo je vlastne marockou obdobou arašídového masla a v tretej miske je arganový olej zmiešaný s medom. Trháme si kúsky arabského chlebíka a namáčame ich postupne do jednotlivých misiek. Olej je proste ako olej, má jemnú špecifickú príchuť aj arómu, ale je to proste olej. Tá zmes, čo má byť marockou obdobou arašídového masla mne osobne až tak veľmi nechutí, asi to bude tým, že ani arašídové maslo na mňa nikdy nijako pozitívne nezapôsobilo, ale zato zmes arganového oleja a medu je veľmi chutná a keby som nemala sebakázeň, tak by som si pritiahla stoličku a s touto miskou by sme si istotne mali čo povedať. Ďalšia mladá dáma nám prináša tácku s čajníkom a pohárikmi a my zase máme možnosť pochutiť si na marockom čajíku. Tak na toto by sme si vedeli zvyknúť. Prečo sa toto nepraktizuje aj v našich obchodoch? Po ochutnávke je čas vypočuť si predstavenie kozmetických výrobkov, na vlasy, na pleť, proti vráskam, proti reumatickým bolestiam, proti psoriáze, proti herpesu, na akné a neviem ešte na čo všetko by sa to malo dať použiť. Malé fľaštičky aj veľké fľašky, stačí si len vybrať a tak si vyberáme každý do svojho košíčka, až máme tie košíčky utešene plné a ani mladej dáme, ktorá nás obsluhuje už istotne nevadí, že s nami ostala aj po pracovnej dobe, aj keď aj predtým, než sme nakúpili, nás uisťovala, že je to ok. Braňo sa nekašle, berie najväčšiu fľašku s kozmetickým olejom pre jeho Danku na vlasy. Veď nech je vidieť, že na nej nešetrí  Každý z nás ešte dostane nejaké to mydielko ako prezent za dobrý nákup a môžeme ísť. Je niečo po piatej, dnes to už ďaleko nepotiahneme a asi nemá význam ťahať sa dnes proti tme do hôr, keďže netušíme, ako to tam vlastne vyzerá. Bude možno lepšie keď nájdeme nejaký kemp, a ráno budeme pokračovať.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Po ďalšej hodinke cesty sa dostávame k malej nenápadnej odbočke z cesty N1 na úzku singletrackovku P1000. Smerovník naznačuje, že by tam mal byť niekde kemp, skúsime ho pohľadať. Cesta sa kľukatí a po niekoľkých kilometroch začína pomerne prudko klesať dolu. Podľa mapy aj navigácie sa asi chystáme naklesať až k morskému pobrežiu, čo by za určitých okolností mohlo byť fajn, ale cesta sa postupne vnára do hmly a ak v takýchto podmienkach zakempujeme, budeme mať ráno aj chladno a aj dosť vlhko. Asi by bolo lepšie nájsť si zase nejaký hotelík. Niekedy si stačí priať, pod hladinou inverznej hmly do šera sliepňa lampa nad označením, že tá budova, čo vyzerá na prvý pohľad ako krčma, je hotel. Ideme sa spýtať, či majú voľné izby, ale pravdu povediac, kľudne by sme prespali aj na tých sedačkách v tej krčmovej časti, kde sa miestni mladí muži oddávajú účinkom nealkoholického heinekena. Nebude treba, dve voľné izby sa nájdu. Počujete tie čudné zvuky? To čo je? To vreští nejaké zviera, čo mi to pripomína.... Perinbabu, Tam takto vrešťali pávy. To bude určite páv, to si idem odfotiť. Prechádzam tmavým dvorom a snažím sa nájsť zdroj toho žalostného kvílenia, ale zdá sa, že ten nešťastný vták je až za múrom vo dvore vedľajšieho domu a tam sa k nemu škriabať nebudem. Dúfam aspoň, že sa tá prerastená farebná sliepka unaví a nebude vrešťať celú noc.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Chalani už sedia na sedačkách v reštaurácii a čakajú, kým nám čašník prinesie tácku so všetkým potrebným na prípravu večerného čajíka. Ale priatelia, napriek tomu, že sme v moslimskej krajine, tak konkrétne v tejto oblasti vraj pestujú hrozno a vyrábajú z neho veľmi dobré a kvalitné ružové víno, tak čo keby sme okrem čajíka ochutnali aj tento mok? Fľaška, ktorú nám čašník priniesol je krásne orosená, ale venujme ešte chvíľu pozornosti Romanovi, ktorý sa dnes ujal prípravy čaju a tvári sa, že vie, čo robí. Tých pár kvapiek, ktoré vyprskli na tácku, mu blahosklonne odpustíme, veď v čajníku toho ostalo pre všetkých ešte dosť. Odborník by povedal, že degustovať víno následne po vypití sladkého čajíka nie je príliš vínoznalecké, ale my si užívame aj jedno aj druhé a to víno je veľmi dobré a príjemne nás uvoľní až do stavu, ktorý by bolo vhodné využiť na upadnutie do hladiny alfa a hlbšie. Dobrú noc, fešáci, vidíme sa ráno.

Obrázok


Pon, 30.12.2013, 23:39
Profil ICQ WWW
Velky Kraken
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Pia, 16.11.2007, 23:01
Príspevky: 7899
Bydlisko: mesto vychadzajuceho slnka Tornala City
Odpoveď s citáciou
:smt133 thunder pis este dalej,,alebo tvoja druha polovicka,, je to super zaujimave citanie,, popravde rad citam tvoje-vase cestopisi, ponevac je to tak super zilustrovane, ze citatel sa normalne vciti a vnesie do deja co opisujes :smt023

a tym pádom som vies kolko € usetril?? nemusim ist na dovolenku, ale uzijem si ju tu v priebehu citania :mrgreen: :mrgreen: :mrgreen: :mrgreen: :smt023

_________________
EX Suzuky Samuraj1.3
EXJeep Cheroke 2.1TDI
EX Jeep Grand Cheroke Limited 4Liter
EX Mitsubishi Pajero2,5TDI GLS
EX Jeep Grand Cheroke WJ 3.2 TDI Limited
EX Nissan Patrol 2.8 TDI Y60
EX Jeep Grand Cheroke 2.5TDI laredo
EX Jeep Grand Cheroke2,5TDI Limited


Uto, 31.12.2013, 0:02
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 4 – 18.4.2013

Ráno nás v hotelovej jedálni víta vôňa čerstvo pečeného chlebíka a hravá fenka vlčiaka. Chvíľku sa tvári, že by nás od radosti aj zjedla, my sa netvárime a pažravo zjeme všetko, čo nám dajú na stôl. Fenka ostala radšej pod stolom ;) Včerajšie mraky zmizli a ukazuje sa nám pekný deň, škoda by bolo povaľovať sa tu. Sadáme do áut, hotelu zamávame slovenskými vlajkami zastoknutými na oknách a smerujeme na východ, smer vnútrozemie. Z Pointe Imessouane (v podstate na pobreží na polceste medzi mestami Esauira a Agadir) sa pokúsime dostať do mesta Taroudannt, ale tak nejako cez hory, lebo kto už by chodil po hlavných cestách.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Po pár kilometroch teda odbočíme z hlavného ťahu N1 a smerujeme k priehrade princa Moulaya Abdellaha. Blížime sa k priehradnému múru a tak trošku pochybujeme, či sa tadiaľto dostaneme ďalej, pretože cesta očividne vedie po hrebeni múra a nevieme, či sa tadiaľ môže. Zastavíme si na kraji, aby sme sa trošku porozhliadali, keď tu okolo nás prehrká staré autíčko a švihá si to po cestičke na priehradnom múre. No tak sa to asi môže. Ešte si tu pofotíme priehradu a pôjdeme za ním. Keď vytiahneme foťáky a začneme si cvakať padajúcu vodu z prepadu, zrazu sa kus pred nami v strážnej búdke začne besnieť tmavá postava a píska na nás na píšťaľke ako hyperaktívny rozhodca na hokejovom zápase. Hmmm, tak to asi znamená, že sa mu nepáči, že to tu fotíme. Asi je to zakázané, tak ho nebudeme provokovať, sadáme do auta a hýbeme sa smerom k nemu, keď už ho teda máme v našom smere. No čo, v krajnom prípade nám povie, aby sme vymazali to, čo sme nafotili.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Pri strážnej búdke sa na nás z maskáčového úboru širokým úsmevom víta roztomilý čierny vojak a netvári sa nijako hrôzostrašne, len proste „barrage no foto“. No tak tú priehradu fotiť nebudeme ale čo tak foto s tým vojakom? Ale zdá sa, že fotenie vojaka je rovnako neprípustné ako fotenie priehrady, lebo mladý muž sa bráni zubami nechtami. Tak nám aspoň ukáž, či je tuto táto cesta prejazdná. Vojak chvíľu pozerá do mapy a očividne absolvoval základy topografie, pretože nevyzerá nijako stratený a presne nám ukazuje kadiaľ máme ísť. A tak ideme ale ešte sa tu o kúsok ďalej pristavíme pri skupinke detí, ktoré tu postávajú a roztomilo nám kývajú. Pre takéto prípady mám v batôžku balíček cukríkov, nejaké im dáme. Pristavíme sa a otváram okno. Deti najskôr len tak na špičkách nazerajú do auta ale keď vidia, že otváram batoh a šuštím cukríkmi, v momente sú na otvorenom okne navešané a jeden z nich je v zlomku sekundy do pol pása v aute a drzo sa mi pchá do batoha a šmátra mi tam a namiesto toho, aby počkal, kým mu niečo dám, tak sa sápe po celom balíku cukríkov a čomkoľvek inom, čo sa mu dá chytiť do ruky. Do kelu, čo s ním teraz? Normálne ho neviem z kabíny vytlačiť a ak mu nechcem rovno streliť zaucho, tak na neho aspoň začnem kričať, čo mladý drzý pochopí a aspoň na chvíľu povytiahne ruky plné cukríkov z batohu, čo využijem na to, aby som ho za ramená vytlačila z okna a odsotila z auta preč. Roman cez vysielačkou varuje druhú posádku aby zavreli okno a radšej ho ani neotvárali. To čo bolo? Normálne som v šoku. Na toto si budeme musieť dať pozor a nie kvôli cukríkom, ale takto mi mohol zobrať kľudne aj peňaženku alebo doklady.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Z asfatky zbiehame na štrkovú cestu, ktorá nás dovedie do nádherného údolia s potôčikom v ktorom sa kúpe skupinka detí a s palmami popri ceste. Roztomilé, úplne iné ako oblasť pobrežia. Keď sa pred nami zase otvorí cesta s výhľadom na okolité kopce, v diaľke vidíme niečo, čo by mohlo vyzerať ako vodopád, ale je to akési čudné. To nie je voda, to vyzerá skôr ako dlhý kus igelitu sfúknutý z kopca. Či? Asi to bude vodopád, ale tá voda padá tak lenivo, že to fakt vyzerá ako igelit. Možno aj bublinkový. O kus ďalej na križovatke je to už úplne jasné, pretože šípka na plechovej tabuľke ukazuje, že tam doľava je waterfall, tak ho poďme pozrieť.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Kúsok od parkoviska si nás odchytí mladý muž, ktorý nás za pár dirhamov odvedie najkratšou cestičkou hore kopcom až k vodopádu. Z výšky niekoľko desiatok metrov padá chladná voda v tenkých retiazkach dole a vytvára väčší a menší bazénik. S vyhrnutými nohavicami v tom menšom skúšam, či je voda ozaj taká studená, ako vyzerá, zatiaľ čo na skale nad tým väčším sa mladý muž chystá skočiť si šípku, ale šteluje sa k tomu tak dlho, že keď sa nakoniec odhodlá, tak ho takmer nestihnem odfotiť, pretože ma už oko bolí od toľkého žmúrenia do hľadáčika.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Kúsok od nás sa snaží nejakými pokrikmi a gestikuláciou upútať pozornosť všetkých prítomných starší pánko v červenom tričku a pásikatých bermudách, tak sa ideme pozrieť, čo to tam stvára. Aha, takže ten vodopád nepadá len tu pred nami, ale má ešte ďalšiu kaskádu, ktorú sme pôvodne nevideli a tiež padá niekoľko desiatok metrov hlboko do ďalšieho bazénika. Z pantomímy, ktorú tu pánko predvádza je zjavné, že sa chystá skočiť tuto zhora tam dolu ale len tak zadarmo to nebude a ak sa chceme pozerať, tak ho musíme nejakými peniažkami prispieť. No tak tu máš pár mincí a jump. Lenže pánko len tak za našich pár mincí skákať nemieni a trpezlivo vykrikuje a gestikuluje a obieha všetkých naokolo stojacich a inkasuje, koľko je kto ochotný dať. Keď už zvažujeme, že sa na toto divadlo vykašleme pánko naznačí, že už nastal ten moment s veľkým M, rozbehne sa a už aj letí dolu až kým sa pod ním voda rozprskne a už je tam. A keďže dole tiež stojí skupinka ľudí sledujúcich tento výkon, milý pánko hneď ako vylezie z vody obehne všetkých tam stojacich a skásne ešte aj ich. Tomu sa hovorí podnikanie.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Viac kultúry tu asi neuvidíme, nuž poďme ďalej. Niekde okolo dedinky Argana križujeme hlavný ťah A7, ktorý by nás vedel veľmi rýchlo doviesť do Marrakecha, ale to nie je náš dnešný cieľ, dnes chceme hory. Vbiehame na štrkovú cestičku, ktorá sa postupne mení na takmer červenú hlinenú cestu a vedie nás smerom ku kopcom, ktoré sa pred nami strácajú v ťažkých búrkových mračnách. Chlapci, tak tam niekde v tých mračnách ja Jebel Tichka, ktorý je pri výške 3205 m najvyšším vrcholom tejto časti Atlasu. Tie mraky vyzerajú dosť desivo, dúfam, že nás nejaká prietrž mračien nezmetie do doliny.

Obrázok Obrázok Obrázok

Farba krajiny prechádza z tehlovo červenej do farby mliečnej čokolády a je veľmi zaujímavé sledovať, že osady domčekov tvoriace malé horské dedinky menia farbu tak, ako sa mení farba kopcov okolo. Niet sa čomu diviť, veď domčeky sú uplácané z hliny danej lokality, žiadne tehly dovezené z Baumaxu. Domčeky v horských dedinkách sú stavané zvláštnym spôsobom, tak do štvorca, pričom vonkajšie steny majú iba niekoľko maličkých okienok a vnútorná časť je otvorená akoby do štvorcového dvora. Myslím, že je to preto, že život tunajších ľudí je zameraný na vlastnú rodinu, a nie na pozeranie sa iným do okien.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Úzke cestičky nás vedú kopcami ďalej a vyššie, ale čím ďalej tým viac sa zužujú a ich kvalita sa zhoršuje. Dostávame sa do miesta, kde nám satelitné mapy ukazujú niekoľko tenkých cestičiek a papierová mapa neukazuje už vôbec nič, pretože vzhľadom na neexistujúce značenie ciest a dedín v reálnom časopriestore človek vôbec netuší, kde sa v papierovej mape nachádza. Niekoľko úzkych cestičiek je aj reálne pred nami a v tomto momente vôbec netušíme, ktorou by sme sa mali vydať. Každá z nich sa nejakým spôsobom skrúca do dediny pod nami a my sa potrebujeme dostať na cestu, ktorú vidíme vo svahu pred nami, tak to proste vezmime tuto doľava, mám pocit, že tá cesta sa k tomu svahu určite zatočí. Lenže cesta sa za najbližšou zákrutou výrazne zužuje a vetvy stromov sa skláňajú tak nízko, že nad cestou vytvárajú strapatý tunel.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Chvíľku stojíme a dohadujeme ďalší postup cez vysielačky, keď zrazu akoby odnikiaľ sa zrazu popri nás nazbiera skupinka malých chlapcov a vyškierajú sa a snažia sa nám niečo vysvetľovať a vôbec im nevadí, že im nerozumieme ani slovíčko. Vešajú sa nám na auto aj spredu aj zozadu, bolo by asi dobré sa niekam pohnúť. S našim autom sme už pomerne ďaleko medzi stromami, tak my pôjdeme kúsok dopredu, snáď tam nájdeme miesto na otočenie. Druhá posádka je ešte má manévrovací priestor aj kúsok za sebou, takže oni sa otočia tu a počkajú.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Hýbeme sa ďalej, čvachtneme do kaluže a zužujúcou sa cestičkou sa hýbeme vpred. O pár krokov ďalej pri ceste stoja dvaja dospievajúci mládenci, možno by sme sa mohli skúsiť nejakým spôsobom z nich vytiahnuť informáciu, či cesta pred nami pokračuje alebo nie, lenže ako sa s nimi tak asi dohodneme v tejto diere deravej? Na naše prekvapenie mladíci okrem obligátnych základov francúzštiny dokážu komunikovať aj lámanou angličtinou a uisťujú nás, že cesta pred nami rozhodne nikam nepokračuje len medzi domy, ale že ak pôjdeme ešte kúsok dopredu, tak je tam trocha miesta na to, aby sme sa tam otočili.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ok, tak ideme kúsok dopredu tam, kam nám chalani ukazujú. Je tam síce cesta a aj akoby odbočka doprava do kopčeka ale keď s bližšie prizrieme, tak to do kopčeka vlastne znamená, že vylezieme jednému prízemnému hlinenému domčeku na strechu. No, v krajnom prípade skončíme niekomu v obývačke. Opatrne cúvame na vyvýšenú plochu ale len tak na krajíček, pretože fakt kolesami nabiehame na nejaké drevené guľatiny pokryté hrubou vrstvou stuhnutej hliny. Neviem, čím to majú podopreté zvnútra a či tam náhodou nemajú aj nejaké maskované oceľové nosníky, ale nič neprasklo, nič sa nepreborilo a jediné, čo spadlo, bol kameň z nášho kolektívneho srdca.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ako sa vraciame po úzkej cestičke pomedzi odstávajúce vetvičky, všimnem si, že jeden z chlapcov má v ústach cukrík, ktorý som mu dala, ale cumle ho aj s papierom, v ktorom je cukrík zabalený. Uvedomujem si, že týmto deťom asi nikto bežne cukríky nekupuje a nerozdáva a asi sa tu turisti až tak často nevyskytujú, a toto asi päť ročné dieťa vôbec netuší, že ten cukrík bolo treba rozbaliť, aby chutil lepšie. Je mi z toho trošku smutno. Čo je to za detstvo bez cukríkov? Z pocitov ľútosti ma ale detiská veľmi rýchlo vytrhnú, keď vidíme, ako sa vešajú na auto druhej posádky a aj napriek tomu, že už je v pohybe, tak sa držia stierača na zadných dverách a natriasajú sa na zadnom nárazníku. Na našom aute visia ďalší traja zavesení za rezervu na zadných dverách a užívajú si jazdu na hrboľatej ceste. Zopár z nich sme na hrboľatom povrchu z auta striasli, ale kým prejdeme zákrutou na náprotivný svah, oni preskáču kamenistý svah dole a svah hore ako kamzíky a skokom zase visia na zadnom okne a vyškierajú sa. Chalani, toto už prestáva sranda, veď ak náhodou niektorý z nich spadne a ublíži si, tak z toho môžeme mať u dedinčanov slušný problém, veď nás utlčú palicami. Braňo ako šofér druhého auta to vyriešil šalamúnsky. Keď už mal pocit, že mu chlapci odtrhnú zadný stierač, jednoducho trošku pridal, prudko pribrzdil, chlapci sa naklepli o zadné sklo, pričom sa od prekvapenia pustili stierača a už ležia v prachu cesty.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Naša posádka nemá na takéto radikálne riešenie odhodlanie, a tak Roman len postupne pridáva až po takú rýchlosť, kedy sa už ani chlapci na našom nárazníku neudržia a odpadnú ako prezreté hrušky. A teraz hlavne nezastaviť, aby nám zase nenaskákali na autá. Chalani sa síce snažia dobehnúť nás, ale ani výkon Usaina Bolta im nepomôže aby nás dobehli. Ešte že majú také krátke nožičky, lebo teda prepletajú nimi neskutočne rýchlo. Na križovatke skúsime druhú cestu a tá nás už vedie smerom, ktorý sa ukazuje ako správny. Keď prichádzame do ďalšej dedinky, popri ceste postáva skupinka dievčatiek a sú veľmi rozkošné, bola by to pekná fotka. Lenže keď zdvihnem foťák k oku, jedno z dievčatiek sa okamžite krčí k zemi a do ruky schmatne kameň. V momente mám foťák v lone a len dúfam, že dievčatko si tu tiež rozmyslí. Chalani, to ste videli? Veď ja sa tu budem snáď báť fotiť. Radšej sa nezdržujeme a ideme ďalej popri hlinenom domčeku s tetou nakúkajúcou sa na ulicu z rebríka, ktorý má opretý o strechu a vyliezla naň z vnútornej štvorcovej terasy uprostred domu. Tak okienka do ulice majú síce malinké, ale veľkú zvedavosť vedia uspokojiť po svojom. Okrem tety kukajúcej z rebríka našu pozornosť upútal aj solárny panel umiestnený na hlinenej streche. To čo tam majú akú techniku vo vnútri? Možno by nás prekvapil osemdesiat palcový flat televízor alebo aspoň mikrovlnka.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Z dedinky vedie vo svahu kopca pred nami jediná cestička so sypko vyzerajúcim povrchom a ešte aj jemne klopená v smere svahu. No ja neviem, ale trošku sa bojím, keď pozerám cez bočné sklo môjho spolujazdcovského okna. Roman, pls, mohol by si ísť trošku viac na tvoju stranu? Lebo ja mám pocit, že tu mi už koleso ide skoro po kraji a možno až vo vzduchu. Roman sa netvári príliš ochotne, pretože na jeho strane už líže ostré kamene na kraji svahu, ktorý sa strmo zdvíha na jeho strane auta a vraj neboj sa, ono to len tak vyzerá, to keby som sa vraj pozrela z otvoreného okna, tak by som videla, že to až také strašne zlé nie je, že to tak len vyzerá. Otváram teda okno a kúsok sa vykloním...Ale nevyzerá. A možno je realita ešte aj trochu horšia, než som si pôvodne myslela. Veď to koleso ide skutočne úplne po vonkajšom okraji cesty!!! To sa mi snáď ani neoplatí pripútavať. Roman na mňa zdesene pozerá Čo???? Ty nie si ani pripútaná???? No a načo? Veď tu keby sme sa zrútili dole, tak by mi ten pás aj tak nepomohol... No tak ale dobre, ja sa teda pripútam. Skutočne by ma zaujímalo, kto a na základe akých parametrov vyhlásil, že najnebezpečnejšia cesta na svete je Yungas Death Road v Bolívii. Tak ten človek ešte asi nebol na tejto ceste v Maroku. Tuším to budeme niekedy musieť preveriť...

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Opatrne sa po uzučkej sypkej cestičke kľukatíme niekoľko kilometrov a tíško sa modlíme, aby sa v protismere neobjavil nejaký iný dopravný prostriedok, pretože tu by sa nemali kde obísť ani s chodcom, bicyklom alebo oslíkom, nie to ešte s iným autom. Chvalabohu až po ďalšiu dedinku sa na cestičke nikto nevyskytol, možno preto, že všetci chlapci z dedinky hrajú futbal na hlinenom ihrisku a ženy sa asi venujú nejakým domácim prácam v hlinených domčekoch, ktoré sú v tejto dedinke stavané tak zvláštne kaskádovito jeden na druhom, až to vyzerá ako lastovičie hniezdo. Tu asi musia mať ľudia veľmi dobré susedské vzťahy, pretože tu žijú v takej tesnej blízkosti.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Konečne sa dostávame k dedinke, ktorej meno vidieť aj na mape, Tasguint, a kus za ňou sa napájame na cestu P1727 a asfaltom si to mierime k mestu Taroudannt, ktoré bolo kedysi metropolou Saadskej dynastie, ale dnes už je to skôr pokľudné mesto, aj keď sa jedná o významné obchodné centrum. Na dnes bolo horských cestičiek viac ako dosť. Blíži sa večer, bolo by dobré pohľadať si ubytovanie na dnešnú noc. Od severu sa blížime k mestu, ktoré je obohnané starými oranžovými hradbami a na kružáku sa snažíme prečítať zo smeroviek, kam by sme mali ísť, aby sme našli nejaký hotel. Po tretej otočke ale usúdime, že bude lepšie niekde zastaviť a trochu sa poobzerať. Ako tak chvíľu skúmame navigáciu a okolité ceduľky, pristaví sa pri nás mladý muž na mopede s otázkou, či niečo hľadáme. Jasné, že hľadáme, môj zlatý, hotel nejaký by sa nám zišiel. Viac mu nebolo treba a už nás aj ťahá za sebou a my sa ťaháme cez bránu v hradbách a po úzkych uličkách za ním. Za treťou odbočkou som už úplne stratená, ale Roman je v kľude, lebo ak by bolo treba, vie sa podľa navigácie vrátiť tam, odkiaľ sme odišli. Mladík na mopede zjavne vie, kam nás vedie, lebo ani na jednej križovatke nezaváha a o chvíľu brzdí v slepej uličke a naznačuje, že tu pri múre máme zaparkovať a ten hotel, ktorý nám ide ukázať je presne tu. Ja teda neviem, ale nikde nevidím nič, čo by vyzeralo ako hotel, obe strany nie veľmi čistej ulice lemujú steny domov s malými oknami a jediným náznakom nejakého ubytovacieho zariadenia je malá tmavá ceduľka s nápisom Riad Taroudant.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

S nedôverou vstupujeme do dverí s farebnou sklenenou výplňou do malej tmavej vstupnej haly s veľkým dreveným stolom, spoza ktorého sa na nás usmieva štíhla dáma neurčitého veku a milo nás víta vo svojom hotelíku. Ešte stále netušíme, kde by sa tu mohli nachádzať nejaké izby, pretože z tejto neformálne vyzerajúcej recepcie nevedú žiadne dvere do izieb ani žiadne schody, tak čo tu budeme spať na tom diváne hneď pri dverách? Pani majiteľka vidí naše pochybnosti a tak nás volá, aby sme ju nasledovali, že nám ukáže naše izby. Chodbou za recepciou nás vedie dozadu a zrazu sa ocitneme v krásnom priestore skutočného riádu. Riád je do štvorca stavaná stavba, kde sa izby nachádzajú po obvode a uprostred je otvorený priestor, dokonca v tomto hotely tento centrálny priestor ani nie je prekrytý strechou, dá sa povedať, že je to poschodová verzia toho, ako boli v horách stavané domy v horských dedinkách – do štvorca s otvorenou centrálnou terasou. Toto ale rozhodne nie je hlinená stavba. Naše izby sa nachádzajú na prízemí, kde uprostred je namiesto terasy obdĺžnikový bazén a okolo je naaranžované sedenie. Úžasné, tak toto by sme tu skutočne nečakali. Musíme priznať, že do dverí tohto riádu by sme sami istotne nevošli a sme spokojní, že sme tomu mladíkovi na mopede dali pár peňazí za to, že nás sem doviedol. Po uvítacom štamprlíku z vlastných zásob sa začínajú ozývať naše žalúdky. Chcelo by to niečo teplé, možno nejaký kúsok mäkkého mäska z tajinu. Majiteľa hotelíka nám na malom plániku vysvetľuje, do ktorej reštaurácie máme ísť, je to reštaurácia jej priateľov Francúzov, ona je tiež Francúzska, zjavne sa tu expatrioti vzájomne podporujú.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Vonku je už tma, ale ulice sú pekne osvetlené, vďaka čomu mesto pôsobí veľmi príjemne a pokojne a ožíva večerným životom. U holiča sa holí, v pouličnom grile sa griluje, pouličný predajca ovocia tlačí vozík plný pomarančov, v mäsiarstve bez skleneného výkladu, len tak na hákoch zavesených priamo do ulice visia celé kusy mäsa, veľké stehná či rebrá a čakajú na kupcov. No nechcem vedieť, čo by s týmto narobili naši hygienici. Snažíme sa orientovať v plániku, ktorý sme dostali, ale očividne sme sa v uličkách stratili a asi sme zašli príliš ďaleko, tak sa otočme a skúsme sa vrátiť na to malé námestíčko. Po pár krokoch sa za nami ako na zavolanie objaví opäť ten mladý muž, ktorý nás doviedol do hotela a keď mu vysvetlíme, že hľadáme reštauráciu, ktorú nám odporučila majiteľka riádu, ochotne nás odvedie až po reštauráciu. Zlatý. V reštaurácii je plno, ale nájdu nám jeden stôl a my sa spokojne usadíme v rohu a pokúšame sa lúštiť jedálny lístok. Chalani si dávajú mäsko na špajhličke ale ja som ešte nikdy nejedla kuskus, tak to asi ochutnám. Mäsko na tanieroch pred chalanmi vyzerá výborne a aj tak vonia, ale to, čo priniesli mne vyzerá ako kôpka krupičnej kaše, ešte je to aj posypané práškovým cukrom, ale priniesli mi k tomu v miske opraženú cibuľku. Opatrne ochutnám. To čo vyzerá ako krupičná kaša je sypké a je to sladké, nie veľmi ale aj tak, sladké, to som nečakala. Ok, nie je to zlé, už mi aj slinky vyhŕkli, skúsim vidličkou zahrabnúť viac dovnútra, lebo mám pocit, že tam je schované niečo tuhšie. Na moje prekvapenie to tuhšie je kuracie mäso, ktoré tiež chutí nasladlo. Hmmmm, tak neviem, či mi to takto chutí, sladké mäso, sladké niečo sypké na tom, ochutnám teda ešte tú opraženú cibuľu v oleji a moje prekvapenie je kompletné, pretože aj tá je sladká. Pripadám si ako v polčase rozprávky soľ nad zlato, keď namiesto soli prikázal kráľ kuchárom používať cukor. Chalani sa bavia na výraze mojej tváre a jeden po druhom postupne ochutnávajú, ale len tak opatrne, na špičku vidličky. No aby ste sa neotrávili, zbabelci, ražniči by vedel zjesť hocikto ale skúste toto. Statočne sa s tou sladko mäsovou vecou pasujem ale vzhľadom na to, že som hladná, tak je mi v podstate jedno, že sú tie chute podľa mňa úplne pomýlené. Pre tentokrát ok, ale kuskus si už asi neobjednám. Únava nás zatláča do stoličiek a my si uvedomujeme, že ak sa nezdvihneme a neodkráčame do hotela, ostaneme tu do rána s hlavami na stole. Z nohy na nohu sa vlečieme k riádu a snažíme sa vyhnúť zrážke s manévrujúcimi autami a motorkami, ktoré tu aj takto večer jazdia ako besné. Dnes už zvládneme len panáka na dobrú noc a dobrú noc ;)


Str, 01.01.2014, 22:43
Profil ICQ WWW
Ťažký Profík
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 22.03.2012, 23:30
Príspevky: 428
Bydlisko: Rožňava
Odpoveď s citáciou
tie úzke cestičky po úbočí kopca a v náklone - s tým mám veľmi zlé skúsenosti - a ešte tak ďaleko z domu - musel to byť riadny adrenalín/risk

_________________
ARO 10,ARO 10, Asia Rocsta, JEEP YJ, TJ, JK

https://plus.google.com/u/0/photos/1180 ... 5400496177


Štv, 02.01.2014, 11:44
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
sudiac podla bledych tvari sa na nedostatok adrenalinu vacsina clenov expedicky isto nestazovala, len mne to obcas trochu nedochadza, tak som bol relativne v pohode... :-D
a na najblizsom rozsirenom mieste spolujazdci (a tusim aj sofer z druheho auta) napomahali krvnemu obehu duskom z tekutych zasob... :smt146


Štv, 02.01.2014, 23:22
Profil ICQ WWW
Velky Kraken
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Pia, 16.11.2007, 23:01
Príspevky: 7899
Bydlisko: mesto vychadzajuceho slnka Tornala City
Odpoveď s citáciou
nuz zas obrovske podakovanie,,,pekne zazitky a fajn citanie,,, dodavam k tomu, ze uskutocnit takuto cestu si vyzaduje mat poriadnu odvahu,, ist do neznama a to este nie za roh k tomu,, :smt023

_________________
EX Suzuky Samuraj1.3
EXJeep Cheroke 2.1TDI
EX Jeep Grand Cheroke Limited 4Liter
EX Mitsubishi Pajero2,5TDI GLS
EX Jeep Grand Cheroke WJ 3.2 TDI Limited
EX Nissan Patrol 2.8 TDI Y60
EX Jeep Grand Cheroke 2.5TDI laredo
EX Jeep Grand Cheroke2,5TDI Limited


Štv, 02.01.2014, 23:53
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 5 – 19.4.2013

Raňajky sa v Riáde Taroudant podávajú na streche, to bude iná romantika, krásne výhľady na mesto, už sa tešíme. Lenže terasa na streche je obohnaná múrom vysokým tak do pol hlavy, ale pred nami tie krásne výhľady neschováte. No keď sa postavíme na schodík pri múriku, jediné čo vidíme sú strechy domov nalepené jedna na druhej a na každej je veľký satelitný tanier. No, žiadna romantika takto navôkol, ale aj tak sú raňajky na streche zaliatej slniečkom romantické. Usmiate ženy plnia náš stôl nakrájanými francúzskymi bagetkami, mištičkami s olivami, maslom, syrom, rôznymi druhmi džemov a arganovým maslom, ktoré chutí tak trochu ako nutela. Na koniec káva s mliekom a o zábavu na najbližšiu polhodinku máme postarané.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Dnes by sme sa mali pokúsiť priblížiť sa cez hory k najvyššiemu vrcholu Atlasu, Jebel Toubkalu, ktorý je pri svojej výše 4167 m najvyšším vrchom celej severnej Afriky. Nepôjdeme ale tadiaľ, kadiaľ chodia všetci, čiže od severu v smere od Marakéša cez Asni do Imlil, my pôjdeme v smere z juhu a uvidíme, pokiaľ sa až dostaneme. Zo severu sa dá autom dostať len po dedinku Imlil, odkiaľ sa k Toubkalu dá ísť už len po svojich a keďže je to túra na viac dní, nemali sme ambíciu túto horu pokoriť. Preto skúsime, ako ďaleko sa dokážeme dostať z juhu.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Tak poďte. Keďže netušíme, kam nás až cesty pustia, ako dlho nám to bude trvať a či tam niekde po ceste bude nejaká krčma, ideme si ešte do miestneho pekárstva kúpiť čerstvý chlebík, keby náhodou udrel hlad v nejakej opustenej oblasti. A ak by tam niekde náhodou nejaká krčma bola, tak budeme potrebovať aj peniaze, ale dirhamy nám už takmer všetky došli, takže sa musíme zastaviť v nejakej banke a už aj mierime po hlavnej ceste N10 smer východ k mestečko Aoulouz, tam sa odkláňame od hlavného ťahu a smerujeme k vodnej nádrži Barrage Moughtar Soussi.
Okolo tejto priehrady by sme sa mali prebiť k dedine Askaoun a od tiaľ už len priamo na sever. Lenže popri vodnej nádrži nevidíme žiadne smerovníky (ako keby sme na takýchto cestách doteraz v Maroku nejaké smerovníky videli) a za nádržou je jediná odbočka naším smerom, ktorá nás vedie popri niekoľkých domoch do niečoho, čo vyzerá ako vyschnuté široké štrkové riečisko. Skúšame ísť cez nízky betónový mostík doľava ale tu cesta nikam nevedie, musíme sa otočiť. Skúmame satelitné mapy a obrázok naznačuje, že my by sme tieto biele štrky mali prejsť priamo na druhú stranu a tam niekde by mala cesta pokračovať. Lenže svah na druhej strane vyzerá byť pomerne strmý a nevidíme tam žiaden náznak cesty ani oslieho tracku, tak neviem.
Skúsme teda ísť rovno pozdĺž dediny, vlezieme do riečiska a tam sa rozhliadneme kadiaľ ďalej. Na ľavo od cesty v poli s obilím pracujú ženy a ručne zbierajú úrodu. Podľa mňa je to obilie ešte dosť zelené, u nás sa žatva začína, až keď sú klasy zlatožlté, ale tak asi vedia, čo robia. Ale keď sa tak zamyslím, že je polovica apríla a oni tu už riešia žatvu, hmmm, to tu asi majú žatvu aj dva-tri krát do roka, či? Vchádzame do štrkového riečiska.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na ľavo od nás chlapi do nákladiaku nahadzujú štrk, poďme sa ich spýtať, či tu niekde pokračuje cesta. Chlapi nám naznačujú, že by tu cesta vraj aj niekde mohla byť, ale ukazujú tam niekde ďaleko pred nás. Aby sme sa tam dostali, musíme sa prebrodiť cez vodu, ktorá tečie v strede riečiska. Posúvame sa niekoľko sto metrov v smere, ktorým nám ukazovali a keď sokolím okom skúmame svah na druhom brehu, zdá sa, že by tam skutočne nejaká cestička mohla byť. Robino síce nesúhlasí, podľa neho je to maximálne tak oslí chodníček, ale ak to nevyskúšame, tak to nezistíme. Voda nevyzerá príliš hlboká, no pre istotu si vyhrniem nohavice nad kolená a idem spraviť prieskum. Voda je tak akurát po kolená a nie je ani veľmi studená, ale to, že som sa neprepadla do vody až po pás a že nepištím od zimy neznamená, že ma pri tom prieskume nemá nikto fotiť! No tak počkajte, idem ešte raz, nech môžete spraviť nejaké „momentky“.
To, čo pri pohľade zboku vyzeralo ako chodníček sa ukazuje byť presne tá cesta, ktorú hľadáme a vedie nás presne na východ. Za niekoľkými zákrutami prechádzame malou osadou kde pri ceste stojí starší pán s dvomi malými dievčatkami. A keď už si myslím, že chúďatá malinké, čo tu tak asi robia a aká budúcnosť ich tu tak asi čaká, jedno z nich vytiahne spoza chrbta tablet a začne doňho ťukať. Od prekvapenia som ju aj zabudla odfotiť. To ste videli? Tak čakala by som tu hoci čo ale dievčatko s tabletom istotne nie.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Lúky na kopcoch všade okolo nás sú zasypané záplavou kvietkov nechtíka. Kde tu míňame horskú dedinku, kde tu zastavíme a užívame si nádherný pocit pokoja. Pri dedinke Askaoun sa hlinená cesta zrazu končí a pod kolesami máme nefalšovaný asfalt. No, nebolo to síce v pláne, ale ta aspoň trošku zrýchlime presun. Odbočíme doľava, a smerujeme medzi domy, prejdeme hlinenou bránou a tu zrazu koniec asfaltu a zase sme na hlinenej ceste. Tak teda žiadne zmeny, aj ďalej pokračujeme po hlinenej ceste, ktorá sa kľukatí na sever.
V horských dedinkách máme možnosť vidieť bežný deň ľudí, ktorí tu žijú. Na okraji jednej dediny sa koná trh s dobytkom. Priamo na korbe nákladiaku si chlapi obzerajú teliatka, jedno už aj podávajú novému majiteľovi, a ostatní sa stále dohadujú. Keď prichádzame do ďalšej dediny, svah nad potokom pred nami je akoby zasypaný kusmi niečoho farebného. Najskôr si myslíme, že sú to odpadky, ktoré tam domáci nahádzali, ale keď sa pozrieme bližšie vidíme, že sú to kusy šatstva, koberce a deky, zjavne mali v dedine veľké pranie a teraz na slniečku sušia. Pod dedinou vo rozľahlom údolí sa môžeme pozrieť na toľko odtieňov zelenej, koľko sme ešte nevideli. Každý obrobiteľný kúsok zeme je využitý a keď vezmeme do úvahy, že títo ľudia tu nebehajú s traktormi a motorovými kosačkami, ale že to tu všetko obrábajú ručne, pekne po starom, tak sa tu určite za celý rok nenudia. Títo horskí ľudia musia byť neuveriteľne pracovití.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Počasie sa výrazne zhoršuje, nad hlavami nám visia ťažké búrkové mraky a je len otázkou času, kedy sa ma nás spustí dážď. V nadmorskej výške nad dvetisíc dvesto metrov aj teplota klesá na celkom neafrické hodnoty a keď sa vyškriabeme na akúsi náhornú plošinu pri výške 2383 metrov nám teplota klesá až na 8 stupňov a aj ten dážď, ktorý sa práve spustil padá v akýchsi hustejších kvapkách, ktoré na čelnom skle skôr vyzerajú ako rozpleštené riedke krúpy než ako kvapky vody. Chvíľami je dážď taký hustý, že radšej zastavíme a počkáme, kým to prejde. Stojíme na ypsilonovej križovatke a rozhodujeme sa, kadiaľ ďalej. Ak chceme ísť v smere k Jebel Toubkalu, mali by sme odbočiť doľava, pretože aj mapa tak ukazuje a ešte aj keď sa pozrieme tým smerom, vidíme v diaľke pred sebou hrebene vysokých skalných štítov a ten najvyšší z nich je podľa tvaru istotne Toubkal.
Dáme sa teda doľava, ale máme trochu pochybnosti, pretože cesta je evidentne nejazdená, stráca a miestami sa stráca v tráve. Po chvíli začíname mať obavu, že tudy cesta nevede, pretože pred nami je strhnutá do hlbokej strže. Na druhej strane to síce vyzerá, že by mohla pokračovať, ale dostať sa tam by bolo asi dosť náročné, nemáme ani jeden naviják, ak by sme sa potrebovali potiahnuť a hlavne to, že tadiaľto nevedú žiadne stopy, že by bola táto cesta v poslednom období jazdená naznačuje, že toto by nemusel byť posledný problém v tejto trase. Možno keby sme veľmi chceli, tak sa teraz na druhú stranu strhnutej cesty dostaneme, ale netušíme, čo by nás mohlo čakať ďalej, kde podľa profilu terénu bude cesta prudko klesať a ak by sme narazili na neprekonateľnú prekážku, mohol by byť problém sa vrátiť.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Zdravý rozum víťazí nad návalom adrenalínu, otáčame sa a na križovatke sa dáme vyjazdenejšou cestou. Na opustených pláňach nám robia spoločnosť len malé čriedy koní a veľké stáda oviec, ktoré majú potrebu hromadne prebiehať z jednej strany cesty na druhú práve vo chvíli, keď sa k nim blížime. Koľko oviec môže byť v takomto stáde? Roman to vie úplne presne – mrte ;) A tak trpezlivo čakáme a sledujeme stádový efekt v praxi. O chvíľu už zase uháňame po hlinenej ceste a tešíme sa z toho, ako nám to pekne ubieha, keď tu zrazu aj cez zatvorené okná počujeme zlovestné syčanie.
Roman prudko brzdí a vysielačkou druhej posádke hlásime podozrenie na defekt. No už len to nám tu chýbalo. Vonku je kosa, fúka nepríjemný vietor a ešte aj ten dážď, ktorému sme ušli, sa k nám zozadu približuje. Nuž tak nekecajme a ideme meniť koleso. Teda idete, lebo ja to viem tak maximálne teoreticky opísať, ale v živote nikdy som prakticky defekt nemenila. Majitelia Jeepu a Mercedesu sa pustili do výmeny rezervy na Mitsubishi Pajero ale po tom, ako spoločne vylúštili záhadu toho, ako uvoľniť rezervu zo zadných dverí, tak už všetko ide ako po masle. Teda vlastne po rume, lebo na zohriatie sme si hneď rýchlo všetci naliali. A keďže ja teda rozhodne ruku k tomuto dielu nepriložím, chopím sa aspoň úlohy provianťáka a obchádzam pracujúcich spolucestujúcich a dávam im odhryznúť z chlebíka, ktorý sme si kúpili ráno. Aký vie byť aj suchý chlebík chutný, keď je ponúknutý v pravý čas.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Do tímu ferrari by nás asi nezobrali, ale po pätnástich minútach je koleso vymenené, ruky umyté a frčíme ďalej. Krajina mení farbu na červeno bordovú. Blížime sa ku križovatke, kde doprava smeruje pekná asfaltka smer dedinka Sour a ďalej sa pripája na cestu N9 smer Marakéš. My ale odbočujeme doprava, ideme predsa k snehom poprášenému Jebel Toubkalu. Červená hlinená cesta nás vedie cez červenú hlinenú dedinu akoby prilepenú na červenej skale, len zdobený bledší minaret svieti nad červenými domami. Kvalita hlinenej cesty sa postupne zhoršuje, zužuje, dúfame, že nedostaneme ďalší defekt.
Papierová mapa mi už nepíše žiadne rozoznateľné osídlia, ale mali by sme smerovať k jazeru Lac d’Ifni. Podľa satelitných máp prechádzame dedinou Commune Toubkal a z nej severným smerom cez osadu Imlil až do osady Ihilene. Podľa satelitnej mapy sme už skutočne neďaleko od toho jazera, ktoré je už len kúsok od samotného Jebel Toubkalu. Táto moja papierová mapa naznačuje, že by mala existovať nejaké cesta, ktorá by spájala severné a južné údolie, ale pravdu povediac tej mape ani trošku neveríme. Už teraz cesta vyzerá skôr ako chodník a nie sme si istí, či sa bude dať ísť ďalej. Stojíme na ceste pred skupinkou domčekov a rozmýšľame ako budeme ďalej pokračovať. Je už po štvrtej, čo znamená, že je už dosť hodín na to, aby sme sa pokúšali o nejaké cestičky na ktorých by sme uviazli. Keby sa tu dalo niekde prespať, možno by to malo zmysel skúšať, ale kde by sme to tak asi mohli hlavu skloniť?

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ako na zavolanie spomedzi domčekov vyliezajú deti a jeden starší chlapec v tričku, ktoré vyzerá ako dres nejakého futbalového mužstva. Francúzsko anglicky sa pokúšame zistiť, či sa dá dostať autom ešte vyššie, ale chlapec tvrdí, že ak, tak len ešte o pár kilometrov ďalej k jazeru, ale odtiaľ sa už autom v žiadnom prípade nedá ísť. Ale k jazeru je to autom ešte tak na hodinu, pretože cesta je ťažká a strmá. Keby sa tu dalo niekde ubytovať. Chlapec reaguje na otázku Hotel? a naznačuje nám, aby sme ho nasledovali. Ja a Braňo s odvahou vstupujeme do bočných dverí domu, ktorého priečelie je otočené k miestu, kde stoja naše autá. Hneď vo dverách nás omráči výrazný zápach slepačieho trusu kombinovaného so smradom roky nevyčistenej latríny ale v tme takmer nič nevidíme, tak ideme za jediným svetlým bodom, ktorým sú dvere otvorené do nejakej izby. V pomerne veľkej miestnosti sú okolo stien postavané lavice zakryté dekami a kožušinami, s tvrdými vankúšmi namiesto operadiel, na zemi sú porozkladané zaprášené koberce a okná zdobí vzor z desaťročia usadzovaného prachu.
Chlapec naznačuje, že tu by sme mohli prespať a že toaleta a umývadlo sú na chodbe. Teraz, keď už si naše oči privykli na nedostatok svetla, vedie nás naspäť do chodby, ktorou sme pred chvíľou prišli, aby nám ukázal to wecko a kúpelku. Kupelkou je jedno hlboké hrdzavé umývadlo, aké si pamätám z filmov z minulého storočia a toaletou rozdelenou na pánsku a dámsku je presne to, čo sme cítili pri vstupe, keď sme to ešte neboli schopní zrakom rozoznať – pri slepačom kuríne za drevenými dverami zarazené dve dosky s dierou uprostred ako latrína. Oči nás štípu a snažíme sa nedýchať, ale začína nás premáhať záchvat bezmocného smiechu, radšej teda vybehneme von a dusíme sa čerstvým vzduchom. Ostatní členovia posádky nechápu naše mentálne rozpoloženie, ale to sa nedá vysvetliť, to si choďte pozrieť. Robo s Mariánom idú na dodatočný prieskum, Romana ani nehne, pretože podľa výrazu mojej tváre tuší, že nemá význam ani odopínať bezpečnostný pás. Kolektívne sa zhodneme, že teda na luxus ani na veľké pohodlie si nepotrpíme, ale toto proste nie.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

No nič, asi sa tu otočíme, nemá význam isť ďalej, pretože ďalej ako k tomu jazeru by sme sa nedostali a za zhruba dve hodiny bude tma, čo znamená, že ak pôjdeme hore a zase dole, tak za tie dve hodiny skončíme presne tu, kde sme teraz a to nechceme. Bude lepšie, ak sa skúsime priblížiť k nejakej civilizovanejšej oblasti a skúsime si nájsť niečo na spanie a na jedenie. Bude ideálne, ak sa nám podarí doraziť až k ceste N9, ktorou budeme ďalej smerovať na Marakéš. Tam dnes istotne nedorazíme, ale aspoň budeme v trase podľa itinerára. Otáčame autá a zberáme sa na odchod, keď tu na plechových dvierkach pri pasúcom sa oslíkovi vidíme nápis Mlékárna. Bratia Česi tu zjavne boli už pred nami, aj keď nikde tu nevidíme žiadnu konzervu ;)
Jebel Toubkal sme nedobili a trošku nás mrzí, že nedáme ani to jazero, ale opäť sa ozýva zdravý rozum a pomaly už aj prázdny žalúdok. Vraciame sa k hlavnej ceste a v prvej osídlenej oblasti budeme hľadať ubytovanie. Na hlavnom ťahu N9 v mestečku Ihrem n’Ougdal je čulý ruch a hneď pri ceste vidíme ceduľku nejakého hotela. Lenže tešíme sa zavčasu, brána je zavretá. Keď sa vraciame k autu, pribehne k nám človiečik, ktorý nám lámanou angličtinou vysvetľuje, že vie o ubytovaní, je to ešte kúsok ďalej za dedinou ale že on nás tam odvedie. Sadá k nám do auta a ideme. Je to o kúsok ďalej, než sme predpokladali a už sa aj začíname obávať, či sme ho správne pochopili a či sa on s nami nechce viezť až do Marakéša, keď tu zrazu za jednou zákrutou naznačuje, že tu treba zbehnúť z cesty tu hneď dolu k tejto budove, čo vyzerá ako krčma, ale dvere sú zatvorené a nevyzerá to, že by to vo vnútri žilo.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Chlapík odbehne do vedľajšieho domu a vracia sa s kľúčmi. Za veľkou kovovou bránou je skutočne niečo ako krčma, najskôr niečo ako spoločenská miestnosť so stolíkmi, stoličkami a televízorom, vedľa veľká kuchyňa a oproti nej dvere do miestnosti, v ktorej sú po kraji nastavané lavice s dekami a tvrdými vankúšmi namiesto operadiel. No, postele to nie sú, ale vyzerá to tu byť čisté a keď tie vankúše poskladáme dole, tak sú tie lavice dosť široké na to, aby sme sa na nich dokázali vyspať. Záchod splachovací a umývadlo porcelánové, ja by som to ďalej neriešila. Medzičasom padla tma, pred nami je horský prechod, síce asfaltový ale netušíme, ako ďaleko odtiaľto sa nachádza ďalšia možnosť ubytovania, tak to proste berieme. Jediným problémom je, že v tejto putike nám nič na jedenie nespravia, takže sa musíme vrátiť tam, kde sme vyzdvihli nášho dočasného sprievodcu. Pýtam si od neho kľúč od krčmy, aby sme si mohli zamknúť svoje veci, kým budeme preč. Človiečik sa ale tvári, že nie je treba, lebo aha, práve prišiel tuto tento starý pán, ktorý tu ostane zapne si telku a bude nám veci strážiť. No ja neviem, ale toto sa mi veľmi nepáči, veď my tu nechávame komplet celú batožinu a naozaj netušíme, či sa na toho starého uja dá spoľahnúť. Ja by som fakt asi radšej ten kľúčik a starký tu ostávať nemusí. Chvíľu sa s naším ubytovateľom dohadujeme a keď vidí, že bez kľúča sa odtiaľto nepohneme a on by musel ísť naspäť peši, mávne rukou, starému pánovi dáva nejaké inštrukcie vo svojom jazyku, ten vstáva, odchádza, ja mám v ruke kľúč, ktorým vstupnú bránu do krčmy zamknem a spokojne odchádzame v ústrety novým gurmánskym zážitkom.

Obrázok Obrázok

Predpokladali sme, že úloha nášho sprievodcu skončila ale on sa nás nechystá opustiť. Vedie nás do krčmy vedľa cesty, rovno ide dovnútra a donesie nám jedálne lístky. Podľa obrázkov si vyberáme nejaké mäsko na paličke, nealkoholické pivo a hlavne čaj. Marocké jedlo je skutočne chutné, aj keď okrem toho sladkého kuskusu to naše chuťové poháriky nič až tak závažne neprekvapilo. Jedlo, ktoré nám dnes večer priniesli bolo štandardne chutné, ale úsmev na tvári nám vyvolal na plátky pokrájaný pomaranč posypaný mletou škoricou, servírovaný ako príloha ku grilovanému mäsu. Také jednoduché a také úžasné. Náš sprievodca potichu sedí pri našom stole a sleduje, či je všetko v poriadku a či sme spokojní. Je nám jasné, že za jeho pomoc a čas strávený s nami očakáva, že dostane zaplatené, ale už sme si na tento rituál zvykli. Dnes to bol super deň, ešte aj tá defektová akcia mala svoje čaro. Pamätá si niekto, kde je tá krčma, v ktorej máme spať?
Keď odbočíme z cesty a parkujeme pri železnej bráne vidíme, že je dokorán otvorená, vo vnútri sa svieti a pri televízore tam sedí ten starý pánko, ktorý nám mal pôvodne strážiť našu batožinu. No tak super, že mi pri odchode na večeru dali tie kľúče, zjavne sa s nami len nechceli doťahovať ale aj tak si spravili po svojom. Roztomilé. Ani po našom príchode sa pánko nechystá na odchod a my začíname mať pocit, že tu chce asi celú noc dohliadať na náš kľudný spánok, alebo na nás, aby sme neodišli bez zaplatenia. Škoda, že mám len taký tenký spacák, lebo tá lavica je dosť tvrdá, ale Marián chrápe tak hlasno, že aj tak nemôžem zaspať, tak je vlastne úplne jedno, čo ma drží v bdelom stave. Z diaľky je počuť nejakú národnú hudbu a smiech, je to lepšie ako uspávanka. Dobrú noc.


Pia, 03.01.2014, 0:50
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 6 – 20.4.2013

Ráno sa budíme pomerne zavčasu a jeden na druhého pokukujeme, kto naleje na dobrý štart. No kto, no, dajte teda poháriky ;) Opatrne otvoríme dvere do krčmy, nikde nikto, ale keď nahliadneme do veľkej kuchyne, vidíme tam starého pána ako sa na podlahe modlí. On nás tu skutočne vartoval celú noc. Dnes nám raňajky asi nikto nespraví, tak si dáme sami variť vodu na rannú kávu a otvoríme nejakú konzervu z vlastných zásob. Chlebík odvčera je ešte stále dobrý, aspoň sa pekne zje. So šálkou kávy v ruke sa Braňo ide zvítať pred krčmu s novým dňom, ale príliš pozitívne to nezačína. Na našom aute, na ktorom sme menili defekt je to vymenené koleso úplne mäkké. Zjavne bola rezerva pichnutá a v požičovni po vrátení auta rezervu nikto nekontroloval. Paráda, ta ide sa teda meniť ďalšie koleso. Až teraz naozaj oceňujeme, že sme z požičovne dostali dve v podstate rovnaké autá s rovnakými kolesami, takže teraz môžeme použiť rezervu zo strieborného pajera na to, aby sme vymenili defekt na čiernom pajere. Rannú rozcvičku máme za sebou a jeden z prvých bodov programu bude nájsť nejaký pneuservis a dať tie dva defekty zalepiť, pretože bez funkčnej rezervy by to po doterajších skúsenostiach bolo riziko.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Vyrážame po hlavnej ceste N9 na sever, smer Marakéš. Serpentíny nás vedú do kopca až na miesto, kde sa evidentne treba zastaviť, pretože je tu veľké parkovisko, obchodíky so suvenírmi a postávajúci obchodníci. Nachádzame sa na najvyššie položenom cestnom horskom prejazde v severnej Afrike Tizi n Tichka vo výške 2260 metrov nad morom. Zatiahneme teda na parkovisko a ideme si spraviť fotku pri niečom, čo netuším čo je ale je na tom ceduľka s názvom tohto miesta a nadmorskou výškou. Kým sa fotíme, podíde k nám pánko a snaží sa nás stiahnuť do svojho obchodíku, kde človek nájde takmer všetko od drôtených prstienkov, kovových príveskov až po zaujímavé farebné kryštály ukryté vo vnútri kameňov, ktoré vraj našli tu po okolí. Je pravda, že som čítala, že táto oblasť je známa výskytom kryštálov, ale teda takéto nádherné výrazné farby by som rozhodne nečakala. Myslíte, že je to fakt prírodné? Alebo to nejako farbia? Ale v tom kameni to vyzerá skutočne veľmi lákavo. Obchodník sa nám líška, takmer sa až vtiera ako nechtíková indulona, ale my už sme vycvičení, nás už len tak nenatiahne. Nechceme tu nič kupovať, z môjho pohľadu je to také vetešníctvo. Ani to, že nám ukazuje fotky svojich priateľov z Čiech a pár českých slovíčok mu nepomôže, aby nás natiahol na kúpu niektorej z týchto zbytočností a my sa šikovne vyšmykneme z obchodíka von. Chalani, sadajte do áut, odchádzame, lebo tu by nám chceli predať ešte aj prach z cesty. Serpentínovou cestou sa kĺžeme dole užívame si nádherné výhľady na hory okolo nás.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Chalani, a uvedomujete si, že na ceste sme už takmer dve hodiny a ešte sme nikde nevideli žiaden hotel? Ako dobre, že sme ostali spať v tej krčme. Nebolo to síce až také lacné, ak si pomyslíme, že v riáde v Taroudante sme to mali aj s raňajkami za 25 eur a tu sme bez raňajok za spanie na laviciach zaplatili 15 eur, ale v danom čase, na danom mieste a v danej situácii to zjavne bola najlepšia voľba. V nižšej časti cesty sa začínajú zase objavovať obchodíky so suvenírmi aj s arganovým olejom. Chalani, ja by som sa ešte v jednom zastavila, ešte by som zabudla na kamošku a jej by som ešte fľaštičku kúpila, ak by sme sa mohli na chvíľočku zdržať. No a keďže ja som strážcom itinerára, tak sa nám táto zastávočka samozrejme zmestí. Obchodík je podobný tomu, v ktorom sme sa zastavili pri Tanamare a aj produkty majú veľmi podobné, takže tie tety tam v rohu sa kľudne môžu tváriť, že to tu rozbíjajú a vyrábajú ručne, toto bude normálna priemyselná výroba. Ale zase, keby sa tie tety tam v tej ručnej výrobe trošku posunuli, tak by som si to mohla vyskúšať aj ja. Tety sa posunuli veľmi ochotne a na fotke to vyzerá, ako keby som tie oriešky skutočne vedela rozbíjať, aj keď skôr som si naklepla nechet než tú škrupinku. Tak už len ten olejíček a môžeme ísť. Robino zatiaľ poškuľuje po nejakom tajinovom hrnci, ale problém je, že ani do príručnej batožiny ani do kufra by sa mu nevošiel a nemal by ho ako prepraviť domov. A keď sa k tomu priráta, že asi ani doma by sa mu ten hrniec nevošiel do štandardnej rúry, tak asi ani nemá význam, aby tu do tajinov investoval. Robino, tak radšej z toho tajinu ešte niečo zjeme, kým sme tu, neboj.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Prechádzame cez nejakú dedinu, kde cestu lemuje niečo, čo by u nás bolo radovkou garáží, ale tu je v každej tejto garáži samostatná dielňa so zameraním hlavne na služby motoristom. Na našu radosť je tu aj dielňa s vyloženými regálmi s pneumatikami a to znamená, že ty by sa nám mohli postarať o tie naše nešťastné defekty. Brzdíme na prašnej krajnici, otáčame sa a parkujeme vedľa dielne. Mladý muž v čistučkej košeli a rifliach, ktorý vyzerá skôr, že by mal sedieť v papieroch, sa ochotne chytá roboty a pomáha nám odmontovať rezervu zo zadných dverí auta. Guma má riadny prieraz, je to veľká diera a keď to tu takto vidíme, takmer ani nedúfame, že by sa to mohlo dať zalepiť. Mladý muž sa chvíľu škriabe na brade a potom za uchom a dostane nápad. Gumu skúsi zalepiť veľkým flastrom, ale aby to bolo spoľahlivejšie, bude lepšie, ak do gumy vloží dušu. Takto by tá guma mala vydržať. Aký dobrý nápad. V našom pneuservise by nás donútili kúpiť novú gumu, minimálne jednu ak nie celú sadu. Ináč, všímate si, s čím ten chalanisko pracuje? Žiadne hi tech vybavenie, keď potrebuje napríklad oškrabať gumu a nemá po ruke dizajnovú škrabku, žiadna panika, do kombinačiek chytí štupeľ z Coca Coly a škriabe, koľko potrebuje. Šikovný chlapec, ktorý sa nekašle.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Kým sa chlapi venujú defektom, pričom sa ukázalo, že opravovať treba dokonca tri gumy, nie len dve, ako sme si pôvodne mysleli, pri vedľajšej dielni nastal akýsi čulý pohyb. Pred plechovou bránou stojí skupinka chlapov a na čomsi sa dohadujú, tak po arabsky, nahlas, rozhadzujú rukami, gestikulujú, sem tam mávnu rukou a odchádzajú akože kašlem ti ja na takú robotu, potom sa zase vrátia a takto to chvíľku trvá. Po nejakom čase očividne došlo k dohode, pretože skupinka chlapov spokojne odchádza na druhú stranu cesty, čím uvoľnia priestor pred dielňou a my vidíme, že to, nad čím sa tak plamenne dohadovali, bol motor. Pozeráme, čo sa bude diať, a ono sa aj deje. Skupinka chlapov, ktorí pred chvíľou odišli, tískajú k dielni auto bez prednej kapoty. Ešte stále nechápeme, čo sa ide diať. Ale keď potom spoločne uchopia motor na železnú tyč a začnú ho zdvíhať smerom do priestoru, kde by to dotlačené auto malo mať svoj motor, docvakne nám, že to handlovanie bolo ohľadne toho motora a teraz ho idú vložiť do auta, ktoré bolo dotlačené. A nech to vyzerá akokoľvek neuveriteľne, kým budú za hodinku naše tri defekty opravené, a káva z neďalekej kaviarničky vypitá, to dotlačené auto má motor naštartovaný a odchádza po vlastných. Neuveriteľné, toto len tak holými rukami, žiadne kladky, žiadne špecializované nástroje a prístroje. My sa na týchto ľudí pozeráme ako na trošku zaostalých, ale povedzme si na rovinu, sú veľmi šikovní a holými rukami dokážu spraviť viac, ako my v našom pretechnizovanom svete. Mladý muž v pneuservise si za robotu na troch defektoch plus jednu dušu vypýtal cca 20 eur. No, za túto sumu by u nás tuším pomaly ani nedemontovali kolesá.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Spokojní smerujeme k Marakéšu, ktoré je často prezývané aj Červené mesto kvôli jeho červeným hradbám postaveným zo sušeného bahna. Marakéš býval hlavným mestom Maroka, ale neskôr bolo hlavné mesto presunuté do Rabatu. Hovorí sa, že nech sa v Marakéši nachádzate kdekoľvek, všetky cesty v ňom vedú na námestie Djemaa El Fna, ktoré je zároveň najvýznamnejším trhoviskom v starej medine. Nebudeme testovať, či tam vedú skutočne všetky cesty, navigácii povieme presne, kam sa chceme dostať a ona nás vedie do centra mesta. Veľkou bránou v červených hradbách vstupujeme do starého mesta a ako keby sme vstúpili do iného sveta. Uličky sú preplnené ľuďmi, tovarom, odstavenými autami, mopedmi, kopami nasypanej hliny a inými predmetmi, ktoré ako keby si dali za úlohu spomaliť alebo úplne znemožniť pohyb autom. Zastavujeme a rozhliadame sa, kadiaľ by sa dalo pohnúť, pretože tam, kam nás navigácia vedie, stojí nákladiak, chlapi z neho niečo vykladajú a nevyzerá to, že by nám chceli uhnúť z cesty. V tom momente sa pri nás zastavuje starší pánko na bicykli a uisťuje nás, že nás dovedie presne tam, kam chcem ísť. Síce sme mu ešte nepovedali, kam máme namierené, ale tu má asi každý turista namierené do centra diania a to je na Djemaa El Fna. Starý pán nám naznačuje, že ho máme nasledovať a ani nám nedá šancu na nejakú debatu, tak teda ideme, kým nám zmizne z dohľadu. Ujo na bicykli pred nami kľučkuje pomedzi prekážky ale zjavne to nerobí prvýkrát pretože v pravidelných intervaloch sa obzerá, či mu stíhame a aj v tých najužších miestach má šírku našich áut v oku a aj keď je to sem tam o centimetre, vždy sa nám podarí vykľučkovať. Z úzkych uličiek nás vyvedie na pomerne široký bulvár, kde už pred sebou zahliadneme minaret mešity Koutoubija, takže už by sme mali byť blízko toho námestia. Lenže ujo zase strhne volant do úzkej uličky a za tretím rohom sme už úplne stratení. Ulička je už dosť úzka a vyzerá ako slepá, pretože na konci je len otvorená železná brána a za ňou terasa nejakej reštaurácie. Ujo sa pred terasou dohaduje s nejakým chlapom v bielej košeli a podľa nespokojného výrazu v tvári nášho sprievodcu súdime, že sa mu asi nepodarilo to, čo chcel, a na tom mieste, kde nás chcel nechať zaparkovať asi naše autá neodstavíme. Aspoň sa tam teda otočíme a povedali by sme, že sa asi vrátime k tomu hlavnému bulváru, lenže to nie. Náš sprievodca stojí pri ďalšej plechovej bráne, za ktorou civie diera do tmavých útrob starého domu a máva na nás, že sem poďte. To ako fakt? Nad bránou je síce napísané, že je tam garáž a parking, ale keď sa vnoríme do tmy a strmo klesáme o podlažie nižšie, máme vážne zmiešané pocity. Naše svetlá oblizujú zákutia kde zopár chlapov zručne narába s karbobrúskami, ktoré do tmy posielajú spŕšky žeravých iskričiek a bez hanby rozoberajú nejaké autá. No ja neviem, ale myslíte, že naše auto takto nedopadne? Neisto pokračujeme ďalej dole, až sa zrazu ocitáme v niečom, čo skutočne vyzerá ako podzemné parkovisko medzi piliermi podopierajúcimi strop nejakej asi väčšej budovy.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Smiech cez zaťaté zuby z nás vyrazí, keď nám chlapík ukáže, že máme naše autá odstaviť presne tu napravo hneď pri tej prednej maske z nejakej audiny, ktorú asi nedoviezli ako oficiálny náhradný diel, keďže na nej svieti ešte pôvodná ešpézetka. No chlapci, poďte pekne sem, tu mi zapózujte pri našich autách, je možné, že je to posledná fotka, ktorú s nimi máme. Náš sprievodca sa s nami nebabre a za to, že nás sem doviedol si pýta v dirhamoch ekvivalent 10 eur. No môj zlatý, ale veď si sa s nami povozil asi 10 minút a my ti máme vysoliť desinu? Neni to trochu veľa? Do otrčenej dlane mu vtisnem ekvivalent asi 7 eur a napriek hlasným prejavom nespokojnosti mu naznačujem, že mu musí stačiť. Ujo sa so mnou neháda a vedie nás po nedokončených betónových schodoch do zaprášených dverí a tam cez tmavú chodbu k ďalším schodom a my máme pocit, že na konci sa ocitneme v nejakej šikmej uličke alebo na inom záhadnom mieste, keď tu zrazu otvorí dvere, ktoré nás poza široké lesklé mramorové schodisko vpustí do vysvietenej loby Grand hotela Tazi. Tak toto by sme nečakali ani v najromantickejšom sne. Náš sprievodca nás inštruuje, že ešte treba zaplatiť parkovné na recepcii. Aha, takže tam dole to bol len bakšiš pre neho a teraz si okato berie províziu aj z parkovného ako takého. Pekne, veď takýto jednoduchý človiečik má vyššiu hodinovú mzdu ako naši kvalifikovaní pracovníci. Nuž, kdo umí, umí.
Pred vchodom si ešte odfotím priečelie hotela, aby sme v prípade núdze vedeli aspoň podľa obrázka nájsť miesto, kde sem nechali autá, ale aj tak pochybujeme, že budeme vedieť v hoteli nájsť to správne schodisko, ktorým sa dostaneme do toho podzemného parkoviska. Mali sme si pustiť nitku alebo drobiť chlebík.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na rozdiel od hôr sa teplota v tomto meste štverá riadne vysoko, je minimálne 35 stupňov a možno aj viac, takže všetci povinne šiltovky na hlavy a ideme objavovať dávnu históriu. Prvá sa nám do cesty postaví mešita Koutoubíja, ktorej 77 metrov vysoký minaret sme videli pred chvíľou z auta. Mešita Koutoubija je jednou z najvýznamnejších historických pamiatok mesta a je ikonou marockej architektúry. Hovorí sa, že minaret tejto mešity sa stal vzorom pre ďalšie minarety v severnej Afrike a dokonca Španielsku. Mešita Koutoubija je postavená na mieste, kde predtým stála podobná stavba, ale keďže sa zistilo, že nie je otočená k Mekke, bola strhnutá a namiesto nej bola postavená táto mešita, aj keď iróniou osudu je, že súčasné merania vraj ukázali, že ani táto mešita to nemá so smerovaním na Mekku celkom stopercentné, dokonca, že sa odchyľuje od správneho smeru ešte viac, než pôvodná mešita. Ooops.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Slnko na otvorenom priestranstve na nás pečie ako keby sme dnes mali my byť hlavným chodom na obed. Kým budeme mať kožu chrumkavú ako grilované kurence, presuňme sa radšej na námestie Djemaa el Fna, kde je jedným z hlavných odporúčaných zážitkov ochutnanie čerstvo vytlačeného pomarančového džúsu. Najlepšie pomaranče vraj dozrievajú v Beni Melal, meste ktoré sa nachádza severovýchodne od Marakéša a vozia sa vraj priamo sem na trh a tu sa z nich odšťavujú hektolitre čerstvej šťavy denne. Okolo drožiek s koníkmi, ktoré sú odstavené na okraji námestia prechádzame k centrálnej ploche, ktorá je lemovaná stánkami na prvý pohľad zaliatymi oranžovou farbou. Pomaranče sú krásne naukladané a vytvárajú živú dekoráciu. Z krajného stánku na nás kričí predavač a volá nás ochutnať pohár čerstvej šťavy, už aj k nám naťahuje ruku s oroseným pohárom. V náprotivnom stánku ale dvaja mladí predavači nechcú ostať pozadu a kričia na nás, aby sme šli na šťavu k nim. Takto sa chvíľu prekrikujú a keď už je toho dosť a my sme skutočne smädní, ideme k stánku naľavo a predavača napravo ukľudňujeme so slovami, že veď u teba si dáme druhý pohár, keď sa budeme vracať z obhliadky mesta. Aj tak majú rovnaké ceny, 4 dirhamy za pohár, tak je to v podstate jedno. Šťava je skutočne mimoriadne dobrá a taká studená, až mi oči priviera.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ideme sa trochu pomotať po soukoch v uličkách, veď Marakéš je obchodným centrom celého regiónu a na soukoch v tomto meste sa vraj dá kúpiť takmer všetko. Noríme sa do úzkych uličiek obložených tovarom od výmyslu sveta, bižutéria, koža, koberce, sklo, kovové riady, odevy, koreniny, v každom stánku je niečo iné. Snažíme sa držať pokope, pretože je tu celkom frmol a ak sa tu raz roztratíme, už nás ani google nenájde. Robino sa pristavil pri jednom stánku s korením, kde vo veľkých nasypaných mohylách ponúkajú koreniny rôzneho druhu a vysvetľuje, že tá žltá mohyla označená ako šafrán rozhodne šafrán nie je, vraj je to obyčajná kurkuma. Ja som teda asi šafrán v reálnom živote nikdy nevidela, ale ono sa asi kvôli niečomu hovorí, že keď je niečoho ako šafránu, tak je toho málo a je to veľmi vzácne. To znamená, že by tu šafrán asi nevystavovali na ulici nasypaný do veľkej žltej mohyly. A naviac nás Robino poučí, že šafrán síce pri varení dáva jemnú žltú farbu, ale sám o sebe je purpurový. Takže pozor, nenechajte sa oklamať. Šafrán je dodnes najvzácnejšou komoditou, kilo tohto korenia je drahšie ako kilo zlata. Maroko je preslávené pestovaním šafránu, ale títo pouliční obchodníci asi vsádzajú na to, že nie každý sa v koreninách skutočne vyzná.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Z debaty o korení nás vytrhne človiečik, ktorý nám do ruky tlačí jedálny lístok a ukazuje na reštauráciu na terase hore nad nami. Ale veď v zásade je to aj dobrý nápad, dnes sme ešte poriadne nejedli okrem suchej stravy na raňajky, takže niečo teplé do bruška by aj zapasovalo. Po strmých schodoch vystúpame až do strešnej reštaurácie a čašník nás usadí na terase, ktorá sa nachádza skutočne na streche domu. Dole pod nami trma vrma souku, krížom cez úzku uličku na streche domu oproti ďalšia strešná reštaurácia. Priestory tu využívajú skutočne efektívne. Človek by si povedal, že z takejto strešnej reštaurácie bude krásny romantický výhľad na popoludňajší Marakéš, ale pohľad dookola nás rýchlo vyvedie z omylu. Na strechách, ktoré sa nachádzajú nižšie ako táto terasa vidieť len satelity a kopy bordelu a to doslova. Budeme sa my venovať radšej hladeniu do tajinov, ktoré nám čašník priniesol. Na toto tajinove jedlo by som si vedela veľmi rýchlo privyknúť aj keď stále mám pocit, že napriek tomu, že dole predávajú kilá korenia, do jedla sa toho korenia dostáva na môj vkus menej, než som čakala od kuchyne, ktorá je vyhlásená za jednu z najlepších, najpestrejších a najkorenistejších na svete. Ešte aj tá šafránová ryža, ktorú nám priniesli je očividne prifarbená tou kurkumou, na ktorú sme pozerali dole. Keď máme bruchá plné, terasa sa nám zdá byť ešte menšia a sedenie ešte tesnejšie, než keď sme prišli. Zvyšné štyri stoly tesne natlačené jeden pri druhom sú obsadené, opatrne sa teda vysúkame spoza toho nášho a ideme sa znova vnoriť do atmosféry souku dole pod nami.

Obrázok Obrázok Obrázok

Opäť sa mi tu potvrdí, že Maročania sa veľmi netešia z toho, keď ich niekto fotí, pretože keď chcem v niektorom stánku fotiť ľudí, predavač po mne doslova kričí a ukazuje fakovky. No aby ste sa nezbláznili. Ďalšia vec, z ktorej som trochu prekvapená je, že keď sa snažíme smlouvat ceny, keď chceme kúpiť nejaké drobné suveníry, predavač proste povie, že žiadne dohadovanie, cena je pevne stanovená a chceme nechceme. Kam sa vytratila tá typická atmosféra soukov, keď dohadovanie o cene bolo takmer povinné? Možno pri drahších položkách to ešte stále funguje, ale o nákup drahších vecí momentálne nemáme záujem. Ako vzorka toho, čo sa dá na soukoch v Marakéši vidieť nám to celkom stačí, poďme skúsiť pohľadať zase nejakú históriu. Z uličiek so stánkami sa nám podarí vykľukatiť sa opäť na otvorené námestie ale v inej časti, než ktorou sme pôvodne prišli. Je to akoby za chrbtom stánkov s pomarančovou šťavou.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Tu nikto pomaranče nežmýka, zato pri miske s kúskami mäsa sa krčí nejaký vypelichaný dravec so špagátikom na nohe očividne používaný ako turistická atrakcia. Ani sa nestihneme obzrieť, keď už pri nás stojí chlapík s asi polmetrovým hadíkom v rukách a už mi ho vešia na krk a Romanovi kričí, aby fotil, no tak fotí. No môj pekný, nehnevaj sa, ale toto pre mňa rozhodne nie je žiadna atrakcia, veď ja som už mala na sebe omotaného aj dvojmetrového škrtiča kráľovského, takže s takýmto červíčkom sa môžeš ísť schovať. Vraciam mu užovečku a zberáme sa na odchod, keď tu chlapík otrčí dlaň a pýta 20 eur. Si sa zbláznil? Lenže chlapík sa netvári pobavene a rozhorčene nám vysvetľuje že tie peniaze nie sú len pre neho, ale aj tam pre jeho brata, švagra a ešte nejakého vzdialeného príbuzného, ktorí sedia na deke v tieni slnečníka. No tak to je ale tvoj problém, my to platiť nebudeme. Lenže keď sa chlapi z deky začnú hrozivo dvíhať, trošku nám prebehne mráz po chrbte. Asi bude lepšie, keď sa tu nebudeme vadiť, lebo ešte dostaneme na bendžo, ale dvacku mu nedám, desať éčiek mu musí byť viac ako dosť. Robino nedopadol o nič lepšie. S hadom okolo krku pre šťastie a o 15 EUR ľahší. Znechutene sa otočíme na päte a chystáme sa odísť, keď ma tu zrazu stará žena drapne za ruku a začne mi po nej maľovať henou. Pusti ma, ja to nechcem, mne sa to nepáči, ta po mne s tou hovnoidnou hmotou nečmáraj! Lenže ženská ma drží ako vo zveráku a len stále melie že to je pre šťastie a to je darček a to nebude trvať ani 5 minút a len čmára roztrasené ornamenty až mám pocit, že to dnes robí po prvýkrát v živote. Na záver to zasype nejakými trblietkami a tvári sa hrdo ako Van Gogh. No tak ďakujem, ale tak my už teda ideme. Tu sa ale babizňa pustí do kriku, že jej máme zaplatiť v dirhamoch ekvivalent asi 10 eur. Aké platenie, veď si pišťala, že je to darček, tak aký je toto darček, keď teraz pýtaš peniaze. Ja som to nechcela tak to platiť nebudem. Ako tak na seba zvyšujeme hlas, spod ďalšieho slnečníka sa zase hrozivo dvíha dvojica chlapov a tvária sa, že ma veľmi rýchlo vyriešia. Podvodníčka stará, tu máš 5 eur a padáme. O pár krokov ďalej si znechutene stieram celé to veľdielo z ruky preč, kým sa hnedá farba zažerie a budem mať celú ruku fľakatú alebo kým náhodou chytím nejakú hnusnú alergickú reakciu, ktorých už na henu bolo viac ako dosť. Sme vytočení, naštvaní, cítime sa oklamaní, podvedení, zneužití. Ja som sa sem tak tešila, ale táto banda zlodejov mi fakt pokazila zážitok. Za normálnu poctivú robotu si tu človek vypýta pár drobných a narobí sa, ale takíto podvodníci človeka doslova ošklbú. Tak toto bolo posledný krát, už sa takto otiahnuť nenecháme.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Aby sme spláchli horkú chuť sklamania, zastavíme sa ešte pri stánku s pomarančovo šťavou, pri tom, čo sme mu sľúbili, že aj od neho si kúpime pohár a aspoň takto si vylepšíme náladu. Djemaa el Fna opúšťame značne rozčarovaní. No nič, poďme sa poobzerať po nejakej histórii. Kráčame ulicami okolo kaviarničiek, pekárničiek, predajní s kobercami a nábytkom až k palácu Badia. Dnes z tohto paláca v podstate ostali len ruiny obohnané múrmi, ale kedysi bol hodný svojho názvu Badia, čo znamená „Úžasný“. Tento palác bol v 16. storočí postavený na pokyn prvého saadskeho sultána, ktorý chcel pozdvihnúť svoju dôležitosť a význam Marakéša ako vtedajšieho hlavného mesta. 360 miestností, centrálne nádvorie s rozmermi 135 x 110 metrov, vodná nádrž s rozmermi 90x20 metrov a podzemné väzenie boli svojho času ukážkou moci a bohatstva. Bohaté zdobenie z talianskeho mramoru, žuly, ónyxu a sudánskeho zlata spravili z tohto paláca najkrajšiu rezidenciu svojho času v moslimskom svete, avšak jeho sláva trvala len do nástupu nového panovníka. Ten sa rozhodol, že lepším sídlom vládcu Maroka bude Meknes. Rozhodol sa vybudovať si kráľovský palác tam, a všetko zdobenie z paláca El Badia bolo strhnuté a prevezené do Meknes. Dnes už pôvodnú krásu paláca pripomína iba zopár zrekonštruovaných miestností a visuté záhrady na centrálnom nádvorí. Na vysokých hradbách pokojne hniezdia kolónie bocianov a už bohvie koľko generácií sledujú, ako lesk a sláva tejto nádhernej stavby miznú v prachu dejín.
Výraznejšou ukážkou bohatstva by mali byť saadske hrobky, takže na El Badí sa pozrieme len tak zvonka a medzi hradby len nakukneme pomedzi otvorené dvere, a ideme radšej pohľadať tie hrobky.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Skúšame si cestu skrátiť niektorou z uzučkých uličiek, ale každá z nich je slepá a nám neostáva nič iné, len sa kus cesty vrátiť tou cestou, odkiaľ sme prišli, keď sme išli z centrálneho námestia. Prechádzame okolo malej ceduľky, na ktorej je napísané, že tuto vedie skratka k saadskm hrobkám. Nakukneme za roh, ale tam je len malý dvor a dvere do tmy. Hmmm, tak vyskúšajme. Za dverami sa ocitáme v obchodíku so všetkým možným. Pomedzi mosadzné taniere, čajníky, poháriky a iné riady kľučkujeme a snažíme sa nič nezhodiť a ešte viac sa snažíme vyhnúť očnému kontaktu s majiteľom obchodíka z obavy, aby to nepochopil ako dôvod pre nadviazanie nezáväznej konverzácie, ktorú by rád zakončil nejakou záväznou objednávkou. Dvere na druhej strane obchodu nás vypustia naspäť do horúceho popoludňajšieho vzduchu v úzkej uličke, ktorou vykľučkujeme presne tam, kam sme sa chceli dostať, na námestie pred vstupom do saadskych hrobiek, ale ušetrili sme si minimálne tak kilometer chôdze po hlavnej ulici. Super skratka.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Kúpime si vstupenky a uzučkou uličôčkou, ktorá je taká úzka, že je problém obísť sa s odchádzajúcimi turistami, kráčame k hrobkám. Úzka ulička nás vovedie do krásneho otvoreného nádvoria. Saadske hrobky pozostávajú z troch budov a exteriérového „cintorína“. Stojíme frontu a pomaly sa posúvame vstupu k prvej budove nazývanej Komnata dvanástich stĺpov. Sultán Sultan Ahmed al-Mansour ed-Dahbi, ktorý dal postaviť aj El Badhi palác, nedbal minúť nemalé sumy na to, aby na vyzdobenie svojej hrobky dal doviezť mramor z talianska a povolal najlepších remeselníkov, aby interiéry vyzdobili nádhernými jemnými štukami na stenách a stĺpoch a jemnými rezbami v cédrovom dreve na stropoch a obloženiach. V tomto mauzóleu je uložené nielen jeho telo ale aj telá ďalších princov jeho dynasite. Ďalšia budova saadskych hrobiek je menej pôsobivá, jej výzdoba je menej okázalá a je miestom posledného odpočinku matky sultána el-Mansoura ale aj zakladateľa celej saadskej dynastie. Celkovo je v týchto dvoch budovách 66 hrobov a ďalších takmer 100 je v otvorenom cintoríne, kde sú uložení „menej dôležití“ členovia dynastie alebo osoby, ktoré boli pre sultána nejakým spôsobom významní. Sultán z konkurenčnej dynastie, ktorý nastúpil k moci po smrti sultána el-Mansúra a ošklbal všetku výzdobu z paláca El Badí mal asi v dôsledku poverčivosti strach podobne zamiesť s výzdobou v hrobkách, takže aby mu saadske hrobky neklali oči, obohnal ich vysokým múrom a jediný prístup k nim bol možný práve cez tú uzučkú uličku, ktorou sme pred chvíľou prišli. Hrobky boli opätovne objavené až v roku 1917 na základe vzdušných fotografií a pred tým možno ešte niekoľkými rodinami bocianov, ktorých potomkovia na vysokom múre hniezdia dodnes. V tomto horúcom dni bola návšteva tohto miesta zatieneného vysokými múrmi príjemnou prestávkou, ale je čas pohnúť sa ďalej.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Chceli by sme sa dnes dostať čo najbližšie k miestu, kde by sa mali nachádzať vodopády, k mestu Ouzoud. Z Marakéša odchádzame po ceste N9, zakrátko odbočíme na R210, za mestom Demnate kúsok po R208 a následne nás cesta R304 vedie až do oblasti, kde sa výrazne zhusťuje výskyt reklamných tabulí hotelov. Tu niekde už istotne bude odbočka na tie vodopády, veď tie hotely tu kvôli niečomu musia byť. Za odbočkou sa cesta 1811 kľukatí pomedzi zelené kopce, až si pripadáme ako niekde na Slovensku a nie v Afrike. Je tu pekne. Netušíme, ako ďaleko odtiaľto sa nachádzajú tie vodopády, ani či sú napravo alebo naľavo a už dávno nebola žiadna značka upozorňujúca na nejaké ubytovanie. A neprebehli sme to ešte? Za zákrutou kúsok od cesty vidíme stavbu v štýle kasbah a pri vstupnej bráne ceduľku, že ide o hotel. Je skoro šesť hodín, asi by bolo rozumné zabezpečiť si na dnešnú noc posteľ a potom uvidíme, ako ďalej. Vyskúšame sa teda opýtať na ubytko tu. Hotel vyzerá veľmi lákavo už aj pri pohľade zvonka a keď vstúpime do veľkých drevených dverí, ako keby sme sa vrátili aspoň o dvesto rokov dozadu. Interiér, rovnako ako exteriér je riešený ako typická hlinená stavba, do štvorcového átria v strede padá improvizovaný vodopádik a za otvorenými dverami oproti vidíme zelenú záhradu so stolíkom a stoličkami v tráve. Vyzerá to tu rozprávkovo, tu chcem ostať aj napriek tomu, že nocľah tu vôbec nie je lacný. Nevadí, ja odtiaľto nikde inde nechcem ísť, sadnem si tu, zatvorím oči a budem si snívať nejakú rozprávku z tisíc a jednej noci. Mladý muž na recepcii nás upokojí, že vodopády sme ešte neprešvihli, v skutočnosti sú len asi kilometer odtiaľto, takže kým nám pripravia niečo dobré na večeru, máme čas ísť sa pozrieť na Cascades d’Ouzoud. Dobrý nápad, tak ja si tú rozprávku dosnívam inokedy.
Auto odstavíme na odstavnom parkovisku pri malom námestíčku a ďalej už musíme po svojich. Žiaden problém, veď je to iba kúsok, možno 200 metrov po vlastných, to zvládneme. Ale strašne sa tu šmýka, asi bude bezpečnejšie, keď pôjdem bosá, lebo tie crocsy sú strašne nebezpečné. Po cestičke napravo od parkoviska sa dostávame k vodopádom na ich hornom konci, presne tam, kde voda z riečky, ktorá sa sem vlieva deltou tak rozvetvenou, že by sa ani menší Dunaj nemusel hanbiť, vrhá do hĺbky 100 metrov a v troch hlavných kaskádach padá dolu. Voda sa pri nárazoch na červené kamene triešti na vodný prach a vietor ju vyfukuje hore, takže pri pohľade proti zapadajúcemu slnku je možné vidieť náznak dúhy. Slnko je už strašne nízko, svetla ubúda každou minútou, už ani tie fotky nie sú celkom ostré a keď sa pozeráme takto zhora, vidíme, že nejakí ľudia sú aj tam v hĺbke pod nami, to znamená, že sa tam dole dá dostať. Tam by sme sa chceli pozrieť, ale takto večer to nemá význam, lebo kým sa tam dostaneme, bude úplná tma. Poďme do hotela a prídeme sem zase ráno.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

V hoteli sa na nás usmieva mladík z recepcie s tým, že večera už bude o chvíľu hotová, tak si môžeme ísť sadnúť do záhrady na terasu. To počujeme veľmi radi. Netrvá dlho a na stole máme úžasne voňajúce jedlo – tajin s mäsovými guľkami, tajin so zeleninou, mäsové špízy, zeleninový šalát, pečený plnený baklažán, olivy, čerstvý chlebík, hranolky. Napchávame sa tak že ani nehovoríme, ale musím povedať, že toto je to najlepšie jedlo, aké sme doteraz v Maroku jedli – úplne presne výborne osolené, okorenené tak, že človek až rozmýšľa, čo všetko v tom jedle cíti a všetko spolu to vytvára takú harmóniu na jazyku, že zabúdam na zásady limitov stravovania v záujme zachovania rozmerov, ktoré sa zmestia do nohavíc číslo 38. Keď už máme pocit, že na žalúdkoch potrebujeme povoliť tajné záhyby, aby nám nepraskli, čašník nám na stôl položí presladený tvarohový koláč s bielkovou penou zasypaný cukrom.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Strašne rada by som našla nejaké voľné zákutie v mojom plnom žalúdku ale nedá sa. Z koláčika odštipnem len tak z končeka, aby som ochutnala a slzy sa mi tlačia do očí, keď si uvedomím, že dovnútra ho nedostanem ani keď si povolím opasok. Je výborný, ale keď to nejde, ta to nejde, chalani, berte si ho. A po koláčiku, keď už sa aj Roman bojí odgrgnúť si, aby mu nevyšplechlo, prinesie nám čašník obligátny čajníček s marockým čajíkom. Pomoooooc. Potrebujeme aspoň trochu pohybu, poďme sa presunúť z tejto krytej terasy tam vedľa na trávu k stolíku so stoličkami. S bosými nohami v hustej tráve si užívame silný sladký čaj a debatujeme o zážitkoch tohto dňa. Bolo toho veľa a bolo to veľmi intenzívne. O to intenzívnejšie sa tešíme do sprchy a do mäkkých postelí. Roman sa pred spaním pokúša zverejniť zopár fotiek z posledných dní, ale internet tu skôr nefunguje než funguje. Kašli na to, poďme spať. Log off. Dobrú noc.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 04.01.2014, 0:08
Profil ICQ WWW
Učeň

Registrovaný: Str, 13.10.2010, 1:08
Príspevky: 16
Bydlisko: Ostrava
Odpoveď s citáciou
Do Maroka se sice nechystám, ale od vás thunderovcov pročítám každý cestopis od A do Z.
Opět perfektně sepsáno. Současná ilustrace příběhu fotkami dokáže navodit téměř dokonalou představu této pro mne exotické krajiny.
Díky.


Sob, 04.01.2014, 13:23
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Dakujeme za pochvaly. Za kazdym cestopisom je mnoho dni prace a jedinou odmenou pre janku (autorku) su pribudajuce kliky vo vlakne a vase reakcie, ktore svedcia o tom, ze to citate a ze sa vam to paci... :)


Sob, 04.01.2014, 16:08
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 7 – 21.4.2013

Keby sme si večer nezatiahli na okne v izbe tie ťažké závesy, bolo by nás zobudilo ranné slniečko už o piatej, pretože okno sme mali priamo na východ. Ale keďže sme to tušili, a tie závesy sme zatiahli, vybuvkali sme sa výdatne až do pol šiestej, keď sa spustili budíky. Chceme si ísť v rannom vychádzajúcom slniečku pozrieť ešte raz vodopády, takže vyskakujte z postelí, ja idem zobudiť Braňa a Mariána, ktorých izba je o poschodie vyššie. Hotel je ešte zahalený v tichu nočného spánku, aj pult recepcie sa ešte schováva v tmavom rohu, iba voda vo fontánke v átriu sem tam tichučko žblnkne a sem tam začviriká niektorý z vtáčikov, ktoré posedávajú na zábradlí na hornom poschodí. Po špičkách sa zakrádam tmavým schodiskom a ešte tichšie jemne klopkám na dvere a dúfam, že som si zapamätala správne číslo izby, lebo ak nie, neviem, ako to budem vysvetľovať. Braňov hlas je ale nezameniteľný, zjavne sú už hore, a aj by som sa rovno otočila na odchod, keby sa Braňo vo dverách neobjavil rovno s fľaškou páleného a návrhom na rannú hygienu tráviaceho ústrojenstva. Nuž, nedbám, na hygienu treba dbať obzvlášť v takejto krajine, však? Ako mi tak zbieha horúčava rozpaľovaná poctivou whisky do žalúdka, preblysne mi hlavou, že anatómia človeka je trochu pomýlená. Ľadviny máme dve, hoci aj s jednou sa dá žiť pomerne bezproblémovo, ale pečeň sme dostali len jednu, aj keď niekedy si človek myslí, že aj tri by mali čo robiť ;)
Auto odstavíme na tom istom parkovisku ako včera večer, ale tento krát ideme cestičkou naľavo. Popri chodníčku, ktorý cik cak klesá dolu, sú stánky, ale väčšina z nich je o takomto čase ešte zatvorená. Len v niekoľkých začínajú piecť arabský chlieb a pomaly začínajú vykladať tovar, ktorým by prilákali turistov, ktorých je tu na takéto skoré ráno pomerne dosť. Ja som si myslela, že o štvrť na sedem tu budeme len my a vodopád. K nášmu údivu na zábradlí popri chodníčku a aj na samotnom chodníku sa to hemží opicami, takými tými s veľkými červenými zadkami. Ako sa tento druh volá? Makak? Niektoré len tak posedávajú, iné sa liapu po konároch stromov a tamtie dve, sediace na chodníku sú asi v materskej poradni, pretože každá z nich má na bradavke prisaté malé čierne okaté mláďatko a matky vyzerajú, ako keby o niečom zanietene debatovali. Keď nás vidia, že ich fotíme, nenechajú sa vyviesť z rovnováhy a pokračujú v debate. Zjavne majú skúsenosť s tým, že turista je pomerne plaché zvieratko a neodváži sa priblížiť bližšie ako na pol metra. Dokonca nám cicajúce mláďatká ešte viac natočia, aby sme si mohli uloviť čo najlepší záber, a keď ich už nudíme a nič im za pózovanie nehodíme, tak nám otrčia mäsité červené zadky, mláďatká sa malinkými prstíkmi zadrapia mamám do srsti, a mamy odkráčajú do tieňa stromov.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Cikcakovým chodníčkom klesáme k prvej terasovitej plošinke, ktorá nám poskytne pomerne pekný výhľad na vodopád a ten nám tu uštedrí prvú spŕšku vodnej triešte. Lepší výhľad by bol ale tam úplne zdola, takže ideme ďalej. Chodník sa mení na schody, ktoré sú kvapkami vody také zmáčané, že sem tam vystrúhame celkom slušné akrobatické pózy, keď sa v šmyku snažíme udržať na nohách. Tie crocsy boli teda mimoriadne dobrý nápad. Sme úplne dole pri vode, kde na turistov na tejto strane striehnu reštaurácie. Tie sú o tomto čase ešte zatvorené, a my si z ich terasy fotíme úplne bezplatne. Klzkým hlineným chodníčkom sa dá dostať k vodopádu ešte bližšie, skoro až úplne k jeho najnižšej kaskáde. Ak by nám bolo málo, mohli by sme požiadať niektorého z prevádzkovateľov lodičiek, aby nás odviezol po vode, ale akrobacia po mokrom hlinenom podklade nám pripadá menej nebezpečná, ako nastúpenie na palubu týchto plavidiel. Nie sú to totiž žiadne štandardné člny, ale dosky stlčené dokopy a podložené prázdnymi barelmi od oleja, pričom sedenie je vytvorené stoličkami, ktoré sú nastavané v dvoch radoch po pravej aj ľavej strane a silno pochybujem, že tie stoličky sú nejakým spôsobom k tým podlahovým doskám pripevnené. Úroveň luxusu zjavne určuje intenzita ružovej látky, ktorou sú stoličky prikryté. Chlapci pri vesle na nás aj mávajú, ale na toto nás neukecajú, my sme si tú padajúcu vodičku odfotili dostatočne zblízka, veď tie kvapky budeme z objektívu utierať celú cestu späť na parkovisko.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na krytej terase v záhrade nášho hotela nás už čakajú raňajky. Úplne najlepšie sú tie čerstvé lievance s džemom. Keby nám toto mal kto robiť doma, na to by som si vedela zvyknúť a aj na ten čerstvo vytlačený pomarančový džús.
Hlavným cieľom dnešného dňa je pokúsiť sa prebiť nejakou cestičkou zo západnej strany Atlasu na východnú stranu, alebo jednoducho povedané pokúsiť sa prekročiť Atlas aj ináč, než len po asfaltke. Vraciame sa po ceste 1811 na križovatku s cestou R304 ale dnes odbočujeme smer Azilal.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na prvej možnej križovatke zbiehame z hlavnej cesty doprava, táto cesta tuším ani nemá číslo, na mape ju vidím len tenkou hnedou čiaročkou. V diaľke pred nami sa dvíhajú tmavé štíty Atlasu so snehovými čiapočkami, takže ideme správnym smerom. Hlinená cestička sa po niekoľkých kilometroch záhadne mení na asfaltku. Záhadné, pretože cestou k horám sa kvalita ciest väčšinou zhoršuje, ale tak aspoň nám bude cesta ubiehať rýchlejšie. Na najbližšej križovatke máme možnosť odbočiť buď doľava k hlavnejšiemu ťahu na Ait M’Hamed alebo doprava pokračovať po tenučko značenej ceste. Volíme si tú zaujímavejšie vyzerajúcu, čiže odbočujeme doprava. Podľa satelitného snímu cesta vyzerá pomerne kľukato, znamená to, že pôjde hore kopcom dole kopcom, tak poďme. Cesta sa kľukatí a prechádzame malými horskými dedinkami, kde miestami chlapi makajú na akejsi svojpomocnej údržbe cesty a deti pobehujú s chumáčikmi nejakej trávičky a snažia sa nám ju predať. Asi sú to nejaké bylinky, ale vôbec netušíme, či sa pijú alebo fajčia. Dáme deťom aspoň za hrsť cukríkov. O kus ďalej sa voda valí priamo cez cestu, ale nevyzerá nijako nebezpečne, nebolo by treba ani pribrzdiť, keby hneď povyše cesty neprali miestne ženy bielizeň. Budeme slušní a neošpliechame ich, takže pekne pijánko. Vlastne áno, od rána sme si nedali poradu spolujazdcov, za dedinou stojíme a hrkneme si ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Táto kľukatá cesta asi nebude len taká nejaká hocijaká bezvýznamná cestička, pretože jej prudké zákruty sú lemované múrikmi ako zvodidlami a sem tam nám ide oproti aj nejaký lokálny po strechu naložený mikrobus plný ľudí a kadejakých vecí, dokonca tí, čo sa nezmestili dnu, sedia na záhradke na streche. Vyzerá to byť normálna významná dopravná tepna. Sme na ďalšej križovatke. Doľava ide cesta do údolia Ait Bougummez doprava by nás cesta mala viesť smer Demnate. Doprava sú na papierovej mape naznačené nejaké kasbachy a papierová mapa tenkou hnedou čiarou naznačuje, že do hôr vedie cestička cez nejaké priesmyky a aj na googlovských mapách som v rámci prípravy videla nejaké cestičky, možno sa nám ich podarí nájsť. Údolie, ktorým prechádzame bolo dlhú dobu tvarované riečkou, ktorá tu preteká a vyzerá to tu tak trošku podobne ako v Grand canyone, iba v malom. Popri ceste sa krčia hlinené domčeky ulepené ako lastovičie hniezda v dedinke Agouti a nad ňou sa tichučko rozpadajú pozostatky hlineneých pevností kasbah. Dostávame sa do miesta, kde by sme mali odbočiť k horám a hľadať tú cestičku skrz. Roman sa snaží zorientovať v satelitných snímkach a áno, aj on tam vidí nejakú cestu, tak ideme hľadať. Dedinka Tabant je ako vymretá, nikde nikto, niet sa koho spýtať. Motkáme sa uzučkými uličkami, prebrodíme plytký potok a vylezieme z dediny na hornom konci pod kopcami, kde sa cesta rozdeľuje na tri smery. En ten tíčky, ále, čo tam po tom, vezmeme to hneď tu skraja, uvidíme, kam sa dostaneme. Štrkovou cestičkou sa hrkáme k farebným kopcom ale je čím ďalej tým menej viditeľná. Trošku sa stáča doprava a hore, ale tam končí za niečím, čo vyzerá ako násyp nejakej malej vodnej nádrže, ktorá je ale o tomto čase úplne suchá. Ďalej je už len vysoký kolmý kamenný svah, tam cesta nepokračuje. Na dne suchej nádrže sa otáčame a ideme skúsiť druhú cestičku. Tá je hneď skraja zahádzaná nejakými vetvami, ale to nás nemôže odradiť. Malá rýchla brigáda, chalani, ešte hentam je jedna a môžeme ísť ďalej. Lenže cestička sa pred nami pomerne výrazne zužuje a nevyzerá byť nejako výrazne jazdená a kto vie, či sa tam bude kde otočiť, lebo domčeky pred nami vyzerajú byť tak nahusto nalepené na sebe, že tam možno ani chodník nevedie. Roman sa rozhodne, že ide na peší prieskum a kým stihnem protestovať, už je za zákrutou. Chvíľku posedávam v aute, potom sa aj spolujazdecky poradíme zvyškom kubánskeho rumu, aj zo dva cukríky vycumlem, a Romana stále nikde. Chalani, ja asi začínam mať obavy, veď tak ďaleko nemohol ísť, ja ho asi pôjdem hľadať. Ako keby to Roman počul, práve sa vynára spoza zákruty a mieri k nám. A ty kde si bol tak dlho??? No jasné, v dedine objavil nejakú skupinku žien, tak sa tam s nimi snažil konverzovať a dokonverzovali sa k tomu, že tadiaľ rozhodne cesta nevedie. A to ti to muselo trvať tak dlho? Nasadať, otáčame. Tretia cestička nás zase len vedie do dediny a ukáže sa byť v podstate slepá, lebo končí medzi domčekmi.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Nuž, tak neostáva nám nič iné, iba sa otočiť a vrátiť na križovatku na začiatku údolia a skúsiť tú cestu smer na Demnate. Aj z nej som v mape videla nejaké odbočky tenkými hnedými čiarami, možno nás tie dovedú do kopcov. Cesta je síce štrková, ale široká, očividne nedávno rozširovaná, pekná rovná, uháňame si po nej smer Ait Blal. Ale niekde by sme mali z tejto hlavnejšej cesty zbehnúť na tú tenkú hnedú, ak chceme hľadať tú odbočku do hôr. Pri chlapoch, ktorí na ceste čosi kopú trošku spomalíme, aby sme ich nezadusili mračnom prachu, ktoré sa za našimi autami v tej rýchlosti zdvíha. O pár zákrut ďalej ale Roman hlási navigačnú prestávku. Podľa satelitnej mapy sme už minuli tú odbočku, na ktorú sme mali zbehnúť, ale ja som žiadnu nevidela. Braňo nahlas uvažuje, že práve pri tých chlapoch sa tak poza hlinený kopček črtala nejaká odbočka. Tak otočka a ideme to skúsiť.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ako sa blížime k týmto pravdepodobne cestárom, prestanú kopať a so záujmom na nás hľadia. Pýtame sa ich, či tu za nimi vedie nejaká cesta a oni nadšene mávajú, že áno a povzbudzujú nás, aby sme tú cestičku vyskúšali. No tak teda vyskúšame, keď sa z toho tak radujú. Červená mäkká hlinená cesta sa postupne mení na červené skalné platne a my len veľmi pomaly a opatrne postupujeme dopredu po cestičke, ktorú v plochých skalách skôr tušíme než vidíme. Tí chlapi cestárski majú zjavne dosť zvrhlý zmysel pre humor, keď nás sem s takým nadšením poslali. Chlapi, pozrite tam na ten kopec naľavo od nás. Vidíte tam aj vy tú cestičku? To by mohlo byť presne to, čo hľadáme. Je tam celkom zreteľne viditeľný cikcak hore celým tým vysokým kopcom, jupí, našli sme ju. Nadšene sa blížime k miestu, kde by sme sa mohli vedieť na ten cik cak napojiť a nastúpiť na víťazné ťaženie krížom cez hory. Lenže čím bližšie k cestičke sa blížime, tým menej sa radujeme, pretože si uvedomujeme, že tá cestička je len oslí track a tam sa s autami nedostaneme, ani keby sme sa veľmi snažili. Do kelu! Ale nevzdávame sa, satelitná mapa naznačuje, že by mala byť ešte jedna čiarka, ktorá vyzerá ako cesta cez hory. Je to síce kus pred nami, ale veď aj tak by sme tým smerom išli, nebudeme sa predsa vracať. Skalnatá cesta sa zase mení na mäkkú červenú hlinu ale naša radosť z pohodlnej jazdy netrvá dlho, pretože cesta začína byť výrazne prerývaná výmoľmi a bahennými vložkami. Nuž, tak aspoň šoféri sa tešia. Prechádzame nádherným údolím, ktoré vďaka kaskádovým políčkam hrá všetkými odtieňmi zelenej, ktorá príjemne ladí s červenou farbou hlinených domčekov taktiež stavaných v kaskádach nad sebou. Chalani, nezdá sa vám to tu nejaká také upratané, také skoro až kultúrne? Toto je asi najkrajšia dedinka, akú sme doteraz videli. Mali sme ísť smer Tirsal, ale toto ešte nie je ono, Tirsal je až o pár kilometrov ďalej na juhovýchod. Meno tejto dedinky netušíme, ale asi majú veľmi čistotného starostu.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Dedinka Tirsal sa čupí pod kopcami z červenej hliny, za ktorými do výšky čnejú štíty Atlasu. Vyzerajú už veľmi blízko, máme dobrý smer, len ešte nájsť tú správnu cestičku. Z kopca sa spúšťame do dediny a skúšame sa trafiť na čiarku v satelitnej mape, ktorá by mala byť presne tou cestou, ktorú hľadáme. Lenže cesta končí kúsok za potokom a ďalej sa ísť nedá. Vraciame sa a skúšame obísť dedinu vonkajším oblúkom. Z cesty po ktorej ideme vidíme nad sebou nejakú ďalšiu cestu, možno je to tá, ktorú hľadáme. Ak pôjdeme ďalej po ceste, na ktorej sa nachádzame, odvedie nás od hôr úplne bokom, a to zatiaľ nechceme. Odbočujeme teda na cestičku, ktorá vyzerá, že by mohla ísť smerom ku kopcom a kľukatíme sa hore. Lenže zase narazíme na križovatku, kde po jednej ceste beží skupinka detí. Pokúšame sa z nich vydolovať informáciu, či touto cestou sa dá dostať do hôr a deti nadšene prikyvujú. Keď im dáme zopár cukríkov, prikyvujú ešte nadšenejšie a ukazujú, že máme ísť tým smerom. No dobre, tak ideme. Hneď ďalšia zákruta nás privíta hustým bahnom, v ktorom si s autami namáhavo zamanévrujeme, ale našťastie ani jedno nezapadlo, aj keď sme mali na mále. Nezdá sa nám smer, ktorým sa uberáme, pretože ak ma môj vnútorný kompas neklame, tak sa vraciame do dediny. Jedine, že by sa tak vrchom dala obísť a že by sa cesta skutočne stočila do hôr, ale za ďalšou zákrutou je jasné, že cesta sa stáča jedine naspäť dolu do dediny, kde oproti nám beží ďalší detský gang. Otáčame sa a cez bahno sa vraciame naspäť. Chlapci pri križovatke nám síce nedali dobrú radu, ale aspoň vieme, že toto je tá križovatka, kde by sme mohli skúsiť ešte tú druhú cestu. Chalani, čo si o tom myslíte? Podľa mapy je to už buď len táto cestička alebo potom sa musíme dostať na hlavný ťah k mestu Imi-n-Ifri. Ak táto cesta nikam nepovedie, bude to časová strata, a ten čas nám možno bude chýbať, ale na druhej strane, ak túto cestičku nevyskúšame, bude nás to štvať, pretože čo ak je to práve tá, ktorú hľadáme? Robino sa tvári dosť rozladene, najradšej by sa hneď pohol niekam k civilizovanejšej oblasti, ale väčšina hlasuje za prieskum, takže Robino sorry, večera bude neskôr ;)
Cesta je miestami dosť strmá, ale podľa satelitného snímku sme sa trafili presne tam, kde sme potrebovali, aj keď o kus za dedinou. Super. Po asi pol hodine stúpania, keď už sa všetci radujeme, že sa nám prejazd cez hory možno aj podarí, ocitáme sa na akomsi malom otoči pri plechovej búdke pri ktorej je odstavených niekoľko stavebných strojov a pár chlapov, ktorí na nás hľadia ako na zjavenie. Nechápu, kde sme sa tu zobrali a už vôbec nechápu, kam by sme chceli ísť, pretože ďalej tá cesta v žiadnom prípade nepokračuje. Fakt nie? Ani taká pre tieto odolné autá? Vraj rozhodne nie. Trhá nám kútikmi úst a možno by sme aj pustili slzičku, ale musíme sa čo najskôr vrátiť odkiaľ sme prišli, pretože ak vezmeme do úvahy, ako dlho sme sa trmácali od tej širokej štrkovej cesty sem, a minimálne toľko isto času budeme potrebovať, aby sme sa dostali na tento hlavný ťah pri meste Imi-n-Ifri, tak budeme radi, ak sa tam dostaneme pred zotmením.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Keď zo štrkovky vybiehame na skutočný asfalt pri Imi-n-Ifni, slnko už skutočne visí tesne nad kopcami, poza ktoré bude o chvíľu zapadať. Trochu sme sa ešte zdržali, keď sme zle odbočili a museli sme sa otáčať uprostred potoka s veľkými kameňmi. Dnes cesty skutočne nikde nevedú, strácame sa a nachádzame ale tú správnu cestu sme nenašli. Asi sa musíme zmieriť s tým, že mimo asfaltu sa cez hory nedostaneme. Jediný spôsob, ako sa dostať na ju je použiť cestu R307 smer Skoura, mesto, ktoré leží na križovatke s cestou N10. Za križovatkou v Imi-n-Ifri postáva kopa ľudí, majú tu aj nejaké stánky, asi by tu malo byť niečo turisticky zaujímavé, ale nikde nič nevidíme a vzhľadom na zapadajúce slnko sa už nebudeme zdržiavať a ťaháme smer juh. (Až neskôr sme na googlemaps na fotkách našli, že v tomto mieste sa nachádza niečo ako prírodný most, proste riečka, ktorá tu tečie si v červenej skale vykúsala dieru, dole tečie voda a hore je cesta). Postupne padá tma a my sa kľukatíme cestou R307 na juh. Sme radi, že je to asfaltová cesta, lebo hrkotavých ciest bolo už dnes viac ako veľa a takto nám tá cesta ubieha aspoň o voľačo rýchlejšie, aj keď veľmi rýchlo sa ísť nedá, pretože cesta je tu strašne kľukatá. Na mape to nevyzerá na križovatku s N10 tak ďaleko, ale máme pocit, že reálne je táto cesta nekonečná. Okolo nás vyzerajú byť bledé skaly, ktoré vo svetelných kužeľoch z našich áut vrhajú na cestu pred nami strašidelné tiene. Dúfam, že tu nedostaneme defekt, alebo že nás nepostihne nejaký iný problém, pretože sa ma zmocňuje akási úzkosť. Keby tu aspoň niekde bola nejaká dedina alebo mestečko, kde by sa dalo ubytovať v nejakej hlinenej krčme, ale nikde nikto a nič, len my a môj strach. Keď sa preklopíme na druhú stranu hôr, v diaľke pred nami vidíme v čiernej tme niekoľko žltých fľakov tvorených svetielkami domov. Počujte, tamten veľký svetelný fľak v diaľke pred nami, nebude to už Ouarzazate? No to už asi ak nenájdeme nejakú možnosť ubytovania niekde tu nablízku, tak to už asi potiahneme rovno tam, tam nájdeme nejaký hotel určite, veď to je na tomto konci Maroka turisticky najvyhľadávanejšie mesto. Ako sme povedali, tak aj bolo. Nikde sa nám nepodarilo naraziť na žiadnu možnosť ubytovania, a keď už narazíme na hlavnú cestu N10, je už najjednoduchšie ísť do Ouarzazate. Pravdu povediac, je to málinko od cesty, pretože zajtra máme v pláne uberať sa po N10 smer severovýchod, ale kto vie, ako je to tým smerom s ubytovacími možnosťami. Ouarzazate to istí a je to možno 20 km zachádzka.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Aby sme tu veľmi neblúdili, skúsime nájsť nejaký hotel podľa informácií z navigácie. Hneď kúsok od miesta, kde vchádzame do mesta by mal byť hotel a navigácia nás k nemu bezpečne dovedie. Je to nejaký štvorhviezdičkáč, ale je už po deviatej a sme fakt unavení, tak nech to stojí, koľko chce, tu ostaneme. Lenže na recepcii hotela sa ani na naše cenganie na zvonček nikto z obsluhy neukáže a tak im my ukážeme dlhý nos a musíme ísť hľadať ďalej. Ďalší hotel by mal byť asi kilometer odtiaľto, hneď za kruhovým objazdom, ale aj keď sa vozíme po uličkách v jeho blízkosti, po hotely ani stopa. Tak nič, skúsime ísť pohľadať hotel, ktorý by opäť nemal byť odtiaľto ďaleko, volá sa Malý Riád a aj sme tu videli nejaké smerovníky naň, takže asi naozaj existuje. Chvíľku sa vozíme po meste, popri staro aj novo vyzerajúcich hradbách, stavbách vyzerajúcich ako keby boli postavené z piesku. Tu niekde by to už malo byť, ale nikde nevidíme žiadne označenie hotela. Ale aha, tam je malá šípka, že na Little Riad treba odbočiť do vedľajšej uličky a skutočne prichádzame k veľkej bráne vedúcej na pomerne plné parkovisko. Tá kopa áut nevyzerá veľmi pozitívne, dúfam, že nemajú plno. Recepčný nás uistí, že plno nemajú a že tie dve izby pre nás ešte nájdu a dokonca ak nám na večeru postačí bufetové jedlo a nebudeme vymýšľať s nejakým a la karte jedlom, tak nám ponúkne výhodnú cenu s večerou aj raňajkami. No dobre, berieme, ale musíme sa ponáhľať pretože je pol desiatej a kuchyňa vraj o desiatej zatvára. Necháme sa teda rýchlo zaviesť do izieb, odložíme si batožinu a poďme pohľadať jedáleň. Pamätá si niekto, v ktorom krídle tohto komplexu sa naše izby nachádzajú? Lebo mám pocit, že to bolo toľkokrát hore schodmi dolu schodmi a ešte aj krížom cez záhradu, že si asi budeme musieť pustiť navigáciu, aby sme sa dostali naspať.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Terasa pri jedálni je plná ľudí, ktorí sú už dávno po večeri a už si len tak užívajú teplý večer pri bazéne. My ideme rovno za vôňou jedla dovnútra, kde sa dva stoly prehýbajú pod nádobami, ktoré sú ešte stále plné jedla a vôbec to nevyzerá, že my by sme mali byť poslednými stravníkmi. Po namáhavom dni je to pre nás raj na zemi a bez hanby si na taniere naložíme, čo sa na ne zmestí, a niektorí aj dvakrát ;) Chlapi, tak toto som potrebovala, lebo už som skoro umrela hladom. Kupodivu ani návrat k izbám nie je taký komplikovaný, ako sme si pôvodne mysleli. Ale kto si myslel, že si rovno ľahneme do postele, tak sa veľmi mýlil. Až teraz sme si všimli, že izba je plná komárov a vyzerá to, ako keby sme si museli právo obývať ju dnes večer vybojovať v krvavej bitke. Chvíľu ich hlušíme všetkým, čo máme po ruke, ale keďže dvere nedoliehajú tesne k podlahe, popod dvere sa zjavne do izby dostávajú ďalší. Robino stráca trpezlivosť a kde nepomáha fyzické násilie, mala by pomôcť chémia. Na recepcii si vyžiadal nejaký sprej biolitného typu a izbu ním výdatne vystrieka. Lenže teraz sa tu nedá existovať, musíme počkať, kým ten smrad sadne, aby sme neuhynuli aj my, nie len komáre. Braňo a Marián sa už tiež dusia, tak berte do ruky fľašu a poháriky a chvíľu sa necháme štípať na terase. Možno ak sa nám do krvi dostane dostatočne veľ whisky, tak im to nebude chutiť. Lenže chutilo, sme celí doštípaní, ale to ne je dôvod, aby sme poľavili v popíjaní, pretože ak alkohol v krvi komára neodradí, tak ho to možno aspoň uspí, a tým by sme si mohli zabezpečiť, že jeden komár bodne len jeden krát. Aj to je dobrá stratégia, ale iba nachvíľu, lebo sme celí doštípaní. Naviac Robinovi chalani objavili na zátylku kliešťa. To kde si chytil??? Záchranná akcia prebehne pomerne rýchlo, parazit sa ešte nestihol hlboko zakusnúť, ale aj tak to treba sledovať, či to nebola nejaká potvora nakazená, Chalani, tak dáme posledný a poďme spať. Musíme sa proste zmieriť s tým, že sa z nás stanú nedobrovoľní darcovia krvi. Uterák pod dvere, vyzabíjame v izbe ešte zvyšky ktoré prežili a až po oči sa zakryjeme hnusnými pichľavými dekami. Chlapi, toto je tuším najhnusnejší hotel, v akom sme doteraz bývali a to lepšie na tom bola aj tá krčma, kde sme spali len tak na laviciach.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok


Ned, 05.01.2014, 22:19
Profil ICQ WWW
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Odpovedať na tému   [ Príspevkov: 32 ]  Choď na stránku 1, 2, 3  Ďalší

Kto je on-line

Užívatelia prehliadajúci toto fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na: