Zobraziť témy bez odpovede | Zobraziť aktívne témy Aktuálny čas je Uto, 22.07.2025, 10:38
Dnes je utorok 22. júla 2025, meniny má Magdaléna a zajtra Olga




Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 61 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2, 3, 4, 5  Ďalší
 Iceland cross-country 2010 by Thunders 
Autor Správa
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Svorne teda všetci vykročíme do strmého kopca a fučíme ako o život. (Všetci? No pekne. Moja manželka si tuším ani nevšimla, že ja ostávam dole pri autách a trápim sa s navigáciou a mapou a hľadám možnú cestu k pažeráku sopky.) Po niekoľkých dňoch presedených v kožených sedačkách je dávka náročného pohybu takmer smrteľným rizikom a tí, čo sa nehanbia, prekonávajú kyslíkový dlh dychčaním v potupných predklonoch, záklonoch a náklonoch, ako keby nám to mohlo pomôcť dostať sa hore s menšou námahou. Nepomáha a napriek dilatovaným zreničkám a od námahy stiahnutým dýchacím trubiciam sa v sypkom povrchu svahu driapeme až na jeho vrchol. Úzky chodník sa náhle končí v plochých balvanoch, ktoré trčia nad prudkou roklinou pod nami. Chumáč čudnej trávy s fialovými kvetinkami tu ticho bojuje o vlastnú existenciu a svišťanie vetra je tu asi jediným zvukom okrem nášho hlasného dýchania. Vysoko nad celým údolím máme úžasný výhľad na všetky strany a pohľad je to absolútne ohromujúci. Už chápem, prečo tejto oblasti Islanďania hovoria Zem Bohov. Zelené kopce pred nami sú istotne koncentrátom všetkej prírody celého Islandu a len ťažko je uveriť tomu, že len pred pár týždňami nad touto krásou besnel zúrivý vulkán roztrhnutý do takmer dvojkilometrového krátera. Len štyri pramene dlhých vodopádov stekajúce z čierneho ľadovca pokrytého sopečným popolom naznačujú, že teplota tam hore je ešte stále vyššia, ako by sa na ľadovú pokrývku patrilo. Nádhera, kvôli tomuto sa istotne oplatilo podstúpiť celý výstup. Ešte zopár kolektívnych fotiek... Ale, kde je Roman? Nevidel ho niekto? Aha, tak podľa toho, čo vidím, keď nazoomujem foťák sa zdá, že Roman nemal v úmysle absolvovať túto fitness vložku a ostal dole v kempe hliadkovať pri autách. (No to si si skoro na mňa spomenula. Ale motá sa tu nejaký miestny týpek, tak sa snažím z útrob pamäti vyloviť pár asi-anglických slov a zisťujem u neho, aké máme možnosti. Super, tak na sopku sa dá až ku kráteru. Peši? A 6 hodín len tam? Ani náhodou. Autom sa nedá? Tuším sa pýta akým, tak hrdo kývnem hlavou na náš vozový minipark. Čo sa kua rehoceš? Prečo sa nedá? Cez ľadovec? No dobre, tak arctic truck to fakt nie je, ale aj tak si ma nasral... Thanx, bye...)

Obrázok Obrázok Obrázok

Kým sa nám s nasadením života podarilo zostúpiť po sypkom chodníku naspäť na trávnatú lúku, Roman ľahko pokonverzoval ťažko lámanou angličtinou s miestnym rangerom a nemilosrdne na nás vysypal informáciu, že na sopku sa asi nedostaneme. Autom by sa tam hore dalo, jedine ak by sme mali arctictrucky a my sme si nezbalili ani tie traky, nie to ešte arktiky, a pešo by to bolo tak šesť hodín hore a toľko asi aj dole a na to nie sme ani technicky ani časovo vybavení. Ak si uvážim, že ten dvadsať minútový výstup na kopec nad nami ma skoro zabil, celodennú túru do kopcov a po ľadovci by som asi radšej neriskovala. Ale aby sme neobišli úplne naprázdno, cestou späť k hlavnej ceste si ešte do igelitových vreciek škriabeme súhrnne asi tak štyri kilá sopečného popola. Ešte že Islanďania nemajú k sopečnému popolu taký vzťah ako Egypťania k mušliam a na webe hrdo vyhlasujú, že „Naberte si popola, koľko sa vám zapáči, my narobíme ďalší...“ a tak berieme, čo sa do vreciek zmestí. Vážení, ale berte do úvahy, že sa vám môže stať, že prekročíte hmotnostný limit pri spiatočnom lete!!!
Prašnou cestou sa vraciame naspäť na hlavnú cestu popri Seljalandfosse a zvažujeme ďalší postup. Naším dnešným cieľom je oblasť termálnych prameňov Landmannalaugar a radi by sme sa tam dostali po ceste F210 okolo severného okraja ľadovca Mýrdalsjokul a užili si terénne horské prejazdy. (Juchúúú...) Predpokladáme ale, že horský terén si vyžiada vyššiu spotrebu, takže je viac ako žiadúce aby sme sa zastavili na najbližšej pumpe a doplnili brušká našich pažravcov. Pôvodne sme tými pažravcami mysleli Háčka, ale keďže už je niečo okolo pol druhej, bolo by už načase hodiť niečo aj do vlastného bruška. Výhodou čerpacej stanice vo Hvolsvöllure je, že jej súčasťou je aj reštaurácia s pomerne chutným výberom miestneho fastfoodového jedla. Fast to síce nie je ale za food sa to dá v pohode považovať, takže po takmer hodinovej prestávke sme všetci sýti a gurmáni si nesú do áut plastové hrnčeky s na kávu sa podobajúcou tekutinou. Pri reštaurácii sú odparkované dva české VW Transporter s ambicióznymi nápismi Transpedicia Island 2010. Sú to českí bratia, ktorí prišli na ostrov trajektom do Seydisfjorduru a už 10 dní brázdia cesty Islandu. Charakter ich vozidiel a vzor na pneumatikách nenaznačuje, že by mali offroadové ambície, takže v rýchlosti skonzultujeme ich objavy s našimi plánmi, ale veľa priesečníkov tam nevidíme a tak si zamávame a ideme ďalej objavovať.

Obrázok Obrázok Obrázok

Z cesty 261 by sme mali po necelých 10 kilometroch odbočiť doľava na neznačenú spojnicu s cestou F210. Pozorne upierame všetky oči striedavo do navigácie, do mapy, pred seba a aj za seba, ale nikde žiaden poriadny smerovník. Navigácia ale hovorí, že odbočku sme už minuli. Keďže mapa nehovorí nič, skúsime sa otočiť a vrátime sa na jedinú úzku kamenistú cestičku, ktorá odbočuje doľava. (Vzhľadom na malú hustotu ciest na Islande je veľkou výhodou, že každý omyl je s pomocou navigácie veľmi rýchlo a ľahko odhaliteľný. A väčšinou nasleduje údiv nad tým, ako môže vyzerať cesta.) Vyzerá síce skôr ako cestička na miestnu farmu, ale tak skúsime. Zvetraný, rozdrolený asfalt sa za zákrutou mení na pomerne seriózny hrubozrnný asfaltový povrch, po ktorom sa dá celkom slušne uháňať. Trávnaté úbočia s riedkymi stromčekmi sme nechali v odraze spätných zrkadiel a krajina zase naberá charakter hnedo-červenej kamennej pustatiny. Na križovatke, kde sa nečíslovaná spojnica napája na cestu F210 popri rieke ženú farmári a asi aj nejakí agroturisti stádo islandských koní. Roztrúsené skupinky zvierat zbiehajú k spenenej riečke ale väčšina stáda postáva len tak ledabolo po ceste a kdekade okolo. (To je sila, neuhnú sa ani o krok. Ale tak čo? Boli tu skôr...) Opatrne premanévrujeme pomedzi územčistých párnokopytníkov a bez strát na jednej alebo druhej strane smerujeme na východ. Lávová zvetranina pod kolesami ticho sviští a my uháňame po ceste vedľa rieky, a boli by sme uháňali asi až dodnes, keby sa nám do cesty na zákrute nepostavil jeden provokatívne vyzerajúci kopec so zárezom stôp po kolesách v sypkom povrchu úbočia.

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 07.01.2012, 1:21
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Kto vyslovil čarovnú formulku „Marián, to nedáš!“ necháme na skúmanie historikom, faktom ale ostáva, že po tejto vete bol program na najbližšiu pol hodinu jasný. (Aké skúmanie? Všetci vieme, koho veta to bola. A keď trochu napoviem, že moja nie, tak už moc adeptov na vinníka neostáva...) Preteky v štýle „Kto sa vydriape vyššie“ sa začali, a medzi Romana a Mariána sa v tomto momente mohol postaviť len nejaký miestny ranger, keby tu bol. Keďže po strážcovi prírody nie je široko-ďaleko ani chýru ani slychu, motory na striedačku revú, redukcie redukujú, kolesá sa prehrabávajú v sypkom povrchu, zahrýzajú sa do úbohého svahu a rozrývajú ho v hlbokých koľajách, ktoré tu isto budú svietiť až do najbližšej piesočnej búrky. (Tak mne by to teda samému nenapadlo ani náhodou. To Marián povedal, že „Romčo, si mäkký!“. Má pocit, že keď sa vydriapal o kus vyššie, ako sú viditeľné stopy, že už je majster sveta. Tak to teda nie je. Naša H2 je síce ťažšia a nemá také dobré obutie, ale zato má podstatne silnejší motor a viac zázračných terénnych tlačítok. Cúvnem si na väčší rozbeh, dám motoru pekne napapať a jeeejda, som o celú dĺžku auta nad Marianovými stopami. A to zase nedá Mariánovi a skúša. Našťastie sa už ani pri najlepšej vôli nedokáže dostať tak vysoko ako prvý krát, pretože by sme tam asi súťažili, až kým by sme ten briežok nezošúchali celý do doliny.) Chalani, offroad je na Islande prísne zakázaný!!! Ja sa na to nemôžem pozerať!!! ...ale tak fotiť to hádam môžem, či?...

Obrázok Obrázok Obrázok

Rozľahlým údolím, v ktorom sa kľukatí zvyšok ľadovcovej rieky sa uberáme ďalej po ceste F210. Cesta sa rozdvojuje a dáva možnosť ísť buď hornou alebo dolnou trasou. Obe sa nakoniec zasa stretnú, treba sa ale rozhodnúť, ktorá nám poskytne lepší zážitok. Cez vysielačku konzultujeme výber trasy s Mariánovou posádkou a Mariánova voľba je jednoznačná – ideme spodnou trasou. Nie je dôvod protestovať a Mariánovi dlžíme možnosť voľby. Obchádzame vysoké kusy pórovitej horniny, ktorá zasahuje ďaleko do údolia a je zjavne zvyškom stuhnutého lávového prúdu, ktorý kedysi dávno vytiekol možno práve z neďalekej Hekly.

Obrázok Obrázok Obrázok

Sypká cesta stúpa z riečiska do svahov a strmo sa kľukatí poza obrovské tmavosivé balvany, ktoré akoby oddeľovali púšť od zelenej oázy, pretože na vrchole kopca sa cesta láme zase dole do ďalšej doliny, ale tá je mäkučko zelená a v diaľke nad ňou v odtieňoch oranžovej a škoricovej žiaria farebné vrcholce kopcov Landmannalaugar, ku ktorým sa dnes večer chceme dostať. Bude to ešte ale kus cesty a podľa mapy máme pred sebou horské prejazdy.

Obrázok Obrázok Obrázok

Ponad strmý zráz pod ktorým preteká rieka, pomaly klesáme čoraz nižšie k jej korytu a ja si uvedomujem, že to neznamená nič iné ako to, že pokiaľ sa nechceme vrátiť, budeme ju musieť prebrodiť. Hlinená cesta sa v šikmom náklone stráca pod hladinou studenej vody, z ktorej v asi dvadsaťmetrovom koryte kde tu vytŕčajú veľké kamene, a podľa poskakujúcich vĺn sa ďalšie takéto kúsky dajú tušiť aj pod hladinou. (A žiadne varovania, ani návody. Konečne to bude zaujímavé.) Opatrne postupujeme kalnou vodou a centimeter po centimetri Roman pneumatikami skúma dno. Po ľavej strane tesne pod nami voda zoskakuje tak o tridsať centimetrov nižšie cez malú kaskádu, ktorá pri pohľade z brehu vyzerala nevinne, ale pri pohľade takto z auta a pri pocite pohybujúcich sa kameňov pod kolesami ťažkého auta je kaskáda ako zdvihnutý prst, ktorý hrozí, že ak zatiahneme ešte o centimeter doľava, určite sa prevrátime a bude nám dopriaty osviežujúci studený kúpeľ. (Toho schodíka sa nebojím. Skôr sa bojím toho čo môže byť pod hladinou pod ním. Keďže sa tam víri voda, hĺbka môže byť väčšia, než by sa nám páčilo, keby sme sa tam zviezli.) S napätím teda sledujem, ako sa Roman snaží manévrovať medzi balvanmi keď sa zrazu mierne zhupneme, ľavé predné koleso klesne o čosi nižšie a od podbehov sa ozve silný tupý úder. Do kelu, nabehli sme na jeden z oblých balvanov a zdá sa, že priehlbina za ním ešte klesá a mohla by nás potiahnuť nebezpečné blízko kaskády. Musíme radšej cúvnuť, aj keď to znamená, že podbeh sa s nepríjemným škrípaním ešte raz prebehne po vyčnievajúcom kameni. Ten zvuk mi trhá uši, dúfam len, že sa netrhá aj niečo na podvozku. Manéver sa podaril a Roman pomaly sonduje povrch dna viac vpravo. Zdá sa, že tam nám nič nehrozí a tak pomaly brodíme ďalej až na breh a po miernom kamenistom výjazde sa vyhupneme na náznak cesty, ktorou asi pôjdeme ďalej. Druhá posádka poučená naším kontaktným prejazdom sa rozhodne prebrodiť rieku o pár metrov vyššie. Vyzerá to, že našli úsek s plytšou vodou a hladším dnom takže o minútku už aj stoja pri nás na druhom brehu. (Raz ich budeme musieť pustiť do takejto vody prvých, nech si to aj oni užijú s väčšou dávkou adrenalínu zo strachu z neznáma.)

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 07.01.2012, 1:21
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Kým voda povyteká, prebehneme sa kúsok peši preskúmať, ako cesta ďalej pokračuje. Nuž, skôr nepokračuje, pretože hneď po pár metroch ju v strmom stúpaní po okrajoch trhajú hlboké brázdy a v nepravidelných kusoch sa hlinený povrch prepadáva a zase vystupuje, takže ak sa rozhodneme ísť ďalej, bude to poriadna trialová vložka. (Hneď na prvý pohľad offroadová mňamka, o ktorej obtiažnosti svedčí fakt, že členovia posádok odmietajú nastúpiť a volia peší výstup.) Chalanom netreba viac hovoriť a Marián už aj skáče do auta a skôr, než by niekto stihol namietať čokoľvek ohľadom bezpečnosti, zarýva MTčka svojej H3 do poddajného hlineného povrchu zničenej cesty. Zopár nebezpečnejších náklonov a manévrov je po zásluhe odmenených zdeseným vypleštením očí ale Majo s istotou prekoná posledné metre hrubého terénu a mizne za zákrutou. Keď je trojka v bezpečí, ide na vec Roman. Redukcia, jednotka, dvojka, jedno koleso dole, druhé hore, priekopa pod kardanom, nadšenie v tvári a hurá hore. Škoda, že so sebou nemáme aj nejakého komisára pre potvrdzovanie rekordov, lebo bezpochyby by som trhla rekord v nedýchaní. Dúfam, že tadiaľto nebudeme musieť ísť naspäť, lebo mňa tadiaľto už nikto nedostane. (Tak smerom dole by to bola väčšia sranda. Už teraz pri prekrížení na hlbokých výmoľoch je cítiť, že občas jedno z predných kolies stráca kontakt s povrchom a ide do vzduchu, ale cestou hore aspoň z toho človek nemá pocit, že sa to každú chvíľu musí prevrátiť. Opačným smerom je ale ten pocit o to intenzívnejší a z vnútra auta sa mnoho krát zdá, že na prevrátenie stačí už len pierko na prednej kapote.) Chlapci sa vyťešujú a mám pocit, že endorfíny a adrenalíny by sa dali krájať a exportovať. Ako málo stačí k detskej radosti. Tak toto bol zatiaľ jednoznačne najvzrušujúcejší úsek dnešného dňa. Alebo?

Obrázok Obrázok Obrázok

Z vysielačky Marián zareve „Tak toto je sila, to ste nevideli“. Sme kúsok za nimi, a nedokážeme si vôbec tipnúť, čo by sa tam hore mohlo asi tak nachádzať. S očakávaním prekonávame posledné metre až na vrchol kopca a.... Wau, ale veď to je, to... S otvorenými ústami vyskakujeme z áut a hľadíme pred seba. Presne pred nami len akoby cez dolinu sa pozeráme priamo do krátera sopke Eyjafjallajokul. Z obrovského otvoru sa valia masy bielej hustej pary, z ktorej sa nad horským masívom tvorí rozľahlý biely mrak a vietor ho unáša ďalej na východ. Úchvatné prírodné divadlo, v ktoré nikto z nás ani len nedúfal a my sme mali lístky do prvej rady. V kútiku duše som si tak trošku želala, aby práve teraz sopka zase aspoň na chvíľu ožila a vysoptila aspoň trochu lávy. Aspoň pre nás, pre pár fotiek a pohľad, aký sa len tak nevidí. Ale nevidel sa ani teraz, a tak pokračujeme v ceste niekam a nikam, pretože vlastne vôbec netušíme, kam nás táto cesta ešte zavedie, keďže očakávať tu nejaké smerovníky a kilometrovníky bolo asi také splniteľné želanie, ako to dočasné prebudenie vulkánu.

Obrázok Obrázok Obrázok

Kamenistá cesta zase klesá do doliny a povrch naberá príjemne červenkastý nádych. V jednom úseku sa ale cesta náhle prudko zvažuje dole a nedá sa vôbec odhadovať, ako to vyzerá ďalej za pomerne ostrou hranou, takže Roman ide radšej obzrieť terén po vlastných. Cesta je polámaná a na ľavom okraji prerytá hlbokou brázdu odhora až dole, Roman si teda odborným okom vyhliadne trasu najbezpečnejšieho prejazdu, vkĺzne za volant, a kým sa stihneme spýtať, čo sa nachádza pred nami, názorne nám to ukáže hneď v prvom náklone. (Z miesta kde stojíme by to bolo dosť nebezpečné, pretože cesta strmo kolmo dole vo svahu je eróziou vymletá pod úroveň okolitého terénu a sme priamo nad jej bočnou hranou. Naviac, cestu križuje miestami dosť hlboký járok. Stredom, s trochou kľučkovania a opatrnosti to zvládneme bezpečne. Trochu cúvnem, skorigujem smer a keďže hranu ani priestor pod ňou chvíľu nevidím, vediem auto viac-menej po pamäti. Keď sa prehúpneme cez hranu, už vidíme, čo nás čaká. S rešpektom sa ešte vyhýbame viac než meter hlbokej ryhe a máme to za sebou.) Pištím ako čajník, ale nakoniec musím uznať, že Roman presne vedel, ako nás bezpečne dostať dole do bezpečia a tak mi neostáva nič iné, iba ho uznanlivo vyobjímať a spoločne sa ideme pozrieť, ako sa s terénnou vložkou popasuje Marián. Spoza hrany zrázu sa vynorí nárazník hummra a bez zastavenia pokračuje ďalej. Čo to robí? Veď on vôbec netuší do čoho ide, ani sa len nepozrel!!! Vedľa auta neobratne poskakuje Jožko Blcha a snaží sa Mariánov prejazd natočiť. Majo sa rozhodol skúsiť trasu úplne po pravej hrane cesty (Presne tam, kde sme pôvodne stáli aj my.) , čím by sa mu mohlo podariť vyhnúť trhline v ceste, o ktorej aj tak vlastne ani nevedel. Ale po pár metroch sa jeho ľavé predné koleso stále drží hrany cesty, zatiaľ čo ale pravé predné koleso pomaly vchádza do hlbokej priehlbiny,v dôsledku čoho sa pravé zadné koleso odlepilo od zeme a začína sa nekompromisne zdvíhať dohora a nezastavuje sa ani vtedy, keď sa všetkým, ktorí stoja vonku zastavuje dych aj tep. (Z dola to skutočne vyzerá, že Hummer už robí stojku.) V tomto momente sa istotne prejavuje sila kolektívnej myšlienky, pretože len vďaka tomu, že si v zlomku sekundy všetci zúfalo želáme, aby sa auto neprevrátilo, a možno aj vďaka tomu, že má Marián viac šťastia ako rozumu, sa zadné koleso neochotne vracia naspäť na hlinený povrch a po zvyšných výmoľoch sa húpe až dole už po všetkých štyroch. Marián sa na mierne tvarohových nohách vyhúpal spoza volantu a podľa prehmatávania nohavíc v oblasti rozkroku v predu aj v zadu máme podozrenie, že ten tvaroh bude niečím preložený, a ani by sme sa tomu nedivili... Dievčatá z Majovho auta vystupujú so širokými úsmevmi, čo je neklamným dôkazom toho, že zvnútra auta rozhodne nemali prehľad o tom, čo sme videli my vonku. (A to ja si myslím, že vnútri si to užili ešte viac a nejde o úsmev, ale o kŕč.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Chalani vzrušene debatujú o Majovom akrobatickom čísle „Hummer na predných“ a ja si trasúcimi sa rukami precvakávam fotky vo foťáku, pretože v dôsledku predchádzajúceho šoku mám totálny blackout a netuším, či som to celé vlastne fotila alebo nie... Fotila a tuším v najvyššej polohe. Tak toto si zaslúži panáka. Alebo radšej dvoch. Po porade spolujazdcov a vyprchaní adrenalínu po hladinu zlúčiteľnú s triezvym zmýšľaním je čas pokračovať ďalej. Cesta sa poza kopec stáča doprava a vyzerá byť pomerne pohodlná, aj keď stopy posledných áut, ktoré tadiaľto prešli nevyzerajú nijako čerstvé. V plytkých koľajách v prachu a tmavej hline sa pohupujeme dole do doliny k priesmyku rieky Tverá. Sme už skoro na dne riečiska, ktoré je v tomto čase prerývané len pomerne plytkým prameňom vody ale aj tak sa mi to, čo vidím pred nami, nepáči. Zdá sa, že cesta končí presne tam, kde sú na seba navalené veľké balvany. A sme došli... (Vyzerá to ako mohutný zával naprieč celým úzkym údolím. Ale veď cesta tu je. A zával rozhodne nepôsobí „čerstvým“ dojmom. Cesta sa stáča k jeho ľavému okraju až k svahu úbočia, ale ani tam nevidieť žiadnu medzeru, ktorou by bolo možné prejsť. Ale tak uvidíme až na mieste.) Pred očami mi prebehli výjavy predchádzajúcich hodín, keď sme sa brodili a takmer prevracali v rieke, potom nedokončené salto na dotrhanej ceste a...a vôbec, ja sa nechcem vracať tadiaľ, kadiaľ sme prišli.

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 07.01.2012, 1:22
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Nevidím to ružovo, ale ako sa blížime k tým kamenným ohavám, ako keby od seba postupne odstupovali. Cestička sa konci stáča prudko doprava a ústi presne do úzkej kamennej brány, ktorou ale rozhodne širokú H2 nepretlačíme a zbíjačku nemáme. (V tomto momente sa mi rozjasňuje a vybavuje sa mi fotka z knihy Island autem, podľa ktorej Janka starostlivo plánovala trasy. Jan Sucharda popisuje, ako natesno tadiaľto prechádzal Terracanom. Naša H2 je však podstatne širšia. Janka so zvyškom posádky situáciu posudzuje dosť pesimisticky, ale tak poďme sa na to pozrieť z blízka.) Roman optimistickým okom odhadne rozmery, pridá bulharskú konštantu a skonštatuje, že to háčko tadiaľ dostane, aj keby ho mal preniesť. Obávam sa, že to myslí vážne. Keby malo to úbohé Háčko parkovacie senzory v nárazníkoch, určite by pišťalo ako o život. Jožko s Rišom ochotne vyskáču z pohodlia kožených sedadiel a cupkajú po kameňoch dopredu, aby sa ujali úlohy vizuálnych navigátorov, ja sa im teda do toho nebudem montovať a idem to celé fotiť. (Z bezprostrednej blízkosti to vyzerá vážne zle. Medzera medzi skalami je skutočne veľmi úzka. Nájazd do najužšieho miesta je dokonca v oblúku a ako je všetkým známe, zadok v oblúku opisuje kratšiu dráhu ako predok a tu sa nevyhnutne budeme hrať s milimetrami. Naviac, povrch cesty medzi skalami má od rovného veľmi ďaleko a akýkoľvek neplánovaný náklon pri prejazde sa určite výrazne podpíše na výške účtu pri vracaní auta. No nič, poďme na to, za pokus s najvyššou opatrnosťou to určite stojí. Pred skalami už stoja dvaja navigátori, každý na jednej strane. Niekoľkými pohybmi tam a späť v obmedzenom priestore sa snažím dostať auto do čo najkolmejšieho smeru na štrbinu. Teraz sa už musím spoľahnúť na dvojicu navigátorov, tak ich pozorne oboch sledujem a púšťam na brzde auto jemne po milimetríkoch vpred. Božeee, a toto je už aké kocúrkovo?) Neviem, čo chalani robili tých pár dní tam na zadných sedadlách, ale je absolútne isté, že si nenacvičovali synchronizáciu svojich navigačných systémov, pretože pohľad z mojej pozície vyvoláva smiech cez slzy. Rišo ukazuje plný doľava, ale Jožo to vidí na zľahka vpravo. Potom Rišo opatrne dopredu ale Jožko plný vľavo. Teraz obaja ukazujú palcami do opačných strán a mňa z toho za nimi ide šľak trafiť. Dúfam, že zvuk tejto nahrávky sa nedostane nikam na youtube, lebo už nikdy nebudem môcť byť prezidentom... Ešte šťastie, že Roman sa riadi vlastnou intuíciou a mám pocit, že H2 asi trošku stiahla brucho, lebo nakoniec sa cez úzku medzierku medzi balvanmi dostáva bez toho, aby tam zanechala vzorku laku. (Musím uznať, že teraz som sa aj napriek nízkym, „júlovým“ teplotám aj dosť zapotil.) Od nadšenia výskame a tešíme sa, lebo keď sme prepchali H2, určite to pôjde aj s Majovou H3. Nebolo to síce s rozbehom, ale bez zaváhania sa k nám pripojí aj druhá posádka a môžeme pokračovať.

Obrázok Obrázok Obrázok

Cesta nás vedie nádhernou úžinou popod tmavosivé, riekou vytvarované skalné previsy. Spôsob, akým je celý tento priesmyk tvarovaný naznačuje, že počas topenia ľadovcov musí byť hladina rieky Tverá niekoľko metrov vysoká, ale teraz brodíme len sotva pätnásť centimetrov hlboký potôčik a užívame si výhľady. Cestička nás vyvedie na úbočia napravo, ale my sa potrebujeme dostať presne na opačnú stranu priesmyku.

Obrázok Obrázok Obrázok

Náš potôčik sa ale niekam stratil a v kaňone pod nami hučí divá rieka, ktorú istotne neprebrodíme. (Nielen, že je jej veľa, ale je aj poriadne hlboko.) Musí tu byť niekde most, ale kde, keď aj cesta sa nám akosi stratila? V niekoľkých zákrutách ešte prekrižujeme planinu a akoby zázrakom sa pred nami objaví drevený most, ktorý vyzerá dostatočne zodpovedne na to, aby uniesol niekoľko ton železa na kolesách. Super, tak kde je Jeep tam je cesta, a kde je Hummer, tam je most? Nech je to akokoľvek, toto bol nádherný prejazd v neuveriteľnom prostredí, aké sme tu ešte nezažili. Majo, tú cestu si fakt vybral skvele. (Intuícia rodeného offroaďáka nesklamala.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Za mostom ponad búrlivú ľadovcovú rieku sa terén viditeľne mení. Pohodový hlineno-štrkový povrch cesty sa postupne stráca v lávovom poli tvorenom obrovskými plochými doskami stuhnutej lávy, ktoré sú akoby pozošívané hrubými švami, na ktorých sa autá výrazne pohupujú, a možno keby sme tadiaľto išli s nižšími podvozkami, odrali by sme si predný alebo zadný nárazník. Naše naježené Hummre sa však len komótne posúvajú a ani sem tam kamenný schod pre nás neznamená žiaden problém. (Je neuveriteľné, koľko druhov povrchov sa tu strieda v rýchlom slede. A keď už si myslíme, že už sme videli určite všetko, Island nás zase niečím prekvapí. Tieto schodíky sú celkom zábava.) Na jednom mieste obchádzame zvláštne kovové bielo sivé útvary tvaru obráteného ihlanu s chýbajúcou podstavcovou časťou, ktoré vyzerajú ako zblúdilé trosky havarovaného sputnika a rozmýšľame, na čo by to tu tak asi mohlo slúžiť. Jediným racionálnym vysvetlením je asi meranie množstva zrážok, ale je to len nekvalifikovaný odhad a nie je tu nikto, s kým by sa dalo konzultovať.

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 07.01.2012, 1:23
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
V diaľke po pravej strane vidíme široký splaz ľadovca Mýrdalsjokull, po severnej strane ktorého sa práve presúvame. Terén sa opäť skokovito mení a pod kolesami máme zrazu mäkký čierny piesok púšte Maelifellssandur, ktorú v tomto období križuje nespočetné množstvo tenkých aj širokých prúdov vody z topiaceho sa ľadovca, v dôsledku čoho sú tieto piesky výrazne podmáčané. (No čo hovorím o tých povrchoch???) Rýchlosť presunu znateľne klesá, napriek tomu, že motory s námahou hučia a snažia sa tlačiť kolesá dopredu.

Obrázok Obrázok Obrázok

V mokrom piesku sme zrazu akýsi neistí, a s istotou vieme, že ak tu raz zastavíme, bol by veľký problém zase sa pohnúť a na kilometre všetkými smermi nie je nič, o čo by sa dalo vytiahnuť. Je teda dôležité, aby sme ostali v pohybe a sledovali trasu prejazdu identifikovateľnú len podľa žltých tyčiek, ktoré v niekoľko sto metrovej vzdialenosti od seba vyzerajú ako krikľavé sponky v čiernych strapatých vlasoch so strieborným vodným melírom. (Hlavne nezastaviť. Po suchom tmavom piesku to ide krásne pohodlne a ľahúčko, ale v miestach, kde pieskom preteká voda z neďalekého ľadovca je aj pre silný osemvalec citeľný odpor mäkkej hmoty pod kolesami. A tých miest je veru dosť.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Po asi 15 kilometrovom plahočení sa v zaplavenej púšti (akokoľvek paradoxne to znie) sa dostávame až k brodu, ktorým sa napojíme na cestu F233. Je to posledný úsek horského prejazdu, ktorý sa stáča na sever od ľadovca Mýrdalsjokull a mal by nás priviesť až k ceste F208. Tá je v mape značená už ako pohodlná hnedá cesta a tak dúfame, že ďalší presun už bude rýchlejší. Je už po deviatej večer a my máme podľa zbežného odhadu pred sebou ešte okolo 60 kilometrov, čo by mohlo kľudne znamenať aj ešte dve hodiny cesty. Krátka horská spojnica nás vedie príjemne zelenou oblasťou, prebrodíme niekoľko zákrut plytkej riečky, vystúpame na náhornú plošinu a zase postupne klesáme do doliny. Červené skalné výbežky prerývajú riedku trávu a hustý mach akoby dokazovali, že ony sú tu základom bytia. (Krásne. Keď už sa dlho nemení typ povrchu, tak sa aspoň menia farby a aj tých má Island poriadnu zásobu.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Pred nami náhle pozorujeme nejaký pohyb. Na soba je to veľké, takže to musí byť auto. Po celodennej samote je to príjemný náznak civilizácie. Napojenie na cestu F208 je pomerne dobre rozoznateľné. Cesta vyzerá byť udržiavaná, miestami javí známky prevalcovania alebo ujazdenia buldozérom, aj keď sem tam ju križujú potoky vody, ktoré si z cesty kde tu kúsok odniesli. Smerujeme presne na západ a slnko visí už pomerne nízko nad horami na obzore a svieti tak intenzívne, ako by nám chcelo vypáliť čierne diery do sietnice. Miestami vôbec netušíme, ako vyzerá cesta na horizontoch kopcov, na ktoré sa štveráme a zasa z nich klesáme ako po horskej dráhe, akurát takto naslepo to prestáva byť zábava. Dúfam, že oproti nič nepôjde, lebo v tomto stave by sme nevideli asi ani kamión. Červeno oranžovo biele kopce Landmannalaugar pred nami v diaľke žiaria v jase nočného slnka a my dúfame, že do kempu pri horúcich prameňoch to už nie je ďaleko.

Obrázok Obrázok Obrázok

Asi po tridsiatich kilometroch od napojenia na F225, okolo pol jedenástej, odbočka doľava z hlavnej cesty ukazuje smer do kempu v Landmannalaugar. Kúdole bielej pary stúpajúce z teplých prameňov v kopcoch naznačuje, že sme takmer v cieli dnešnej cesty. Malebné kopce roztvorili svoje objatie a nechali prašnú cestu, aby nás cez pomerne hlboký brod doviedla doprostred kempu na ktorý už padlo večerné šero. (Veď je dobré očistiť autám topánočky, keď ideme niekam na návštevu, nie?) Keďže sa nachádzame medzi pomerne vysokými kopcami, ktoré zo všetkých strán chránia toto útočisko dorodruhov, vyzerá to, akoby slnko skutočne zapadlo a dovolí nám užiť si tmavú noc. Bolo to ale zjavne iba naše zbožné želanie, pretože ostalo visieť tesne za vrcholmi hôr a intenzita svetla sa ďalej už nijako nemení. Nevadí, už sme si zvykli.

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 07.01.2012, 1:24
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Kempovisko vyzerá pomerne husto obsadené, stan na každom kroku, dokonca je tu rozložené niečo ako stanové mestečko, alebo celtový hotelík, lebo asi 14 rovnakých stanov je zarovnaných v úhľadných polkruhoch okolo väčšieho stanu, ktorý slúži zjavne ako spoločenská miestnosť alebo jedáleň. Rezerváciu v miestnom Hiltone nemáme, ale ideme sa skúsiť spýtať do centrálnej chaty správcu kempu, či sa nájde nejaká posteľ vnútri chaty, ktorá by bola aspoň teplá, ak nie aj mäkká, lebo Rišove nachladnutie počas dňa plynule prešlo do začínajúcej chrípky a noc vo vykúrenej budove by mu istotne prospela. Chata je ale bohužiaľ takmer plná. Niekde by tu mali byť už len dve voľné lôžka, ale keďže sa každé z nich nachádza na inom poschodí poschodových priční, na ktorých sú vedľa seba po ôsmych na jednom poschodí ako farebné larvy naukladaní turisti rôzneho pôvodu, charakteru a vône, Rišo velí ústup a rozhoduje sa pretrpieť noc v stane. (Zvyšok našej výpravy sa zatiaľ túla po kempe a obdivuje rôznorodý autopark odparkovaný popri ceste. Konečne sa cítime naozaj offroadovo, pretože všetky autá sú minimálne typu SUV a široko-ďaleko nie je žiadny osobák. Až na jedinú výnimku – staručký Citroen „Kachna“.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Ideme si teda nájsť kúsok voľného miesta, kde sa rozložíme, ale nie je tu z čoho vyberať. Po tráve akoby sa zem zľahla a povrch tej zľahnutej zeme je už napohľad nepohodlný, hrboľatý, s porozsýpanými kamienkami. Ostaneme teda hneď na kraji pri ceste, pri našich autách, aby sme sa nemuseli ďaleko nosiť. Keďže slnko sa schovalo za kopce, vzduch je citeľne chladnejší a teplota nemá ďaleko od nuly. Skrehnutými prstami chalani pozatĺkajú kolíky, aby sme mali o čo zachytiť stany, pretože sa zdvíha vietor, a asi nikto by nechcel riešiť lietajúci stan, lebo na púšťanie šarkana je už fakt neskoro. Je najvyšší čas zohriať nejakú konzervu na večeru, a naliať do hrdla trochu ohnivej vody, aj keď zásoby alkoholu sa nám stenšili tak, že hrozí, že ďalší deň už budeme len labu lízať. (Neviem, prečo mňa musí chytiť tvorivý zápal práve na najčudesnejších miestach a v najpokročilejších časoch. Je to tu, tak čo s tým? Budujem teda kompletný stan aj s plachtovou predsienkou, všetko poctivo upevním a keď už hľadám a nosím tie kamene na ukotvenie, tak z nich rovno úhľadne vyznačím aj príjazdovú cestičku k stanu. Našťastie prichádza Janka a v záchvatoch smiechu ma ťahá preč, pretože v pláne bola ešte predzáhradka, plot a bazénik. A to potom neviem, či by sme z toho panstva zajtra len tak ľahko odchádzali...)

Obrázok Obrázok Obrázok

Na vzdialenom okraji kempu sa príjemne parí z jazierka s termálnou vodou, ku ktorému vedie pohodlný drevený chodníček. Jeden po druhom sa postupne celá naša expedícia expeduje vo farebnom plavkovom balení do teplej vody a užívajú si ťažký relax v spoločnosti niekoľkých hlučných internacionálnych turistov. Mňa ale v tomto chladnom počasí rozhodne neláka predstava, že by som z tej teplej vody mala potom vyliezť a drkotať zubami, kým sa prezlečiem do niečoho suchého a Roman je zjavne podobného názoru, ideme sa teda trocha prejsť. Kúsok od nás stojí úhľadne zaparkovaná a do strešných stanov porozkladaná výprava českého Hummer klubu. Tešíme sa a prehodíme zopár slov v reči, ktorej rozumieme a poobdivujeme chlapcom ich miláčikov (samozrejme Hummerov rôznych typov, ročníkov, farieb a výzbroje).
Je už po polnoci a napriek takmer dennému svetlu sa nám zatvárajú oči od únavy, takže je najvyšší čas vkĺznuť do termoprádla, termoponožiek, termonohavíc a termotrigovíc a neviem, či si neoblečiem aj tú zimnú bundu, čo mám v kufri, ale nakoniec stačí zabaliť nohy do geoffky a na ruky natiahnuť jedny froté ponožky namiesto rukavíc, a bude sa dať zaspať. Snáď sa ostatní vylovia z vody skôr ako sa rozmočia...


Sob, 07.01.2012, 1:24
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Štrnganie kovových hrnčekov a syčanie plynového horáka hlásia ranný budíček a my pomerne neochotne vyliezame z vyhriatych spacákov. Ranná hygiena v hromadných umyvárkach s hygienou nemá veľa spoločné, ale voda tečie aj teplá, a to treba využiť. Kým sa podarí zorganizovať kolektívne balenie a skladanie stanov a príprava na odchod, prebehnem sa ešte okolo kempu. Všade je ešte ticho, väčšina kempistov ešte spí, a možno je to tak aj lepšie, pretože si môžem v kľude užiť očarujúci pohľad na okolité kopce. Teplá žiara slnka vychádzajúceho spoza skál sa pomaly plazí po úbočiach a rozžiaruje ich jasnými odtieňmi od oranžovej až po bielu a tmavé skaly miestami vytvárajú zaujímavý farebný kontrast. Biela para z teplých prameňov sa na viacerých miestach prevaľuje na svahoch a pomaly stúpa a rozplýva sa v zdvíhajúcom sa vetre. Pokoj a ticho umocňujú energiu tohto miesta, ktorú je možné priam fyzicky cítiť a človek má chuť zavrieť oči, rozpažiť ruky, roztiahnuť prsty od seba, zhlboka sa nadýchnuť a pomaly sa otáčať, aby ste sa do tejto atmosféry zakrútili ako do mohérovej deky. (A točila by si sa ako gramoplatňa, keby sa ti zrak neukotvil o tých fešných policajtov v ešte fešnejšom artictrucku, že? Ako to ty robíš, že ti všetci policajti v každej krajine tak ochotne pózujú na fotky?)

Obrázok Obrázok Obrázok

Na dnes máme naplánovaný presun na sever krajiny po historickej ceste F26, ktorú domáci nazývajú Sprengisandur – cesta vyčerpania. O pol deviatej opúšťame pomaly sa prebúdzajúci kemp a po ceste F225 smerujeme na západ. Slnko máme už vysoko za chrbtom a ryolitové hory Landmannalaugaru za nami naberajú žiarivé farby snáď všetkých odtieňov. Asi po tridsiatich kilometroch sa napravo od nás v diaľke z červeno hnedej skaly spúšť vodopád Raudfossar – Červený vodopád. Voda na vrchole vyteká z úzkeho koryta ale na skale sa naširoko rozlieva a pení sa, takže aj keď sme pomerne ďaleko, nedá sa nevšimnúť si ho. O kúsok ďalej smerovník doľava naznačuje cestu na sopku Hekla. Krajina všade naokolo je pokrytá čierno bordovou šutolinou, podľa knižky by to mal byť popol z posledného výbuchu Hekly z roku 2000. Z ľadovej čiapky, ktorá mala pokrývať vrchol vulkánu ostal len kde tu fľak špinavého snehu, ktorý sa načahuje do údolia a keďže nikto nemá chuť na peší výstup, uháňame ďalej. (Čože? Peši? Z pohodlia týchto kresiel? Ako ti to vôbec napadlo?)

Obrázok Obrázok Obrázok

Farba krajiny sa náhle výrazne mení. Všetko naokolo vyzerá ako pocukrované zvláštnou bledučko béžovkastou hmotou. Netuším, čo sa tu komu rozsypalo, ale vyzerá to veľmi pekne. Cesta F225 končí, a my odbočujeme doľava smer sever. Sprengisandur nás prevedie celým vnútrozemím Islandu, ale kým sa necháme viesť, musíme bezpodmienečne nájsť čerpaciu stanicu. Posledná na južnej strane by mala byť pumpa pri hoteli Hrauneyjar. Je to drevená stavbička, ktorá vyzerá skôr ako niekoľko unimobuniek postĺkaných dokopy, ale nech už vyzerá akokoľvek, zjavne tu veľmi dbajú na čistotu a poriadok, pretože v topánkach sa nedostanete ďalej, ako za vstupné dvere. Veľká ceduľa upozorňuje, že sa treba vyzuť, alebo si aspoň natiahnuť návleky na topánky. (Návleky vyzerajú dosť smiešne. Ale kto by riskoval ten chemický poplach, keď sa tu všetci povyzúvame? Volíme menšie zlo...) Vypchatá strieborná líška na recepcii je taká bielučká, že ju istotne museli vymáčať v odfarbovači a aj blonďatá slečna za recepčným pultom má zjavne bohaté skúsenosti s peroxidom. Všade vonia ranná káva, a tak jediná chémia, ktorú teraz potrebujeme je kofeín naviazaný na čokoľvek, čo ho donesie do hlavy. Pri okne je niekoľko stojanov s pletenými výrobkami islandského zväzu ručného štrikovania - rukavičky, čiapky, pončá, šále, svetre. Vyzerajú skutočne milo a tak skúšame jeden model za druhým a trpezlivo hľadáme tie správne kusy vyrobené presne pre nás. (Takéto dlhé brmbolce som teda ešte nikdy nemal. Juchúúú...) Vyparádený v čiapkach a svetroch sa ešte odfotíme na terase hotela a s odľahčenými peňaženkami vyrážame do neznáma. Ceduľka s informáciou, že najbližšia čerpacia stanica sa nachádza 243 kilometrov odtiaľto nás utvrdila v tom, že natlačenie nádrží až po okraj bol dobrý nápad. (Náš kamarát Rado ND našu situáciu z domu komentuje poznámkou: „Pohoda, je to tam samý džípkar – oni sú na palivový stres zvyknutý...“)

Obrázok Obrázok Obrázok

Štrková cesta sa kľukatí okolo druhého najväčšieho jazera na Islande þórisvatn. Temná voda sa pokojne prevaľuje za tmavými brehmi, uprostred takmer mesačnej krajiny. Napriek množstvu vody v jazere je krajina naokolo úplne bez vegetácie a zdá sa, že okrem nás tu skutočne nie je žiaden náznak života, snáď len dva červené mravce na ceste v diaľke pred nami. Island je zjavne krajinou, kde môže človek pozorovať vývoj života, napríklad keď sa vytrvalý mach snaží prežiť na nehostinných lávových poliach a pokúša sa vytvoriť podmienky pre vývoj ďalšieho vývojovo vyššieho rastlinstva (aby ho potom zase o pár storočí spálil prúd čerstvej lávy) , alebo tak ako teraz, keď sa červené mravce v diaľke postupne menia na ambicióznych cyklistov, ktorí s ťažko uveriteľným odhodlaním šliapu do pedálov a bojujú o každý meter cesty uprostred absolútnej prázdnoty na ktorú dohliada ľadovec Langjokul v diaľke naľavo. Snažíme sa spomaliť ako je to len možné aby sme tých dvoch nešťastníkov neutopili v hustom prachu, ktorý sa za nami víri, ale napriek tomu miznú v mrakoch prachu. Sorry priatelia, ale nemohli sme vás nechať šliapať pred nami, to by sme tam boli asi ešte teraz. Veď keď bola táto cesta po prvýkrát prekonaná automobilom v roku 1927, trvalo to vraj takmer šesť dní. My to našimi autami snáď zvládneme podstatne rýchlejšie, ale nechcem ani pomyslieť na to, ako dlho sa tu budú trápiť títo športovci.


Sob, 14.01.2012, 22:14
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Obrázok Obrázok Obrázok

Cesta nás vedie až do srdca Islandu, krajina mení farby takmer za každou zákrutou, ale väčšinou nás obklopujú len rôzne variácie púšte. Čierna, hnedá, takmer červená, tmavo sivá... Len na pár miestach nesmelo o život bojujú malé fľaky machu popri meandroch kľukatých riečok. Niekoľkokrát brodíme, ale brody sú plytké a dno úplne pohodové, štrkové, bez balvanov alebo iných nástrah. Netreba ani pribrzdiť a tak trieštime vodu kolesami a prskáme dovysoka. Obloha nám to chce, zdá sa vrátiť, lebo nad nami sa zhlukujú mraky a obloha oťažieva v neodvratnom prísľube výdatného severského dažďa, ktorý nám spestrí niekoľko kilometrov cestovania. (Mohlo by to znamenať menej prachu a oddych pre našu druhú posádku. Aj keď neviem, či by im to po tom čase už aj nechýbalo.) V Islandskom vnútrozemí asi čas plynie podstatne rýchlejšie alebo cesta ubieha výrazne pomalšie, lebo po viac ako troch hodinách máme za sebou len niečo cez 100 kilometrov. A ak sme sa predtým čudovali pri pohľade na cyklistov, tu nás absolútne šokuje skupinka peších turistov s batohmi na chrbtoch. To odkiaľ sa tu preboha zobrali? A kam idú? Veď k najbližšej civilizácii to musí byť pešou túrou niekoľko dní. Čo si asi človek chce dokázať takýmto výkonom? Rozhodne bude fajn, ak to prežijú, lebo zdá sa, že vo vlasoch majú už minimálne trojdňové usadeniny prachu. (Toto ani nedokážem okomentovať. Je to celkom mimo rozsah môjho myslenia a chápania.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Osada Nýidalur sa pred nami vynorila ako skutočný smaragd v dávno vyťaženej bani. Zelená oáza s niekoľkými drevenými budovami, toaletami, tečúcou vodou v sprchách a turistickou servisnou miestnosťou je najvyššie položeným miestom porasteným pomerne bohatou vegetáciou. Z neďalekého ľadovca Tungnafellsjokull fúka riadne chladný vietor a aj napriek tomu, že dažďové mraky sme nechali v diaľke za nami, zubaté slniečko sa darmo snaží zohriať nás. Nýirdalur je vytúženou zastávkou asi každého cestovateľa v tejto oblasti, pretože sa tu motá pomerne veľa ľudí a na parkovisku stojí niekoľko áut a dokonca práve pristál autobus. Začína tu byť dosť husto, takže je čas pobrať sa ďalej. (A hlavne, na štrkových cestách dokážeme ísť podstatne vyššou rýchlosťou ako ktorýkoľvek iný z dopravných prostriedkov okolo nás a určite by nás zdržovali, pretože na úzkej ceste s viditeľnosťou obmedzenou prachom sa obieha veľmi problematicky.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Máme za sebou niečo menej ako dve tretiny cesty na sever a aj keď doteraz jazda nebola nijako obtiažna, monotónnosť trasy bola pomerne vyčerpávajúca, a tak Romanovi padne celkom vhod, že Robino prejavil záujem trošku si zašoférovať. Hneď za oázou Nýidalur je treba popasovať sa s brodom. Pozorne sledujeme autobus, ktorý práve preráža vodu, a zdá sa, že je to tu pomerne hlboké. Ale čo tam po tom, veď tu nie sme na žiadnych bruchoplazoch. Hummre, aj keď zatiaľ nepodstúpili žiadnu vylepšovaciu procedúru a vozia nás krajinou len tak, v nehanebnej sériovej podobe, poskytujú dostatočnú svetlú výšku na to, aby nás komfortne previezli aj cez takmer trištvrte metrový brod. Robino kŕčovito zviera volant, ale svoj krst ľadovou vodou zvláda viac ako bravúrne a bezpečne nás preváža do bezpečia ďalších kilometrov štrkovej cesty. (Robino šoféruje síce dobre a bez akýchkoľvek problémov, ale z miesta spolujazdca sa na to pozerá celkom inak. Tak nejako ma nadvihuje zo sedadla pri svižnejšom prejazde sériou zákrut dole kopcom. Na to, že Robo nemá s šoférovaním auta tohto typu žiadnu skúsenosť mi to pripadá odvážne. Osobák sa v kritických situáciách správa inak a jeho zvládanie je podstatne jednoduchšie. Ale nič sa nedeje, Hummer krásne drží stopu a poslúcha nového šoféra rovnako ako mňa a tak to pripisujem len môjmu nezvyku na sedadlo spolujazdca. Neoddýchol som si, ale aspoň som sa prebral.)
Asi 10 kilometrov od Nýirdaluru je odbočka doprava, označujúca začiatok cesty F910 smerujúcu k sopke Askja. Je to miesto, kam sa určite a bezpodmienečne musíme dostať, ale nie touto cestou. V rámci plánovania tejto expedície som viackrát natrafila na popis cesty F910 Austurleid (východná cesta) a všetky ju popisovali ako veľmi ťažkú a časovo mimoriadne náročnú, pričom zhruba 120 kilometrov môže trvať aj dvanásť hodín, pretože okrem nepriechodných kamenistých lávových úsekov je cesta prekladaná úsekmi plávajúcich pieskov, v ktorých auto ľahko zapadne, ale len veľmi ťažko sa z nich dokáže vyhrabať. Nebudeme to dnes riskovať, k sopke by sme sa mali dostať o deň neskôr menej náročnou cestou. (Bezpochyby túto cestu ale zaradíme do budúcej expedície Iceland extreme. Presne kvôli takýmto cestám sa sem oplatí prísť ešte raz.) Nevadí, lebo keby sme dnes odbočili na F910, pripravili by sme sa o niekoľko nádherných momentov, ktoré máme ešte pred sebou.

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 14.01.2012, 22:18
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Prvým z nich je úchvatný pohľad na vodopád Aldeyjarfoss. To, že kus pod úrovňou cesty sa nachádza vodopád naznačuje len nenápadná ceduľka a vodná hmla opodiaľ, ale zhruba dvestometrový zostup k padajúcej vode stojí za to. Prúdy bielej spenenej vody padajú asi dvadsať metrov dole po čadičových stĺpoch, ktoré na vysokých brehoch vytvárajú zvláštne obrazce. Na jednom mieste vyzerajú ako rozprestreté krídla anjela, na druhom mieste, presne oproti vyhliadke, je zvláštny jaskyňovitý útvar, ktorý vyzerá ako roztvorené ústa veľryby s množstvom špicatých zubov, medzi ktorými by každý z nás vyzeral ako krehké špáratko. Rieka Skjálfandafljót, na ktorú sa tu práve pozeráme je rozhodne ľadovcového pôvodu, pretože spenená voda vyzerá ako biela káva. Míňame sa tu s niekoľkými turistami a predierame sa pomedzi asi milión malých odporných dotieravých múch, ktoré sa tlačia do všetkých otvorov. Je nám totálnou záhadou, ako je možné, že sa tu hmyz vôbec vyskytuje a dokonca v takomto množstve, pretože nikde inde sme na takýto entomologický zážitok nenatrafili. Minimálne dva exempláre si odnášam v žalúdku, jednu v pľúcach, ale odnášame si aj omnoho pôsobivejší zážitok z pohľadu na nádherný prírodný úkaz. (V jednej línii sa tu stretá prísnosť jednoznačných geometrických tvarov s voľnosťou totálneho chaosu, ktorý dáva priestor fantázii. Tie krídla anjela vidím aj ja a proste musím medzi ne na fotke umiestniť to, čo tam chýba: Janku...)

Obrázok Obrázok Obrázok

O pár kilometrov ďalej cesta F26 končí a plynule prechádza do cesty 842, ktorá nás po ľavom brehu rieky Skjálfandafljót vedie priamo na sever až na križovatku s hlavnou cestou Ring Road. Tu končí vnútrozemská cesta Sprengisandur, ktorá nás previedla celým vnútrozemím krajiny. Pohodlným odolným autom to nebola až taká namáhavá a dlhá trasa, ale v časoch, keď túto cestu museli pôvodní ostrovania prekonať peši alebo na malých odolných koníkoch, si presun zo severu na juh istotne vyžiadal veľa dní náročného putovania. My sme ale v pohode a hneď pár metrov po napojení sa na severnú RR1 v smere na východ odstavujeme autá na upravenom parkovisku, aby sme si užili pohľad na jeden z najveľkolepejších vodopádov Islandu – Godafoss (vodopád bohov). S týmto vodopádom je spojená jedna zo starých islandských povestí, ktorá hovorí, že keď sa okolo roku 999 kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom na Islande, vodca þorgeir pri návrate zo zasadania Althingu (parlamentu na parlamentnej lúčke þingvellir, kde sme boli pred dvomi dňami), hodil sochy svojich pôvodných pohanských bohov do vôd tohto vodopádu, ktorý sa odvtedy nazýva Godafoss.
Vodopád nie je výnimočný svojou výškou, pretože voda tu padá z asi 12 metrovej výšky v šírke asi 30 metrov, ale celkový pohľad na vodopád je nádherný, pretože voda tu padá v dvoch šikmo k sebe otočených kaskádach, s niekoľkými vedľajšími menšími vodopádovými prúdmi. Čierne skaly vytvárajú kontrastné pozadie k spenenej bielej ľadovcovej vode, a slnko rozžiaruje kvapky vodnej triešte všade naokolo, až to vyzerá, že niekto rozhodil naokolo drobné strieborné konfety. Užívame si celú túto krásu a to, že slnko sa aj takto neskoro popoludní príjemne opiera do čierneho podkladu, vďaka čomu máme pocit, že skaly na ktorých posedávame, sú príjemne vyhriate.

Obrázok Obrázok Obrázok

Sme kúsok od jazera Mývatn, kde sa za mestom Reykjahlíd nachádzajú prírodné termálne kúpele Mývatn Nature Baths, takže máme v pláne zrelaxovať nejakú tú hodinku v jemne sírovej horúcej vode. Minulý rok sme si to výborne užili, takže by bola škoda nezažiť znova. Po prejazde vnútrozemím by bolo vhodné dotankovať, zastavíme sa teda na pumpe pri hoteli, kde sme spali minulý rok, hneď na začiatku jazera Mývatn. (Je zaujímavé, že v mojich spomienkach z minulého roka sú všetky vzdialenosti nejaké kratšie. Už dávno sme tam predsa mali byť. Alebo si to zle pamätám, alebo sa Island za ten rok natiahol. Ja si to určite pamätám dobre. Takže sa teda natiahol...)
Z pôvodného plánu len tak v rýchlosti natankovať a presunúť sa do kúpeľov sa vyvinula pomerne dlhá prestávka, keďže Robino zavoňal v reštaurácii vedľa čerpačky baraniu polievku a strhol za sebou postupne aj zopár ďalších členov expedície. Posedíme teda všetci na drevenej teraske, niektorí si zahrejú žalúdky polievkou, iní kávou (iní šomraním o nabúranom itinerári) a keď sme si už teda, zdá sa, spravili dlhšiu prestávku, ideme sa poprechádzať aj k jazeru Mývatn, ktoré je samo o sebe veľmi zaujímavým úkazom, keďže po jeho obvode a aj uprostred vody sa nachádza množstvo takzvaných pseudokráterov ako dôsledok výraznej sopečnej aktivity v tejto oblasti. Aj tu sa na nás ale vrhajú šialené húfy malých odporných mušiek, ktoré nás doslova vyháňajú od vody. Oblasť jazera Mývatn sa má síce vyznačovať bohatou faunou, ale predpokladala som, že to budú skôr vodné vtáky a kačky.

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 14.01.2012, 22:19
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Obídeme celé jazero južným oblúkom a smerujeme ku križovatke pri meste Reykjahlid, kde by mala RR1 odbočovať na východ. Tesne pred odbočkou prechádzame okolo obrovského kruhového krátera Hverfjall, ktorý vznikol pred asi 2500 rokmi, je takmer kilometer široký a okolo 140 metrov hlboký. Na pohľad vyzerá ako obrovská tmavosivá škvárová kopa, ale rozmery krátera vyvolávajú údiv a všetky okolité pseudokrátery pri ňom vyzerajú len ako prasknuté bubliny, ktoré náhle stuhli v rozpálenej hornine. (Z tejto strany je jazero mimoriadne pekné. Určite stojí za zastávku, ale stáli sme tu už minulý rok a na čerpačke sme sa zdržali viac než sme plánovali. Radi by sme dnes postíhali ešte kus cesty a všetci sa tešíme do horúcej a smradlavej vody v kúpeloch, kde sa opäť chvíľu zdržíme. S Jankou sa teda rozhodujeme už nezastavovať a fičíme ďalej.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Odbočka na prírodné kúpele vyzerá len ako obslužná asfaltka k nejakej termoelektrárni. Nikde žiadne veľké cedule, ale my už z minuloročných skúseností vieme, že zdrojom bielej pary stúpajúcej k oblohe spoza červeno hnedého kopca je práve termálne kúpalisko. Budova kúpeľov a celkovo vzhľad bazéna v porovnaní s Modrou Lagúnou pri Keflavíku pôsobí akosi chatrnejšie a menej luxusne, ale je to len vizuálny dojem. Voda je nadmieru príjemná a jej teplota absolútne relaxačná. Rovnako ako v Modrej Lagúne, aj voda v Mývatn Natural Spa sa vyznačuje vysokým obsahom minerálov a mikroorganizmov, ktoré majú mať výrazne blahodárne dermatologické účinky. Voda tu na severe nie je morská, ale výrazne sírová. Chce to chvíľu, kým si nos zvykne na jemne vajcovkový odór, ale ten pocit a výhľad stoja za to. Z ktoréhokoľvek miesta bazénov si môžeme užívať výhľad na celú okolitú krajinu, a napriek tomu, že je už po siedmej večer, slnko svieti vysoko na oblohe a zvýrazňuje odtiene farieb kopcov naokolo.
Dve hodiny v horúcej vode, teplá večera v miestnej bufetovej reštaurácii a pár hltov chladeného pivka nás nádherne uvoľnili. Je deväť hodín a tak sa radíme, čo sa nám ešte dnes vojde do programu. (Horúca slaná voda, horké pivo a sladké povaľovanie nám trochu menia pohľad na večerný program. Sme už príliš vláčni na to, aby sme sa ešte dlho trmácali a tak pohľadáme najbližšiu možnosť ubytovania.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Hneď za farebným oranžovo okrovo bielym kopcom smerom na východ sa nachádza oblasť Hverir s množstvom prieduchov horúcich pár a kyselinových bahenných jazierok, na druhej strane výhľad na sopku Krafla. Z tmavých hôr stúpajú biele stĺpy pary ako varovanie, že táto sopka, ktorá naposledy erupovala v roku 1984 ešte nepovedala svoje posledné slovo. (Miesta ako Hverir sme už videli a tak mu príliš veľa pozornosti nevenujeme. Prebehneme vyšliapanou cestičkou okolo syčiacich, prskajúcich a bublajúcich prieduchov, naskáčeme do áut a vyrážame na Ring Road.)

Obrázok Obrázok Obrázok

Bolo by dobré začať sa obzerať aj po nejakom mieste na spanie, ale tu na severe sú večery zdá sa chladné, lebo teplota je len pár stupňov nad nulou. Asi o tridsať kilometrov ďalej by sa mal nachádzať kemp Grímsttadir, skúsime sa tam poobzerať. Cesta po Ring Roade ubieha veľmi pohodlne a rýchlo, hladký asfalt nás takmer uspáva a asi o pol hodinu sme na križovatke, kde by sa mal nachádzať kemp. Odbočíme na cestu 864 smerom na sever. Asi po kilometri skutočne prechádzame okolo nejakej farmy, ale vôbec sa netvári ako kemp a vyzerá pomerne opusteno. Ešte sme nedosiali kritický čas, je len niečo pred desiatou a tak, keďže už sme tu, skúsime potiahnuť ešte zhruba 23 kilometrov na sever, kde by sme mali naraziť na vodopád Dettifoss. (Sem sa minule nedalo, pretože cesta ešte nebola otvorená, a tak máme šancu vidieť niečo, čo nám minulý rok dopriate nebolo, aj keď sme touto oblasťou prechádzali. Poďme na to.)
Cesta už nie je asfaltová ale štrková, a máme podozrenie, že im ju tu valcovali slovenskí cestári, pretože povrch je zvrásnený do výraznej rolety ako na Slovensku pred každými semafórmi. Autá hrkocú a víria prach. (Opäť sa nám potvrdzuje, že čím rýchlejšie ideme, tým menej to hrkoce. Napriek vyššej rýchlosti udržujú elektronické systémy spoľahlivo autá v stope aj v zákrutách a tak fičíme, čo to dá.) Už z diaľky sledujeme zvláštny mrak v diaľke pred nami, ktorý akoby stúpal zo zeme. Po chvíli si uvedomíme, že to nie je mrak, ale vodná triešť nad obrovským vodopádom.

Obrázok Obrázok Obrázok


Sob, 14.01.2012, 22:20
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Dettifoss je najmohutnejším vodopádom v Európe čo sa týka množstva vody, ktoré sa cez tento obrovský zlom v koryte rieky Jökulsá á Fjöllum prevalí. Odstavíme autá na opustenom parkovisku a peši preskackáme po kamenistom chodníku až k vodopádu. Pohľad na masy kalnej ľadovcovej vody, ktorá sa v 100 metrov širokom prúde zúrivo valí do 45 metrovej hĺbky je absolútne omračujúci. Opatrne stojíme na vyhliadke nad vodou a nasávame energiu všetkej tej padajúcej vody. S nemým úžasom sledujeme Jožka a Mariana, ako stoja takmer nad spenenou korunou vody na poslednom kameni, ktorý delí pevninu od ľadovej hĺbky. (Keby stáli nad. Oni však stoja tak, že voda im žblnká o topánky len pár centimetrov pred tým, ako sa vrhne do hĺbky. Nuž to je Island. Rob si čo chceš. Len sa potom nečuduj...) Oni fakt nie sú normálni!!! Keď tam raz zletia, už ich ani ryby nenájdu. Chlapci ale zjavne nevnímajú naše nemé obavy a poskakujú po okrajoch skalnatých brehov ako kamzíky. Našťastie prežili svoje samovražedné pokusy a tak v plnom počte a všetci zmáčaný ľadovou vodnou triešťou sa vraciame k autám. Voda z vodopádu ďalej tečie hlbokým kaňonom a niekde v diaľke vteká do oceána.

Obrázok Obrázok Obrázok

Na dnes toho máme viac ako dosť, mali by sme nájsť miesto, kde si rozložíme stany. Skúsime sa teda vrátiť k farme Grímsttadir, pretože široko ďaleko nie je v mape zaznačená žiadna iná možnosť kempovania alebo inej formy ubytovania. Otočíme teda autá späť smer juh a vraciame sa k hlavnej ceste. Na problémy s vypadávajúcimi kontrolkami v H2 sme si už za tých pár dní zvykli, ale pri návrate od Dettifossu aj Marián hlási problémy s jeho H3. Prestal fungovať stabilizačný systém a kovová ozruta si začala v zákrutách na štrkovej ceste drzo driftovať, takže v rámci bezpečnosti bude lepšie, ak znížime rýchlosť presunu. Nepomáhajú ani zaručené microsoftie ťahy s vypnutím a zapnutím, takže ideme o poznanie opatrnejšie. (Ale tuším ani netreba, Marian si to driftovanie zjavne užíva a necíti potrebu ísť pomalšie.) Farma Grímsttadir aj pri pohľade zo severu vyzerá opustená a bez známok života, ale ceduľka naznačuje, že sa tu nachádza oficiálny kemp a podľa piktogramu na značke dokonca aj kamenné ubytovanie. Farma pozostáva z niekoľkých budov, jedna je poschodová, dve sú len prízemné, nejaké hangáre, zjavne hospodárskeho významu a podstatná časť pozemku zarastená príjemne zelenou mäkko vyzerajúcou trávou. V duchu už rozkladáme stany a lezieme do spacákov, ale všimneme si, že pred poschodovou stavbou stojí informačná tabuľa s nápisom, že je k dispozícii na ubytovanie. Úžasné, ak je tam niečo voľné, mňa do stanu nikto nedostane. Vonku je skoro nula a nie že by som bola pohodlná, ale teplá posteľ je teplá posteľ. Nápis na tabuľke hovorí „Ak tu chcete prespať, pokojne vojdite a urobte si pohodlie, zakrátko vás navštívim.“ Dvere domčeka sú otvorené, vo vnútri je teplúčko, čistúčko a hlavne, je tu dosť voľných postelí na to, aby sme sa tu pomestili všetci. Marián a Janka Zvěřinovci sa rozhodli, že ostanú spať vonku, ale nikto iný ich nadšenie nezdieľa. Sorry, kamaráti, ale my ideme do tepla. Postele už niečo pamätajú, ale nikomu to nevadí, je to najväčší luxus, aký by sme si tu mohli želať. (Ideme sa previezť aj k ďalším budovám o kúsok ďalej. V prvej býva pani, ktorej patrí domček na začiatku, tak zisťujeme cenu. Je celkom priaznivá. V ďalšom domčeku býva tiež niekto, kto ponúka ubytovanie a Janka to ide pozrieť. Je to vraj krajšie, ale aj patrične drahšie. Ale my sme si už tak nejako obľúbili ten prvý domček a nemá cenu špekulovať. Sú tam postele a je tam teplúčko a to je všetko, čo momentálne potrebujeme. Naviac je tu aj spoločenská miestnosť, kde si môžeme kolektívne dopriať aj drink na záver ďalšieho krásneho dňa.) Je polnoc a vonku je stále svetlo. Ja by som si k tomu luxusu želala ešte hrubý záves, ale bol to dlhý deň a myslím, že zaspím skôr, ako si stihnem vytiahnuť zips spacáku do polovice...
Obrázok Obrázok


Sob, 14.01.2012, 22:21
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Pon, 04.08.2008, 15:31
Príspevky: 1393
Bydlisko: Revúca
Odpoveď s citáciou
Poslať 
Roman tak toto vám závidím :wink: musí to byť supeeer

_________________
vek: 25
ex: Wrangler 2,5i
ex: Wrangler 4,0i
ex: Cherokee 4,0i
ex: Cherokee 2,5TD
ex: Cherokee 4,0i
ex: Cherokee 4,0i závodný špeciál
ex: Grand Cherokee 4,7 WJ cestná leštenka
now: Ford Explorer


Sob, 14.01.2012, 22:47
Profil ICQ
Čumil
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Pia, 23.07.2010, 0:49
Príspevky: 7
Bydlisko: N. Dubnica
Odpoveď s citáciou
Dráždiť tigra bosou nohou....
Chcem ísť znova. 2013. A basta.

Obrázok

Len doplním k tomu entomologickému zážitku na jazere Mývatn.... "vatn" znamená v Islandštine jazero... a "Mý" znamená muchy.... takže Mývatn je jazero múch :)

A čo nás čaká a neminie zajtra ?
Obrázok


Sob, 14.01.2012, 23:42
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Poslať 
renso:
nevidel a nezazil som toho este moc zo sveta, ale z toho, co mame prejdene, mozem povedat (a asi nie len za seba), ze island je po mnohych strankach ta najuzasnejsia krajina, aku som doteraz videl.
ten zazitok by som doprial skutocne kazdemu cestovatelsky a dobrodruzne ladenemu cloveku. ale mimoriadne dolezite je, vybrat si dobru partiu...
a top2, hned za islandom, je albansko. ale o tom v najblizsej storke - hned po islande...

robo:
vdaka za vyklad, to mnohe vysvetluje... :)
si pis, ze sa tam minimalne do tretice vratime na Iceland Extreme. rok 2013 vidim uplne realne. mame to s marianom v hlave uz od minulej expedicie a chceme prejst na podstatne lepsich autach to najobtiaznejsie a najnarocnejsie, co island ponuka. takze ak do toho pojdes s nami, urcite nerataj s komfortom pneumatickeho perovania a kozenych kresiel v H2 :-D


Ned, 15.01.2012, 2:03
Profil ICQ WWW
Čumil
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Pia, 23.07.2010, 0:49
Príspevky: 7
Bydlisko: N. Dubnica
Odpoveď s citáciou
Poslať 
ak zozenem na fotak gyroskopicky zaves, moze byt aj bez tlmicov :)


Ned, 15.01.2012, 23:07
Profil
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Odpovedať na tému   [ Príspevkov: 61 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2, 3, 4, 5  Ďalší

Kto je on-line

Užívatelia prehliadajúci toto fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na: