vdaka chalani za pochvalu, vzdy to potesi a motivuje

nepiseme to zatial nikam verejne, len tu na fore. mame v plane zosumarizovat to raz vsetko na vlastnych strankach, ale nejako na to zatial nebol cas. pre seba nam z toho dava janka zviazat CEWE fotoknihu a vyzera to uzasne, ale je to velmi drahe.

uplne prva story z rumunska 2008 aj vysla v niekolkych dieloch ceskeho offroad revue. ponukal som tieto storky pred casom aj do slovenskeho offroad magazinu, ale redaktor sa vtedy tvaril, ako keby nam tym mal robit strasnu laskavost, tak som to nechal tak. ved komu sa to paci, ten si to tu najde...

...toto by bolo super čítanie v tom "akože " offroad / reklamné správy na SUV-čka / časopise, lebo takéto príbehy sa akosi lepšie čítaju s papiera ako s LCD-čka...

Ráno je v chate také ticho, až mám pocit, že ma zobudila dvojbodka blikajúca medzi číslicami na mojich digitálkach. Hľadám zips na trikrát pretočenom spacáku a snažím sa pri tom netrafiť lakťom Romana, (Auuu...) ktorý má ešte hlbokú noc, ak sa to pri slnku takmer v nadhlavníku dá tak pomenovať. Zúfalé pohyby lieniaceho hada pri plazení sa von z úzkeho slípingbegu by istotne zobudili aj hybernujúceho medveďa, tak sa už aj Roman preťahuje na osemprični, na ktorej ležíme krížom len tak ledabolo pohodení. (Ježiši, to kde som???) Obloha je takmer úplne jasná s niekoľkými ľahkými bielymi obláčikmi, ale aj tak neveríme slniečku, že by tu vedelo vykúzliť skutočnú júlovú teplotu, takže opaľovací krém dnes isto potrebovať nebudeme. Opatrne zostúpime po neskutočne strmých schodoch na prízemie chaty priamo do jedálne s kuchynským kútom.



Vo veľkej miestnosti vonia ranná káva talianskej rodinky vzorne usadenej za dlhým stolom. Zjavne nie sme prvé ranné vtáčatká. Rozpačito si želáme good morning a bon giorno a ideme sa pridať k našim súkmeňovcom, ktorých reči rozumieme. Marián je odhodlaný dokázať, že jeho reči rozumejú všetci a vykročí k talianom s fľašou hruškovice a dvomi decovými pohármi z hrubého skla. Taliani zjavne rozumejú (Slovenská obdoba esperanta - štamprlíkanto...) a začínajú sa ošívať, akurát nevieme či od nadšenia alebo by sa radi niekam stratili. Ženám a deťom sa podarí nenápadne sublimovať na poschodie ale dvaja talianski chlapi sa odhodlajú statočne čeliť tejto výzve. Marián teda naleje a svorne zdvíhame poháre nazdravie, cheers, salut. Jeden z talianov odvážne prekotí pohárik hore dnom, a má čo robiť, aby chlapsky ustál silu všetkých percent, ktoré mu prepaľujú tráviacu trubicu až po žalúdok. Druhý talian pochopí a nesmelo sa snaží zbaviť pohárika s vysvetlením, že má vážne žalúdočné ťažkosti, ktorých podstatu sme síce z jeho lámanej angličtiny nepochopili, zato sme pochopili, že nám viac ostane. No problemo, amico. Na kuchynskom pulte už rozvoniava kávička, do ktorej Jožko šikovne cvrká mliečko cez slamku z detského krabičkového balenia trvanlivého Raja. Pozohrievame nejaké tie konzervové švédske mäsové guľky a snažíme sa presvedčiť jeden druhého, že nám chutia. Nechutia, ale sme hladní, a hlad je najlepší kuchár, aj keď tento bol tak zo štvrtej cenovej bez obsluhy. Keby aspoň osolil... (A to už keď nechutí mne, to už je čo povedať...) Za oknom vyhriatej jedálne sa studený sivastý vlhký mrak lepí na tmavý kopovitý kopec ako holiaca pena na guľatú tvár vypaseného černocha. Zvláštny úkaz, vyzerá to, ako keby medzi kopcom a mrakom existoval akýsi podivný vzťah vzájomnej príťažlivosti. Nech už medzi nimi bolo čokoľvek, my sme sa išli baliť, takže sme tých dvoch nechali intimite tejto chvíle. Hneď ako sme vystrčili hlavy von z vyhriatej predsiene, pochopili sme teóriu relativity so všetkými jej dôsledkami. Z vnútra chaty počasie vyzeralo relatívne krásne, ale podľa teplomera v spätnom zrkadle auta mal vzduch sotva štyri stupne a my sme mimovoľne vydychovali obláčiky bielej pary. Aj napriek krehnúcim prstom sme povyťahovali z peňaženiek bankovky a dobrovoľne a bez kontroly sme do schránky na stene nahádzali poplatok za nocľah, na ktorom sme sa ešte včera dohodli s pani správcovou. Zvláštne, ako v tejto krajine nikoho nenapadlo utiecť bez platenia, aj keď nikto nestál za kasou a neprepočítaval peniaze. Táto nespútaná drsná divá a takmer ľudoprázdna krajina mala tajomnú schopnosť vytiahnuť z človeka to lepšie čo je v ňom. (Ale to asi nemyslíš tie islandské groše, že?) Akí sme boli radi, že sme túto chatu našli a že bola vykúrená a čistá, pripravená prichýliť nás. Poplatok 3000 ISK na osobu, čo v tomto čase je asi 17 EUR je viac ako rozumný. Ešte zopár fotiek exteriérov, skupinový tanček ako z upútavky Inspired by Iceland a je čas vyraziť. (Jankin, Jožkov a Evkin tanček má okamžite obrovský úspech, a to nie len u nás. Talianske deťúrence v chate za oknom padajú od smiechu.)

Prioritou rána je nájsť čerpaciu stanicu. Pri optimistickom vnímaní má Mariánova H3 ešte nádrž takmer poloplnú, ale našej H2 hladina klesla podstatne nižšie a na žiadne dlhé trasy to už nevyzerá. Podľa plánu by sme dnes mali cez osadu Hveravellir pokračovať ďalej na sever a postupne obísť ľadovec Langjökull a vrátiť sa zasa na juh k jazeru þingvallavatn. Marián sa ale tvári akosi nespokojne a pokúša sa prehovoriť nás na zmenu plánu. Pri jeho zníženom pude sebazáchovy by sa strašne rád vrátil na juh cestou, ktorú sme mali pôvodne v pláne včera, pretože by sa rád vytrápil v tých hlbokých a širokých brodoch. (Zdalo sa mi to príliš aj s relatívne plnými nádržami, teraz bez paliva je to úplné šialenstvo. Niečo si predsa musíme nechať aj na tretí diel islandských dobrodružstiev.) Názory posádok sa ale líšia a debata vo vysielačkách hustne. Zjavne má k téme čo dodať aj naša há dvojka, lebo na nás začína blikať takými kontrolkami v prístrojovej doske, ktoré spravidla nesvietia ani v kľudovom režime, nie to ešte za jazdy. Zjavne na prístrojke platí zákon zachovania počtu fungujúcich kontroliek, pretože o čo viac svetielok svieti, o to menej ručičiek ukazuje. Že sa nám na nulu pripažila ručička tachometra a otáčkomera, to by až taký veľký problém nebol, ale to, že umrela ručička na ukazovateli stavu nádrže v nás momentálne vyvoláva taký pocit bezpečia, ako bubienok s jedným nábojom pri ruskej rulete. Do kelu, to nie je dobre, to fakt nie je dobre. Ako teraz budeme vedieť, aký máme dojazd? To môže byť v tejto pustatine skutočne veľký problém. A čo sa vlastne stalo? Prečo nám to tu bliká ako vianočný stromček na prvý sviatok vianočný? Medzihummrové vysielačkové teoretické konzultácie nepriniesli žiadne riešenie a tak sa chlapi rozhodnú, že sa treba pozrieť pod kapotu. No dobre, ale viete vôbec, ako sa otvára? Zdá sa že vedia, (Aha, tie madlá na kapote nie sú určené na prepravu členov posádky neobľubujúcich pravidelnú hygienu, ale na zdvíhanie celého toho monštra schovávajúceho elegantný osemvalec do „véčka“.) o chvíľu hľadia do priestoru, ktorý ešte pred chvíľou kryl kus kovovej platne ako dvere na protiatómovom kryte. Že by voda z toho včerajšieho bláznenia sa v potoku zatiekla do poistiek? (V ktorom potoku si včera, prosim ťa, videla vodu? Len v jednom bola a aj cez ten išiel most. Všetko ostatné bola tak sotva „vodka“, ktorá takémuto autu určite nemohla ublížiť.) Ja by som teda rozhodne v tomto aute dokázala nájsť jedinú poistku a to havarijnú, ktorú som osobne vložila do servisnej knižky v prednom kastlíku, ale Marián sa tvári ako autorizovaný servis a už aj ťahá odkiaľsi z priestoru, kam by som ja ruku nikdy nevopchala, plastový rám s poistkami. Popozerali, pohýbali, potriasli, ale voda zjavne žiadna. (To by mne zajímalo, kde asi soudruzi z USA udělali chybu???) No nič, hoďme to naspäť a skúsime, či sa nám to nejako nevyliečilo. To som zvedavá, či toto ešte niekto naštartuje. Motor chytí na prvé brnknutie, ručičky rozpažené, kontrolky zhasnuté, tak buďte ticho, aby sme ich nevyplašili.



Prašnou uvalcovanou cestou s roletovým vzorom ako na našich križovatkách opäť smerujeme do Hveravelliru. Ešteže mám žuvačku medzi zubami, ináč by som si istotne otĺkla drkotajúce zuby. (Postupne zrýchľujeme, pretože čím rýchlejšie ideme, tým menej to trasie.) Krajina okolo je úplne opustená, pustá, len my a štrková cesta a zopár kaluží, ktoré teraz brodíme o čosi opatrnejšie (jasné, z 80 uberáme pred kalužami na 60) , aby nám zase nenavlhli poistky. Cesta prechádza stredom údolia medzi dvoma majestátnymi ľadovcovými horami vďaka ktorým je teplota v tejto oblasti vždy výrazne nižšia ako v iných častiach ostrova. Pokoj tejto chvíle ale zrazu narušia zase zbláznené kontrolky – asi druhý sviatok vianočný. (Veď dobre, ale v júli???) Svetielka svietia ako bláznivé, ručičky zase na nule. Má tu niekto šampanské? Keď to takto pôjde ďalej, za chvíľu oslavujeme Silvester. Roman analyzuje postupnosť zažínania a zhasínania jednotlivých ukazovateľov a zdá sa že v nich našiel nejaký systém. Keď mu prestane svietiť toto, zažne sa hento, a dokelu, teraz už svieti aj ručná brzda. Dúfam, že je to len svetielko, že sa nám aj nezatiahne. Všetci sú pripútaní? Jéééj, a teraz to celé zhaslo a nabehli ručičky. Všichni ruce nad hlavuuuu. Chalani sa tešia, že Hummer sa vie sám pokaziť a aj sám opraviť, ale ja sa asi začínam báť. Veď sme neboli v žiadnom takom teréne, kde by sme takéto auto mohli poškodiť. Ale v takomto stave by sme asi ďalej nemali pokračovať, lebo čo ak to nie sú len svetielka na prístrojke, čo ak máme skutočne nejaký vážnejší problém? Takto by sme ďalej nemali pokračovať. Čo tak zavolať na asistenčnú službu? Tak, a teraz sa nám hodí tá moja poistka. Človek na pohotovostnej linke nezdvíha a ja začínam prepadať panike. To čo je za pohotovosť? Telefonický signál uprostred pustatiny máme síce plný, ale čo je nám to platné, keď nám nikto nezdvihne??? Nestihnem ani dokončiť vetu a už mi zvoní telefón. Super, aké milé. V krátkosti vysvetlím ochotne znejúcemu službukonajúcemu asistentovi situáciu a podstatu závady a netrpezlivo očakávam inštrukcie typu, nebojte sa pomoc je na ceste, náhradné vozidlo vám privezieme, len si niekde dajte kávičku a za hodinku sme tam. (Moja, pozeráš asi veľa amerických filmov.) Asistentovi bolo ale zjavne jasné, že na Islande sa za hodinku nedostane nikam a tak sa len spýtal „Kde ste?“. Orientujem sa v mape a vysvetľujem, že „Na ceste 35 niekde blízko Hveravellir“. Chlapík si odkašle a skonštatuje „No, to je ale bad road. Very bad road“. Nedá mi neprotestovať, že „What??? Aká very bad road? Veď je úplne dobrá“. Asistent si ale trvá na svojom, a závada je vraj spôsobená tým, že jazdíme po zlých cestách a zjavne má počítač riadiacej jednotky nejaký problém z vytrasenia. Bude stačiť len vypnúť motor, počítač sa resetne, a po naštartovaní bude zase všetko ok. Veľmi tejto rade nedôverujeme, ale tak vyskúšame. Vypnúť, zapnúť (a ešte niekoľko krát) a aha, naozaj to pomohlo. Už je nám jasné, že softvér do Hummrov zjavne dodáva Microsoft. Že by to bol dôvod, prečo chceli amíci Hummra predať číňanom? A žeby to bol dôvod, prečo ho číňania nechceli? Riešenie konšpiračných teórií necháme na skratkové organizácie a my sa snažíme nájsť skratku k chate s kempom, ktorý a vynoril za horizontom. (Nech tam je pumpa, NECH TAM JE PUMPA, prosiiiiim...) Cesta k chate vedie širokým oblúkom, ale keďže na Islande je offroad zakázaný, zavrhneme skratku v skrátenom konaní a natiahnem zoom vo foťáku na najväčšie priblíženie aby som zistila, či je to len chata, alebo sa tam nachádza aj čerpacia stanica alebo aspoň nejaký otvorený ropný vrt. No, okrem chaty je tam ešte aj nejaká iná budova, ale pri tomto natriasaní naozaj netuším, či je to pumpa. Zo zeme okolo kempu stúpa niekoľko stĺpčekov teplej vodnej pary, ktorú vietor rozfúkava do všetkých smerov a tak to tam vyzerá, ako keď pri brannom cvičení niekto hodil dymovnicu. Za križovatkou, kde sa cesta delila na smer k chate a smer Akureyri sa k nám blížia dvaja cyklisti. Konzultujeme, či je ich výkon obdivuhodný, nepochopiteľný alebo šialený, ale napriek tomu, že sme jednoznačnú odpoveď ani za pomoci priateľa na vysielačke nedokázali uhádnuť, ohľaduplne sme spomalili, aby sme na cyklistov vrhli čo najmenší mrak zvíreného prachu. (Nemyslím, že túto našu snahu ocenili, pretože v dvojnásobnej dávke z našich dvoch áut aj tak kompletne miznú. Aspoň ale nevidíme tie neslušné gestá, ktorými nás nepochybne častujú.)

V osade Hveravellir sa nachádza jedna väčšia chata, niekoľko menších chatičiek, domček s kusom oploteného pozemku a jeden kovový transportný kaki kontajner opodiaľ, vedľa ktorého stoja dve siluety niečoho, čo by pri troche fantázie mohli byť čerpacie stojany. Náš cieľ je jasný, ideme rovno k stojanom. Prevádzkovateľ tejto pumpy musí byť mimoriadne starostlivý, pretože stojany sú oblečené v slušivých nepremokavých kaki návlekoch a naviac sú bezpečne uzamknuté visacím zámkom. Do kelu, to čo je. Niekde tu asi musí byť kľúč. Chvíľku hľadáme, ale zavesený nikde nie je, a rohožka ani kvetináč, pod ktorými by mohol byť strčený tu tiež nie sú. Vedľa pumpy je oplotený pozemok s domčekom uprostred a tak s Robinom drzo preliezame plot a ideme zisťovať, či nám tu niekto dokáže zámky odomknúť. Domček je ale úplne opustený a jedinou známkou života je webkamera, cez ktorú nás istotne sleduje asi tak pol miliardy ľudí na nejakom meteorologickom webe. (A rehocú sa ako blázni, že „Aha, ďalší hummer...“) No tak poďme do kempu, spýtame sa v chate.



V kempe vládne živý ruch ale v chate je takmer úplne mŕtvo. Nikde nikto, len dvaja típci s čudnými čiapkami čakajú na obsluhu. Chvíľku sa potulujeme okolo, a rozmýšľame, koho by sme oslovili. Pred chatou sa na štrkovom chodníčku s hlavou na drevených latkových schodoch v rannom slnku vyhrieva krásny čierny psík. Nikto by ma neudržal v bezpečnej vzdialenosti ani keby to bol zúrivý pitbul (myslíš bezpečnej pre toho psa, že?) , lebo už sa v plnom rozsahu začali prejavovať abstinenčné príznaky z toho, ako mi chýbal náš bígel Bajt. Teplý čierny kožúšok sa nechal hladkať, koľko sa nám žiadalo, a zdá sa, že si to užíval nie menej ako my, až do momentu, keď po schodoch do chaty kráčal nedbalo oblečený, dôsledne zanedbaný mladý muž s týždňovým strniskom na tvári a čerstvým hniezdom vo vlasoch. Psík ho pozorne sledoval akoby očakával nejakú inštrukciu alebo raňajky. Neprišlo ani jedno ani druhé, ale nám bolo jasné, že toto je človek, ktorý nám môže pomôcť. Psík mal pravdu, lebo mladý muž stál za pultom z tej strany, odkiaľ si môže pýtať peniaze. A keďže, ako nás informoval, je pumpa nad osadou len taká pohotovostná, emergency, a je k dispozícii len autám v skutočnej palivovej núdzi, presne vedel, že si môže za liter paliva vypýtať aj takmer o polovicu viac ako na štandardnej čerpačke v civilizácii a my ch ochotne zaplatíme. (Ale nazrel von, videl na akom aute sme a pochopil, že naša situácia je skutočne „emergency“.) Nebolo to zneužívanie situácie, len klasická ukážka fungovania voľného trhu, ktorý reguluje iba výrazne obmedzená ponuka a značne beznádejný dopyt. Chlapík potrebuje ale ešte niečo zariadiť, takže máme počkať tak dvadsať minút. Túlame sa teda len tak po najbližšom okolí a obzeráme si kemp. Škoda, že sme sa sem večer nedostali, pretože zem je tu vďaka horúcim prameňom a prieduchom horúcej pary príjemne teplá a stanovanie na podlahovom kúrení môže byť príjemné.



Čakanie je kratšie ako sme pôvodne čakali. Strapatá postava nacvičeným pohybom naskočí za volant toyoty hilux v prevedení arctic, ktorú chalani pri našom príjazde okázalo obdivovali, a naznačuje nám, že ho máme nasledovať. (Marian verí v nižšiu spotrebu H3 a za takúto vysokú cenu nechce tankovať.) Z okna hiluxu vlajú ušká čierneho psíka, ktorý sa vytešuje vo vetre ako to len psi v otvorenom okne auta vedia, a tak ideme spoločne na planinku s čerpacou stanicou. Oblúčikom ladne zaparkujeme pri stojane, človek z hiluxu skĺzne z vysokého sedadla a ide nás obslúžiť. Pri cene tunajšieho benzínu nám musí stačiť 30 litrov, to by nám pri apetíte našej H2 mohlo vydržať tak na 100 kilometrov...snáď... Chlapi sa venujú odrátavaniu litrov na mechanickom počítadle na zastaralo vyzerajúcom stojane, a ja sa len tak obzerám okolo. Psík sa naháňa so zablúdenou ponožkou a mne tak akosi mimovoľne skĺzne pohľad na nohy človeka z chaty. Na konci nohavíc, ktoré mu siahajú takmer až po prach na zemi má úplne holé chodidlá obuté v dvojpásikových sandálkach. Preboha, veď je tak asi päť stupňov. „Aren’t you cold?“ („Nie je ti zima?“) pýtam sa človeka. “Yes, of course.” („Samozrejme, že áno.“) odpovedá mi bez zaváhania a pchá ruky hlbšie do vreciek nohavíc, ako keby mal studené palce na nohách prepojené s dlaňami cez nejaký výmenník tepla. (Aj má, ale o tom výmenníku sa ale môže čítať až po 22:00 hod.) Boooože, aj ten pes má zjavne viac rozumu aj keď tú ponožku má stále iba v papuľke.
So zľahka doplnenou nádržou (a ťažko odľahčenou peňaženkou) sa ideme pridať k ostatným členom našej expedície, ktorí sa medzičasom roztratili po priľahlých termálnych poliach.

Pri malej chatke hneď vedľa parkoviska je prírodný bazén s horúcou vodou, do ktorej sa dá len tak kedykoľvek vhupnúť. Keďže voda do bazénika vteká skutočne horúca, je do neho privedená ešte aj hadica so studenou vodou, ktorou je veľmi jednoducho možné regulovať teplotu kúpeľa. Primitívne, ale aké účelné… Nám sa ale takto z rána skutočne nežiada máčať sa vo vode, iba si tak obzeráme okolité teplé pramene. Pôda okolo je zvláštne stuhnutá, mineralizovaná, skamenená a v slnečných lúčoch vytvára krásne perleťové, žlté a oranžové odlesky s vlnkami priezračnej vody stekajúcej v kaskádach dole terénom. Kúsok ďalej po mäkkom hlinenom chodníčku stojí malý kamenný domček po islandsky zapustený do okolitej zeme. On je vlastne tou zemou a kameňmi obostavaný, alebo je tým kamením a hlinou zateplený a tráva kvitnúca v tomto období príjemnými cyklámenovými kvietkami mu prerastá okolo malého bieleho okna až do pol strechy. Asi je to niečo ako malý skanzen s jediným exponátom, kde sa dá pozrieť na pôvodnú islandskú architektúru, a tak si ju teda pozeráme zvonka aj z vnútra. Holé steny, hlinená podlaha, drevené lavice a o čosi menej špinavý stôl, zopár nástrojov, nádob, fliaš – skutočné 2 + 1, dva metre od cesty, meter pod zemou. Postupne sa trúsime z domčeka do okolitej trávy, ktorá je tu zvláštne mäkká, akoby ju pôvodní obyvatelia domčeka starostlivo pestovali. Kým sa estetickejšie založení členovia výpravy fotia v záplave sýtoružových kvietkov v tráve, nikto si ani nevšimne, že sa nám Jožko Blcha zabehol mimo dohľad. Ale že ako sa nám on zabehol. Keď sme si uvedomili, že miesto jeho aktuálneho pobytu nie je známy ani jeho manželke Evke, poňali sme podezření. (Evka, a to už čo je toto? To by sa takej Janke nikdy nemohlo stať, že by ma nechala tak dlho bez dohľadu.) Chvíľu sme sa len tak ponevierali po okolitých lávových poliach, ale s rastúcim počtom minút ubehnutých od Jožkovho zmiznutia rástla i nervozita. Keby to tu bola aspoň taká normálna púšť, kde by podľa zčereného piesku bolo možné aspoň tušiť smer, ktorým sa stratená osoba vybrala, ale na pomerne pevnom povrchu lávových plátov sa nedalo ani tušiť, či sa Jožko vybral doprava alebo doľava, alebo či ho uniesol nejaký divý sob. Ak sa teraz rozhodneme organizovať záchrannú akciu, a rozbehneme sa každý iným smerom, bolo by to aj tak, ako hľadať blchu (nemá tam byť v tomto prípade veľké „B“?) v kožuchu bernardína, a roztratia sa aj ostatní. No nič, tak ideme proste k autu na parkovisku a budeme dúfať, že Blcha nájde cestu späť. Po dvoch poradách spolujazdcov, jednom 400 gramovom Toblerone a štyroch nervóznych okruhoch peši okolo kempu (a niekoľkých márnych pokusoch o telefonát) sa ale nezdá, že by sa Jožkovi žiadalo absolvovať s nami aj zvyšok cesty. Keď už je situácia skutočne hustá, rozhoduje sa manželka Evka, že si tu Jožka nenechá a ľahkým joggingovým tempom sa vyberá smerom, kde by sa podľa jej ženskej intuície mohol nachádzať jej zabehnutý manžel. Do dnes nám nie je známe, kde bol Blcha zalezený, ale je nám jasné že v geocashingu je Evka asi preborník, pretože o slabú štvrťhodinku spoločne poskakujú po kameňoch - smer parkovisko. Nabudúce, keď budeš chcieť objavovať nejaké diery v láve, vezmi si plííííz mobil, lebo ťa tu druhýkrát necháme. (Tak a teraz neviem, či to je vyhrážka alebo prísľub. Lebo ak prísľub, nabudúce si mobil nevezmem ani ja. Ja Island milujem a viem si to tu celkom dobre na nejaký čas predstaviť. A ako ťa poznám, mať tu nášho Bajta, tiež si dáš povedať...)



Sme teda v komplet zostave a mali by sme sa konečne pohnúť z miesta. Desať kilometrov na sever, dvadsaťpäť na východ a potom po západnom okraji ľadovca Langjokull už len na juh. (K lávovým jaskyniam, ktoré sme minulý rok nevideli a cez Studenú dolinu k Parlamentnej lúke a zemskej trhline.) Marián je ale stále presvedčený, že by sme sa mali vrátiť a skúsiť zdolať tú na včera plánovanú náročnú trasu a zdá sa, že sa tejto ambície nemieni vzdať. Zdôvodnenia typu nebudeme predsa dva dni za sebou jazdiť tým istým údolím s takými istými výhľadmi nezaberajú, takže sa k slovu dostáva Romanova strohá racionalita. (Kniha hovorí, že táto cesta trvá tak trinásť hodín. Ak aj budeme predpokladať, že máme fakt šťastie na dobré počasie a rieky v brodoch budú mať nízke hladiny, môžeme predpokladať že by nám to trvalo tak desať hodín. Stav paliva v nádrži nám ale možno vystačí tak na niečo viac ako polovicu tohto času a bandasky máme prázdne. Po celej trase sa nenachádza ani jedna čerpacia stanica takže touto cestou nie len že nechceme ísť, ale ani to nie je reálne.) Marián sa zjavne s výraznou nevôľou zmieri s rozhodnutím a hundrajúc si popod zamračené obočie nás neochotne nasleduje ďalej po ceste F35. Hľadáme odbočku na nečíslovanú cestu, ktorá by sa po severnom oblúku okolo ľadovca mala napojiť na cestu F578. Nenápadná odbočka rozoznateľná len podľa žltých vytyčovacích palíc nás neisto odvádza na východ a my sa pohupujeme po sotva viditeľne vyjazdených koľajách v hline prekladanej hrubými kameňmi . Krajina sa z tmavej, takmer čiernej púšte z jemnej lávovej šutoliny mení na hnedú akoby ílovou hlinou pokrytú oblasť. Na dotyk je to ale len ináč zvetraná vyvretá hornina s nepochybne iným zložením. Éterom vysielačiek sa nesie napäté ticho, pretože Marián je ešte stále viac ako nespokojný s tým, že sme neschválili zmenu trasy podľa jeho návrhu. Táto cesta mu pripomína poľné cesty u nás, a na to on predsa na Island neprišiel, aby sa vozil po poľných cestách. Lenže my sme sem zase neprišli autá utopiť ani rozbiť, a fakt nemáme dosť paliva. Nie je ale vhodná situácia na vysvetľovanie, tak si dáme ticho vo vysielačke hlasnejšie, aby sme náhodou neprepásli nejakú dôležitú časť, a pomaly postupujeme. (V spätnom zrkadle vidím, ako si Majo občas skráti cestu priamo cez terénne nerovnosti, mimo vyjazdenú stopu. Snáď si tým aspoň trochu vyventiluje hnev.)
Zdanlivo mäkký hlinený povrch cesty postupne ustupuje kamennému podkladu, v ktorom je cesta sotva viditeľná a opäť sa musíme orientovať iba podľa žltých vytyčovacích tyčiek, ktoré sú ale v tomto hnedom podklade niekedy pomerne ťažko viditeľné. Cesta sa prepletá pomedzi stuhnuté lávové duny, popraskané v dôsledku vplyvov podnebia akoby ich poprekrajoval obrovský ostrý nôž. Nasleduje oblasť kde vriaca láva tiekla zjavne v plytšej vrstve, alebo bola možno redšia, pretože jej povrch sa drží akoby v jednej hladine, ktorá je zvrásnená množstvom malých plytkých vlniek, ako keď pokojnú hladinu jazera sčerí ostrý vietor. Celkom pekné miesto na krátku prestávku. Treba očistiť predné sklá. Pretože prach z cesty sa usadil na okrajoch, kam stierače nedočiahnu a tie čmuhy nám kazia fotky. Druhá posádka sa po chvíľke dostane až k nám a my máme možnosť nenápadne sledovať náladu na ich palube. Zdá sa, že Majo sa už mračí o čosi menej a baby vyzerajú byť docela vysmiate. No bodaj by nie, keď už stiahli polovicu fľaše hruškovice!!!

Po krátkej prestávke pokračujeme po kamennej ceste okolo veľkej lávovej výdute ďalej a kreslíme oblúk okolo severného cípu ľadovca Langjokull. Po asi dva a pol hodinách zdolávania lávového povrchu rôznych foriem, konzistencií a hustoty sa zrazu v diaľke pred nami niečo mihne. Nissan Patrol sa v celej svojej zablatenej a zaprášenej kráse vynorí spoza kopca stuhnutej lávovej vlny a jeho posádka na nás vytriešťa oči rovnako udivene ako my na nich. Sú to Nóri, a na tejto ceste sú už viac ako štyri hodiny a za celú tú dobu sme my prvé autá, na ktoré tu narazili. Vo veselom rozhovore a zodpovedaní otázok Where are you from? a Is this road difficult? dostávame odpoveď, ktorej v tomto momente nie celkom rozumieme. Cesta vraj nie je ťažká, ale niekedy je treba postupovať skutočne veľmi pomaly. Ale veď má celkom terénne vyzerajúceho nissana, so, what’s the problem? (4 hodiny k jaskyniam? A to už prečo? Veď na mape je to len kúsok.) O pár kilometrov sa nám odpoveď na túto otázku začína objasňovať. Doteraz síce kamenný ale pomerne prejazdný povrch cesty sa zrazu začína hrčiť a hrboľatieť, až zrazu zisťujeme, že naše širokorozchodné hummre sú akosi širšie, než sú koľaje cesty, ktoré skôr tušíme než vidíme a aj tie sú lemované nebezpečne trčiacimi balvanmi, ktoré zákerne vyčnievajú do línie prejazdu a škodoradostne sľubujú poškodenie čohokoľvek, čo bude v ich dosahu. (Normálne až na nich vidieť, ako sa chystajú dodriapať nám tie nepoistené časti našich áut.) Rýchlosťou závodného slimáka sa opatrne plazíme závalom kameňov a snažíme sa vodičom nájsť čo najbezpečnejšiu trasu, aj keď slovo bezpečná trasa je v tomto prípade nebezpečne ďaleko od toho, čo sme vlastne chceli nájsť. Vodiči kvôli masívnym predným kapotám nemajú šancu riadiť sa vlastnou orientáciou v nepríjemne členitom teréne, nuž sú odkázaní na presné čítanie najjemnejších nuansí humanoidného navigačného systému pozostávajúceho z hlúčika poskakujúcich spolucestujúcich a všetkých palcov doprava, doľava, grimás na tvárach očakávajúcich tupý úder kovu o kameň, výdychov úľavy, keď sa podarilo vyhnúť sa kontaktu o posledný centimeter a zase sa krčiace nosy a čelá pri posudzovaní prejazdnosti ďalšieho úseku kamenného zosuvu.



(Aj Marian je už konečne zase v pohode, tento úsek sa mu asi páči rovnako ako aj mne. Preštrikovávať túto opachu pomedzi veľké balvany a naviac po veľmi kľukatej cestičke sa dá len s maximálnou opatrnosťou, veľmi pomaly a mnohokrát aj na niekoľko pokusov. Lenže v mieste, kde sa teraz nachádzame to asi nepôjde tak ľahko ako doteraz, ani pri najväčšej snahe. Okolitý terén je nahusto pokrytý veľkými balvanmi a cestička vedie síce pomedzi ne, ale H2 tadiaľ určite neprepchám. Toto bude vážny oriešok. Všetci ľudia pred autom doteraz niečo ukazovali, aj keď mnohokrát každý niečo iné, ale teraz sa výnimočne zhodujú v rovnako bezradnom výraze. Naspäť je cesta nemožná, niečo musíme vymyslieť. Prebehnem pohľadom prístrojku. 4x4 s redukciou zapnuté, uzávierka zatvorená, nejaký ďalší terénny podporný systém zapnutý, tu už viac nezmôžem. Tak už len malý kúsok cúvnem a namierim pravé predné koleso priamo oproti balvanu. Jeej, ďalšia zhoda výrazov – tentokrát prekvapené až vydesené. Tu už nie je čo riešiť. Pridávam jemne, ale nekompromisne plyn a nútim humríka vyložiť predné koleso na skalu. Je tam. Tváre už nevidím, sú schované niekde hlboko pod zdvihnutým predkom auta. Ak je môj odhad správny a teraz zatočím vľavo, položím na kameň nášľap, šuchnem sa po ňom a opatrne kameň prebehnem aj zadným kolesom bez rizika poškodenia pneumatiky alebo disku. Idem na to. Prsty zaťaté do volantu a jemňúčko povoľujem brzdu. Hummer na automate okamžite reaguje a... Jeeeb... Fuj to bola šupa. Ale funguje to ako som predpokladal. Chvíľa škrípania kovu o kameň a nasleduje zadné koleso, ktoré za skalou jemne dosadá na cestu. Hm, podľa aktuálneho výrazu v Jankinej tvári súdim, že aj ona tú šupu počula. Idem aj ja teda von zrevidovať napáchané škody. Čože??? Tá chrómová paráda to nejakým zázrakom vydržala. Len celý nepoškodený nášľap je na ohnutých úchytoch posunutý asi 10 cm dozadu. To je skutočne najmenej, len na to nesmieme zabudnúť pred odovzdaním auta a s pomocou lana a druhého auta ho vrátime späť na pôvodné miesto. Teraz to nemá zmysel riešiť, veď koľko takýchto situácií ešte môže nastať?)

Len dievčatám z Mariánovej posádky hrboľatý povrch nerobí žiadne problémy a neprekážal im v tom, aby sa mimoriadne akčne povyťahovali von z auta cez zadné okienka a sedia tam ako jazdci na býkoch natriasajúc sa z boka na bok s jednou rukou balansujúcou nad hlavou a druhou rukou pevne zaťatou v lyžine na streche H trojky. Nálada v Mariánovej posádke vďaka klesajúcej hladine vo fľaši hruškovice utešene stúpla a zdá sa, že ani Marian už nie je taký namosúrený. Super, to sme fakt radi. Pomaly oživujeme vysielačkové rozhovory a hneď je nám veselšie. Robinovi je ale v našej posádke zjavne málo veselo, pretože nás bez dlhého prehovárania mení za krátkodobý ozdravný pobyt v bujarej spoločnosti H3. Robino, ale alkohol je zdravý iba v malých množstvách!!! (To si pletieš. Prospešný je vraj v malých dávkach v akomkoľvek množstve...) Po ukončení výmenného pobytu sa nám asi po pol hodinke Robino vracia výrazne veselší a nám je jasné, že hruškovica sa dnes istotne nedožije konca dňa.
Charakter krajiny sa opäť postupne mení a protivné veľké kamene prechádzajú do zvláštne plochého povrchu tvoreného akoby obkladovým štiepaným kameňom. Prichádzame na miesto, kde sa nemôžeme nezastaviť. Okolo všetkých ciest sú kde tu postavení kamenní wardi, navŕšené kopy kamenia, ktoré vyzerajú ako tajomné postavy strážiace cesty, nad ktorými trónia. Na tomto mieste je týchto wardov postavených aspoň dvadsať, takže buď je to miesto, ktoré je totálne bezpečné, pretože ho dozoruje toľko strážcov, alebo je to miesto tak strašne nebezpečné, že tu musia všetci títo wardi stáť a aj tak ich nie je dosť. Ideme sa teda presvedčiť, ako sa veci s touto kamennou lúkou majú a zdá sa, že je všetko úplne v poriadku. Aj keď poskáčeme tu a aj keď odbehneme hentam. Ako nás tam previeva chladivý vietor od ľadovca, chytí Jožka náhly záchvat pracovného zápalu a už aj znáša ploché kusy kamenia na prvú vrstvu, druhú vrstvu.... Aký super nápad, postavíme si tu aj my svojho warda, niečo, čo tu po nás skutočne ostane. Niektorí nosia, niektorí ukladajú a niektorí poctivo zabezpečujú fotografickú a filmovú dokumentáciu (lenivci) , takže o chvíľu už na kamennej pláni stojí ďalšia tajomná kamenná veža siahajúca mi niečo vyše pása a keď na ňu postavíme ešte jeden kamenný plát takto na výšku, tak mi už siaha takmer po plecia. Spokojní so svojím budovateľským počinom sa pofotíme z každej strany jednotlivo aj skupinovo a potom sa kolektívne poberieme ďalej. (Samozrejme všetci, ale bez nášho slovenského warda. Ostáva nás tu čakať do ďalšej expedície, na ktorej ho isto prídeme pozrieť.)



Ploché kamene sa po pár kilometroch stratia v prašnej krajine a my okolo seba vírime oblaky jemnej horniny cez ktoré takmer nevidíme vjazd do brodu v rieke. Aj keď voda nie je hlboká, je tento prejazdík príjemným spestrením cesty na ktorej sme už asi spoznali všetky formy a tvary kameňov. Prach usadený na autách sa po kontakte s vodou zmení na lepkavú tečúcu tenkú vrstvu blata a nám je zrazu jasné, kde ten Nissan prišiel k takému cool stajlingu. Okolie prašnej cesty je čoraz zelenšie, púšť sa mení na niečo ako náznak oázy, takže asi sa blížime k jazernej oblasti Árnarvatn. Za horizontom sa skutočne cesta zvažuje k niekoľkým jazierkam, ktoré vyzerajú, ako by sa malými kaskádami prelievali jedno do druhého . Okolie je porastené čerstvo zelenou trávou, ktorú zjavne ešte nestihli spásť žiadne ovečky a ani turisti, ktorí sa tu v skupinkách povaľujú a užívajú si slniečko a absolútny kľud tohto miesta. Vrčiace motory našich H-áčok sa úplne vymykajú pokojnej atmosfére a pohľady oddychujúcich pešiakov sú dostatočne veľavravné, takže odstavíme autá len tak v strede cesty a ideme sa chvíľku len tak bez itinerára poprechádzať. Táto oblasť je obľúbenou destináciou pre rybárov, a niekoľko ich tu aj teraz postáva na brehoch jazierok a ladne sa oháňajú prútmi udíc s perleťovo sa lesknúcimi tenučkými vlascami. Asi by sa so svojimi úlovkami nepodelili, takže nebudeme čakať, či niečo chytia.



Cesta sa postupne zahrýza do lávovej planiny a o chvíľu sa prepletáme zákrutami, ktoré sú takmer tri štvrte metra pod úrovňou okolitého terénu. Bolo by veľmi zaujímavé, keby sme tu v protismere stretli nejaké auto, pretože si neviem predstaviť, ako by sme sa tu obchádzali. Cesta je sotva dosť široká na to, aby sme tu dokázali bezpečne manévrovať s našimi ozrutami a asi by sme sa tu nedokázali vyhnúť ani skútru. (Tak tu ja veru rozhodne necúvam, ani keby som mal to oprotiidúce auto preskákať. Alebo v prípade artictracku skôr podbehnúť.) Spomenuli sme si ale na pasáž z nášho knižného sprievodcu, v ktorej sa písalo, že na tejto ceste si môžeme byť istí, že aj pol dňa nestretneme žiadne iné auto. Odhad bol pomerne presný, pretože najbližšie vozidlo stretáme až na brehu ďalšej rieky, ktorú je potrebné prebrodiť, a vlastne to ani nie je vozidlo ale žltý minibager, ktorý tu asi zabudla nejaká mimoislandská civilizácia, lebo na tunajšie pomery je až príliš žiarivo žltý a to je istotne v rozpore s nesmelými farbami okolitej prírody. Brod je pomerne široký ale vody je tak akurát po podbehy a dno nie je príliš balvanisté, takže prejazd na druhý breh je bezpečný. (A trochu rýchlejší, lebo nezaškodí raz za čas zmyť ten usadený prach.)

Lávové polia na sever a západ od ľadovca Eiriksjokull sú niekoko tisíc rokov staré a na prvý pohľad je vidieť, že táto hornina bola vyvrhnutá na svetlo sveta omnoho skôr ako lávové polia, cez ktoré sme doteraz prechádzali. Vlny lávy, ktoré sa kedysi strašne dávno žeravo vzdúvali a postupne tuhli v chladnom severskom vzduchu sú dnes pokryté hrubou vrstvou machu skôr strieborno sivej než zelenej farby, ktorý vyzerá ako antialergický vankúš natrasený na obrovskej posteli. Ešte to ani nedopoviem vo vysielačke a už vybiehame z áut a vrháme sa do mäkkej periny. Čo keby sme tu ostali spať? Je to tu také mäkučké, až mám pocit, že tu niekde istotne nájdeme zajačika azuritka. Chvíľku sa tu vyvaľujeme a užívame si nesmelo hrejúce slnko, ale chladný vietor nemá veľa pochopenia pre opaľovanie a my máme pred sebou aj tak ešte kus cesty. Hladina v nádržiach nám pri niekoľkohodinovom prejazde kamennými poliami povážlivo klesla, a Mariánova H2 začína pociťovať skutočnú ropnú krízu. (Už nejakú dobu Majo hlási, že jazdí len na benzínový smrad. Náš palivomer je vďaka núdzovému dotankovaniu o niečo optimistickejší a tak si s Majovým palivovým stresom nelámeme hlavu. Veď keď bude zle, potiahneme ho k najbližšej pumpe. Teda pevne verím, že nejaká najbližšia už čoskoro bude.) Bolo by na čase, aby sme našli nejakú čerpačku, ale podľa mapy by sa najbližšia mala nachádzať v mestečku Húsafell a to máme ešte cez dvadsať kilometrov. Tak ľahkú nohu na plyne a poďme ďalej. Po ceste by sme ale ešte mali nájsť lávové jaskyne Surtshellir a Stefanshellir.



Smerovníky pri ceste označujú, ktorým smerom sa treba vydať, ale vyzerá to na pešiu prechádzku, takže autá tu odparkujeme, navešiame na seba foťáky a kamery, tí prezieravejší pohľadajú v batožine baterky a vykročíme hľadať dieru v zemi. (A to fakt peši??? To čo ste si na mňa nachystali??? To je podraz!!!) Je fascinujúce, ako jednoducho je možné na Islande vytýčiť akúkoľvek cestu – zopár paličiek zatlčených do zeme každých sto metrov a presne viete, odkiaľ, kadiaľ a kam sa máte pohybovať. A ešte jedna vec je na Islande fascinujúca – choďte, kam chcete, nikto vám v ničom nebráni, žiadne zábradlia, žiadne povrazy alebo obmedzenia, žiadne vstupné. Všade idete na vlastné nebezpečenstvo ale nikto vás vo vašom objavovaní neobmedzuje, pokiaľ tým neohrozujete prírodu alebo niekoho iného. Bez čakania vo fronte na lístky alebo sprievodcu si po zosypaných lávových balvanoch zostupujeme do prvej časti lávovej jaskyne. Je to vlastne akýsi tunel jednou stranou do neho vstúpime a o niekoľko desiatok metrov sa z neho môžeme dostať do átriového priestoru, zaliateho slnkom, ktorý ďalej pokračuje do ďalšej čiernej lávovej jaskyne, ale jej koniec už nevidíme. (Ako hovoríš – môžeme. Ale nemusíme. Myslím že tam dole budeme prd vidieť a nebudeme vôbec vedieť, kam šliapeme. Ešte že patrím k tým prezieravým, čo sa vyzbrojili aspoň čelovkou. Ale tak dobre, nenechám vás v štychu, posvietim aj vám. Poďme...) Prvá časť jaskyne – tunel – je tmavý a vlhký, na niektorých miestach po dne tečie voda, ktorá z časti odkvapkáva zo stropu jaskyne a z časti asi odniekiaľ vyviera, takže sa musíme po čiernych balvanoch pohybovať veľmi opatrne, pretože baterky nemáme všetci, svetla je čím ďalej tým menej a povrch je nepríjemne klzký a zradný. Na niektorých miestach sa pohybujeme už skôr po hmate než podľa zraku, pretože pohľad do svetla na konci tunela je oslepujúci a berie nám aj poslednú schopnosť rozlíšiť nejaké obrysy v reálnom priestore. Vyskúšam si posvietiť mobilom, ale displej len tak sliepňa do tmy a osvetľuje tak maximálne prsty na rukách. Pomaly sa trúsime až do slnečného átria medzi dvomi časťami jaskyne. Po prekonaní tmavej časti je príjemné postáť chvíľu len tak vo svetle a užívať si čierno-sivo-bordové odtiene kamenných stien okolo nás. Druhá časť lávovej jaskyne vyzerá byť podstatne hlbšia a akási nekonečná, a tak len stojíme na okraji klesajúceho závalu kameňov a hľadíme pred seba. Ísť či neísť, to je otázka. Niektorí členovia našej výpravy nepociťovali potrebu kolektívne zodpovedať túto takmer hamletovskú otázku a stratili sa v akejsi čudnej tmavej zákrute akoby na poschodí jaskyne. No paráda, zase nám zmizol Jozef Blcha, ale tento krát sú s ním aj Marián a Janka Zvěřinovci.



Ako tak stojíme na okraji jaskyne a dohadujeme sa, ako dlho musí byť človek na Islande stratený v jaskyni, aby bolo možné vyhlásiť po ňom policajné pátranie, preskáče okolo nás muž nedefinovateľného veku s dôkladne zadefinovanou speleologickou výbavou. Domorodec je bezpochyby zvyknutý na slabo vybavených turistov, lebo si nás zbežne premeria a skackajúc dole po kameňoch nám odporučí, že ak nemáme poriadne svetlo, aby sme tam ani nešli, lebo je tam tma ako v čiernej diere. (To „ako“ je tu úplne zbytočné. To je skutočná čierna diera a vôbec netušíme ako dlhá a kde a či vôbec zase vylezie. Vraj sú tu pod zemou celé kilometre chodieb.) Ideme sa teda pomotať aspoň v tých častiach, kam dopadá aspoň trošku svetla. Po rímse nad čiernou dierou sa dá dostať do zvláštnych oblých tunelov, ktoré boli asi vytvorené vzduchovo kapsou vo valiacej sa horúcej lávovej mase. Na dne tunela vidieť červenú stuhnutú hmotu, ktorá je výrazne inej farby, ako steny tunela. Asi to bola nejaká iná hornina, ktorá sa tu zmiešala s lávou a roztavila sa na tekutú hmotu a zase stuhla. Celkom jasne je vidieť, pokiaľ až táto červená hmota pritiekla a kde jej posledné žeravé vlnky stuhli vo vlnitej kresbe ako nagélované kučery. Geológiu som v škole dosť neznášala, ale takto naživo to všetko vyzerá strašne fascinujúco. Škoda, že nemáme poriadne lampáše, tieto tunely ale aj celá jaskyňa by istotne stáli za preskúmanie, ale keď to nejde, tak to nejde. Bez svetla by sme asi dopadli ako tí traja, čo nám už zmizli. Raz ich kostrové pozostatky možno objaví nejaký speleológ. Moja predpoveď našťastie nebola správna, pretože zmiznutú skupinku nachádzame vo vedľajšom tuneli, ako sa snaží odfotiť lesklé útvary na strope. Neviem ako vy, ale ja sa tu začínam fakt dosť báť, takže otočka a ideme hľadať svetlo na konci tunela, alebo v tomto prípade skôr na jeho začiatku. Kde je zase ten Blcha??? Mňa z neho švihne. Ledva sme ho vylovili z útrob jaskyne, už aj skacká po zubatých okrajoch stien átria a šplhá sa na povrch. Nie je niekto v jeho rodine kamzík??? Asi áno, lebo už je hore a híka tam od radosti. No dobre, tak Jožko dnes asi vyhrá súťaž o najbláznivejší nápad, pretože sa nikto nechystá nasledovať jeho výkon a pekne pomaly zostupujeme do tmavého tunela, ktorým sa dostaneme späť na otvorené lávové priestranstvo. Ako sa tak hlasno pohoršujeme nad Jožkovým ohrozovaním vlastného života, dvojica mladých ľudí vystupujúca po zosunutých balvanoch nás čistou slovenčinou požiada, aby sme im spravili spoločnú fotku. Teda, kde všade človek nestretne krajana... Tak sa teda držte a my ideme ďalej. Viac podľa reverznej pamäte ako podľa zraku sa prederieme vlhkým kamenným zosuvom a vydriapeme sa z jaskyne na čerstvý vzduch. Bolo to pekné, ale jeden klaustrofobický zážitok na deň mi úplne stačí a aj keď by sa tu v okolí mali nachádzať ešte dve podobné jaskyne, rozhodneme sa, že sa posunieme ďalej.

Posádke H3začína vrásky na čele spôsobovať ručička palivomera, ktorá zaryto leží na nulovej pozícii a neveští nič pozitívne. Podľa Mariánovej mapy, ktorú kúpil ešte na Slovensku by sa najbližšia pumpa mala nahádzať asi 15 kilometrov odtiaľto v mestečku Húsafell, ale ja si z minulého roka žiadnu takú čerpačku nepamätám, myslím, že sa potrebujeme dostať až do mesta Reykholt. (Naviac, Marianova mapa nás presviedčala aj o čerpačke v Pohorí čarodejníc a tiež pri horúcich prameňoch. Teraz má šancu vylepšiť si renomé.) V hotelíku v tomto meste sme spali minulý rok a ak ma pamäť neklame, na konci mesta určite čerpacia stanica bola. Plán je teda takýto: ideme ďalej a uvidíme, pokiaľ sa až spolu dostaneme. Vo výbave máme aj bandasky, takže ideme, pokiaľ to pôjde, a keď Htrojke vyschne nádrž, zahájime záchrannú akciu a donesieme palivo v bandaske. (Alebo potiahneme...) Pamäť ma ako obvykle nesklamala a v Húsafelli sme okrem termálneho kúpaliska, chatiek v kempe a golfového greenu nenašli nič, čo by stálo za povšimnutie, musíme ísť teda až do Reykholtu. (Myslím, že Marianova mapa to už má zrátané. Tri krát a dosť!!!) Neviem, akou ľahkou nohou sa Marián maznal s plynovým pedálom jeho H3, ale k tankovaciemu stojanu v Reykholte sa dostal so všetkou dôstojnosťou. Po celom dni v drsnej veternej krajine bez možnosti rozložiť si oheň, alebo aspoň zapáliť si plamienok na plynovom kempovom horáku a uvariť si aspoň instantnú polievku, vyzeral bufet na čerpacej stanici lákavejšie ako štvorhviezdičková reštaurácia. Miestna verzia hotdogu chutí lepšie ako kurací vývar a tak s jedným v každej ruke posedávame na slniečku pred sklenenou búdou a užívame si každé sústo. Na záver káva a trochu whisky z vlastných zásob a hneď je deň krajší.



Keď sme už museli prejsť až do Reykholtu, kadiaľ pôjdeme ďalej? Pôvodne bol plánovaný prejazd cez Kaldidalur – Studená dolina, po západnom okraji ľadovca Langjokull po ceste F550, ale to by sme sa museli kus cesty vrátiť zase až k mestečku Husafell. Keď sa teraz pozerám do mapy, môžeme kľudne pokračovať aj po tejto ceste číslo 50 ďalej a napojíme sa na cestu F52, ktorá nás tiež dovedie až do cieľa dnešného dňa, na parlamentnú lúčku þingvallir pri jazere þingvallavatn. (Akože kade? Kaldidalur bol minulý rok ešte zatvorený, tak tento rok si ho predsa nenecháme ujsť. Či? Keď si ale spomenieme na Marianovu zlú náladu z rána, radšej sa ho pekne demokraticky opýtajme a rozhodneme sa aj tak po svojom. Našťastie sa tento krát zhodneme, takže všetci sú spokojní.) Druhá alternatíva by ale zahŕňala ešte niekoľko desiatok kilometrov p o asfaltke, a na to, zdá sa, nikto z nás nemá chuť a tak sa vraciame na križovatku s cestou F550, ktorá nás zavedie do Studenej doliny. Táto cesta nazývaná Kaldadalsvegur v podstate nie je nijak výnimočná svojou náročnosťou ale skôr tým že je to historicky významná cesta, ktorou každoročne prechádzali predstavitelia severských kmeňov na zasadanie prvého parlamentu (Altingu) v histórii Európy. Užívali sme si pocit, že cesta, ktorú práve brázdime tu bola už pred 1000 rokmi a možno v úplne rovnakej podobe ako teraz, pretože ako všetky vnútrozemské cesty aj táto cesta nemá žiaden asfaltový povrch a nie je nijako technologicky spevňovaná. Je to stále ten istý tisícročný lávový štrk, ktorý nám odskakuje od kolies a z ktorého autá zdvíhajú kúdole hustého prachu.



(Možno tu táto cesta pred 1000 rokmi bola, ale asi sa po nej severania nepreháňali na Hummeroch rýchlosťou cez 100km/h. V H3 sa zmenil šofér. Za volantom je Jožko a zjavne si to užíva a máme čo robiť, aby sme mu stíhali. Povrch cesty je síce štrkový, ale rovný a vyššia rýchlosť nerobí žiadny problém, okrem mračna prachu, ktoré nám sťažuje orientáciu v tejto rýchlosti. Necháme si väčší odstup kým trochu sadne prach a je to v poriadku. Ideme stále rovno, nemajú kde zablúdiť, ani bez našej navigácie.) Prechádzame tesne povedľa kopcov, na ktorých tróni obrovský ľadovec a vyplazuje jazyky do doliny takže vzduch je tu citeľne chladnejší a vietor prenikavejší tak si len nakrátko užívame pohľady na okolitú krajinu so zvláštnymi tvarmi tmavých kopcov, v ktorých sú akoby omylom zasadené dva úplne odlišnej farebnej štruktúry, oranžovo, bielo, okrovo žlté. Asi vyvrenina z iného obdobia, alebo iného zloženia alebo... No netuším, možno tieto farebné kopčeky slúžia tým ostatným čiernym ako bronzová brošňa, každopádne, sú zaujímavým ozvláštnením a stoja za niekoľko fotiek.

Cesta sa postupne zvažuje až sa na križovatke napojí na horskú cestu F52, ktorá nás dovedie až do cieľa dnešného dňa. Ako zostupujeme nižšie a blížime sa k jazeru, okolie sa začína zelenať a popri ceste sa objavujú plôšky pokryté mäkkúčko vyzerajúcou čerstvo zelenou trávou. Niektoré takéto ostrovčeky sú obsadené stanujúcimi turistami, ale my sa serpentínkami spúšťame až úplne dole k jazeru þingvallavatn. Máme celkom dobrý čas, nie je ešte ani deväť hodín a takto v rozľahlom údolí sa zdá, že slnko je ešte vysoko na oblohe, pretože tu nemá žiadne vyššie kopce, za ktoré by sa schovalo. Poprechádzame sa teda ešte zemskou trhlinou Almanagjá, ktorá oddeľuje európsku a americkú tektonickú dosku. Tak túto trhlinu už asi nikto nezapláta. My istotne nie, lebo jediné domáce práce, ktorým sa ešte dnes budeme venovať bude len varenie čajíka alebo nejakej teplej polievky. Cestou k trhline sme prechádzali okolo kempu, ale Marián sa výrazne zahľadel do malej lúčky hneď pri trhline, ktorá je z jednej strany krásne chránená maličkým ihličnatým lesíkom a tuším je tam aj drevený piknikový stôl s latkovými lavicami. Bez ohľadu na moje námietky sa naše Háčka presúvajú na panensky nedotknutú trávnatú plochu a už sa aj začínajú stavať stany. No, ja neviem, ale na Islande sa nesmie kempovať len tak hocikde. Na kempovanie sú vyhradené kempovacie plochy a oficiálny kemp je tu hneď za zákrutou, takže asi by sme sa tu nemali veľmi rozkladať. (Ak dobre rátam, hrozia tu minimálne dva prúsery. Prvý – niekto príde a vyhodí nás odtiaľto a druhý – Thunderke sa zásadne neodvráva. Toto nedopadne dobre...) Moje námietky sa ale nestretli s pochopením, stany už stoja a na stole sa varí voda na čaj a polievky.



Po ceste sa k nám priblíži tmavé auto, ktoré opatrne zbehne z cesty na odstavnú parkovaciu plochu opodiaľ. Dve osoby v tmavom sa chvíľu pozerajú naším smerom a bez váhania po úzkom bielom štrkovom chodníčku rázne vykročia k nášmu táboru. Tvárime sa, že aha, aká milá návšteva a good evening. Odpoveď na pozdrav z úst miestnych rangerov ale neznie veľmi družne a aj keď upozornenie, že kempovanie na tomto mieste nie je dovolené vyslovia pomerne milo, nemáme odvahu s nimi výraznejšie diskutovať. Platobný terminál na páse jedného zo strážcov je neklamným dôkazom toho, že akýkoľvek odpor by mohol byť patrične ocenený, a tak len poprosíme o strpenie, aby sme si mohli dovariť večeru a jasné, pôjdeme do kempu. (No prosím, prvý prúser je už tu. A to ten menší.) Rangeri majú pochopenie pre hladné žalúdky, ale autá musia zmiznúť na cestu okamžite. A žiadne pokusy, oni si nás prídu skontrolovať. S nevôľou sa teda lúčime s krásnym tichým miestečkom a po vychlípaní čajíkov, instantných polievok a prídelu whisky sa presúvame do pomerne hlučného oficiálneho kempu. Na druhej strane, takéto miesto má aj svoje výhody – udržiavané toalety, tečúca voda (aj keď len studená) a bezplatný prehľad kultúrno spoločenských vzťahov z rôznych kútov sveta. Pomedzi odparkované autá a roztrúsené stany posedávajú hlúčiky ľudí užívajúcich si záver dnešného dňa. Slnko oblieva okolie jasne žltým svetlom a na oblohe sa mraky zbiehajú do zaujímavých útvarov. Aj keď to vyzerá skôr na neskoré popoludnie a telo sa nehlási typickou nočnou únavou, je už takmer polnoc a treba ísť spať. (Druhý prúser stále neprichádza. To sa mi nezdá, Janka je asi už vážne zrelá „do hajan“.) Ja s Romanom si dnes vyskúšame spraviť z H2 spálňu. Poskladáme sedadlá, prekonfigurujeme batožinu a rozložíme spacáky. Už nám tu chýbajú len závesy a nočná lampička. No a ako som zakrátko zisťujem, mne chýba asi 5 centimetrov na dĺžku (Ha! A vraj na dĺžke nezáleží!) a termofór k nohám. (Zakutrem sa až po hlavu do spacáku, zatvorím oči a hlavou mi beží: Hm, ale nie je to také zlé. Aj miesta máme dosť, aj celkom rovno ležíme, ani sem nefúka, aj hluk z vonku je tu menší. Paráda, takto kľudne môžeme spávať aj naďalej.) A v tomto sprostom aute sa ani nedá pritúliť, všetko je tu také tvrdé, niečo ma tlačí pod rebrom a ešte aj pod uchom a potom ešte aj pod ramenom... No nič, dnes to nejako vydržím, ale toto je prvá a posledná noc v aute. Dobrú noc. (Áno drahá... Tak dobrú...)

ked to tak čítam a spomínam, tak sa uisťujem "KUA CHCEM TAM IST ZNOVA DD"

Niekto nám asi pod našu H2 podložil hrášok a ja mám zjavne princeznovský pôvod, pretože som sa celú noc prehadzovala, s otlačeným bokom a primrznutými nohami som skôr trpela než oddychovala a ticho som závidela pokojne spiacemu Romanovi, takže ranný budík na mobile vítam s úľavou. (Mne sa teda spalo celkom fajn a pohodlne. Zaujímavé, že som o 15 cm vyšší ako Janka a ja som mal miesta dosť. Alebo že by práve kvôli tomu mala Janka miesta menej?) S pokrčenými tvárami vyliezame na lúku rozkvitnutú pestrofarebnými stanmi. Vyzerá to, že ani Rišo nemal dobrú noc, lebo je akýsi nachladnutý a nie je mu veľmi do reči. Skúsime teda nad plynovými horáčikmi navariť horúci čaj a zohriať nejaké pečené fazuľky. Najlepším liekom by ale istotne bol riadny pohár hruškovice, ale tá včerajší nájazd posádky H3 neprežila, a tak sa musíme uspokojiť aj s pohárikom whisky. Zahreje a neublíži, ale Rišovi sa príliš neuľavilo. Nuž, ako sám uznáva, jeho extrémne krátky zostrih má len slabé termoregulačné účinky a tak si mal asi na noc na hlavu natiahnuť čiapku. Teraz je nachladnutý ako slon v decembri a my vôbec netušíme, čím sa slony na Islande liečia, tak celkom po slovensky mu nanútime jeden paralen, dva hlty horúceho čaju a tri dobré rady, že nabudúce sa na noc treba lepšie obliecť. (Tuším sú už všetci na nohách a rozvoniava niečo ako raňajky. Asi teda vyleziem aj ja. Od začiatku hlásame že „Itinerár nepustí!“, tak nemôžem teraz ja zdržovať. A taká dobrá fazuľka nikdy nemôže byť zlá, hurá na ňu.)



Hlavným programom dnešného dňa je priblížiť sa čo najviac k sopke Eyjaflallajokull, prípadne sa dostať aj na ňu, ak to pôjde. Za posledný mesiac pred naším odjazdom bola sopka takmer stále v hustej oblačnosti a webkamery, ktoré ju snímali vytrvalo prenášali do sveta veľký sivý nepreniknuteľný mrak, takže si nerobíme veľké nádeje že by sme videli niečo viac. Ale už len pre ten pocit, že sme tam boli, sa k vulkánu istotne priblížime. Slnko žiarivo svieti, vzduch je priezračne čistý a viditeľnosť je taká neuveriteľná, že dymiacu sopku jasne vidíme už od jazera, pri ktorom sme spali. Máme pred sebou ešte takmer sto kilometrov ale pri natiahnutom objektíve celkom jasne vidieť okraje odhryznutej hory, ktorej ľadový vrchol rozmetala erupcia v apríli tohto roku do vzdušného priestoru a letových dráh ponad celú Európu. Obloha je jasno modrá bez mráčika kam až oko dovidí, ale pohnime si, nechce sa mi veriť, že by sme mali také šťastie, že práve dnes sa sopka odkopala spod oblačnej periny. Prechádzame rovinatou krajinou juhu ostrova, míňame farmy s ovečkami a huňatými severskými koníkmi, pozorným pohľadom strážime Eyjafjalu, aby nám niekam neušla a pritom sem tam manévrujeme v premávke. Ideme po hlavnom ťahu R1, pohodlná asfaltka, takže turistov je tu podstatne viac, ako na vnútrozemských cestách (tam neboli takmer žiadni). Nevieme, ako ďaleko a ako vysoko sa k sopke dostaneme a ktorou cestou sa budeme potom uberať ďalej, zastavíme sa teda radšej dotankovať nádrže na pumpe vo Hvolsvöllure. Kým dievčatá s nadšením využili možnosť odskočiť si na civilizované toalety, Marián využíva jedinečnú šancu ľahnúť si so skrutkovačom pod jeho trojkové Háčko a snaží sa nájsť zdroj čudného klepotu od podvozku. Ešteže ho nevidí nikto z požičovne áut. Majo zjavne niečo našiel, lebo spokojne v dlani otŕča kus nejakého kovu, ktorého pôvod si netrúfam určiť a možno je to tak aj lepšie. (Ach títo perfekcionisti. Niečo trochu zaklepká a už to musia ísť hľadať pod auto. To sú veci, čo riešim, až keď odpadávajú. A aj to len v prípade, že sa s tým už nedá ísť ďalej. Ale aj tak by ma celkom zaujímalo, kde našiel ten skrutkovač. Janka – vzorná gazdinka, sa zase chystá umyť okná na našej obývačke. Na H2 to však nie je také jednoduché. Musí sa náročným výstupom cez veľké koleso dostať až na kapotu, aby dočiahla do polovice okna z každej strany. Oceňujem jej obetavosť a keďže sa pri krkolomnom výstupe nie je moc čoho pridržať, s radosťou ju istím zo zeme za riťku.)



Nádrže sú plné, predné okná dočista vyleštené, aby sme nemali na fotkách zbytočné šmuhy, kávička dopitá. Majo deklaruje že nemá v pláne pokračovať v rozoberaní Hummera, môžeme sa teda pohnúť ďalej. Máme pred sebou ešte asi 20 kilometrov po pohodlnej RR1 a tesne pod horským masívom Eyjafjoll by sme mali odbočiť na horskú cestu F249. Tá by nás mala priviesť bližšie k sopke. Už niekoľko kilometrov pred odbočkou sa pohodlná asfaltka mení na zlepenec kratších preasfaltovávaných úsekov a nakoniec asfalt mizne v uvalcovanom štrkovom povrchu, z ktorého v diaľke pred nami stúpajú kúdole zvíreného prachu. Na kvalitnú hlavnú cestu z minulého roka sa nám to nepodobá, ale z RR1 sme určite nikde neodbočili. Znamená to teda, že sme už skutočne blízko pod sopkou a toto je presne tá časť ringroudu, ktorú museli Islanďania rozbagrovať, aby zabránili omnoho väčším škodám, keď sa touto oblasťou valili masy bahna a sopečného popola pri nedávnej erupcii. Až pri pohľade na široké riečisko v ktorom sa ešte stále lesknú prúdy kalnej vody a dĺžku cestného mosta, ktorý musel byť zničený sme si dokázali reálne predstaviť silu hmoty, ktorá sa tadiaľto prednedávnom predierala do oceánu. Už niekoľko týždňov ale vulkanológovia konštatujú, že sopka nevykazuje žiadne známky vulkanickej aktivity, láva zo sopky už (bohužiaľ) nevyteká, takže ani ľadovec na sopke sa netopí tak, ako pred pár týždňami, a aj hladina niekoľkoramennej rieky Markarfljót je už podstatne nižšia. (A čože? Majo ťa navnadil na poriadne brodenie? A teraz ti je ľúte, že nebude kde?) Naša sprievodcovská kniha popisuje na ceste F249 niekoľko brodov a jeden z nich aj pomerne náročný ale dúfame, že sa nám ich podarí pokoriť.

Z kúdolu prachu odbočujeme za mostom doľava. Len pár metrov od odbočky sa nad trávnatou lúkou v žiare slnka neskutočne leskne závoj prskajúcej vody, ktorá zo skalného útesu padá do 60 metrovej hĺbky a priamo pred nami sa triešti na vodný prach. Vodopád Seljalandfoss poskytuje mimoriadny zážitok hlavne tým, že je možné prejsť až za vodnú stenu a pozrieť si ho akoby zozadu. (A tohto fešáka sme prečo minulý rok obišli? Asi preto, že sme ho mali za chrbtom a v spätných zrkadlách ušiel našej pozornosti. A tuším sme už aj dosť ponáhľali. Tento rok snáď stihneme spiatočnú cestu vo väčšom kľude.) Čierne skaly sú síce mokré a klzké a foťáky musíme pozorne schovávať pred vtieravými kvapkami vody hlboko pod bundami, ale za ten zážitok to stojí. Niekoľko prúdov vody šumivo dopadá na hladinu pod nami ako hustá záclona a človek má zrazu chuť roztiahnuť ich, aby aj sem dozadu vpustili trochu svetla. Chlad vanúci z ľadovej vody nám ale nedovolí dlho sa zdržať vodopádu za chrbtom a vyženie nás naspäť na slnkom zaliatu lúku pri ceste. Keby teplomer v aute ešte pred chvíľkou neukazoval 14 stupňov, človek by mal chuť vytiahnuť karimatku a chvíľku sa len tak opaľovať. Pri tejto teplote je ale lepšie ostať v pohybe a kúsok od vodopádu z trávy tryská stĺp vody akoby sa tam prebudil malý gejzírik, tak ho ideme teda objaviť. Niekto tu mal zjavne zmysel pre humor, lebo v tráve pod skalou leží prasknutá hadica a z nej strieka stĺp vody. Nuž, neobjavili sme síce nový gejzír, ale objavili sme Jožka, ktorý sa nám už štandardne hneď po vystúpení z auta stratil. Nuž čo, ak niečo nemôžeš zmeniť, nauč sa s tým žiť . Zase sme kompletní, je teda čas pohnúť sa ďalej.



Štrková cesta sa plazí plochým údolím a my sa plazíme po nej. Zdá sa, že sopka už nie je ďaleko, pretože štrkový povrch cesty postupne mizne pod hrubým nánosom sopečného popola, v ktorom autá ticho svištia a pohupujú sa ako na mäkkej perine. Niekoľkokrát brodíme ramená rozvetvenej rieky, ktoré ale nepredstavujú absolútne žiaden problém pre autá a žiadnu radosť pre našich šoférov. K sopke ideme zjavne správne, pretože sopečný popol pred nami je zvírený od autobusu, ktorý si tu drzo reže zákruty bez úcty k offroadovým ambíciám našej výpravy. Aspoň že má toľko úcty, že pri najbližšom brodíku zatiahne trošku nabok , pretože na úzkej ceste by sme ho inak nemali šancu obehnúť. Ďakujeme, kývame a teraz my prášime, čo sa za nás zmestí. Z kopca napravo stúpa hustý oblak bielej vodnej pary a vytvára klamlivý dojem, že kráter sopky musí byť len pár metrov od nás. Čo by som ja dala za to, keby sopka ešte vybuchovala. Asi by som dala menej, ako bolo potrebné, lebo biely oblak nemení farbu, tvar ani konzistenciu a to je neklamným dôkazom toho, že v útrobách hory vedľa nás sa už žiadne čertovské hry nekonajú. (Čo je v konečnom dôsledku fajn, pretože inak by sme tu ani nemuseli byť. Už si zabudla, ako si posledné mesiace každú chvíľu tŕpla pri internete, že zase za nelieta, ako sa tam, preboha, dostaneme?)



V ďiaľke pred nami, na skalnom útese na ľavom brehu rozľahlého riečišťa, rozoznávame nejakú konštrukciu, ktorá rozhodne nie je prírodným výtvorom. Ale čo to môže byť? Rozhliadam sa po údolí a celé sa mi to tu vidí akési povedomé. No jasné, to hore musí byť tá webkamera, ktorá snímala sopku počas jej erupcií a bola nasmerovaná na hlavný ľadovcový splaz, cez ktorý sa valili najväčšie masy roztopeného snehu, ľadu, vody, bahna a popola. O kúsok ďalej sa dá odbočiť z hlavnej cesty a za malým kopčekom sa pred nami otvára široká strž. Zo skalnatého masívu pred nami až na samé dno strže siahal jazyk ľadovca, ktorý ale ani zďaleka nevyzerá, ako by sme čakali. Dolámaná a zvrásnená, zvláštne pomiesená hmota tmavosivej farby cez ktorú len na niektorých miestach nesmelo prekukuje biela farba, ako keby tam vôbec nepatrila, sa opiera o tmavé dno momentálne suchej rieky. (Skutočne mimoriadne impozantná scenéria, aj keď už bez predchádzajúceho sopečného divadla. Naviac umocnená tým, že sme dlhý čas s úžasom to predstavenie sledovali často v televíznych správach a na Internete.) Keď teraz listujem knižkou o Islande, zdá sa, že na tomto mieste sa ešte prednedávnom nachádzalo ľadovcové jazero Lönid, ktoré zmizlo spolu s masou topiaceho sa ľadu a bahna z priľahlého sopečného masívu. Človeka by priam lákalo rozbehnúť sa dnom strže až k ľadovcu a uloviť tak zopár super fotiek, ale tabuľa pri odbočke upozorňuje, že dlhší pohyb v tomto údolí sa neodporúča, pretože je tu vysoká koncentrácia škodlivých plynov. A keďže ani Jožko nikam nezmizol a vzorne sa drží zvyšku výpravy, asi by sme mali túto výstrahu brať skutočne vážne. Celé okolie je pokryté tmavosivým popolom a slnko nádherne svieti, takže na pocit je tu príjemne teplúčko, až by sme si tu rozložili stoličky na piknik. Mám ale pocit, že sa mi skutočne začína krútiť hlava. A možno si to len nahováram, ale radšej poďme ďalej, kým tu popadáme ako muchy pod biolitom. (Každý tu čosi skúma. Jeden piesok, druhý popol, tretia ľadovec. Vyzeráme tu ako forenzný team C.S.I. na výjazde. Tak viete čo? Kým poodpadáme od tých plynov, navešajme sa pekne všetci na naše háčko, nech sa ešte zdokumentujeme. Áno, aj ty Horácio.
Pri odchode od jazera bez vody späť na cestu, sa v najužšom mieste stretáme s oproti idúcim autobusom. Zastavuje a podľa zásady „väčší pes j**e“ asi čaká, že to vycúvame, aby sme mu uvoľnili cestu. Hahá, to nás nepozná. Zapínam všetky terénne tlačítka v dosahu a nútim Háčko driapať sa sopečným popolom šikmo v svahu. Šofér autobusu ešte chvíľu čaká, či sa mu neprevrátime pod mohutnú nápravu s veľkými kolesami, ale keď vidí, že to Háčka ustoja, prechádza s krútením hlavy okolo nás.)

Koľaje vyjazdené v popole nás vedú ďalej. Na počudovanie sa popri ceste aj po kopcoch okolo čoraz hustejšie objavujú kríky a stromové porasty. Je to pomerne zvláštne, pretože súvislejšie zalesnenie sme tu až dodnes vlastne nevideli. Dostávame sa do oblasti þormsörk – Torov les a Godaland – zem bohov, ktoré sú najlesnatejšou oblasťou Islandu. Brodíme zopár dravejšie vyzerajúcich ramien rieky a chlapi si konečne prídu na trochu nadšených pokrikov do vysielačky. Cestou stretávame zopár peších turistov, zjavne je to obľúbená oblasť aj pre ľudí, ktorí sa tu zakempujú a vyrážajú do okolitých kopcov. Cesta sa kľukatí a o niekoľko kaluží nás privedie na rázcestie, kde jedna cesta smeruje ďalej popod kopce po pravom brehu riečiska a druhá cesta smeruje presne do rieky a ak má človek dostatočnú dávku fantázie a nedostatočný pud sebazáchovy dá sa predpokladať, že niekde cez široké koryto s niekoľkými ramenami ľadovcovej rieky sa dá prebrodiť až na niekoľko sto metrov vzdialený druhý breh. Niekoľko metrov od rázcestia kde sa cesta vnára do vody je pri zatopených kríkoch značka označujúca brod, podľa všetkého jeden z tých náročnejších. Nebolo by na tom nič povšimnutiahodné, keby voda tej značke nesiahala až po výstražný trojuholník na konci kovovej tyče. Aká vysoká je vlastne taká značka? A koľko je tu preboha vody, keď tej značke z vody trčí iba hlava?



Romanovi nie je treba viac otázok a priamo v praxi ide hľadať odpovede. Bez ohľadu na zdesené výkriky zvyšku posádky nasmeruje našu H2 priamo do vody a už sa aj vnára do rozčerenej hladiny. (Tak zatiaľ pištíš len ty, vzadu je kľud.) Asi má pocit, že sme si požičali ponorku, tak to pre istotu skontrolujem. Má ponorka kolesá? Nemá! Tak kam sa s tým do kelu hrnieš? Nevidíš, koľko je tam vody? Chceš nás utopiť? Už aj zastav! Okamžite zastav a cúvaj!!! (Ale kľud, takých brodov som už videl. Zase toľko vody tam nie je. Ale neboj, pôjdem veľmi opatrne a pomaličky.) Ja ti kašlem na to, že ty si myslíš, že tej vody toľko nie je! Môj polohysterický záchvat zjavne nestačí, ale keď sa ku mne pridáva aj Robo s Rišom, Roman cíti vážnosť hustnúcej atmosféry a s nevôľou a patričným komentovaním pomaly vycúval späť na cestu. (Uf, tá hystéria je tuším nákazlivá. Presile hlasov sa už nedá odporovať. A asi by som ani nemal dať najavo, že sa celkom bavím. Nie je nad autentický zážitok plný emócií. Nepochybujem, že o tomto raz vznikne krásna storka.) Vonku prská voda od kolies a vnútri prská celá posádka – spolujazdci preto, že Roman nerešpektoval kolektívny názor a Roman preto, lebo sa chcel dostať až na druhú stranu niekoľko sto metrového riečiska a zjavne už pochopil, že tam sa s nami nedostane. (A bez vás by to už nebolo celkom ono.) V chate na druhom brehu by mala byť aj kronika s fotkami zobrazujúcimi autá, ktoré sa v tejto rieke utopili. Vraj má dokonca na svedomí aj niekoľko ľudských životov. Fakt nemusím vidieť všetko a tento zážitok si ja osobne môžem nechať ujsť. (Ahá, tak tu pramení ten strach. Už chápem. Čo ale nechápem, že Marián už dávno nie je na druhej strane. Stále básni o poriadnych brodoch a teraz nič? Asi tú hystériu cítiť aj mimo nášho auta.) Späť na suchej ceste sa Roman tvári značne nespokojne a ešte sa chvíľu dohadujeme, čo je v takejto situácii správne a čo nie. (Že dohadujeme... Pri dohadovaní by malo byť počuť viac než jeden hlas, nie?) Na druhom brehu sa chystá do vody nejaké auto. Blázon, veď sa utopí. Zdá sa, že nešťastník na druhej strane si nerobí ťažkú hlavu z mojich starostí, a valí pred sebou sčerenú vodu, vnára sa do jám a vynára z nich vo vode a pomaly sa pohupuje smerom k nám. (Asi si nepozrel tú tématickú nástenku, čo si spomínala.) V poslednom koryte sa voda valí pomerne silným prúdom ale zelený fešák prebuble vodou zhruba do pol dverí a pomaly vystupuje z vody priamo pri našej milej takmer utopenej značke. V momente je jasné, že značka vôbec nie je zaplavená ale zjavne ju tu pohodil nejaký ftipálek so zvráteným zmyslom pre humor. Tak, dostal minimálne mňa, musím sa priznať, ale aj tak nemám chuť brodiť sa na druhú stranu, lebo rieka je skutočne veľmi široká a na niektorých miestach aj hlboká a my nemáme šnorchle. („No vidíš!!! Predsa som mal pravdu ja a celý ten cirkus bol úplne zbytočný!!! Čo na to povieš teraz??? Čo???!!!“ – si myslím. Inými slovami a nahlas povedané: „Dobre že sme nešli. Aj tak to bolo dosť hlboké...“)



A na Romana sa aj tak ešte chvíľu hnevám, no asi aj on na mňa, tak si v aute ešte chvíľu môžeme napätie aj krájať, ale po chvíli zakopeme vojnovú sekeru a ideme sa tešiť z ďalšieho brodu. Jednou nohou na lakťovej opierke a druhou nohou zapretou o operadlo sa snažím balansovať do polpása trčiaca zo strešného okna a fotím druhú posádku, ako si razí cestu vodou. Čo tam po otlčených rebrách, za ten záber to stojí...  Ešte pár metrov nás cesta vedie medzi mladým brezovým porastom, ale zdá sa, že cesta tu končí, a ďalej sa dá ísť už len peši. (Čože? Peši? No to určite!) Chvíľku sa ešte snažíme nájsť nejaké skryté pokračovanie aspoň trošku zjazdného terénu, ale kopce tu vyrastajú do výšky a ďalej sa jednoducho nedá. Aj keď s nevôľou, ale musíme sa otočiť. Na lúčke za stromami, v oblasti, ktorá sa volá Godaland sú poodstavované autá a karavany a zdá sa, že o kúštik ďalej stojí v kruhu aj niekoľko chatiek. Vyzerá to, že na kopec nad kempom vedie nejaký chodník, že by cesta k sopke? Smerovník naznačuje že cesta k sopke to asi nie je, ale istotne sa dostaneme o kus vyššie až nad riedky lesík a skúsime sa poobzerať po okolí.