Ráno nás budí telefonát môjho otca o 5:19. som debil, to snáď nemyslí vážne. Roman, prečo si im neposlal smsku??? Chcel len vedieť ako sme docestovali, ale neuvedomil si, že tu máme o 2 hodiny menej ako na Slovensku. Otáčame sa na druhý bok a ukladáme spať, ale preberá nás pár ďalších pracovných telefonátov. Poučenie do budúcna: telefóny večer vypnúť a zapnúť až ráno po prebudení . Podľa Jankinej prípravy máme na dnes v pláne všetky hlavné turistické atrakcie v okolí Reykjavíku. V zásade celý repertoár všetkých zájazdov cestoviek. Najbližšie k nám sú prírodné kúpele Modrá lagúna. Je to len pár kilometrov a otvárajú až o 10:00, a tak máme dosť času na raňajky v hoteli a potúlanie po okolí. Mimochodom, raňajky na Islande v porovnaní s tzv. kontinentálnymi v Londýne boli neuveriteľne bohaté. Vyrážame do najbližšieho mestečka neďaleko letiska Keflavík a tak akosi pripojený Njardvík (tých víkov bude tuším ešte veľa... ) a mierime rovno na pobrežie. Je to zvláštny pohľad, pretože pobrežie lemujú úplne čierne veľké skaly a v diaľke sa týči strmý breh, tiež úplne čiernej farby.



Zvláštnym kontrastom je tu vystavená biela loď, ktorú si chceme odfotiť, ale zaháňa nás prudký dážď. Máme stále ešte dosť času a tak sa vydávame pomalou cestou cez mesto smerom k Modrej lagúne. Náhodou míňame banku, ktorú práve otvárajú, a tak využívame príležitosť na zmenu eura za miestnu menu, ktorou je upadajúca islandská koruna. Vyrážame k termálnemu prameňu, ktorý je asi 30 km od miesta, kde sa nachádzame.
Po pár kilometroch sa v diaľke objavuje biela para, ktorá jasne naznačuje smer, ktorým máme ísť. Naviac, lagúna je v tejto oblasti asi najväčšia atrakcia a tak je výborne označená. Blížime sa k stĺpu bielej pary cestou cez čierne lávové pole, zľahka obrastené šedozeleným machom. Za zákrutou sa objavuje niečo nečakané. Medzi lávovými kameňmi popri ceste žiaria tyrkysovo modré jazierka lemované čisto bielymi usadeninami. Fascinovaný zastavujeme a fotíme. Skáčeme jak kozy po machom obalených skalách.. .a po chvíli zbadáme tabulu „Neskáčte po machu a skalách !!!“ Sme už veľmi blízko Modrej lagúny a vedľa cesty vidíme továreň, ktorá spracováva energiu z útrob zeme a tiež tmavú a nízku kliniku, ktorá využíva liečivé účinky termálnych prameňov.



Odbočujeme z cesty na parkovisko termálneho kúpaliska a tešíme sa na vyhrievanie v horúcej vode. Máme ešte chvíľu čas do otvorenia a tak sa prechádzame po brehoch jazierka s modrobielou vodou a bielo lemovanými okrajmi na čiernej hornine. Zasvietilo slnko a tie biele minerály vo vode začali svietiť ako horiaci fosfor. Úžasné.
Je 10 hodín, otvárajú sa dvere a vchádzame do objektu. Je veľmi moderne zariadený, platíme vstupné 20 € + 4 € za osušku, dostávame čipový náramok. Cez šatne a sprchy prechádzame k bazénu, ktorý je samozrejme vonku a upravený tak, že pôsobí veľmi prírodne. Teplota vzduchu vonku je len pár stupňov nad nulou a tak nedočkavo vchádzame do vody. Vyzerá to veľmi podobne ako vonkajšie jazierka. V čiernych skalách dookola žiaria biele usadeniny okolo vody a voda je síce kalná, ale pôsobí na pohľad ako atrament zmiešaný s mliekom. Z vodnej plochy sa vynárajú tmavé ostrovčeky s technikou na napúšťanie horúcej vody, navzájom pospájané mostíkmi. Všade sa vznáša vodná para a výrazne cítiť sírny zápach, ale kdepak výrazne. To si ešte necítil riadnu vajcovku. Bolo cítiť aj síru, ale hlavne soľ. Voda modrej lagúny bola slaná. na ktorý sa však dá veľmi rýchlo zvyknúť. Celý areál nie je príliš rozsiahly, ale lemujú ho sauny, skvelé parné jaskyne, masáže, vodopád a miesta, kde sa dá v horúcej vode príjemne posedieť a tiež na tvári využiť liečivé účinky bieleho silikátového bahna. Keďže sa medzičasom počasie zmenilo na slnečné, vôbec sa nám nechce vyliezť z príjemne teplej vody do chladného vzduchu. Hodinka je však pre nás viac než dosť a čaká nás dnes ešte veľa cestovania. Je fakt, že Robino by sa tu vedel vyvaľovať ako hrošie mláďatko kľudne aj celých 5 dní, ale ja strážim čas a vyháňam tých dvoch z príjemného teplúčka. Robino dáva za pravdu... ale tvoje počiatočné obavy z akéhokoľvek kúpania sa týmto rozplynuli... a kúpala si sa ešte 3x. Zažívam prvé sklamanie – v Modrej lagúne nerobia presso kávu, iba takú prekvapkávanú – bleeee.

Napriek krátkemu spánku sme vďaka kúpeľu nabudení energiou a vyrážame k ďalšej atrakcii. Nevraciame sa naspäť, ale pokračujeme v ceste na južné pobrežie. Chceme dnes prejsť atrakcie v okolí, ktoré sú v ponuke skoro každej cestovky a zajtra sa vydať na prieskumnú cestu okolo celého ostrova. Prechádzame okolo pasúcich sa koní k pobrežiu, kde sa na čiernych útesoch trieštil oceán na bielu penu. Tu stretávame prvé „arctic trucks“, ktoré idú v skupinke oproti nám. Balzam na oko ofrouďáka. Tri krásne zdvihnuté a rozšírené Patroly, na minimálne 40´ pneu, v takej úprave, že vyzerajú ako sériovo vyrobené. Roman má prvý offroad orgazmus Chrochtal blahem. Nahlas premýšľame o tom, či ich tu prerábajú, alebo ich sem vozia upravené od výrobcu. V posledný deň som sa na to pýtala majiteľa hotela, a hovorí, že ich tu prerábajú, dokonca ich tento rok robili 10 ks a posielali na Aljašku. Šikovní chlapci...
Našu debatu preruší zvláštna značka, označujúca prechod z asfaltovej cesty na štrkovú.



Naučili sme sa prvé islandské slová – Malbik Endar (koniec asfaltu). Je ale perfektne upravená a naša „zuzka“ nemá najmenší problém uháňať 80km/h bez toho, že by sme cítili nejakú ujmu na pohodlí cestovania. Fakt, žiadne trasenie, len viac hluku. Na mape sú takéto cesty označené hnedou farbou a maximálna povolená rýchlosť na nich je 80km/h. Asfaltové cesty sú červené a povolená rýchlosť je 90km/h. Mapa je ešte plná ciest, označených hnedou prerušovanou čiarou, a na tie som obzvlášť zvedavý. Veštili dobrodružstvo, a naviac aj preto, že naša „zuzka“ už na prvý pohľad moc terénne nepôsobila.



Štrková cesta sa kľukatí pomedzi pusté kopce pobrežia. Občas sa zjaví kúsok zelenej lúky a na nej malá farma, rybársky dom, alebo kostolík. Naším najbližším cieľom je mesto Hveragerdí, ktoré je známe množstvom skleníkov, v ktorých sa za pomoci tepla zo zeme pestujú rôzne plodiny. Údajne by tu mali rásť aj palmy, banány a kávovníky, ale v miestach, kadiaľ prechádzame žiadne nevidieť. Mňa by zaujímalo, na čom fičal ten Klaus, ktorý na googlemaps našvihal k tomuto mestečku poznámky o palmách a káve, hehe. Charakter krajiny je tu mierne iný, pretože horúca para, tryskajúca zo zeme na úbočiach hôr, sfarbila horninu okolo do červeno-hneda a v dôsledku tepla je tu viac zelene a pri domoch rastú farebné rozkvitnuté tulipány. Možno sú to tie maskované palmy...



Objavuje sa prvá pracovná komplikácia, ktorá si vyžaduje náš okamžitý zásah. V najbližšom mestečku navštevujeme knižnicu, kde je prístup na Internet a Robo do pol hodiny odstraňuje problém. To bol Ivo Lucky. Závidel nám že s nami neni a tak nám zahltil server SPAMom  Ja medzitým fotím krásny Jeep Cherokee na obrovských pneumatikách na parkovisku a nasávam atmosféru malého mestečka. Teraz ma offroadový orgazmus hrdý majiteľ toho jeepu, hehe.
Najbližším cieľom je gejzír s názvom Geysir. Jazdíme po asfaltke a smer nám spoľahlivo udávajú smerovníky. Strieda sa nám slnečné a daždivé počasie a cesta pekne ubieha. Prichádzame ku gejzíru. Auto nechávame stáť na parkovisku medzi dvoma hotelmi a reštauráciami a peši vychádzame na úbočie kopca. Ha. Ale kým sa Hromkáči rozhodovali, či vyliezť z auta do vetra a drobného dáždika alebo čakať, ja som sa potichu vytratil, aby som neostal dlžný nič svojej povesti, jednoducho popísateľnej frázou „KDE JE ROBO ?“



Nad úbočím sa vznáša para z horúcej vody a celé je zjazvené krátermi gejzírov, okolo ktorých je lanové zábradlie pre zabránenie prístupu do ich blízkosti. V kráteroch zlovestne buble vriaca voda a stúpa z nich biela para so silným zápachom síry. Napriek tomu, že sme turisti zo Slovenska, budeme tie zábrany asi radšej rešpektovať. Tá voda vyzerá byť fakt horúca.



Vtom majestátne vystrekuje jeden z menších gejzírov prúd vody do výšky takých 15 metrov. Je to gejzír Strokkur a okamžite si pripútal pozornosť všetkých turistov, ktorý s pripravenými fotoaparátmi a kamerami čakajú na ďalší výstrek. Pár minút sa s nami gejzír pohráva. Niekoľkokrát sťahuje vodu do svojich útrob a vzápätí ju vydúva von vo veľkej bubline. Ozýva sa vzrušená vrava ľudí, ktorá zase utícha s tým, ako sa gejzír upokojí. Ľudia už strácajú trpezlivosť, chladom stuhnuté ruky s fotoaparátmi klesajú. Fakt tu bola kosa, mal som oblečené všetko čo sa dalo a ten vietor proste prenikal cez všetky vrstvy. Odrazu sa zase objavuje gejzír, ešte intenzívnejší ako predchádzajúci. Krásne divadlo. Sme len trochu sklamaní z toho, že najväčší gejzír Geysir sa nám ani raz nepredviedol. Je to škoda, pretože tento gejzír je spomedzi ostatných najsilnejší a je vo svete gejzírov niečo, ako Jeep vo svete offroadu. Podľa neho vznikol názov pre všetky ostatné . Spomíname si, ako Ivo Lucky hovoril, že do Gejzíru treba hodiť kúsok mydla a že to ho spoľahlivo vyburcuje k vodnej explózii. Brnkneme mu, či to zvládne aj tuba sprchovacieho gélu?



Odchádzame k nie veľmi vzdialenému ďalšiemu cieľu, ktorým je vodopád Gulfoss.
Pár kilometrov jazdy po asfaltke a stúpajúca vodná triešť a reštaurácia s veľkým parkoviskom prezrádza blízkosť turistickej atrakcie. Schádzame po drevených schodoch do kaňonu vyhĺbeného prudkou riekou. Dokelu, veď autom sa dalo zísť až sem, keby sme si všimli tú prvú odbočku.. . Roman by najradšej ani z auta nevyliezol... načo sme si kupovali tie vibramy ? Dno je síce mimo náš dohľad a pravdepodobne o dosť hlbšie, ale otvára sa nám úžasný výhľad na vodopád v celej jeho kráse. Voda nepadá z veľkej výšky, ale v dvoch ohromných širokých kaskádach. Z druhej kaskády voda mizne v úzkom kaňone, ktorého dno ani nevidieť. Z pohľadu cítiť silu toho hučiaceho živlu, ktorý je výdatne napájaný topiacim sa snehom zo štítov, týčiacich sa v diaľke. Vyšlo slnko a nad vodopádom sa zjavila prekrásna sýta dúha. Kričím, že vidím nejakého turistu, ako zakopol a parakotúlom zletel k zemi na neďalekom útese. Dokelu, chalani nič nevideli...Treba si niečo želať, aj keď padá turista?



Pár minút sme sa mlčky kochali krásou vodopádu, ale ozvali sa prázdne žalúdky a všetci sme ocenili blízkosť reštaurácie. Ja som vošla prvá a videla, ako personál ošetruje zakrvaveného para turistu. Dokelu, chalani zase nič nevideli... Ešte že som si nič neželala, nebola to žiadna hviezda... Okrem jedla kupujeme aj papierovú cestnú mapu a zvažujeme, kam sa vydáme teraz. Poznatok č.1. Zabudnite mapy, čo ste si našli na internete. Nechajte doma navigáciu. Táto mapa bola absolútne perfektná. Cesta pokračuje do hôr, ale podľa informácií o prejazdnosti ciest je ešte zatvorená. Vedie z nej však hnedá čiarkovaná odbočka a ja úspešne prehováram zvyšok posádky na prieskum tejto cesty, ktorá by nám výrazne skrátila najbližší presun. K nášmu veľkému sklamaniu je na túto cestu zákaz vjazdu , zdôraznený veľkým balvanom uprostred cesty. Sme dohodnutí neporušovať žiadne dopravné predpisy a tak nám neostáva nič iné ako sa vrátiť rovnakou cestou späť okolo vodopádu a gejzírov.

Janka na mape nachádza hnedú skratku do oblasti, kde by sa mala nachádzať kontinentálna trhlina Almanangja a parlamentná lúčka Dinkvalir, na ktorej bol založený prvý parlament Európy. Táto cesta je príjemným oživením po jazdení na asfalte. Kľukatí sa pomedzi vrcholce holých skalnatých štítov. Prechádzame prudké stúpania v ktorých oceňujeme silný motor našej „zuzky“ a strmými klesaniami sa dostávame na rozsiahle lávové polia pokryté suchým machom. Nachádzame sa v absolútne pustej krajine a takmer hodinu sme nestretli jediné auto a nevideli žiadne zviera. Napriek tomu, že je stále svetlo si uvedomujeme, že je už večer a mali by sme hľadať ubytovanie. Po všetkých možných druhoch počasia od slnečného, cez prudký vietor, po dážď, sa spúšťa ešte krupobitie a vôbec netušíme, ako ďaleko ešte povedie naša dnešná cesta. Vládne pochmúrna nálada a začína sa prejavovať tiež únava z celodenného cestovania a nedostatku spánku počas poslednej noci.
Ako svetielko na konci tunela sa zrazu objavuje trhlinou v mrakoch osvetlené jazero v hĺbke pod nami. Áno, jazero ako zo zlata. Veríme, že je to jazero Dingvalavatn, ku ktorému sa chceme dostať.



Povzbudení týmto výhľadom naberáme nové sily a schádzame z hôr na asfaltovú cestu. Prichádzame ku kontinentálnej trhline, nad ktorou sa vznáša vodná triešť z vodopádu. Keďže padá drobný dážď, zvažujeme, či ideme na peší prieskum, ale zvedavosť vyhráva nad pohodlnosťou a opúšťame auto. Mne sa chce cikať, takže ak Vám vadí mrholenie, kľudne si tu seďte, ja idem medzi skaly... Do rokliny vedie upravený chodníček a v nej je úhľadná drevená lávka až k vodopádu. Nie je zďaleka taký veľkolepý ako Gulfoss, ale pôsobí osviežujúco. Prechádzame aj na druhý koniec trhliny a pohľadom študujeme štruktúru jej stien, kedysi dávno násilne odtrhnutých od seba. Jasne vidieť, koľko krát musela byť krajina zaliata vriacou lávou. Pre mňa bola táto trhlina jedným z najkrajších prírodných úkazov Islandu. Vidieť úplne jasne vrstvy lávových výlevov, s meniacim sa zložením lávy, a čo si s touto horninou robila voda a vietor....



Len niekoľko stoviek metrov od trhliny sa nachádza aj parlamentná lúčka. Dosiahli sme aj posledný dnešný cieľ. No tak to si len myslíš, že bol posledný. Mali sme sa dotať ešte aspoň o 100 km ďalej, ale asi som si to zle spočítala. To nemáme šancu prejsť. Je stále denné svetlo, ale 21 hodín a vôbec netušíme, kde budeme nocovať. Za pokus stojí návšteva najbližšej usadlosti pri parlamentnej lúke. Je to síce pekný hotel Vallhall a víta nás pekná recepčná, ale ubytovanie je oproti prvému veľmi drahé. Recepčná Tanja nám síce v cene ponúka večeru aj raňajky, ale keď sa Janka dozvedá, že to má byť steak zo žriebätka (citujem: steak from „baby horse“), tak padá rozhodnutie pokračovať v ceste a hľadať ďalší hotel. Tanja nám na cestu vnucuje jej telefónne číslo. Zvláštny sebaistý úsmev na jej tvári dáva tušiť, že najbližší hotel a s ním aj náš oddych bude ešte veľmi ďaleko. Definitívne konštatujem, že nebudem spať tam, kde jedia žriebätká. Čo by nám dali na raňajky, salámu zo šteniatka??? Nikdy. Ktovie, z čoho bola tá saláma čo pripomínala našu malokarpatskú.



Keďže v blízkom okolí sa podľa mapy nenachádza žiadna usadlosť, o 21:30 sa preto s odvahou vydávame na presun v smere našej zajtrajšej trasy. Cesta vedie opäť do hôr. Je však pomerne rovná a upravená, s plynulými zákrutami, v ktorých cítiť pri 80km/h s tempomatom ľahké drifty do strán. Keby nebolo tak neskoro, tak sme mohli skúsiť vystúpať tú cestu hentam pred nami, čo vedie na tú sopku, ale je fakt neskoro a pred nami kopa kilometrov aby sme sa dostali aspoň niekam do civilizácie. Mám pocit, že moje ftipkovanie o spaní v aute sa u chalanov nestretlo s pochopením. Pohodlie postele z prvej noci proste nasadilo vysokú latku  Cesta vedie pomedzi dva ľadovce na sever ostrova. Mali sme tušenie, že cesta ďalej na sever je uzavretá (je to cesta ktorá vedie Studenou dolinou Kaldidalur popod druhým najväčším ľadovcom Islandu LangJokul), ale plánujeme z nej odbočiť na Borgarnes, kde predpokladáme možnosť ubytovania. Cestou míňame kurióznu odbočku, kde cesta za smerovníkom končí v horskom plese. Po pol hodine svižnej jazdy nachádzame našu odbočku a kúsok za ňou uzáveru cesty na sever. No jasné, že sme si tie značky odfotili. Aspoň na päť snímkov.

Naša odbočka nás po chvíli stúpania vedie cez hrebeň pohoria a pred nami sa vo svetle slnka hodinu pred polnocou objavuje široká dolina s riečkou uprostred. O jedenástej v noci je fakt najlepšie svetlo na fotenie. Cvak. Cvak. Cvak. Cesta dolinou vedie k mestu, ktoré by podľa veľkosti mohlo mať aj hotel.



Zbierame zvyšky síl a za pol hodinu vchádzame do mesta Hvanneyri. Pri bližšom pohľade ale malé mestečko s pár domami rozhodne nevyzerá, že by poskytovalo možnosť ubytovania. Ani tie ovce tu nevidíme, že by sme skončili niekde na prični pri maštali... Naše zúfalstvo a únava prepukajú v novej sile. Vraciame sa na cestu a pokračujeme v hľadaní?



Šťastie nás však neopustilo. Pri výjazde stretáme veselého chlapíka, ktorý s nami ftipkuje na tému ubytovanie. Sa mu smeje, keď má posteľ istú. Prosím o kontakt aspoň na nejakú posteľ, keď už nie hotel. Ešte že má aj zmysel pre ochotu, a nie len zmysel pre ftip. Ochotne telefonuje do najbližšieho hotela a smeruje nás na správnu cestu k nemu. Posledných pár desiatok kilometrov sa zdá ako večnosť. Prichádzame však šťastne do mestečka Reykholt a bez problémov nachádzame príjemný hotel na kopčeku za pekným kostolom. (V tomto meste žil a tvoril významný Islandský básnik, je to pre Islanďanov také kultúrno historické centrum. Písal o ságach. Mne tie príbehy podľa ilustrácií, ktoré som videla, pripadajú ako islandská verzia Barbara Konana a Xeny dokopy, škoda, že o Ságach nevieme viac. Tvoria dosť významnú časť islandskej kultúry.)



Ja príchodom na izbu vypínam, Robo s Jankou však nedokážu odolať polnočnému perličkovému kúpeľu na dvore hotela s horúcou vodou z termálneho prameňa, samozrejme stále za denného svetla. Roman, upierať si poklady tejto krajiny a dať prednosť šmrdlaniu po www.4x4club.sk tsk tsk tsk..... nepochopiteľné.
Na zapitie tohto náročného dňa sme požili obvyklú dávku Baileys a Whisky a zaspali tvrdým spánkom. Tvrdá krajina nás núti pritvrdiť aj v pití. Roman sa nebráni pokusu o miešaný nápoj, a tak do Baileys nalievame Whisky. Mňam. A aj napriek stále dennému svetlu unavení upadáme do kómy.

prosim, ak sa niekto docital az sem, napiste mi, ci to mam zverejnovat dalej cele, alebo je to zbytocne a skoda roboty...

ak mozem poprosit tak pokracuj, pis, vkladaj fotky.. som ohureny a tisko aj zavidim

Čitam čitam sem s tým dalej

ziadne skoda roboty, len pis je to super zaujimave

vidim zaujem, pripravujem uz dalsi den. mam to uz cele napisane, dokonca je to uz aj okomentovane jankou a robom, len vyber, uprava a priradovanie obrazkov mi zabera vela casu... najneskor zajtra pridam dalsi den o presune na severozapad...

je to super ....

Mozes aj podrobnejsie. Ak sa ti nechce davat obrazky nevadi. Sprav nejaku galeriu .

To prelinanie vas dvoch je genialne. Pochvala za originalitu.

ja az teraz citam,noooo a supeeeer,pokracuj prosim,cim viac citam tak dostavam este vacsiu chut tam buduci rok ist po svojich,Dik za super cestopis.

tie fotky sú krásne...mám pocit, že tam aj ked človek cvakne niečo naslepo, musí z toho byť dobrá fotka(samozrejme len pocit...lebo ich je tak vela pekných). Žiť by som tam nevedel...bez stromov/lesov...ale navštíviť je to asi velký zážitok. Len píš Thunderko, aj ja si to tu potichu čítam(ved som odchovaný na Vernovi, Mayovi, Valtarim a pod...daleké krajny té moje)). Máš šťastie, že si ofotil aj tie jeepky.

Je to super , prave to prelinanie s obrazkami to robi unikatne.